Udržateľnosť je v globálnom verejnom diskurze široký politický koncept a často sa chápe v zmysle troch "dimenzií" alebo "pilierov": environmentálneho, ekonomického a sociálneho .Pôvodný sémantický význam slov "udržateľnosť" (podstatné meno) a "udržiavať" (prechodné sloveso) sa vzťahuje na schopnosť pokračovať počas dlhého časového obdobia. Úzko súvisiacim a prekrývajúcim sa pojmom je pojem "trvalo udržateľný rozvoj". UNESCO sformulovalo toto rozlíšenie: "Udržateľnosť sa často chápe ako dlhodobý cieľ (t. j. udržateľnejší svet), zatiaľ čo udržateľný rozvoj sa vzťahuje na mnohé procesy a cesty na jeho dosiahnutie." Podľa "Brundtlandovej správy" Naša spoločná budúcnosť (1987) je udržateľný rozvoj definovaný ako rozvoj, ktorý "uspokojuje potreby súčasnosti bez toho, aby ohrozoval schopnosť budúcich generácií uspokojovať svoje vlastné potreby".

Pojmy "udržateľnosť" a "udržateľný rozvoj" sú v publikáciách a na internete čoraz populárnejšie, avšak otázky, ktoré treba zvážiť, sú zložité . diskusia o environmentálnom rozmere udržateľnosti sa často sústreďuje na prevládajúce otázky. Napríklad od začiatku roku 2000 sú dominantnými problémami zmena klímy, strata biodiverzity, degradácia životného prostredia, biogeochemické toky dusíka a fosforu a znečistenie, najmä znečistenie plastmi : 21 

Udržateľnosť bola tiež opísaná ako "vyčerpaný plán" vzhľadom na názor, že naše konzumné spoločnosti sú sociálne a ekologicky sebadeštruktívne . smerovanie k udržateľnosti môže zahŕňať sociálne výzvy, ako napríklad individuálny životný štýl a etický konzum. Prístupy udržateľného života môžu znížiť vplyv na životné prostredie zmenou zastavaného prostredia s cieľom vytvoriť udržateľnejšie mestá. To by zahŕňalo udržateľnú dopravu a bývanie s nulovými emisiami, ako aj udržateľnú architektúru a riadenie cirkulárneho toku využívania pôdy.

Definície a bežné použitie

Predchádzajúce použitie termínu Pôvodne "udržateľnosť" znamenala len také využívanie prírodných, obnoviteľných zdrojov, aby sa ľudia mohli aj naďalej spoliehať na ich výnosy v dlhodobom horizonte. Koncept udržateľnosti, alebo nemecky Nachhaltigkeit, možno vystopovať až k Hansovi Carlovi von Carlowitzovi (1645-1714) a bol aplikovaný na lesné hospodárstvo. Samotná myšlienka však siaha do dávnych čias, keďže spoločenstvá sa vždy obávali o schopnosť svojho prostredia ich dlhodobo udržať. Mnohé staroveké kultúry mali tradície obmedzujúce využívanie prírodných zdrojov, napr. Maoriovia na Novom Zélande, indiáni na pobreží Britskej Kolumbie a národy Indonézie, Oceánie, Indie a Mali.

Pastorálna konštitúcia Gaudium et spes, vydaná na konci Druhého vatikánskeho koncilu v roku 1965, obsahuje vôbec prvú zmienku o koncepte udržateľnosti .

Pojem udržateľnosť je odvodený z latinského sustinere (tenere - držať; sub - pod). Sustain môže znamenať "udržiavať", "podporovať", "udržiavať" alebo "vydržať".

Moderné používanie ako politický koncept Moderné používanie pojmu "udržateľnosť" sa začalo v roku 1983 na zasadnutí Komisie OSN pre životné prostredie a rozvoj, známej aj ako Brundtlandovej komisia. V správe komisie z roku 1987 s názvom Naša spoločná budúcnosť (známej aj ako Brundtlandovej správa) sa trvalo udržateľný rozvoj definuje ako rozvoj, ktorý "uspokojuje potreby súčasnosti bez toho, aby ohrozoval schopnosť budúcich generácií uspokojovať svoje vlastné potreby".

