Osídľovanie Bieloruska thumb|Kyjevská Rus v 9. storočí thumb|Litovské veľkokniežatstvo v 13. – 15. storočí V 7. – 6. storočí pred Kr. sa z južnej oblasti Európy na územie Bieloruska presunuli staroslovanské kmene, prívrženci tzv. milohradskej kultúry. V 1. storočí pred Kr. sa na tomto území objavili predstavitelia druhej slovanskej skupiny – tzv. Zarubineckej kultúry. Slovanské kmene, ktoré sem v tomto období prišli postupne asimilovali susedné baltské. V 9. storočí sa Polacké, Turovo-Pinské, a Smolenské kniežatstvo stali súčasťou Kyjevskej Rusi.
Litovské obdobie
Po nájazde Tatárov v rokoch 1237 – 1240 sa územie Bieloruska dostalo pod správu Litovského veľkokniežatstva a s jeho feudálmi Bielorusi vstúpili do zväzu, bojujúcemu proti spoločným nepriateľom – Tatárom na východe a nemeckým rytierom na západe. Od začiatku 14. storočia sa miestne kmene začali zjednocovať do jedného národa. V nemeckých kronikách sa v tomto období začal objavoval termín „Biela Rus“. V roku 1386 sa litovské veľkoknieža Jogail stalo poľským kráľom a tým si získalo vládu v obrovskom štáte (Litovské veľkokniežatstvo), do ktorého patrili všetky baltské a slovanské národy. Bieloruština (staroruština) bola štátnym a diplomatickým jazykom Litvy až do vzniku Poľsko-litovského štátu v roku 1569.
Poľské obdobie
Po uzatvorení poľsko-litovskej únie sa rozšíril vplyv Poľska na území Bieloruska. Zmenili sa cirkevné a spoločenské inštitúcie a právoslávna cirkev, ktorá dovtedy predstavovala nosné náboženstvo v krajine bola Brestskou úniou uzatvorenou v roku 1596 zrušená a pretvorená na uniatskú, ktorej bohoslužba mala znaky byzantských rituálov, riadila sa však rímskokatolíckymi dogmami a bola spravovaná pápežom. Poľský vplyv sa rozšíril aj v sociálno-ekonomickej sfére, nakoľko pôda vo vlastníctve bieloruských šľachticov bola zamenená na ich individuálne vlastníctvo, na ktorom pracovali bieloruskou šľachtou najatí roľníci. Táto šľachta – na rozdiel od roľníkov a mestskej inteligencie, ktorá naďalej používala bieloruštinu a bola verná uniatskej cirkvi – si veľmi rýchlo osvojila poľský jazyk, poľskú kultúru a rímskokatolícke náboženstvo.
Poľsko-litovský štát bol na vrchole svojej moci na začiatku 17. storočia. V tomto období jej územie siahalo od Baltského až k Čiernemu moru, navyše Ruské cárstvo uznala na tróne Poľsko-litovského štátu poľského kráľa Vladislava IV. Vasu. Nasledujúcich 150 rokov sa nieslo v znamení vojen medzi Ruskom, Poľskom a Švédskom. Rusko-poľská vojna (1654 – 1667), v ktorej Rusko a Poľsko bojovali o vplyv na území Ukrajiny a Severná vojna (1700 – 1721) medzi Ruskom a Švédskom o strategický prístup k Baltskému moru sa obzvlášť pričinila o devastáciu Bieloruska. V dôsledku násilností, hladu a chorôb v týchto vojnách našla smrť asi polovica vtedajšieho bieloruského obyvateľstva v Poľsko-litovskom štáte.
Ruské obdobie thumb|Bieloruská ľudová republika v roku 1918
Po troch deleniach Poľska v rokoch 1772, 1793 a 1795 medzi Rusko, Prusko a Rakúsko-Uhorsko sa bieloruské územie stalo časťou Ruského impéria a tvorilo jeho severozápadnú oblasť. Uniatská cirkev bola v roku 1839 zlikvidovaná. O rok neskôr (1840) nadobudol účinnosť ruský súdny zákonník a používanie názvu „Bielorusko“ pre vyčlenenie bieloruského územia bolo zakázané.
Bieloruská šľachta a časť roľníkov pod vedením Kastusa Kalinovskisa sa rozhodli vyjadriť nesúhlas s vtedajšou situáciou v krajine a uskutočnili poľsko-litovské povstanie (1863). Povstaním docielili liberalizáciu spoločenského života v Rusku v 60. – 70. rokoch 19. storočia a rozvoj publikácii v bieloruskom jazyku.
