JUDr. Gustáv Husák, CSc. (pokrstený ako Augustín Husák; * 10. január 1913, Dúbravka, dnes časť Bratislavy – † 18. november 1991, Bratislava) bol najvýznamnejší slovenský komunistický politik druhej polovice 20. storočia v ČSSR. Prešiel vzostupmi (SNP, federácia 1968) aj pádmi (odsúdený ako nacionalista, normalizátor), aby sa nakoniec stal generálnym tajomníkom KSČ a prezidentom ČSSR. V ankete RTVS Najväčší Slovák v roku 2019 bol vyhodnotený na siedmom mieste.
Osobný život thumb|Gustáv Husák (uprostred) na štátnej návšteve NDR v roku 1971. Zľava: Erich Honecker, Gustáv Husák a Walter Ulbricht. Narodil sa v rodine Nikodéma Husáka a jeho manželky Magdalény, rodenej Fratričovej. Pokrstili ho ako Augustína a toto krstné meno používal na všetkých oficiálnych dokumentoch až do roku 1945. Keď mal pätnásť mesiacov, jeho matka zomrela na tuberkulózu. O pár mesiacov neskôr musel otec narukovať na front, a tak sa o jedenapolročného chlapca i dve staršie sestry Katarínu a Štefániu museli postarať príbuzní. Husák tak štyri roky vyrastal bez otca u jeho matky v Dúbravke. Otec Nikodém sa domov vrátil s poranením hlavy a ruky ako invalid, a tak ho nevzali ani do zamestnania v bratislavskej muničnej továrni na Patrónke, kde pracoval pred vojnou. Živil sa teda ako drobný roľník a bol aj v obecných službách Dúbravky. V septembri 1920 vstúpil do nového manželstva s Máriou, rodenou Vilemovou, ktorá ovdovela v januári 1920. Vyženil tak ďalšie dve dcéry, Júliu a Rozáliu, ku ktorým čoskoro pribudol ešte spoločný syn Štefan (1922 – 1994). V novej spoločnej domácnosti, na Jadranskej ulici, bývala navyše aj Máriina sestra a matka. Husák nemal v povojnovom období jednoduché detstvo a už v tomto veku si musel všetko vybojovať. S pomocou triedneho učiteľa a dúbravského farára sa v septembri 1925 dostal na štúdium do bratislavského štátneho reálneho gymnázia na Grösslingovej ulici (gymnázium počas jeho štúdia v roku 1930 premenovali na Masarykovo). Po maturite, ktorú zvládol s vyznamenaním (z 54 pôvodných Husákových spolužiakov sa k maturitnej skúške dostalo len jedenásť), nastúpil v septembri 1933 na Právnickú fakultu UK. V roku 1937 ukončil štúdium.Augustín Husák In: V roku 1938 získal titul doktor práv, začal pracovať ako advokátsky koncipient u svojho priateľa Vladimíra Clementisa a 1. septembra 1938 sa oženil s herečkou a režisérkou Magdou Husákovou-Lokvencovou. Tesne pred potlačením Povstania odletela Magda spolu s inými ženami, deťmi a ranenými z letiska Tri Duby na Sliači do Moskvy, kde o niekoľko dní – 23. októbra 1944 – porodila syna Vladimíra. Pokiaľ Husáková bývala v Moskve, Husák zostal na povstaleckom území a najhoršie obdobie prečkal v Žemberovciach, v rodičovskom dome budúcej švagrinej Emílie Hyllovej, neskôr Lokvencovej. Emília Lokvencová po skončení vojny nastúpila, rovnako ako Magda, ako herečka na Novú scénu Národného divadla v Bratislave. Už v roku 1946 Magda pôsobila nielen ako herečka ale aj asistentka réžie, neskôr ako samostatná režisérka. Je možné, že príležitosť v divadle dostala najmä vďaka tomu, že jej manžel bol v tom čase jedným z najvplyvnejších ľudí v štáte a najlepší priateľ manželov Husákovcov, básnik Laco Novomeský, bol povereníkom školstva a osvety.
Husák bol zatknutý 6. februára 1951 v pracovni svojho spolupracovníka zo SNP, generálneho tajomníka ÚV KSS Štefana Bašťovanského v budove ÚV KSS na Hlbokej ulici v Bratislave. Po návrate z väzenia v roku 1960, keď pracoval najprv ako skladník v podniku Pozemné stavby (alebo stavebný robotník), neskôr ako úradník, sa s ním Magda rozviedla (asi pred rokom 1963) a stretávala sa s o štyri roky mladším Ctiborom Filčíkom (nar. 1920), ktorého na Novej scéne aj režírovala.
