Rudolf „Rudo“ Božik, nesprávne aj Božík (* 10. júl 1920, Hrnčiarovce† 27. jún 2000, Piešťany), bol slovenský stíhací pilot a letecké eso počas druhej svetovej vojny. Jedenkrát bol nasadený v bojoch na východnom fronte proti Sovietskemu zväzu. Oficiálne mu ako príslušníkovi Slovenských vzdušných zbraní bolo priznaných deväť zostrelov nepriateľských lietadiel. Počas Slovenského národného povstania ako príslušník Kombinovanej letky zostrelil tri lietadlá Luftwaffe, z toho jedno v spolupráci, čím sa stal najúspešnejším slovenským stíhačom v SNP.Rajlich 2006, s. 149. Potom slúžil v česko-slovenskom vojenskom letectve. V roku 1958 ho v rámci čistiek prepustili z armády. Následne pracoval ako baník v Handlovej, ale už za krátky čas nastúpil do práce v Lokomotívnom depe Leopoldov ako kandidát na rušňovodiča a potom až do odchodu do dôchodku v roku 1980 bol rušňovodičom-motorvodičom. Zomrel v roku 2000 v Piešťanoch.
Životopis Mladosť a výcvik Rudolf Božik sa narodil 10. júla 1920 v Hrnčiarovciach (dnes v okrese Trnava) v chudobnej rodine železničného robotníka. Detstvo prežil v spoločnosti troch bratov a dvoch sestier. V rokoch 1931 až 1934 navštevoval meštiansku školu v Trnave. V roku 1937 absolvoval trojročnú odbornú školu u trnavskej firmy Mannesmann Coburg, pričom sa vyučil za zámočníka. Následne pol roka pracoval u tejto firmy, ale v marci 1938 ho prepustili a nakrátko sa vrátil do rodnej obce, kde pracoval ako poľnohospodársky robotník a kováčsky pomocník. Už od detstva sa zaujímal o letectvo, keďže jeho rodná obec ležala na trase lietadiel z Piešťan do Vajnor. Keď vonku začul hukot motora lietadla, chcel ten stroj vidieť. Časom sa naučil len podľa zvuku motora určiť o aký typ lietadla ide.Bursa 2006, s. 7.
Na základe dobrovoľnej prihlášky ho prijali do Školy pre odborný dorast letectva v Prostějove, kam nastúpil 1. októbra 1938. V tom období zrovna prebiehala mobilizácia a spoločne s ďalšími leteckými študentami ho poslali späť do civilu s tým, že ho povolajú neskôr. To sa už nestalo, ale na základe výsledkov prijímacích skúšok do Prostějova ho o niekoľko mesiacov neskôr prijali do Považského aeroklubu v Piešťanoch, kde 1. januára 1939 začal s výcvikom. Po teoretickej časti nasledovalo lietanie. Dňa 23. mája absolvoval prvý let s inštruktorom na cvičnom dvojplošníku Praga E.39 a prvý samostatný let 28. júna, tiež na E.39. Na svoj prvý samostatný let si spomínal: „...Bolo to 28. júna 1939 a počas neho som absolvoval celkovo osem letov. Jeden okruh dvojitého riadenia, dva lety spojené s nácvikom núdzového pristátia v dvojici a jeden let dvojitého riadenia – preskúšavací. To ma skúšal npor. J. Trnka. Uznal, že som schopný samostatne riadiť lietadlo. Potom musela ísť mašinka k hangáru a naplniť sa benzínom. Do zadného sedadla sa posadilo vrece piesku, asi 50 kg ťažké. Muselo sa poriadne zabezpečiť, aby sa nemohlo hýbať. Druhý žiak pomohol pilotovi sa pripútať a sprevádzal ho krokom na štart. V miestach pristávacieho ‚T‘ nastal ten slávnostný okamih. Zdvihol si ruku, že si pripravený na štart. Ruka dovnútra, plný plyn. Štart. Mašinka sa rozbehla. Rýchlejšie a ešte rýchlejšie. Už chce nahor, len jej málinko pomôcť. Už je to. Už neposkakuje po nerovnostiach letiskovej plochy. Už je koniec letiska. Štartoval som smerom na sever. Už som nad poľom, lietadlo stúpa. Robím prvú zatáčku doľava. Nikto mi tu nekáže. Som sám. Preletel som cez rieku a znova zatáčam vľavo vo výške 200 m. Treba ubrať plyn a letieť v horizonte. Dodržiaval som všetko, čo som sa naučil. Aj prístroje som si poctivo kontroloval. Okruh sa rýchlo vypĺňal. Blížil som sa ku tretej