Presspůrské Nowiny boli v poradí druhé slovenské noviny a prvé noviny v slovenčine (slovakizovanej bibličtine). Vychádzali v rokoch 1783 – 1787.
Vznik Po neúspechu s vydávaním českej verzie Nowín o rolním... bolo 23. marca 1783 ohlásené tlačou, že budú v Bratislave vychádzať nové slovenské tzv. Presspůrské Nowiny, ktorým nepochybne tento hospodársky tlačový orgán pripravil vhodnú pôdu medzi slovenskými čitateľmi.
V dobe národného obrodenia nastáva rozvoj aj v publikovaní a vo vydávaní slovenskej náučnej a osvetovej literatúry. Vtedy vyšli aj naše prvé noviny v domácom jazyku, zvané Presspůrské Nowiny. Domácom hovoríme preto, lebo bibličtina mala u nás už vtedy bohatú tradíciu a bola dlhé desaťročia spisovným jazykom slovenských evanjelikov.
Prohlášení budoucího psaní Novín v slovenském jazyku a hlavný redaktor Vydávanie novín bolo oznámené dvojjazyčným náborovým letákom “ P r o h l á š e n í b u d o u c i h o psaní N o v í n v slovenském jazyku." Hneď za slovenským textom nasledoval nemecký pod názvom: “Ankündigung Aufzulegender Böhmischen Zeitungsblätter" (Oznámenie českých novín, ktoré budú vychádzať), ktorý bol však kratší a nezhodoval sa celkom so slovenským textom.
Oznam je podpísaný “nakladateľom a spisovateľom" bez uvedenia mena, no my vieme, že bol ním Daniel Tállayi. Keď sa odhodlal vydávať slovenské noviny, nebol už ani pri svojej mladosti neskúseným novinárom. Okrem toho mal už predtým možnosť v Landererovej tlačiarni sa zoznámiť nielen s výrobou novín, ale aj s obchodnou stránkou tejto veci. Domnieval sa, že vydávaním slovenských novín dosiahne značné zisky, tak ako Landerer z vydávania bratislavských nemeckých novín. Tieto rýdzo kapitalistické pohnútky viedli Tállaya k vydávaniu slovenských novín.
Príčinu, pre ktorú sa všestranný a podnikavý Tállayi nepustil do redigovania Prešpurských novín, ale uspokojil sa len s funkciou ich vydavateľa, treba vidieť v dvoch okolnostiach. Prvou bola jeho veľmi slabá znalosť spisovnej češtiny. Môžeme sa o tom presvedčiť z náborového letáku, ktorý sa hemží základnými pravopisnými chybami, nesprávnymi lexikálnymi spojeniami a častými slovakizmami. Leták priamo kontrastuje s vynikajúcim štýlom a s kultivovanou češtinou samých novín, redigovaných znalcami českej i slovenskej reči a literatúry. Tállayi, aj keď dobre neovládal spisovnú češtinu, predsa len po slovensky hovoriť vedel. Ako rodák z Levoče mal sa možnosť naučiť slovenskému spišskému dialektu. Okrem toho v rokoch 1780-1782 študoval aj na bratislavskom evanjelickom lýceu, kde tiež musel často prichádzať do styku so Slovákmi. Nemecký, maďarský a latinský jazyk ovládal dokonale. Druhým vážnym dôvodom, pre ktorý nemohol prevziať redigovanie Prešpurských novín, bola skutočnosť, že takúto funkciu vykonával už v nemeckých a neskoršie aj v maďarských novinách.
Tállayiho Prohlášení je zaujímavé už svojou celkovou koncepciou. Vydavateľ novín sa ním neobracal k pozemkovej šľachte, ale k tretiemu stavu, k mešťanom, drobným remeselníkom a obchodníkom. Hovorí tu, že žiadna moc “tolik rozšíření obecního Dobrého krajin nenapomáha, jako když Mešťané a obyvatelé jejich ne jen umění všelijakého dostatečnou známost mají, ale zvláště když skutky, mraví a zevnitrný jiných národů obchod zretelne poznávají". Správne tu hodnotil význam novín pre obchodné a priemyselné podnikanie rozvíjajúcej sa buržoázie. Noviny považuje za prejav osvieteneckej doby, za znak kultúrnej vyspelosti národa, pretože sa v nich píše “o všeobecních krajních prípadnostech, aneb prinejméně v vlasti své zbehlých príhodách, jejichžto známost, mraví, napravení hospodářství napomáha, rozum pak i veliké dokonalosti provozuje".