Po tom, čo v roku 1966 Magda Husáková zomrela, sa po Husákovom boku najprv občas a potom od roku 1968 častejšie začala objavovať od neho o desať rokov mladšia redaktorka a prekladateľka Viera Millerová, rodená Čáslavská, ktorá sa v roku 1967 rozviedla s predchádzajúcim manželom, právnikom Jozefom Millerom. Svadba s Husákom v roku 1973Osamělý vlk z hradu, časopis Týden 45/2011 str.32 prebehla nenápadne a bez publicity – okrem ženícha a nevesty sa jej zúčastnili len dvaja svedkovia, zamestnanci Úradu predsedníctva vlády. Aj v tomto prípade mal Husák vplyv na zamestnanie svojej manželky. Na rozdiel od jej prvého manžela jeho hviezda stúpala a časopis Kultúrny život kde pôsobila Millerová nielen podporoval, ale aj v ňom publikoval. Druhá Husákova manželka zahynula 20. októbra 1977 po havárii vrtuľníka Mi-8 na bratislavskom letisku. Vrtuľník ju prevážal po zranení, ktoré utrpela v Bardejovských kúpeľoch, do nemocnice v Bratislave.
Na prelome 70. a 80. rokov sa začal zhoršovať Husákov zdravotný stav. Bol až do smrti veľmi silným fajčiarom (na verejnosti sa však s cigaretou objavoval sporadicky), čo spolu s predchádzajúcim väznením malo vplyv na jeho zdravie. Cukrovka obmedzovala možnosť operovať šedý zákal (komplikovaný celoživotnou ťažkou krátkozrakosťou), ktorý postúpil natoľko, že mohol čítať len na čítacom stroji. Napriek tomu operáciu (na vtedajšiu dobu pomerne komplikovaný zákrok) v roku 1978 podstúpil a aj napriek veľmi silným okuliarom, ktoré neskôr nosil, sa mu zrak vrátil na prijateľnú úroveň.
Ako vyplýva z rozhovoru s jeho synom Vladimírom, Husák sa aj po odchode z politiky „zaujímal o dianie v spoločnosti, pravidelne sledoval tlač, televíziu, rozhlas. Musím však povedať, že jeho zdravotný stav sa rýchlo zhoršoval. Pre mňa bolo zarážajúce, že takú významnú osobnosť, keď bol už voľný a ničím neviazaný, nenavštívil žiaden historik. Historici sa mohli pritom veľa dozvedieť. Preto som sa rozhodol osloviť Viliama Plevzu, ktorý pripravil knihu aj na základe rozhovorov s otcom.“ Ani po politických zmenách nezapochyboval Husák o ideológii komunizmu, z vlastnej osobnej a historickej skúsenosti bol presvedčený o správnosti socialistického modelu spoločnosti.
Politické aktivity V roku 1929 ako šestnásťročný gymnazista vstúpil do československého Komunistického zväzu mládeže (obdoba sovietskeho Komsomolu) napriek tomu, že v tom čase stredoškoláci mali politickú činnosť prísne zakázanú. Husák sa na gymnáziu angažoval v rámci Vlčkovho vzdelávacieho krúžku, ktorý organizoval rôzne osvetové, kultúrne alebo športové činnosti pre študentov. Študent Husák sa postupne vypracoval až na jeho predsedu a prejavil pri tom svoje mimoriadne organizátorské schopnosti i veľkú ambicióznosť. Už ako prvák na Právnickej fakulte UK vstúpil v roku 1933 do Komunistickej strany. Od marca 1934 bol redaktorom (založil?) časopisu Šíp. Angažoval sa v študentských spolkoch: Právnik, Spolok socialistických akademikov, neskôr Spolok podunajských akademikov. V celoslovenskom Zväze slovenského študentstva to dotiahol až na funkciu podpredsedu. Husák sa v polovici 30. rokov zaradil k druhej generácii davistov (DAV vychádzal v rokoch 19241937), teda vlastne k nasledovníkom Vladimíra Clementisa či Laca Novomeského. Obaja sa stali jeho priateľmi, ktorých si vážil a rešpektoval.
Husák v čase druhej svetovej vojny, keď Nemci víťazili na všetkých frontoch a domáci režim bol stabilizovaný, nemal záujem riskovať. So „starými robotníckymi boľševikmi“ vo vedení KSS, ktorí neustále prejavovali svoju averziu voči intelektuálom, si ani nemal veľmi čo povedať. Oni mu nedôverovali a rovnako Husák mal voči nim výhrady. Tak sa stalo, že koncom roka 1940 sa ocitol mimo ilegálnej KSS a vrátil sa do nej až v lete 1943. Medzitým stihol spolu s inými komunistami − intelektuálmi absolvovať vynútený zájazd na Ukrajinu, ktorý ich mal podľa predstáv ministra vnútra Alexandra Macha presvedčiť o zločinoch boľševizmu. V jeho oficiálnom životopiseGustav Husák – hrdina ZSSR (rusky). Online. sa uvádza, že v období 19401943 bol prenasledovaný (väznený) za komunistické aktivity.