zatáčke. Zase som točil doľava a smeroval na kopce. Po chvíli bolo treba vykonať štvrtú zatáčku a nabrať správny smer na pristátie. Včas všetko odhadnúť, priškrtiť plyn a začať kĺzať. Pritom som musel dodržiavať rýchlosť. Stroj som bezpečne viedol na pristátie. Oči som mal ako jastrab. Počasie bolo krásne. Tak som ešte letel v horizonte nad letisko. Až keď som sa dostal za stanicu, potlačil som do kĺzavého letu a ubral – privrel plyn. Motor pracoval na malé obrátky a začalo klesanie. Pri ňom som dodržiaval potrebnú rýchlosť a kontroloval rýchlomer. Takto som sa približoval k zemi. A teraz nastala ďalšia fáza pristátia – podrovnanie. Keď mašinka kĺzala, jej predok bol mierne sklonený k zemi a musel som ho zrovnať do horizontu. Vtedy sa odbrzdila a pristál som na tri body – teda na kolesá a ostrohu. Keďže som svoj prvý samostatný let vykonal perfektne, štartoval som po ňom ešte trikrát na samostatné okruhy. Nakoniec ma musel učiteľ vyhnať z mašiny. Bol som úplne zbláznený, že som lietal úplne sám. Po lete som sa hlásil u inštruktora. Spolu sme let prebrali, pričom mi s úsmevom gratuloval. Akonáhle ma prepustil, vypuklo to. Všetci ostatní na zemi sa na mňa vrhli, váľali sa po mne a dostal som hobla. Suchého priamo na štarte a mokrého pri hangári. A potom sme my, samoletci, v reštaurácii u Levíčka, či u Vrtule, museli zaplatiť zápisné. Jedným slovom, oslavovalo sa.“ Výcvik úspešne dokončil a 9. augusta získal preukaz pilota športových lietadiel. Bol v skupine prvých pilotov vyškolených za samostatného Slovenska. Nasledujúci pol rok opäť pracoval ako poľnohospodársky robotník v rodných Hrnčiarovciach.Bursa 2006, s. 8 – 15.Rajlich 2006, s. 139 – 140.
Služba u Slovenských vzdušných zbraní Dňa 28. decembra 1939 sa v Bratislave podrobil dobrovoľnému odvodu a 10. januára 1940 narukoval do slovenskej armády. Po rokoch si spomínal: „Nakoniec som dostal povolávací rozkaz a vo veľkej zime narukoval aj so svojím kufríkom do kostola v Piešťanoch. Bol to dom sedliaka, na ktorého ľavej strane sa nachádzal kostol. Tam sme sa museli v snehu do pol pása umývať. Veliteľa nám robil por. Ľ. Koza. Inštruktorov pešieho výcviku nám robili F. Krähenbiel, ktorý bol aj výkonným rotmajstrom, čat. J. Šari, čat. ašp. L. Zábranský a ešte jeden, na ktorého meno si už nespomínam.“ Nastúpil do Školy leteckého dorastu v Piešťanoch a neskôr v Trenčianskych Biskupiciach. Po absolvovaní základného vojenského a pilotného výcviku, počas ktorého bol 1. decembra 1940 povýšený na slobodníka, bol 17. augusta 1941 slávnostne vyradený, menovaný za pilota-letca a povýšený na desiatnika. Keďže patril medzi najlepších absolventov, ho krátko na to, 9. septembra, zaradili do stíhacieho kurzu. Medzitým ho 10. januára 1942 prijali do zboru poddôstojníkov z povolania a zároveň ho povýšili na čatníka. Stíhací kurz úspešne dokončil 20. júna ako 4. najlepší z 18 frekventantov. Potom sa premiestnil do Piešťan, najprv k tunajšej Cvičnej letke a potom k stíhacej letke 11, ktorá bola vyzbrojená lietadlami Avia B.534. Tu zotrval len krátko, keďže už 30. júna ho poslali na východ Slovenska do Spišskej Novej Vsi, kde sa stal príslušníkom letky 12, tiež vyzbrojenou B.534. Od 1. októbra bol na niekoľko mesiacov zaradený k Leteckému pluku „Generála-letca M. R. Štefánika“ v Trenčianskych Biskupiciach, kde slúžil ako inštruktor pešieho výcviku nováčikov u tunajšej Leteckej školy Slovenských vzdušných zbraní, čo sa mu veľmi nepáčilo. Nakoniec ho 1. apríla 1943 v Piešťanoch zaradili do preškoľovacieho kurzu na stíhačky Messerschmitt Bf 109E, ktorý ukončil 16. júna.Bursa 2006, s. 17.Rajlich 2006, s. 140.