V rámci politiky Ruskej ríše dochádzalo ku koncentrácii židovského obyvateľstva do západných oblastí impéria. Od roku 1794 nesmeli opúšťať územia bývalého Litovského veľkokniežatstva a od roku 1888 nesmeli žiť za hranicami miest a mestečiek. Na konci 19. storočia tak židovské obyvateľstvo tvorilo 53,5 % v 44 mestách dnešného Bieloruska. Spolu s Rusmi tvorili Židia dokonca 71 % obyvateľov miest (sčítanie 1897). Počet Bielorusov pritom dosahoval v mestách len 17 %. Z miest sa tak vytrácala bieloruština, týkalo sa to najmä miest, ktoré boli správnymi strediskami. Keďže však v mestských sídlach žilo na začiatku 20. storočia len asi 14 – 16 % obyvateľov Bieloruska, tvorili Bielorusi vďaka vidieku asi 80 % obyvateľov.
Dňa 24. marca 1918 bieloruský parlament vyhlásil Bieloruskú ľudovú republiku a po odchode nemeckých okupačných vojsk a skončení prvej svetovej vojny 27. februára 1918 Litovsko-Bieloruská sovietska socialistická republika. Ale ihneď po jej napadnutí Poľskom o rok neskôr (1919) a krátkej vojne medzi Poľskom a sovietskym Ruskom bolo Bielorusko rozdelené. 31. júla 1920 bola obnovená Sovietska socialistická republika Bielorusko. Republika sa skladala len zo šiestich okresov (poviat) bývalej Minskej gubernie a jej hranice sa nekryli s etnicky bieloruským územím. Mala rozlohu len a žilo v nej len 1,5 milióna ľudí. Západné oblasti ( s 3,5 miliónmi obyvateľmi) boli podľa rižskej mierovej zmluvy odstúpené Poľsku. Veľa bieloruských území bolo súčasťou RSFSR.
Sovietske obdobie
Bieloruská sovietska socialistická republika, ktorá sa v roku 1922 stala súčasťou ZSSR, bola v roku 1924 rozšírená územiami Vitebskej, Smolenskej a Gomeľskej gubernie z na a počet obyvateľov vzrástol na 4,2 milióna obyvateľov. V roku 1926 boli pripojené ďalšie územia a BSSR tak mala rozlohu a počet obyvateľov dosahoval 5 miliónov.
Koncom 20. rokov 20. storočia Josif Vissarionovič Stalin začal Bielorusko postupne sovietizovať. Industrializácia a kolektivizácia v 30. rokoch 20. storočia izolovali státisíce miestnych Bielorusov v prudko rozvíjajúcich sa mestách, čo malo za následok prevahu bieloruského obyvateľstva v období 50. rokov 20. storočia nad iným etnickými obyvateľstvom (Rusmi, Poliakmi, Židmi).
left|thumb|Etnografická mapa Bieloruska z roku 1903 V dôsledku napadnutia krajiny nacistickým Nemeckom a jeho okupáciou počas druhej svetovej vojny Bielorusko utrpelo veľké škody. Keď v roku 1944 bolo oslobodené vojskami Červenej armády a partizánmi, všetky mestá krajiny ležali v ruinách a priemysel bol zničený. V druhej svetovej vojne Bielorusko stratilo asi 2 225 000 obyvateľov, približne štvrtinu obyvateľstva. Viac než všetci západní Spojenci dohromady. Najväčšie straty utrpelo civilné obyvateľstvo, najmä v dôsledku nacistických vojnových zločinov, ktoré boli odpoveďou na silné partizánske hnutie v krajine.
Po vojne sa situácia v krajine postupne dostávala do normálu. V 70. rokoch 20. storočia bolo Bielorusko už rozvinutou ekonomickou oblasťou Sovietskeho zväzu. Rast priemyslu a urbanizácie podnietil zosilnenie procesu asimilácie bieloruského obyvateľstva. Štátna politika vzdelanosti a kultúry, ktorú Sovietsky zväz viedol, zapríčinila rozvoj vydávania ruských kníh a uzákonenie ruského jazyka ako úradného jazyka v Bielorusku a vyučovacieho jazyka na školách.
Na voľbách v roku 1990 získala Komunistická strana Sovietskeho zväzu väčšinu miest v Najvyššom soviete, ale účasť druhých politických strán v parlamente spôsobil rozkol názorov poslancov na tri skupiny: Nomenklatúru KS ZSSR Antikomunistický Bieloruský národný front Umiernení
Prvá skupina poslancov podporovala augustový puč v Moskve (1991), ale po jeho neúspechu predseda strany Nikolaj Dementej bol nútený vzdať sa postu predsedu Prezídia Najvyššieho Sovietu BSSR. Na jeho miesto bol 18. septembra 1991 vymenovaný Stanislav Šuškevič.