Potom sa obracia “k czeskému národu", pod ktorým rozumel aj Slovákov a chváli bohaté tradície a vysokú úroveň českého jazyka a literatúry. Aby sa národný život na Slovensku a v Čechách pozdvihol, píše Tállayi ďalej: „...my uložili sme hneď pri začátku budoucyho Mesýce Czervence s Nejmilostivejším Cýsarsko-Královským povolením, prejmenované slovenské noviny tlačiti.“ O programe budúcich novín hovorí tu len veľmi stručne. Majú tu byť články “o zvláštnych přespolních případnostech", (zahraničné spravodajstvo), ďalej zprávy z domova, úradné oznamy, inzeráty, oznamy o cenách obilia, informácie o vynálezoch, články o zlepšení poľnohospodárskej výroby, o otázkach literárnych a pod. Celoročné predplatné novín pre Čechy a Moravu malo byť 10 zlatých, pre obyvateľov Bratislavy len 6 zlatých. Už z toho vidieť, akou veľkou brzdou rozširovania novín boli vtedy vysoké poštové poplatky. Tállayi v Prohlášení píše aj o možnosti otláčania inzerátov v týchto prvých slovenských novinách, čo tiež svedčí o jeho obchodných ambíciách.
Ďalší redaktori Je isté, že nájsť redaktora, ktorý by mal vyhovujúce vzdelanie, novinársku pohotovosť a skúsenosti potrebné na redigovanie novín, nebolo ani pre Tállayia ľahkou úlohou. Možno len ľutovať, že sa neuskutočnil plán slovenských bratislavských vzdelancov, získavať za redaktora Prešpurských novín neskoršieho slávneho českého novinára Václava Mateja Kraméria. Keby sa bol ten plán realizoval, bolo by to na osoh nielen Prešpurským novinám, ale aj vtedajšiemu slovenskému kultúrnemu životu. Veď Kramerius neskôr ako redaktor Schönfeldských c. k. pražských novín, ale aj vlastných Krameriových c. k. vlasteneckých novín, sa osvedčil ako nadaný a pohotový novinár, ktorý mal aj živý záujem o kultúrne a politické udalosti na Slovensku.
V dobe, keď bratislavskí kultúrni pracovníci ponúkali Kramériovi miesto redaktora Prešpurských novín, žil v Prahe vo veľkej biede. Okrem príležitostných korektúr si zarábal aj tým, že učil maďarských kalvínskych farárov a iných, ktorí prišli do Čiech, českej reči. Nie sú známe príčiny pre ktoré sa Kramerius do Bratislavy nepresťahoval. Podľa všetkého odradzovala do od odchodu z Prahy aj finančná neistota spojená s redigovaním Prešpurských novín.
Tállayi potom pozval za prvého redaktora Prešpurských novín významného slovenského osvieteneckého vzdelanca Štefana Lešku (21.X.1757 - 25.II.1818). Prvý redaktor Prešpurských novín Štefan Leška bol ako významný slovenský vzdelanec schopným pre vykonávanie priekopníckej úlohy - redigovania prvých slovenských novín. Leška od počiatku svojej novinárskej práce bdel nad jazykovou čistotou Prešpurských novín a veľmi svedomite urobil všetko, čo smerovalo “k vzdělání a vyčišťování našeho líbezného a milostivého jazyka". V úvodnom článku prvého čísla Prešpurských novín, ktorý možno považovať za jeho vlastné programové vyhlásenie tvrdil, že Jozef II. má veľmi dobrý vzťah k českému národu a k jeho reči. Odvolával sa pritom na cisárovo vyhlásenie v Brne, v ktorom sa dovolával potreby dôkladného ovládania češtiny. Vtedy vraj staval znalosť češtiny nad francúzštinu, taliančinu a angličtinu, lebo rakúska monarchia “má více českých, nežli francouzskych a anglických poddaných”. Išlo tu však len o náhodný prejav, ktorý nijako neovplyvnil celkovú germanizačnú politiku viedenského cisárskeho dvora.
Koncom augusta 1784 sa stal Leškovým nástupcom v redakcii Prešpurských novín Ján Vyskydenský, ktorý prevzal po svojom predchodcovi aj funkciu organistu a kantora slovensko-maďarského ev. zboru v Bratislave. 14. decembra 1785 uverejňujú noviny oznámenie o urgencii predplatného, pričom pokračujú: “A poněvádž tohto půl roka tak mnoho předplatitelů nás zanechalo a všech spolu jen 46 zbylo; nic jiného sme si nevinšovali, jak abychom čím více se jejich počet rozmnožil...a tu škodu, kterou sme tohto půl roku měli, nějak nahradit mohli… Zůstávame Naši láskavé veřejnosti k službám vždy hotoví Slovenští novináří Danyel Tállayi Nakladate, Ján Wiskydenský spisovatel."Koncom decembra 1785 Vyskydenský zanechal redakciu Prešpurských novín.
