Bitka o Gallipoli alebo bitka o Çannakale alebo operácia Dardanely bolo ozbrojené stretnutie medzi jednotkami Britského impéria, Francúzska a Osmanskej ríše, ktoré sa odohrávalo od apríla 1915 do januára 1916 na polostrove Gallipoli (dnes Gelibolu) v Turecku. Operácia mala za cieľ obsadiť prieliv Dardanely a získať tak prístup do Marmarského mora, čím by bolo ohrozené hlavné mesto Turecka Istanbul. Operácia tak mala zabezpečiť bezpečné spojenie pre vojenskú a hospodársku pomoc Rusku. Tento pokus však zlyhal za ťažkých strát na oboch stranách.
O plánoch na obsadenie prielivu do Marmarského mora britská admiralita diskutovala už medzi rokmi 1904 a 1911. V tej dobe boli ako neuskutočniteľné zamietnuté. Začiatkom prvej svetovej vojny sa stúpenci tejto operácie presadili (okrem iného aj kvôli žiadosti Ruska). Okrem britských a francúzskych spojeneckých jednotiek sa na strane Dohody podieľali aj vojenské kontingenty z Indie, Austrálie a Nového Zélandu. Ich celková sila bola okolo 16 divízií.
Predohra V decembri 1914 začali ruské vojská na východnom fronte pociťovať silný nedostatok munície a požiadali Britániu o urýchlenú akciu proti Osmanskej ríši. Ruské impérium bolo po Tureckom vstupe do vojny odrezané od prísunu zásob cez Stredozemné more. Briti sa najprv pokúšali na svoju stranu nakloniť Grécko a presvedčiť ho, aby napadlo strategicky dôležité úžiny Bospor a Dardanely. S týmto však nesúhlasili Rusi, ktorí videli v prípadnom úspechu Grécka nebezpečenstvo pre svojich slovanských chránencov na Balkáne.
Začiatkom roku 1915 žiadali Dohodové mocnosti Rusko o útok na východnom fronte, ktorý by viazal nemecké sily a odľahčil by tak západný front. Rusko odvetilo, že je zaťažené bojmi na Kaukaze s Osmanskou ríšou. Aby mohlo uvoľniť jednotky proti Nemecku, požadovali Rusi odľahčujúci útok proti Osmanskej ríši. Britská vojnová rada, pozostávajúca z predsedu vlády, ministra obrany, ministra námorníctva, náčelníka britského imperiálneho štábu, ich námestníkov a ďalších vysokých funkcionárov, začala diskutovať o tom, kde by bolo na Osmanskú ríšu najvhodnejšie udrieť. Lloyd George navrhoval ako vhodný cieľ Solún, odkiaľ mohli dohodové mocnosti pomôcť po železnici aj Srbsku v boji proti Rakúsko-Uhorsku. Tento variant podporovali aj francúzski generáli Joseph Gallieni a Louis Franchet d'EspéreyArthur Banks, 2001, A Military Atlas of the First World War. Leo Cooper, London, s. 109 – 129. Winston Churchill, v tom čase 1. lord Admirality (minister námorníctva), prišiel s myšlienkou zablokovať Dardanely najmä pomocou loďstva. Vychádzal z úvahy, že Dohoda mala nedostatok pozemných vojsk, ale námornú prevahu. Navrhol nasadenie starších lodí, ktoré síce nebolo účelné nasadzovať do boja v Severnom mori, ale mohli byť efektívne v ostreľovaní pobrežia. Tento zväz mal preniknúť cez Dardanely do Marmarského mora, čím by bolo ohrozené turecké hlavné mesto Istanbul. Osmanská ríša by bola izolovaná od Európy, prípadný úspech by výrazne zapôsobil na tradičných protivníkov Turecka na Balkáne (Bulharsko a Grécko), ktorí by sa tak mohli pridať na stranu Dohody. Obsadenie Dardanel by tiež uľahčilo transport zásob do Ruska.
Príprava operácie 300px|thumb|left|Polostrov Gallipoli Na pozemné krytie námornej operácie boli vyčlenené austrálske a novozélandské vojská – ANZAC (Australian and New Zealand Army Corps). Tieto sa v tom čase presúvali do Európy z Egypta. Operácia bola naplánovaná na dobu jeden mesiac, staré radové lode mali rozstrieľať turecké pevnosti a vplávať do Marmarského mora a k Istanbulu. Na operáciu bola vyčlenená flotila viceadmirála Cardena vedená super-dreadnouthom HMS Queen Elizabeth. Do palebnej sily tejto novej lode s delami dovtedy nevídaného kalibru vkladal Winston Churchill najväčšie nádeje. Celkovo sa flotila skladala z 12 bojových lodí, 3 bojových krížnikov, 3 ľahkých krížnikov, 16 torpédoborcov, 6 ponoriek a 12 mínoloviek. Podporovali ju 4 lietadlá.
