Funkčné zónovanie alebo funkčná segregácia alebo zónovanie je členenie územia mesta alebo širšieho priestoru na zóny, ktoré sú rozdielne svojou funkciou. Býva často prepojené so zjednodušením štruktúry mesta v územnom pláne na plochy, ktorým sú pridelené rôzne funkcie. Podľa Aténskej charty z roku 1933 sú štyri funkčne diferencované zóny, na ktoré sa prihliada pri plánovaní miest a bolo požadované ich oddelenie – bývanie, práca, rekreácia a doprava. Štvrtá funkcia spája navzájom prvé tri. Pri vytváraní funkčných zón treba prihliadať na prevádzkovú a priestorovú flexibilitu na urbanistickej úrovni.
Účinok funkčnej segregácie Je potrebné brať do úvahy ako ďaleko môže zájsť funkčné zónovanie – od absolútne čistého zónovania (monofunkčné obytné súbory, zóny práce, na zdokonalenie ktorých treba hľadať prostriedky pre narušenie jednotvárnosti a vytvorenie funkčne bohatšieho prostredia, vytvára takisto vysoké požiadavky na individuálnu a hromadnú dopravu a tým preťažuje komunikačný systém miest) až po zmiešané zóny (tie sú často príčinou hygienických nedostatkov mesta a zhoršenia životného prostredia). Napriek tomu výstavba funkčných zón prináša najúčinnejší a najjednoduchší spôsob eliminácie negatívnych vplyvov dopravy a výroby na životné prostredie územia mesta.
Ku konečnej formulácii funkčných zón Zadefinovaniu funkčných zón predchádzal v 19. storočí rast miest, s ktorým boli spojené urbanistické problémy a krízové situácie veľkomiest. Mnoho významných architektov vypracovalo urbanistické návrhy, teórie a štúdie na riešenie fungujúceho veľkomesta. Mesto budúcnosti, Theodor Fritsche, 1896 – ako jeden z prvých okrem iného navrhuje vytváranie satelitných miest, stavbu spoločných kolektorov, viacúrovňovú dopravu, zelené pásy od okraja mesta až k centru a hlavne oddelenie priemyslu od bývania zelenými pásmi. Mesto budúcnosti, Eugène Hénard, 1910 Futuristicé mesto Sant`Elli, Antonio Sant’Elia, 1914 Vežové domy, August Perret, 1905 Mesto pre 3 milióny obyvateľov, Le Corbusier, Pier Jeanneret, 1992 Žiariace mesto, Le Corbusier, začiatok 30. rokov Teória veľkomesta od Ludwiga Hilberseimera, 1925 Radiálne mesto, Richard J. Neutry, 1928 Vertikálne mesto, André Lurcata, 1930 Určitým typom funkčného zónovania boli návrhy radiálneho mesta, ktorého výseky boli venované rôznym funkciám. S takýmto riešením prišli návrhy: Ideálne mesto budúcnosti, Adolf Rading, 1924 Vzorové mesto, A. T. Edwards, 1930 Netreba zabudnúť na teóriu pásového mesta od N. A. Miljutina, 1930, kde uplatnil zásady dôslednej funkčnej segregácie a zaistenie jednoduchých funkčných vzťahov. Mesto rozdelil na základné funkčné zóny – pásma – pásmo železnice, pásmo výroby, zelené izolačné pásmo, obytné pásmo s fukciou spoločenskou, obytnou a výchovnou, pásmo rekreácie, záhradnícke pásmo. Dodes sa stretávame v riešeniach urbanistov s prvkami Miljutinovho pásového mesta.
Definovanie funkčných zón Téme funkčného mesta sa venovala Aténska charta z roku 1933, ktorá bola zhrnutím projektov 33 vybraných miest, diskusií k nim a konečných zásad funkčného delenia, na IV. Kongrese CIAM.
Zdroje Marhold, K.: Sídla. Urbanistická typologie II, Praha, Edičné stredisko ČVUT, 1991 Voženílek, J.: Vývoj urbanizmu, Praha, Edičné stredisko ČVUT, 1990 Kavan, J.: Zonálne štruktúry, Bratislava, STU, 1984 Hrůza, J.: Slovník soudobého urbanizmu, Praha, ODEON, 1977 Hrůza, J.: Teorie města, Praha, Nakladatelství československé akademie věd, 1965
Kategória:Urbanizmus