Vostok 5 () bol sovietsky pilotovaný kozmický let v rámci programu Vostok. Vostok 5 vyštartoval 14. júna 1963 s kozmonautom Valerijom Bykovským na palube. O dva dni neskôr vyštartoval Vostok 6 s kozmonautkou Valentinou Tereškovovou, ktorá sa stala prvou ženou vo vesmíre. Na rozdiel od predošlého letu kozmických lodí Vostok 3 a 4 nemožno u Vostoku 5 a 6 v skutočnosti hovoriť o skupinovom lete, pretože obežné dráhy oboch lodí boli značne odlišné a obe telesá sa tak vplyvom nebeskej mechaniky začali od seba rýchlo vzďaľovať. Podobne ako predchádzajúci pár aj tento medzi sebou nadviazal rádiové spojenie. Bykovskij zotrval na obežnej dráhe Zeme takmer päť dní a potom úspešne pristál na padáku. Dodnes ide o najdlhší sólový kozmický let s ľudskou posádkou.
Posádka Valerij Bykovskij (1), pilot
Záložná posádka Boris Volynov, pilot
Rezervná posádka Alexej Leonov, pilot
Údaje o kozmickej lodi Vostok 5 bola jednomiestna kozmická loď s dĺžkou 5 metrov, priemerom 2,3 metra a hmotnosťou 4 720 kg. Dosiahla obežnej dráhy vo výške 174,7 – 222,1 km nad povrchom Zeme. Neskôr bola zaevidovaná v katalógu COSPAR pod označením 1963-020A.
Prípravy a problémy pred štartom Štart lodí Vostok 5 a 6 sa plánoval na obdobie od 7. do 10. júna 1963 a na posledné previerky na kozmodróme Bajkonur už nezostávalo veľa času. Vtedy však okrem iného vyšlo najavo, že v prípade núdzového pristátia nie sú v oblastiach južného Tichého oceánu, Atlantického oceánu ani napríklad pozdĺž antarktického pobrežia k dispozícii žiadne sovietske záchranné lode a lietadlá. Pre obidva pripravované lety už bolo neskoro niečo s takým zásadným nedostatkom urobiť, a rovnako ako v minulosti bolo preto nutné spoľahnúť sa na poriadny kus šťastia a veriť, že nedôjde k vážnym problémom vyžadujúcim predčasné pristátie na južnej pologuli. Až potom sa mala zvážiť možnosť vyslania niekoľkých námorných lodí a troch až štyroch lietadiel Tupolev Tu-114 s dlhým doletom do týchto vzdialených oblastí.
thumb|left|Valentina Tereškovová a Valerij Bykovskij počas záverečných predletových príprav, jún 1963
Vostok 5 mal pôvodne vyštartovať 7. júna, ale kvôli technickým problémom v rádiovom systéme, silnému vetru na kozmodróme, ktorý presahoval rýchlosť 15 m/s, sa vývoz nosnej rakety na štartovaciu rampu nakoniec musel odložiť a uskutočnil sa až ráno 9. júna s tým, že štartovať sa môže už nasledujúci deň, najneskôr 11. júna. Zem však vtedy prechádzala obdobím zvýšenej slnečnej aktivity. Astronómovia preto pozorne sledovali situáciu a prišli s varovnou správou, že na Slnku zaznamenali silné erupcie, čo naznačovalo, že v horných vrstvách zemskej atmosféry stúpne radiácia. Pred polnocou 10. júna sa nakoniec rozhodlo štart Vostoku 5 s kozmonautom Valerijom Bykovským odložiť, čo znamenalo aj posunutie dátumu štartu Vostoku 6 s kozmonautkou Valentinou Tereškovovou, ktorá sa mala stať prvou ženou vo vesmíre. Vážnu situáciu riešili v Moskve astronómovia, lekári a ďalší odborníci na čele s akademikom Mstislavom Keldyšom, hlavným teoretikom sovietskej kozmonautiky. Otázkou bolo, do akej miery môže zvýšená slnečná aktivita ohroziť zdravie, či dokonca život kozmonauta. Vedcov pritom šokovala požiadavka politikov, aby „to nejako zariadili“. Hlavný konštruktér Sergej Koroľov sa snažil nervózne nálady upokojovať tým, že nosná raketa môže s ešte stále prázdnymi nádržami vydržať na rampe bez problémov aj dva týždne.