Po Vyskydenského odchode z redakcie Prešpurských novín sa stal jeho nástupcom Štefan Kromp. S jeho menom sa v novinách prvý raz stretávame 28.XII.1785 “v Novoročnom vinši." Tu sám seba označuje za “nového novinára slovenského", ktorý je však iba začiatočníkom a preto žiada čitateľov Prešpurských novín o zhovievavosť nad jeho prípadnými redaktorskými nedostatkami. Sám hovorí, že okrem redaktorského povolania vykonáva ešte úlohy kantora slovensko-maďarského ev. cirkevného sboru v Bratislave. Bol to skutočne začiatočník v novinárskej práci, ktoré dostatočne neovládal ani gramatiku a ortografiu českej spisovnej reči. 31.XII.1785 sa v oznámení redakcie Prešpurských novín uvádza aj meno ich ďalšieho redaktora Jána Šinkovica." Je to však jediný doklad o Šinkovicovi ako o redaktorovi Prešpurských novín. Viacej sa v novinách jeho meno neuvádza, aj keď je možné, že bol pomocníkom "slovenského novinára" Štefana Krompa.
Koncom roku 1785 prešlo vydávanie Prešpurských novín z rúk Daniela Tállayia do rúk významného bratislavského kníhtlačiara Šimona Petra Webera. Išlo však len o prechodné opatrenie, pretože už 4. marca 1786 sa píše “o pánu Tállayiovi, nakladateli těchto novín."
Pôsobenie novín Prvé číslo Prešpurských novín vyšlo v utorok 1. júla 1783. Noviny vychádzali vždy v utorok a v piatok tlačou Jána Michala Landerera a od 2. júla 1785 v oficíne Šimona Petra Webera. Zanikli 30. júna 1787. Osem strán vlastných novín bolo niekedy rozšírených o Přídavek k Prešpurským novinám, ktorý mal rozsah štyroch strán. Svoj malý oktávový formát noviny nikdy nezmenili. Ich záhlavie bolo veľmi jednoduché. V rámčeku mali vytlačený názov s poznámkou: S milostivým cýsařsko-královským povolením." Nad ním bol uhorský a po oboch stranách český a moravský znak. Od 56. čísla (roč. 1784) bolo ich záhlavie iba typografické bez heraldických znakov.
O pevnom a ustálenom rozdelení rubrík sa v týchto novinách ešte nedá hovoriť. Domáce správy výlučne z Uhorska, vychádzali pod názvom Nětco z vlasti, Uherská a Sedmohradská země, Z naší vlasti máličko a pod. Zahraničné spravodajstvo malo rubriky: Venkovní věci, Vojenské a venkovní věci, Přespolního nětco, Z rozličných zemí doložené pověsti a pod. V niektorých číslach novín boli rozlíšené: Dědično - zemské příběhy, kde boli správy zo všetkých zemí habsburskej monarchie okrem Uhorska a Cizozemské případnosti zo správami výlučne zahraničnými. Vzhľadom na časté vojenské zrážky v Európe, redakcia zaviedla aj osobitné rubriky: Váleční věci, Turecká vojna, O hollandské vojne a i. Sporadicky sa tu objavovali rubriky: Všelico se světa, Všelijaká mišenina a i kde sa otláčali drobné správy, zaujímavosti, noticky a pod. Bol tu tiež predchodca neskoršej kultúrnej rubriky nazvaný: Nětco z literního umění. Ďalej tu bývali rubriky o úradných záznamoch, o povýšeniach, o cirkevnom živote, cene obilia a jarmokoch.
Prešpurské noviny počas celého svojho trvania museli zápasiť s vážnymi finančnými ťažkosťami. Počet ich predplatiteľov nepresahoval číslo 60. Boli verným obrazom málo rozvinutého a triedne ešte nie dostatočne uvedomelého zárodku slovenského meštiactva. Redaktori novín často poukazovali na tento neutešený stav, ktorý bol najvážnejšou prekážkou ich rozšírenia, zväčšenia formátu a zlepšenia celkovej úrovne. Príčinou toho, okrem chudoby, bola značná národná ľahostajnosť a indiferentnosť väčšiny slovenského zemianstva, inteligencie a meštiactva. Veď v tom istom čase (v apríli r. 1786), mali maďarské bratislavské noviny 439 odoberateľov.
V Predhovore ich prvého čísla sa redaktor Štefan Leška sťažoval na „tenké začátky novín“. Od tých čias sa v novinách častejšie objavovali naliehavé, ba priamo zúfalé výzvy nakladateľa a redaktorov k čitateľom, v ktorých ich prosil o získavanie ďalších predplatiteľov, hradenie nedoplatkov, ba aj o zachovanie holej existencie novín. Po ich dva a pol ročnom trvaní pokúsil sa Daniel Tállayi zlepšením zpravodajstva a zavedením nových rubrík zvýšiť ich popularitu: “Známe činiti budem i učené pověsti a jaké nové knížky v Německé zemi na světlo vyšly vubec, ničeho nevynechám co činí, aby čtění novín interesantní bylo." V júni roku 1785 už sľuboval do novín zaradiť “dobrou a rozmnoženou korespondenci a všeliké venkovní noviny."