Dardanely majú vo vjazde do úžiny charakter širokej rieky, šírka na najužších miestach je iba . V úžine sú silné prúdy v smere z Čierneho do Stredozemného mora, dosahujú rýchlosť až 6 uzlov, čo je asi /h. V takom úzkom prielive sa dohodové loďstvo nemohlo rozvinúť do šírky a využiť palebnú prevahu. Zo západnej strany je úžina ohraničená polostrovom Gallipoli a z východnej Malou Áziou. Gallipoli má podlhovastý tvar a celková dĺžka úžiny je zhruba . Celá úžina je už od stredoveku silne opevnená zmesou rôznych pevností. Obrana pozostávala z troch pásiem pevností, posledné pásmo bolo zhruba v strede úžiny, vo vzdialenosti asi od jej začiatku. Pevnosti boli paralelné na európskom i ázijskom brehu, takže ich delá pokrývali úžinu krížovou paľbou. Medzi druhým a tretím pásmom boli položené mínové polia, navyše prúdenie umožňovalo vypúšťať voľné míny proti lodiam, ktoré vnikli do prielivu. Kopcovitý charakter terénu umožňoval použitie poľných diel, ktoré strieľali z odvrátených svahov v horných skupinách palebných uhlov. Tým boli vtedajšími lodnými delami, ktoré mali námer iba 30°, nezasiahnuteľné. Napriek nedostatku munície a zastaranosti mnohých opevnení, ale najmä vďaka charakteru terénu, boli postavenia obrancov pomerne silné. Najkvalitnejšie delá boli situované pri vstupe do prielivu pri Tekke Burnu a Sedd el Bahr na polostrove Gallipoli a v Orkanie a Kum Kale na pevnine Malej Ázie.
Celý britský plán však odhalila nemecká spravodajská služba, ktorá podala informácie od nadchádzajúcom útoku Turkom.
Bitka Námorné operácie 19. februára 1915 o 9:51 začalo Dohodové loďstvo s ostreľovaním prvého pásma pevností. Loď HMS Inflexible ostreľovala turecké postavenia v Sedd el Bahr, HMS Triumph v Helles. HMS Cornwallis v Orkanie a francúzska Suffren v Kum Kale. Turecké batérie odpovedali celkovo iba slabou paľbou. Ostreľovanie sa skončilo po 17:30. Neskôr museli byť námorné operácie prerušené pre zlé počasie. 26. februára sa začala druhá fáza operácie, počas nej si mali Dohodové sily prebojovať cestu dovnútra Marmarského mora. Medzi 27. februárom a 3. marcom uskutočnila britská námorná pechota niekoľko náhlych výsadkov a zlikvidovala batérie v ústí do úžiny. Hlavným cieľom britskej flotily však bolo vyčistiť úžinu od mín. Brehy boli stále v rukách Turkov, a po vyradení pevností museli prieliv čistiť od mín mínolovky, ktoré sa však nemohli brániť paľbe poľných diel, ktoré síce pancierovým lodiam nemohli ublížiť, ale tie nemohli vplávať do úžin bez predvoja mínoloviek. Mnohé mínolovky navyše mali civilné posádky, ktoré pri objavení mín často konali veľmi nerozhodne. Turci neustále menili pozície svojich batérií a zlé počasie znemožňovalo pravidelné letecké pozorovanie. Vzhľadom na nízky uhol námeru (maximálne 30°, u väčšiny lodí iba 15 – 20°) neboli lode schopné zasiahnuť turecké batérie na odvrátených svahoch. Briti preto použili HMS Queen Elizabeth, ktorá strieľala z Egejského mora ponad polostrov. Paľba sa však musela viesť iba podľa matematických výpočtov bez možnosti opráv, čím bola veľmi nepresná. Vzhľadom na vzdialenosť asi a uhol pohľadu z výšky do , nepomáhali pri riadení paľby ani z Francúzska dovezené pozorovacie balóny. Do 15. marca 1915 sa Dohodové loďstvo prebojovalo do stredu prielivu. Vtedy veliaci admirál Cardan prestal veriť v úspechRené Grégr – Vládcové oceánu a zo zdravotných dôvodov odišiel na Maltu. Sir Cardan neveril v úspech od prvého dňa a v operácii pokračoval iba na nátlak z Londýna. Nahradil ho kontraadmirál John de Robeck.