Potom došlo k zmene počasia a teplota začala prudko stúpať. Cez deň bolo v tieni až 42 °C. Horúčavy trápili nielen obyvateľov mesta Leninskij neďaleko kozmodrómu, ale aj technikov, ktorí nepretržite kontrolovali raketu. Hornú časť aerodynamickej hlavice museli pokryť izolačnou tkaninou a vnútro, kde spočívala kozmická loď Vostok 5, ochladzovali prúdom vzduchu. Trocha prijateľnejšie bolo iba v klimatizovanej montážnej hale a niekoľkých málo miestnostiach v obytných domoch v blízkosti rieky Syrdarja. Príjemnejšie bolo tiež v miestnostiach, v ktorých bývali kozmonauti a niektorí vedúci odborníci. Krátko pred ich príletom boli do nich totiž nainštalované moderné klimatizačné aparatúry dovezené z Talianska. Tím špecialistov v Moskve nakoniec súhlasil so štartom 14. júna, pretože slnečná aktivita začala mierne ustupovať.
Rovnako ako ich predchodcovia aj kozmonauti Valerij Bykovskij a Boris Volynov spali noc pred štartom v malej drevenej fínskej chatke na kozmodróme. V piatok 14. júna sa vzbudili pred 06:00 moskovského času (08:00 miestneho času). Okolo 07:00 moskovského času (09:00 miestneho času) podstúpili Bykovskij a Volynov poslednú lekársku prehliadku pred štartom a potom si šli obliecť skafandre. V čase 2 hodiny a 15 minút pred plánovaným štartom, o 09:45 moskovského času (11:45 miestneho času), priviezol modrobiely autobus kozmonautov a ich sprievod na štartovaciu rampu. Nasledovalo tradičné rozlúčenie. Bykovskij podal potrebné hlásenie členom štátnej komisie, zamával všetkým prítomným a v sprievode vedúceho konštruktéra kozmickej lode Vostok Jevgenija Frolova vyšiel výťahom k vrcholu rakety a nastúpil do kabíny. Jeho let mal trvať osem dní, hoci kozmická loď bola skonštruovaná až pre desaťdňový pobyt na obežnej dráhe, ale Sergej Koroľov k narážkam na možnosť predĺženia letu k tejto hranici opatrne vyhlásil: „Uvidíme, čo zvládne nosná raketa.“ Krátko po usadení Bykovského do lode sa ukázalo, že ani jeden z UKV vysielačov na palube Vostoku nefunguje. Bykovskij počul na kanále UKV pokyny z riadiaceho bunkra perfektne, ale opačným smerom bol kanál hluchý. Po krátkej porade sa rozhodlo, že štart sa nebude odkladať, keďže KV vysielače pracovali dobre a podľa prítomných to bola dostatočná rezerva. Necelých 40 minút pred plánovaným štartom kozmonaut Jurij Gagarin z bunkra riadenia štartu bez ďalšieho vysvetlenia oznámil Bykovskému: „Budeme odkrývať poklop vstupného otvoru.“ Bykovskému všetko opísali až po jeho návrate z kozmu. Dôvodom na opätovné otvorenie poklopu bol problém s odisťovaním katapultážneho sedadla. Technici museli kreslo aj s kozmonautom o kúsok povytiahnuť na vodiacich koľajničkách a vybrať zaisťovací kábel. Už o chvíľu však Bykovskij v slúchadlách začul: „To je všetko! Hotovo! Už je to v poriadku.“ Teraz už ale nebolo možné dodržať pôvodný čas štartu a musel sa odložiť o pol hodinu. V čase, keď do plánovaného štartu zostávalo päť minút, sa objavil ďalší problém. V bunkri riadenia štartu sa na ovládacom pulte nerozsvietila v čas kontrolka informujúca o pripravenosti tretieho stupňa na štart. Ukázalo sa, že zlyhal jeden z gyrohorizontov riadiaceho systému tretieho stupňa. Existovali dve možnosti a obe boli nepríjemné. Buď vypustiť pohonné látky a raketu previezť späť do výrobného závodu (to by znamenalo, že nový štart by sa v najlepšom prípade mohol uskutočniť až niekedy v auguste, teda po záručnej dobe Vostoku), alebo sa pokúsiť o výmenu gyrohorizontu na mieste, na natankovanej rakete. Čas neúprosne bežal a pomaly sa začínal blížiť koniec štartovacieho okna, ktoré určovali dobré svetelné podmienky v čase pristátia, a ktoré končilo o 15:00 moskovského času (17:00 miestneho času). Vďaka obetavému nasadeniu technikov sa gyrohorizont podarilo vymeniť za necelé tri hodiny. Bykovskij vtedy ležal vo svojom kresle už takmer päť hodín, ale vďaka svojej flegmatickej povahe zvládal celé nervózne dianie okolo seba bez problémov. Náladu sa mu snažili udržať kolegovia kozmonauti Andrijan Nikolajev a Jurij Gagarin, ktorí s ním v rádiu viedli ľahkú konverzáciu, a púšťali mu aj piesne jeho obľúbeného speváka Robertina Loretiho. Posledná komplikácia sa objavila len pár sekúnd pred štartom, keď sa od rakety neodklopilo rameno s káblom, ktorý zásoboval tretí stupeň energiou. Našťastie sa vplyvom vibrácií pri zážihu motorov kábel doslova „vytriasol“ zo zástrčky a rameno sa odklopilo.
