STS-114 bola misia amerického raketoplánu Discovery, prvá misia v programe Return to Flight. Išlo vôbec o prvý štart raketoplánu po ukončení 907-dňovej prestávky, ktorá bola spôsobená pozastavením letov po havárii raketoplánu Columbia. Cieľom letu bolo dovezenie zásob na Medzinárodnú vesmírnu stanicu a tiež odskúšanie nových bezpečnostných opatrení. Kvôli problémom, ktoré sa počas misie vyskytli, sa však NASA rozhodla opäť pozastaviť lety všetkých raketoplánov.

Posádka Eileen M. Collinsová (4) – Veliteľ Jim Kelly (2) – Pilot Sóiči Noguči (1) – Prvý letový špecialista – JAXA Stephen Robinson (3) – Druhý letový špecialista Andy Thomas (4) – Tretí letový špecialista Wendy Lawrence (4) – Štvrtý letový špecialista Charlie Camarda (1) – Piaty letový špecialista

V zátvorkách je uvedený celkový počet letov do vesmíru vrátane tejto misie.

Ciele misie Pôvodné Misia označená ako STS-114 bola pôvodne určená pre orbiter Atlantis. Keby nenastala havária raketoplánu Columbia, Atlantis by vzlietol na túto misiu v marci 2003. Jej cieľom bola výmena šiestej základnej posádky Medzinárodnej vesmírnej stanice za siedmu. Veliteľom mala byť Eileen M. Collinsová, ktorá sa tak už po druhýkrát stala veliteľkou raketoplánu (prvýkrát v roku 1999 pri misii STS-93). Ďalší členovia posádky boli Kelly (pilot), Noguchi a Robinson ako letoví špecialisti. Spolu s nimi mala letieť siedma posádka ISS v zložení Kenneth Bowersox, Donald Petit a Nikolaj Budarin, na Zem sa mali vracať členovia šiestej základnej posádky Jurij Malenčenko, Edward Lu a Alexander Kaleri. Misia mala trvať 11 dní, z čoho 7 by raketoplán strávil spojený s ISS. Počas troch výstupov do kozmu mali Noguchi a Robinson vykonať niektoré údržbárske činnosti, napr. výmenu jedného zo štyroch gyroskopov.

Nové Počas prestávky spôsobenej haváriou Columbie pozemné vybavenie aj personál prešli množstvom úprav, testov a zdokonalení, aby bola minimalizovaná možnosť ďalšej katastrofy. Novým cieľom letu STS-114 bolo najmä preveriť úspešnosť týchto opatrení – čo zahŕňalo kontrolu stavu tepelnej ochrany na obežnej dráhe pomocou nového špeciálneho nadstavca OBSS (Orbiter Boom Sensor System) pripojeného k manipulátoru Remote Manipulator System, a skúška možností opravy tepelného štítu vo vesmíre. Raketoplán mal aj doplniť zásoby na Medzinárodnú vesmírnu stanicu ISS v module Raffaello, priviesť nový gyroskop CMG, a jeden zo starých gyroskopov opraviť. Naplánované boli tri výstupy do otvoreného priestoru (EVA).

Opatrenia na zvýšenie bezpečnosti (RTF opatrenia) Z 15 odporúčaní vydaných vyšetrovacou komisiou CAIB sa NASA nepodarilo splniť 3, respektíve NASA ich splnila len sčasti. Na splnenie požiadaviek vyšetrovacej komisie dohliadala komisia RTF TG vedená bývalými astronautmi, Thomasom P. Staffordom a Richardom O. Coveym. Odborníkom NASA a dodávateľom sa nepodarilo celkom obmedziť opadávanie penovej izolácie z vonkajšej palivovej nádrže ET. Práve jeden takýto kus izolácie 16. januára 2003 narazil do krídla štartujúceho raketoplánu Columbia a spôsobil poškodenie tepelnej ochrany nábežnej hrany jeho krídla, čo malo za následok jeho deštrukciu. Hoci v priebehu testov z najnebezpečnejších miest opadávali kusy s hmotnosťou maximálne 7 gramov (hmotnosť úlomku, ktorý zasiahol Columbiu, bola odhadnutá na ), možnosť vážneho poškodenia tepelnej ochrany sa nedala celkom vylúčiť. left|thumb|Raketoplán Discovery počas príprav na štart Druhým nesplneným bodom požiadaviek CAIB bolo zvýšenie odolnosti tepelného štítu orbitera voči nárazom. To sa však ukázalo byť príliš technicky náročné a tak tepelný štít raketoplánu ostal bez podstatných zmien. Treťou požiadavkou splnenou len čiastočne bolo vyvinutie metódy inšpekcie a opravy tepelného štítu vo vesmíre. Úspešná metóda kontroly tepelného štítu vo vesmíre síce bola vyvinutá, ale možnosti jeho opravy v prípade poškodenia neboli dotiahnuté do konca.