Nezávislé Bielorusko
V celozväzovom marcovom referende v roku 1991 (17. marec 1991) o zachovaní sovietskych republík vo Zväze sovietskych socialistických republík 83 % obyvateľstva Bieloruska hlasovalo za zotrvanie svojej krajiny vo zväze a tým aj zachovanie ZSSR. Situácia sa však zmenila, keď v Moskve v auguste roku 1991 vypukol štátny prevrat. Vedúci predstavitelia Bieloruska a ÚV KSB spočiatku prevrat neodsudzovali, ale časom (po jeho potlačení) boli nútení reagovať na nastupujúce zmeny vo vtedajšom Sovietskom zväze a 25. augusta 1991 v Bielorusku vyhlásili nezávislosť. Po jeho vyhlásení poslanci komunistickej strany ju začali opúšťať. Činnosť Komunistickej strany Bieloruska bola 28. augusta 1991 oficiálne zakázaná. Pozície liberálov a národných reformných síl zosilneli. Z neúspechu augustového puču v Moskve obvinili predsedu Prezídia Najvyššieho Sovietu Komunistickej strany Bieloruska Nikolaja Dementeja. Na tomto poste ho vystriedal Stanislav Šuškevič, ktorého považovali za zástancu reforiem. Dňa 19. septembra 1991 opozícia bieloruského parlamentu prinútila vládu zmeniť názov Bieloruskej sovietskej socialistickej republiky na Bieloruskú republiku a prijať bielo-červeno-bielu vlajku nezávislého Bieloruska a historický štátny znak Bieloruskej republiky, ktorý zdedilo Litovské veľkokniežatstvo. Dňa 7. – 8. decembra na stretnutí prezidentov Ruska (Boris Jeľcin), Ukrajiny (Leonid Kravčuk) a Bieloruska (Stanislav Šuškevič) v Bielovežskej rezervácii podpísali dohovor o rozpustení Zväzu sovietskych socialistických republík a jeho zámenu za Spoločenstvo nezávislých štátov, ktorého vznik bol dohodnutý na konferencii v Alma-Ate 21. decembra 1991.
Predčasné voľby Opoziční poslanci Bieloruského národného frontu nástojili na rozpustenie bieloruského parlamentu a organizáciu nových volieb. Po krajine sa rozbehli petície za rozpustenie parlamentu a bez ohľadu na podpisy zozbierané v priebehu troch mesiacov (vyše 442 000) a nespočetné mítingy, Najvyššia rada republiky ich vyvrátila a spochybnila. Napriek tomu bola za skrátenie volebného obdobia z piatich na štyri roky a vyhlásenie predčasných volieb v roku 1994.
Z predčasných volieb vyšla víťazne strana premiéra Vjačeslava Kebiča, ktorá sa skladala z bývalých členov komunistickej strany. Počas nasledujúceho obdobia sa pokúšalo viesť tradičnú politiku vzdialenú extrémizmu aká bola dovtedy známa obyvateľom krajiny. V roku 1993 preto prijali Zákon o privatizácii, ktorý zabezpečil ochranu kolchozov a štátnych sovchozov. Navyše sa Stanislav Šuškevič snažil zrýchliť privatizáciu štátnych podnikov, v týchto krokoch však nebol úspešný a v auguste 1994 bol na poste predsedu parlamentu nahradený Mjačeslavom Gribom.
Prvé prezidentské voľby v Bielorusku Dňa 30. marca 1994 bola Najvyššou radou Bieloruska prijatá nová ústava, ktorá v krajine zabezpečila post prezidenta republiky so širokými právomocami. Prvé prezidentské voľby v histórii Bieloruska sa konali 23. júna a 10. júla 1994. Viačeslav Kebič v nich prehral. Prezidentom Bieloruska sa stal Alexandr Lukašenko, ktorý bol proti rozpusteniu Sovietskeho zväzu. Po nástupe do funkcie začal rozvíjať aktívnu kampaň, aby odhalil korupciu v krajine a počas svojej vlády upevnil vzťahy s Ruskom.
Vláda Alexandra Lukašenka
Vo vláde nového prezidenta boli okrem veteránov v politike aj nováčikovia. Aby mal podporu parlamentu presunul nadchádzajúce parlamentné voľby na máj 1995. Čoskoro sa však objavili nové korupčné škandály niektorých ministrov v jeho vláde, a tak sa rozhodli podať demisiu, ktorú Lukašenko neprijal.
Okrem súčasných právomocí, ktoré mu garantovala bieloruská ústava sa snažil získať právo na rozpustenie parlamentu, čo malo za následok mnoho konfliktov medzi Najvyššou radou Bieloruska a prezidentom. V apríli roku 1995 sa pokúsil zorganizovať referendum, ktorým chcel docieliť rozšírenie svojich právomocí. Bez ohľadu na veto parlamentu (poslanci strany Bieloruského národného frontu začali protestnú hladovku) na základe blízkeho vzťahu s Ruskom uzákonil ruštinu za úradný jazyk Bieloruskej republiky. Niektorí poslanci z radov komunistov a demokratov neboli spokojní s rozšírením právomocí prezidenta republiky za čo im bolo zakázané vystupovať v štátnom rádiu a televízii.