náhľad|center|800px|Flotila Dohodových plavidiel vchádzajúca do úžiny 18. marca 1915 o 10:30 začala flotila Dohodových plavidiel vchádzať do úžiny. Operácia sa mala začať ostreľovaním tureckých pozícií na pobreží, po dvoch hodinách mali mínolovky začať čistiť priestor pred bojovými loďami od mín. 17. marca priestor vyčistili mínolovky, ale v noci zo 17. na 18. marca Turci mínové pole obnovili. Kráľovské námorníctvo dúfalo, že sa mu podarí prestrieľať si cestu cez Dardanely a dostať sa čo najbližšie k Istanbulu. Briti však nepoznali pozíciu mín a časť ich flotily vošla do mínového poľa, ktoré 10 dní predtým v tajnosti vytvorili Turci. Mínolovky s civilnými posádkami nevydržali pod tureckou paľbou dlhú dobu a začali sa sťahovať. Okolo 14:00 hod. francúzsky Bouvet narazil na mínu, prevrhol sa a v priebehu dvoch minút sa potopil aj so 600 mužmi na palube. O 16:10 narazili na mínu aj HMS Irresistible a HMS Inflexible. K lodi Irresistible bola na pomoc vyslaná HMS Ocean, tá zobrala zvyšok posádky lode, po tom čo bolo evidentné, že ju nebude možné odtiahnuť preč. Ale okolo 19:00 Ocean narazil na mínu a začal sa potápať. V priebehu pol hodiny posádka opustila loď. Presne v tej istej dobe, okolo 19:30 sa potopil opustený Irresistible. Ocean sa potopil po 23. hodine. Francúzska loď Suffen bola najprv ťažko poškodené mínami, loď Gaulois pri pokuse pomôcť jej utrpela tiež ťažké poškodenie. HMS Inflexible nabrala po poškodení mínou 2 000 ton vody a iba s krajným vypätím sa ju podarilo zachrániť.
O 17:00 hod. kontraadmirál de Robeck nariadil prerušiť operáciu a stiahnuť sa z prielivu. Celá akcia skončila veľkým neúspechom námorníctva, napriek tomu niektorí tvrdia, že Briti mohli byť úspešní, ak by pokračovali v postupe prielivom, pretože v dobe, keď de Robeck rozhodol o obrate, tureckým pevnostiam takmer došla munícia. Ústup dohodových plavidiel z prielivu výrazne povzbudil tureckú morálku. 19. marca 1915 zasadala v Londýne vojnová rada a rozhodla o pokračovaní operácie. Napriek odporu W. Churchilla, ktorý stále presadzoval použitie iba námorných síl, vojnová rada rozhodla, že je nutné obsadiť brehy úžin. Churchill bol za pokračovanie v bojových operáciách a argumentoval tvrdením, že keď si ofenzíva vo Flámsku vyžiadala životy 60 000 britských vojakov za 4 hodiny, má právo žiadať potopenie niekoľkých starých lodí v Dardanelách. Požadoval, aby lode bez ohľadu na straty prerazili paľbu i mínové polia a prenikli do úžinyWinston Churchill: Svetová kríza 1914-1916. Edícia Archív. S týmto argumentom vystupoval až po vojne. Tým skončila prvá etapa Dardanelskej operácie.
Príprava na vylodenie Hlavné velenie mal britský generál Hamilton, ktorý vybral najhorší plán: postup od špice Gallipoli od juhu k severu po celej dĺžke – cez najsilnejšie turecké postavenia, namiesto toho, aby zaútočil na sever Gallipoli a odrezal ho od pevniny. Sústredenie a príprava výsadkových jednotiek si vyžiadala mesiac. V príprave sa dohodoví velitelia dopustili mnohých organizačných a logistických chýb, napríklad nalodili delá na inú loď ako ich lafety, muníciu k iným delám, atď. Celá invázna flotila sa musela preto vrátiť z Lémnosu nazad do Alexandrie a preložiť všetky lode. Celý ten čas mali Turci na prípravu obrany.
Medzi odrazením flotily v Marmarskom mori a začiatkom vylodenia prebehlo 6 týždňov. 27. marca nariadil İsmail Enver vytvorenie 5. armády pod vedením nemeckého generála Limana von Sandersa, určenej na oblasti Dardanel. Turci sústredili na obranu 84 000 vojakov 5. armády a ďalších asi 120 000 príslušníkov obrany poľných opevnení, námorníkov a iných jednotiek. Okrem posádok pevností rozvinuli 4 divízie na južnom konci Gallipoli, 2 divízie na ázijskom brehu, jednu ponechali v zálohe. Pretože mali mesiac času, opevnili polostrov systémom priečnych zákopov, krytov a palebných postavení od juhu k severu. Spojenci mali dva plány: podľa francúzskeho mohli postupovať po ázijskom pobreží, podľa anglického po osi polostrova Gallipoli od juhu k severu. Turci si však neboli istí miestom výsadku. Mustafa Kemal očakával výsadok v oblasti Helles, na západnom konci Gallipoli. Otto Liman von Sanders naopak očakával útok v oblasti zátoky Besika. Dve divízie preto zostali brániť túto oblasť, ďalšie dve zabezpečovali sever Gallipoli, ktorý bol najzraniteľnejším miestom, na ktorom by bolo logické očakávať vylodenie.
Vylodenie a pozemné boje náhľad|vpravo|Vylodenie jednotiek ANZAC 8:00 25. apríla 1915