V správe sa uvádza, že životné prostredie a rozvoj sú pri snahe o udržateľnosť neoddeliteľné. Ďalej, trvalo udržateľný rozvoj je globálna koncepcia, ktorá spája environmentálne a sociálne otázky a je rovnako dôležitá pre rozvojové aj priemyselné krajiny."Životné prostredie" je miesto, kde všetci žijeme; a "rozvoj" je to, čo všetci robíme v snahe zlepšiť náš údel v tomto príbytku. Tieto dve veci sú neoddeliteľné." : Predslov [...] Prišli sme k poznaniu, že je potrebná nová cesta rozvoja, ktorá by udržala ľudský pokrok nielen v niekoľkých častiach na niekoľko rokov, ale pre celú planétu až do ďalekej budúcnosti. Tak sa "trvalo udržateľný rozvoj" stáva cieľom nielen pre "rozvojové", ale aj pre priemyselné krajiny." : I.1.10 

Vzťah ku koncepcii trvalo udržateľného rozvoja Pojmy "udržateľnosť" a "udržateľný rozvoj" spolu úzko súvisia a prekrývajú sa. Oba sú napríklad v súčasnosti neodmysliteľne spojené s koncepciou "troch rozmerov udržateľnosti" . Jeden z rozdielov, ktorý by sa dal urobiť, je, že udržateľnosť je všeobecný pojem, zatiaľ čo udržateľný rozvoj je politika.

Udržateľný rozvoj bol prvýkrát inštitucionalizovaný "procesom z Ria", ktorý sa začal na Summite Zeme v Riu v roku 1992. V roku 2000 potom ciele trvalo udržateľného rozvoja plne obsiahli trvalo udržateľný rozvoj, ktorý UNESCO formulovalo nasledovne: "Udržateľnosť sa často považuje za dlhodobý cieľ (t. j. udržateľnejší svet), zatiaľ čo udržateľný rozvoj sa vzťahuje na mnohé procesy a cesty na jeho dosiahnutie".

Rozmery udržateľnosti

Vývoj koncepcie troch rozmerov (alebo pilierov) Zvyčajne sa rozlišujú tri rôzne rozmery (nazývané aj "piliere" alebo "aspekty") udržateľnosti: environmentálny, sociálny a ekonomický. Väčšina koncepcií udržateľnosti má toto chápanie spoločné, aj keď sa môžu v detailoch líšiť. V literatúre sa pre túto koncepciu používa niekoľko termínov: autori hovoria o troch vzájomne prepojených pilieroch, dimenziách, komponentoch, nohách stoličky, aspektoch, perspektívach, faktoroch alebo cieľoch. Používajú sa zameniteľne. Napríklad v záverečnom dokumente svetového summitu z roku 2005 sa používa termín "aspekty". Napriek tomu sa samotné rozlišovanie len zriedka spochybňuje. Vznik paradigmy troch pilierov nemá dostatočný teoretický základ ani teoreticky presný opis: Vznikala postupne bez jediného východiska.

Brundtlandovej správa z roku 1987 zdôraznila, že životné prostredie a rozvoj by sa mali považovať za neoddeliteľné. Okrem toho Agenda 21 z roku 1992 výslovne hovorí o "ekonomickom, sociálnom a environmentálnom rozmere" takto:: 8.6 "Krajiny by mohli vytvoriť systémy monitorovania a hodnotenia pokroku pri dosahovaní trvalo udržateľného rozvoja prijatím ukazovateľov, ktoré merajú zmeny v ekonomických, sociálnych a environmentálnych rozmeroch.""Agenda 2030" koncipovala 17 cieľov udržateľného rozvoja (SDG) s ich 169 úlohami ako vyváženie "troch rozmerov udržateľného rozvoja, ekonomického, sociálneho a environmentálneho".

Tieto tri rozmery sa niekedy označujú aj ako "ľudia, planéta a prosperita", ako sa uvádza v preambule Agendy 2030, pričom sa v preambule pridáva mier a partnerstvo : 2 

Environmentálny rozmer Rastúce znečistenie životného prostredia v 60. a 70. rokoch 20. storočia viedlo k rastúcemu záujmu o životné prostredie, napr. kniha Rachel Carsonovej Tichá jar v roku 1962, založenie Rímskeho klubu v roku 1968, založenie organizácie Greenpeace v roku 1971 a poskytlo základ pre to, čo sa neskôr začalo diskutovať ako trvalo udržateľný rozvoj. Ten bol zhrnutý nasledovne: "Záujem o blaho samotnej Zeme sa objavil v 70. rokoch 20. storočia, spočiatku sa zameriaval na prírodné zdroje a životné prostredie človeka a neskôr sa rozšíril na komplexné systémy, ktoré podporujú život na Zemi.": 31 

Hoci znečistenie životného prostredia nie je novým fenoménom, po väčšinu histórie ľudstva zostávalo na miestnej alebo regionálnej úrovni. To sa zmenilo v 20. storočí, keď sa zvýšilo povedomie o globálnom charaktere environmentálnych problémov.": 5 O škodlivých účinkoch a globálnom rozšírení pesticídov, ako je DDT, sa hovorilo už v 60. rokoch 20. storočia." V 70. rokoch 20. storočia sa zistilo, že chlórfluórované uhľovodíky (CFC) poškodzujú ozónovú vrstvu Zeme, čo viedlo k ich faktickému zákazu Montrealským protokolom v roku 1987. : 146 O vplyve skleníkových plynov na globálnu klímu hovoril už Arrhenius na začiatku 20. storočia. Klimatické zmeny sa však stali horúcou témou akademického a politického diskurzu až po založení IPCC v roku 1988 a FCCC OSN v roku 1992.

