Bell P-39 Airacobra bolo americké stíhacie lietadlo, používané najmä počas druhej svetovej vojny. Išlo o veľmi rozporuplný typ – v amerických vzdušných silách a Britskom kráľovskom letectve si získala v dôsledku zlých výkonov vo výškach zlú povesť, sovietski letci ju hodnotili naopak výborne. Išlo o zaujímavú konštrukciu. Motor stroja bol umiestnený za kabínou v ťažisku a prispieval k dobrej obratnosti. V prednej časti bola sústredená všetka výzbroj. Predný podvozok bol taktiež v tejto kategórii novinkou. Dobré výkony stroja vo výškach pod 5 000 m zaujali sovietskych armádnych expertov, ktorí vyberali lietadlá pre Červenú armádu. Stroje boli u sovietskych letcov veľmi populárne a dosiahlo na nich veľké úspechy viacero leteckých es.
Vznik a vývoj Prvý prototyp stroja vzlietol 6. apríla 1938. O rok neskôr objednalo veliteľstvo Army Air Corps overovaciu sériu 12 kusov. Neozbrojený prototyp, nezaťažený pancierovaním, bol dostatočne rýchly a mal dobrú stúpavosť. Firma Bell sa rozhodla jeho úspechy využiť a spustila prehnanú reklamnú kampaň. Armáda stroje objednala, ale trvala na použití motorov bez turbokompresoru. Než sa továreň prepracovala k podobe skutočného sériového stroja, narástla hmotnosť a znížili sa výkony. Po malej sérii P-39C nasledovala verzia D, ktorá bola vyzbrojená štyrmi guľometmi kalibru , dvoma veľkorážnymi guľometmi a jedným kanónom kalibru strieľajúcim dutým hriadeľom vrtule. Výkony tohoto lietadla boli nad slabé. I keď v neskoršom období došlo k rôznym obmenám a modifikáciam, stroj nedosahoval také výkony, aké od neho boli očakávané. Výroba Airacobier skončila v septembri 1944. Celkom bolo postavených 9 584 kusov všetkých verzií.
Bojové nasadenie Záujem o nákup Airacobier prejavilo Francúzsko aj Spojené kráľovstvo, ktoré ich odobralo pod názvom Airacobra Mk. I. Táto verzia bola takmer identická s verziou P-39D, len s tým rozdielom, že v hriadeli vrtule bol zabudovaný kanón kalibru , ostatná výzbroj pozostávala zo šiestich guľometov kalibru . Bol použitý aj iný motor Allison V-1710-E4 s výkonom 1 150 k. Briti však s týmito strojmi neboli vôbec spokojní, aj keď sa pochvalne vyjadrovali o ich manévrovacích schopnostiach. Jedným z neduhov, ktoré ich okrem malých výkonov vo výškach odradzovali bola tendencia strojov prepadať na chrbát pri vertikálnych manévroch. Preto boli ešte v roku 1941 po krátkej skúšobnej službe stiahnuté z bojových akcií a všetkých 212 zakúpených kusov bolo dodaných do ZSSR. Americké vzdušné sily používali Airacobry najmä v Tichomorí, na Aljaške, v Taliansku a na Islande, ďalšie stroje zakúpilo austrálske a portugalské letectvo. Lietadlá tiež používalo letectvo Slobodných Francúzov a neskôr aj spojenecké talianske letectvo.
thumb|Zachovaný P-39Q Airacobra sovietskych vzdušných síl
Najväčšiu popularitu medzi lietajúcim personálom si Airacobry získali v Sovietskom zväze. Tu s nimi dosahovali sovietski letci pozoruhodných bojových úspechov. Tie spočívali jednak v tom, že boje na východnom fronte sa viedli hlavne v nižších letových hladinách, pre ktoré boli Airacobry najvhodnejšie. Ďalšiu úlohu zohralo i to, že sovietski letci uprednostňovali dobre manévrovateľné lietadlá. Iste nie bezvýznamné bolo i to, že Airacobrami boli vyzbrojené najmä gardové jednotky, ktoré disponovali najlepšími letcami. Spomedzi leteckých es lietajúcich na Airacobrách sa stal najznámejší 2. najúspešnejší spojenecký stíhač Alexandr Pokryškin, či Lavrinenkov, Klubov a mnoho ďalších. ZSSR nakoniec na základe zmluvy Lend-lease odobral celkovo 4 578 kusov Airacobier.
Technické údaje P-39L Airacobra thumb|P-39L-1-BE Airacobra na Aljaške počas dodávky do Sovietskeho zväzu v rámci Zákona o pôžičke a prenájme
Posádka: 1 Dĺžka: Rozpätie: Výška: Plocha krídel: Hmotnosť (prázdny): Hmotnosť (vzletová): Pohon: 1x radový dvanásťvalec Allison V-1710-63 s výkonom 988 kW
Maximálna rýchlosť: /h Dostup: Dolet: (s prídavnou nádržou s kapacitou 283 l pri rýchlosti /h)
Výzbroj 1x kanón Oldsmobile M4 kalibru v dutom hriadeli vrtule 2x guľomet M2 Browning kalibru v trupe 4x guľomet M2 Browning kalibru v krídlach
P-39N Airacobra thumb|P-39N Airacobra 353. stíhacej letky 354. stíhacej skupiny Armádnych vzdušných síl USA, 1944
Posádka: 1 Dĺžka: Rozpätie: Výška: Plocha krídel: Hmotnosť (prázdny): Hmotnosť (vzletová): Pohon: 1x radový dvanásťvalec Allison V-1710-85 s výkonom 895 kW
Maximálna rýchlosť: /h Dostup: Dolet:
Výzbroj 1x kanón Oldsmobile M4 kalibru v dutom hriadeli vrtule 2x guľomet M2 Browning kalibru v trupe 4x guľomet M2 Browning kalibru v krídlach bômb
P-39Q Airacobra thumb|P-39Q Airacobra v Národnom múzeu Vojenského letectva USA thumb|P-39Q-1-BE Airacobra 46. stíhacej letky 15. stíhacej skupiny amerických armádnych vzdušných síl vzlieta z ostrova Makin, Gilbertove ostrovy, 13. december 1943
Posádka: 1 Dĺžka: Rozpätie: Výška: Plocha krídel: Hmotnosť (prázdny): Hmotnosť (vzletová): Pohon: 1x radový dvanásťvalec Allison V-1710-85 s výkonom 895 kW
Maximálna rýchlosť: /h Dostup: Dolet:
Výzbroj 1x kanón Oldsmobile M4 kalibru v dutom hriadeli vrtule 2x guľomet M2 Browning kalibru v trupe 4x guľomet M2 Browning kalibru v krídlach bômb
Literatúra Zbyněk Válka, Stíhací letadla 1939-45/ USA-Japonsko ISBN 80-7198-091-9
Iné projekty
Externé odkazy Ďalšie informácie o Airacobre
Zdroj
Kategória:Stíhacie lietadlá USA Kategória:Lietadlá druhej svetovej vojny Kategória:Lietadlá Bell