Všetky zvyšné požiadavky komisie CAIB však boli splnené. Vďaka ohrievačom a vyššej kvalite izolačnej peny klesla pravdepodobnosť opadávania kusov izolácie z ET pri štarte. Taktiež bol vylepšený proces nanášania a následnej kontroly súdržnosti a homogenity izolačnej peny, aby nemohli odpadávať väčšie častice. Pred obnovením letov boli vybraté a skontrolované všetky RCC panely (časti najsilnejšej tepelnej ochrany raketoplánu v miestach najvyššieho aerodynamického namáhania pri pristávaní). Zdokonalil sa systém snímkovania raketoplánu počas štartu, aby sa prípadné poškodenia mohli hneď odhaliť. Boli urobené opatrenia, aby ISS mohla slúžiť ako núdzový prístav pre posádku raketoplánu, a tiež sa zlepšili možnosti vyslania prípadnej záchrannej misie (predtým úplne nerealizovateľné).

Experimenty Hlavným cieľom misie STS-114 bolo testovanie metód inšpekcie systému tepelnej ochrany TPS (Thermal Protection System), testovanie niektorých možností jeho opravy, zásobovanie a údržbárske práce na Medzinárodnej vesmírnej stanici. Okrem toho sa na palube orbitera odohrali nasledujúce experimenty a pozorovania:

vplyv kozmického letu na skelet, svaly a imunitný systém človeka (predletové a poletové vyšetrenia) účinnosť lieku promethazínu na potlačenie kinetózy monitorovanie reaktivácie latentných vírusov a ich prenos medzi členmi posádky vplyv kozmického letu na imunitný stav človeka (predletové a poletové vyšetrenie) sledovanie stavu ortostatického ústrojenstva (predletové a poletové vyšetrenie) vplyv kozmického letu na reaktiváciu Eppstein-Barrovho vírusu (predletové a poletové vyšetrenie) zmeny v svaloch spôsobené vplyvom bezváhového stavu testovanie vplyvu bočného vetra na dynamiku pristávacieho manévru testovanie prototypu výparníku pre chladenie v termoregulačnom systéme s použitím zmesi vody a hydroxypropylmethyletheru

Prípravy na štart Prípravy na štart prebiehali veľmi dlho, pretože už od polovice roku 2004 sa počítalo s tým, že Discovery vyštartuje v májovom štartovacom okne roku 2005. V hangári OPF na raketopláne okrem bežných príprav tiež prebiehali testy kvality panelov RCC. 29. marca 2005 sa orbiter premiestnil do montážnej haly VAB, kde bol pripojený k vonkajšej palivovej nádrži ET a pomocným motorom SRB. Všetko prebiehalo hladko a tak sa celá zostava mohla 6. apríla presunúť na štartovaciu rampu 39-B. 13. a 14. apríla prebehlo skúšobné odpočítavanie. V jeho priebehu technici zistili, že na potrubí medzi orbiterom a nádržou ET sa tvorí nadmerné množstvo námrazy. Z tohto miesta bola zámerne odstránená penová izolácia, aby sa zabránilo jej opadávaniu, ale množstvo nežiaducej námrazy začalo technikov znepokojovať. Navyše sa vyskytli problémy so senzormi vyprázdnenia vodíka z nádrže ET. 29. apríla sa preto manažment definitívne rozhodol odložiť štart a vymeniť celú nádrž ET za inú, ktorá mala byť použitá pri lete raketoplánu Atlantis. 26. apríla putovala štartovacia zostava naspäť do haly VAB, kde Discovery dostal novú nádrž ET aj s novou dvojicou motorov SRB. Na rampu bol Discovery opätovne prevezený 16. júna, tentoraz však prípravy prebiehali bez skúšobného odpočítavania. Medzitým sa v budovách OPF a VAB rozbehli prípravy na prípadnú záchrannú misiu raketoplánu Atlantis nazvanú STS-300.