V roku 1972 OSN zorganizovala svoju prvú konferenciu o environmentálnych otázkach, Konferenciu OSN o životnom prostredí človeka. Konferencia vyhlásila, že "ochrana a zlepšovanie životného prostredia človeka je hlavnou otázkou, ktorá ovplyvňuje blahobyt ľudí a hospodársky rozvoj na celom svete" : kapitola I, I.2, s. 3. Dôležitosť environmentálneho rozmeru je zrejmá z rôznych funkcií, ktoré ekosféra poskytuje: "prírodné zdroje Zeme vrátane vzduchu, vody, pôdy, flóry a fauny a ... prírodných ekosystémov", ktoré "treba chrániť v prospech súčasných a budúcich generácií" : s. 4. .", zásada 2 Okrem toho sa v správe uvádza, že "je potrebné zachovať schopnosť Zeme produkovať obnoviteľné zdroje, chrániť dedičstvo voľne žijúcich živočíchov a rastlín, zastaviť vypúšťanie toxických látok, zabrániť znečisťovaniu atď." : s. 4., zásada 3 

Diskusia o environmentálnom rozmere udržateľnosti sa na verejnosti často sústreďuje na prevládajúce otázky. Približne od roku 2000 sú v tomto ohľade najdominantnejšími problémami zmena klímy, strata biodiverzity, biogeochemické toky dusíka a fosforu a znečistenie, najmä znečistenie plastmi. Verejnosť znepokojuje vplyv človeka na atmosféru, pôdu a vodné zdroje, bioakumulácia toxických látok, úbytok druhov a degradácia ekosystémov : 21 

Celkový vplyv ľudskej činnosti nielen na biosféru, ale dokonca aj na geologickú formáciu Zeme viedol Paula Crutzena k tomu, aby o súčasnej geologickej epoche hovoril ako o antropocéne.

Existujú dva hlavné spôsoby znižovania negatívneho vplyvu človeka a posilňovania ekosystémových služieb a prvým z nich je environmentálny manažment. Tento priamy prístup je založený najmä na informáciách získaných z vied o Zemi, environmentalistiky a ochranárskej biológie. Tento manažment je však na konci dlhého radu nepriamych príčinných faktorov, ktoré sú iniciované ľudskou spotrebou, takže druhým prístupom je riadenie dopytu po využívaní ľudských zdrojov.

Meranie vplyvu človeka na životné prostredie Boli navrhnuté rôzne spôsoby merania vplyvu človeka, napr. ekologická stopa, ekologický dlh, únosná kapacita, udržateľný výnos, I = PAT. Vplyv ľudskej činnosti na globálne ekosystémy môže dosiahnuť kritické body, za ktorými sa spustí nezvratný škodlivý vývoj. To je myšlienka, ktorá stojí za konceptom planetárnych hraníc. Preto je dôležité zabrániť prekročeniu planetárnych hraníc a posilniť ekologickú odolnosť - schopnosť ekosystému absorbovať narušenie a stále si zachovať svoju základnú štruktúru a životaschopnosť.

V roku 2009 skupina vedcov pod vedením Johana Rockströma zo Štokholmského centra odolnosti opísala deväť planetárnych hraníc. Prekročenie čo i len jednej z nich môže byť pre udržateľnosť nebezpečné. Týmito hranicami sú zmena klímy, strata biodiverzity (v roku 2015 zmenené na "zmena integrity biosféry"), biogeochemické (dusík a fosfor), okysľovanie oceánov, využívanie pôdy, sladká voda, úbytok ozónu, atmosférické aerosóly, chemické znečistenie (v roku 2015 zmenené na "zavedenie nových entít").

Podobne v roku 2005 bolo opísaných dvanásť hlavných problémov, ktoré môžu byť nebezpečné pre udržateľnosť životného prostredia: Odlesňovanie a ničenie biotopov, problémy s pôdou (erózia, zasolenie a strata úrodnosti pôdy), problémy s vodným hospodárstvom, nadmerný lov, nadmerný rybolov, vplyv introdukovaných druhov na pôvodné druhy, preľudnenie, zvýšený vplyv ľudí na obyvateľa, zmena klímy, hromadenie toxínov v životnom prostredí, nedostatok energie, plné využitie fotosyntetickej kapacity Zeme človekom.

V roku 1990 boli opísané tri všeobecné kritériá ekologickej udržateľnosti: obnoviteľné zdroje by mali poskytovať udržateľný výnos (miera zberu by nemala prekročiť mieru regenerácie); pre neobnoviteľné zdroje by mal existovať ekvivalentný vývoj obnoviteľných náhrad; tvorba odpadu by nemala prekročiť asimilačnú kapacitu prostredia .