Vydržanie (zriedkavejšie: úzukapia, , ) je spôsob originárneho nadobudnutie vlastníckeho práva (alebo vecného práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, či obdobnému právu, napríklad služobnosti) oprávnenou držbou veci (či práva) počas vydržacej doby ustanovenej právom. Korene vydržania v európskom prostredí ležia v rímskej usucapio.
Rímske právo
Usucapio predstavovala v rímskom práve jeden zo spôsobov nadobudnutia civilného (kviritského) vlastníckeho práva (dominium ex iure Quiritum). Bola preto dostupná iba rímskym občanom (G. 2,65). Hoci sa niekedy usucapio stavia medzi originárne a derivatívne (odvodené) nadobudnutia práva, predstavovala v zásade originárny spôsob nadobudnutia, keďže nový vlastník neodvodzoval svoje právo od predchádzajúceho. Ochranu práv vydržiteľa (úzukapienta) zabezpečovala v niektorých prípadoch publiciánska žaloba (actio Publiciana).
Slovensko Inštitút vydržania v platnom slovenskom práve upravuje najmä § 134 Občianskeho zákonníka (OZ). V porovnaní so zahraničnou úpravou ide o pomerne stručnú úpravu (porovnaj napr. § 1089 až 1098 českého OZ). Aby mohol držiteľ získať vec do vlastníctva, musí ju mať v oprávnenej držbe (§ 130 OZ) po dobu troch rokov (hnuteľnosť) alebo po dobu desať rokov (nehnuteľnosť). Do vydržacej doby sa započítava aj doba, po ktorú mal vec v oprávnenej držbe právny predchodca vydržiteľa. Vydržať nemožno veci, ktoré nemôžu byť predmetom vlastníckeho práva (res extra commercium), alebo ktoré môžu byť len vo vlastníctve štátu a zákonom určených právnických osôb (§ 125 OZ). Vydržať možno aj práva zodpovedajúce vecným bremenám (§ 151o OZ).
Referencie
Ďalšia literatúra
Iné projekty
Kategória:Občianske právo