Dátum štartu bol určený na 13. júla 2005. Dátum štartu síce istý čas ohrozoval hurikán Dennis, napokon sa však Floride vyhol a nebolo potrebné odviezť Discovery naspäť do haly VAB. Prípravy na štart úspešne pokračovali a začalo sa aj odpočítavanie v čase T -43 hodín, ale k štartu v stanovenom termíne predsa len nedošlo. Príčinou bola chyba na senzore 2 ECO vo vodíkovej nádrži, ktorá sa objavila počas nastupovania posádky. Riaditeľ štartu Mike Leinbach teda štart odvolal. Ako príčinu závady stanovili 20. júla možné interference v prepájacom bloku medzi senzormi a počítačmi raketoplánu a ako nový dátum štartu bol určený 26. júl. Tentoraz už odpočítavanie prebiehalo bez problémov a tak 26. júla 2005 o 14:38:59,977 UTC raketoplán Discovery odštartoval na prvú misiu po viac ako dvoch rokoch čakania. frame|right|Záznam kamery nachádzajúcej sa na nádrži ET počas vzletu, na ktorom vidieť oddelenie úlomka penovej izolácie Priebeh letu Štart Vzlet raketoplánu Discovery zo štartovacej rampy 39-B neprebiehal úplne bez problémov. Približne 2,5 sekundy po štarte narazil do špice nádrže ET vták, ktorý ju však našťastie nepoškodil. V čase T +70 s zaznamenala kamera umiestnená na ET oddelenie časti dlaždice systému tepelnej ochrany na zadnej strane krytu šachty predného podvozku. Druhým, vážnejším problémom, bolo oddelenie izolačnej peny z ET. Po odhodení nádrže ET posádka nádrž vyfotografovala a na Zemi sa po vyhodnotení snímok zistilo, že niekoľko sekúnd po odhodení SRB sa z ET oddelil takmer meter dlhý kus izolačnej peny a to napriek všetkým RTF opatreniam. Okrem toho sa na ET objavilo ešte množstvo ďalších miest, kde došlo k oddeleniu menších kusov peny. Najväčší kus odpadol z profilovaného útvaru kryjúceho horný koniec potrubia a kabeláže, vedúceho po povrchu nádrže. Jeho hmotnosť odhadli na 400 gramov. Odpadávanie penovej izolácie z tejto časti nádrže bolo úplne neočakávané, preto hlavný manažér raketoplánov Bill Parsons na tlačovej konferencii 27. júla oznámil, že pokiaľ nebudú zaistené a napravené príčiny opadávania izolácie z ET, nemôže nijaký ďalší raketoplán odštartovať.

Operácie na obežnej dráhe Raketoplán sa však ďalej pohyboval podľa plánu po suborbitálnej dráhe, ktorú v čase 15:17:20 UTC zážihom motorov OMS zmenil na orbitálnu s perigeom 150 a apogeom . Po nevyhnutných previerkach všetkých systémov nasledovalo otvorenie nákladového priestoru a potom oživenie manipulátoru RMS. V čase 19:42:08 UTC prvou korekciou dráhy piloti začali stíhanie ISS.

Počas druhého dňa letu posádka opäť oživila manipulátor RMS, ktorý po odskúšaní vyzdvihol z pravého boku nákladového priestoru predlžovací kus označovaný skratkou OBSS (Orbiter Boom Sensor System). Na ňom sú umiestnené laserové detektory, fotometre a kamery, určené na odhaľovanie prípadných poškodení tepelnej ochrany. Predlžovacia tyč je nevyhnutná, pretože bez nej by samotný manipulátor RMS nedosiahol na spodnú časť raketoplánu. Okolo 09:24 UT sa začala kontrola tepelného štítu raketoplánu, ktorá však odhalila len zanedbateľné poškodenia. V teň deň sa uskutočnili tiež dve korekcie dráhy, prvá o 06:54:12 UTC a druhá o 16:03:24 UTC. Posádka ISS (veliteľ Sergej Konstantinovič Krikaljov a palubný inžinier John L. Phillips) ako aj posádka raketoplánu sa pripravovali na spojenie. Na palube ISS sa do prechodového tunela PMA-2 začala napúšťať atmosféra, na palube raketoplánu sa pripravila prechodová komora, spojovací uzol sa vysunul do pohotovostnej polohy a vysunula sa malá parabolická anténa slúžiaca aj pre stretávací rádiolokátor.

28. júla okolo 05:30 UTC sa začala séria približovacích manévrov k ISS. V čase 09:50 UTC, keď už bola vzdialenosť raketoplánu a stanice o málo viac ako , nadviazali obidve posádky zvukové spojenie v komunikačnom pásme UKV. Medzi 10:15 a 10:24 UTC sa raketoplán otočil okolo svojej kratšej vodorovnej osi a posádka ISS zatiaľ snímkovala jeho tepelný štít. V čase 10:38 UTC bola vzdialenosť oboch telies asi a približovacia rýchlosť len za sekundu. O 10:46 UTC dal letový riaditeľ Paul Hill súhlas so stretávacím manévrom. V čase 11:18 UT sa spojovacie uzly raketoplánu a modulu PMA-2 zachytili a v čase 11:30 UT sa uzamkli zámky spojovacieho uzla. Raketoplán Discovery sa tým spojil s Medzinárodnou vesmírnou stanicou. V čase 12:54 UT sa otvorili poklopy a posádky sa mohli stretnúť.