Priebeh letu Štart Vostok 5 nakoniec úspešne vyštartoval o 14:58:59 moskovského času (16:58:59 miestneho času a 11:58:59 svetového času) pomocou nosnej rakety Vostok-K z kozmodrómu Bajkonur na území Kazachstanu, ktorý bol vtedy súčasťou Sovietskeho zväzu. Vzlet rakety síce prebehol bez problémov, ale navedenie kozmickej lode na obežnú dráhu Zeme nebolo úplne ideálne, pretože dráha, na ktorú nosič kabínu uviedol, bola nižšia ako sa pôvodne predpokladalo. Vostok 5 bol na dráhe vo výške 174,7 – 222,1 km nad povrchom namiesto plánovaných 181 – 235 km. Znamenalo to, že Vostok 5 môže samovoľne a nekontrolovane vstúpiť do atmosféry, ktorá bola navyše „narušená“ slnečnou aktivitou, zhruba po ôsmich dňoch letu. Osemdňová misia tak bola v ohrození. Pozemným staniciam bola nariadená mimoriadna ostražitosť pri predpovediach orbitálnych parametrov lode. Pred štartom nefungujúce UKV vysielače na palube Vostoku 5 začali krátko po štarte opäť fungovať.
Na orbite Zdržania pred štartom ovplyvnili aj kozmonautov letový plán na orbite. Bykovskij však pokračoval v programe podľa jednotlivých obletov. Vykonal 10-minútové cvičné zorientovanie kozmickej lode pomocou manuálneho riadenia, pri ktorom otočil loď a pokúsil sa zahliadnuť voľne lietajúci tretí stupeň, ktorý ho vyniesol na obežnú dráhu. Blízko obzoru uvidel blikajúcu hviezdu. Loď tiež veľmi pomaly otáčal okolo jej hlavnej osi. Všimol si, že v pravidelných intervaloch sa mu v okne ukazuje Mesiac a na základe toho sa mu podarilo vypočítať, že loď vykoná jednu rotáciu každých osem minút. Pri tomto ručnom ovládaní polohy lode minul z nádrží systému manuálneho riadenia 10 atmosfér stlačeného plynu. Ďalších 5 atmosfér minul pri orientácii lode do polohy chvostom vpred, aby simuloval prípravu na brzdiaci manéver. Spočiatku bola loď trochu naklonená, ale nakoniec sa mu ju podarilo úplne stabilizovať. Počas štvrtého obletu Zeme sa okolo 19:30 moskovského času (16:30 svetového času) s Bykovským rozprával prvý tajomník Komunistickej strany ZSSR Nikita Chruščov. Chruščov kozmonautovi zaželal dobrý let a po návrate mu sľúbil veľké privítanie. Na piatom oblete Bykovskij vysielal Nikolajovi Kamaninovi, veliteľovi oddielu kozmonautov, že sa cíti výborne a všetky parametre v kabíne boli normálne. Počas šiesteho obletu, keď Vostok 5 letel ponad Leningrad, Sverdlovsk a Taškent, si v pozemnom stredisku prehrávali obraz z televíznej kamery vo vnútri lode spolu s vynikajúcou hlasovou komunikáciou. Podľa Kamanina vyzerala Bykovského tvár na televíznej obrazovke vážne a trochu unavene. „Ideš spať skôr alebo podľa plánu?“ spýtal sa Kamanin kozmonauta a vyzval ho: „Vidíme sa v televízii, úsmev!“ Bykovskij sa na chvíľu usmial a v riadiacej miestnosti nastal výbuch smiechu. Kamanin sa potom Bykovského spýtal, či vidí tretí stupeň alebo slnečnú korónu. Bykovskij odpovedal, že videl len jasnú hviezdu a Slnko bolo príliš oslepujúce na to, aby rozoznal akékoľvek podrobnosti, a nepomohol si prstom, ktorým sa snažil zakryť slnečný disk.
thumb|Bykovskij na sovietskej poštovej známke z roku 1963. Zobrazenie kozmickej lode však vôbec nezodpovedá realite, pretože skutočný vzhľad lode Vostok sa v tom čase ešte utajoval