Slovenské národné povstanie V roku 1942 sa Husák stal tajomníkom Ústredného zväzu špeditérov, čo bola významná i dobre platená funkcia. Vo svojej prenajatej vile pravidelne organizoval stretnutia ľavicových intelektuálov, zamestnaných zväčša na podobných lukratívnych miestach ako on sám. Tajná polícia ich stretnutia starostlivo monitorovala, ale nezasahovala proti týmto „salónnym komunistom“.
Keď v auguste 1943 prišiel Karol Šmidke tajne z Moskvy cez Poľsko na Slovensko (4. augusta 1943 prekročil s Bacílkom hranice, ale do Bratislavy už pricestoval sám), nenašiel na slobode takmer žiadneho významného funkcionára strany. Po jarnom rozsiahlom zatýkaní boli vo väzení, a tak do nového, v poradí už piateho (ilegálneho) ústredného vedenia KSS (neskôr nazývané ako ústredný výbor – ÚV KSS) pribral práve Husáka a Novomeského, ktorí žili a pracovali legálne. Ešte v auguste sa Šmidke stretol s Husákom a v septembri vytvorili spolu s Novomeským piate ilegálne ústredné vedenie.
Podľa inštrukcií moskovského vedenia KSČ, ktoré vyplývalo z rozhodnutia Kominterny, mali slovenskí komunisti spolupracovať so všetkými protifašistickými skupinami a túto úlohu vedeli Husák i Novomeský splniť nepochybne lepšie než ich predchodcovia. Spojili sa s bývalými agrárnikmi Jozefom Lettrichom a Jánom Ursínym (zakladatelia Demokratickej strany), pričom výsledkom ich vzájomných stretnutí a rokovaní sa v decembri 1943 stala tzv. Vianočná dohoda, ktorá spájala odporcov prvej Slovenskej republiky a umožnila Slovenské národné povstanie počas druhej svetovej vojny.
Husák bol podpredsedom povstaleckej Slovenskej národnej rady a povereníkom pre veci vnútorné. Na zjednocovacom zjazde KSS a sociálnej demokracie v Banskej Bystrici bol 17. septembra 1944 zvolený za podpredsedu KSS. Bol iniciátorom vydávania povstaleckej Pravdy od 9. septembra do 25. októbra 1944 v Banskej Bystrici. Z tejto doby je zachovaná správa z júla 1944 pripravená Husákom a určená na rokovanie v Moskve, v ktorom odporúča, aby sa Slovensko stalo súčasťou Sovietskeho zväzu: „Keby bola daná možnosť hlasovaním rozhodnúť, kde chcú Slováci štátoprávne patriť, aspoň 70 percent hlasovalo by za pripojenie k ZSSR, azda 20 percent za novú ČSR, zvyšok je v strachu zmätený“, čo súčasní historici interpretujú ako formu nátlaku na Edvarda Beneša za presadenie predstavy o povojnovej federalizácii Česko-Slovenska so značnou autonómiou pre Slovensko. Rovnakú informáciu aj s podobným hodnotením, napísala o Husákovi aj americká tajná služba CIA: „Husák a Novomeský cestovali v roku 1945 do Moskvy, aby navrhli šéfovi sovietskej diplomacie Viačeslavovi Molotovovi, že Slovensko sa stane nezávislým štátom." „Dá sa však pochybovať o tom, že Husák myslel vážne sovietsku anexiu Slovenska."
Po oslobodení bol účastníkom rokovaní o obnove ČSR v Moskve (ako vedúci slovenskej delegácie), plánoval komunistický prevrat na Slovensku avšak postupoval obozretne, pretože na Slovensku bola iná situácia ako v Česku, čo sa prejavilo aj na zmierlivom postupe voči katolíckej cirkvi. Husák sa zaslúžil o zriadenie Katolíckej kancelárie a o vydávanie Katolíckych novín, a presadzoval aj zhovievavé zaobchádzanie s biskupom Vojtaššákom. Aprílová dohoda o spolupráci katolíkov a DS z roku 1946 Husáka pobúrila a videl v nej príčinu prehry komunistov na Slovensku v prvých parlamentných voľbách v máji roku 1946, v ktorých zvíťazila na Slovensku Demokratická strana (na rozdiel od Česka, kde zvíťazili komunisti).
Po výsledku volieb v 1946, napísal Husák bývalému spolužiakovi a ľudáckemu funkcionárovi Jánovi Mikulovi: „Aby som ti pravdu povedal, tú dohodu si môžete strčiť do zadku! Čo záleží na voľbách? Ty dobre vieš, že ČS patrí do záujmovej sféry Sovietskeho zväzu a je len otázka času, kedy sa tu zmení systém.“Macháček, M.: Gustáv Husák. Praha 2017, s. 210