Ezra Pound (* 30. október 1885, Hailey, Idaho - † 1. november 1972, Benátky) bol americký básnik, prozaik a kritik, jeden z najvýraznejších predstaviteľov literárnej moderny 20. storočia. Pound bol hybnou silou a popredným predstaviteľom niekoľkých modernistických smerov, a to predovšetkým imagizmu (imažinizmu, imagizmu) (anglo-americký umelecký smer v poézii, kladúci dôraz na presnosť obrazného vyjadrenia a na užívanie jasného, prirodzeného jazyka) a vorticizmu (britský umelecký smer z počiatku 20. storočia, prezentujúci sa najmä vo výtvarnom, ale i literárnom umení; "prekurzormi" smeru boli predovšetkým kubizmus a futurizmus).
Životopis Rané obdobie Ezra Pound sa narodil Homerovi Loomisovi a Isabel Weston Poundovej v Hailey, v americkom štáte Idaho. Keď mal osemnásť mesiacov, jeho rodina sa presťahovala na predmestie Philadelphie. Dva roky študoval na Pensylvánskej univerzite, potom prestúpil na Hamilton College, kde v roku 1905 získal titul Ph.B. (Bachelor of Philosophy). Následne sa vrátil na Pensylvánsku univerzitu, kde pokračoval štúdiom románskych jazykov, ktoré ukončil v roku 1906 s titulom M.A. (Master of Arts).
Počas štúdia na Pensylvánskej univerzite sa spriatelil s Williamom Carlosom Williamsom (jeden z ďalších amerických predstaviteľov moderny v poézii) a s H.D. (Hilda Doolittle, taktiež americká spisovateľka a poetka), s ktorou bol istý čas aj zasnúbený. H.D. však v tomto čase nadviazala istý romanticky podfarbený vzťah s Frances Greggovou, s ktorou krátko nato odcestovala do Európy. Pound po skončení štúdia necelý rok učil na Wabash College v Crawfordsville v Indiane, odkiaľ musel napokon v dôsledku menšieho škandálu odísť. V roku 1908 aj on odcestoval do Európy. Po niekoľkých mesiacoch strávených v Benátkach sa napokon usídlil v Londýne.
Londýn Pound sa vo svojej ranej poézii nechal inšpirovať predovšetkým čítaním diel preraffaelistov a ďalších básnikov 19. storočia, ako aj stredovekými romancami a neoromantickou a okultnou filozofiou. Po príchode do Londýna sa v snahe o básnický prerod pod vplyvom Forda Madoxa Forda a T. E. Hulma začal postupne oprosťovať od archaizovaného jazyka a foriem.
V Anglicku sa tiež spriatelil s írskym básnikom Williamom Butlerom Yeatsom, ktorého považoval za najväčšieho žijúceho básnika a u ktorého sa zamestnal ako sekretár. Zaujal ho tiež Yeatsov sklon k okultistickým presvedčeniam. Počas vojny žili Pound a Yeats pod jednou strechou v Stone Cottage v anglickom Sussexe, kde sa spoločne venovali štúdiu japonskej drámy, predovšetkým klasickým hrám noh. Zaujímali sa najmä o dielo Ernesta Fenollosu, amerického profesora v Japonsku, ktorého práce o čínskom písme Pound použil pri vytvorení svojej tzv. ideogramickej metódy. Táto metóda umožňuje básnikovi vyjadriť abstraktné obsahy pomocou konkrétnych obrazov.
V roku 1914 sa Pound oženil s umelkyňou Dorothy Shakespearovou, dcérou spisovateľky Olivie Shakespearovej, ktorá mala istý čas ľúbostný vzťah práve s Yeatsom.
V predvojnovom období mal Pound z veľkej časti zásluhu na sformovaní imaginizmu. Okrem toho to bol práve on, kto dal meno vorticizmu (na čele ktorého stál maliar Wyndham Lewis). Vynorenie týchto dvoch smerov možno chápať ako základný pilier pri zrode modernizmu v anglicky hovoriacej sfére. Vďaka nim sa na scéne objavili mená ako James Joyce, Wyndham Lewis, Rabíndranáth Thákur, Robert Frost a mnohé ďalšie. Okrem toho Pound editoval svojmu priateľovi T. S. Eliotovi jeho prelomovú zbierku Pustatina (The Waste Land), ktorá priniesla do povedomia verejnosti novú schopnosť porozumieť poézii.
V roku 1915 Ezra Pound vydal malú zbierku Cathay. Bol to preklad čínskej poézie, predovšetkým diela Li Po. Pound sa pri prekladaní nedržal, na rozdiel od svojich amerických predchodcov, striktných zásad ohľadom zachovania prozódie a strofy, ale rozhodol sa pre voľný verš, ktorý čitateľovi prináša výhody ľahkého prednesu a celkovej prístupnosti. Mnohí kritici sú toho názoru, že básnikov imaginistický profil sa najúspešnejšie vykryštalizoval práve v zbierke Cathay. Či sú však básne hodnotným prekladom, je dodnes otázne. Ani Pound, ani Fellonosa, z ktorého prác čerpal, totiž čínsky jazyk neovládali na profesionálnej úrovni a Poundovi sa neraz vytklo, že v básňach niektoré pasáže vynechával a iné, ktoré sa v pôvodnom texte nenachádzali, pridával. Mnohí však naopak argumentujú, že cieľom zbierky Cathay nemá byť vernosť originálu. Kritik Hugh Kenner napríklad tvrdí, že zbierka je v prvom rade knihou o Prvej svetovej vojne, zamyslením nad priateľstvom a násilnosťou, nie presným prekladom starých východných básní. Dielo tak spadá do kategórie básnických experimentov anglického jazyka.
Vypuknutie vojny otriaslo Poundovou vierou v západnú civilizáciu. Po vydaní básnických skladieb Homage to Sextus Propertius (1919) a Hugh Selwyn Mauberley (1920) básnik Londýn opustil. Ešte počas vojny sa však pre neho začala nová etapa básnického vývoja, zosobnená zbierkou The Cantos – „Spevy“, ktoré začal písať už v roku 1915.
Paríž V roku 1920 sa Pound presťahoval do Paríža, kde sa pohyboval v kruhu umelcov, ktorí v tom čase prinášali revolúciu do sveta rôznych oblastí moderného umenia. Boli to predovšetkým predstavitelia surrealizmu a dadaizmu ako Marcel Duchamp, Tristan Tzara či Fernand Leger. Spriatelil sa dokonca aj s Ernestom Hemingwayom (ktorý ho okrem iného učil boxovať). Ďalej pokračoval vo svojom diele Cantos (v tomto období napísal väčšiu časť kľúčovej sekvencie „Malatesta“), ktoré čoraz viac odrážalo jeho záujem o politiku a ekonomiku. Okrem toho v tomto čase písal kritické práce, prekladal a tiež komponoval: s pomocou skladateľa Georga Antheila zložil dve celé opery a niekoľko ďalších husľových skladieb. V Paríži stretol aj huslistku Olgu Rudgovú, s ktorou nadviazal ľúbostný vzťah. Do konca života potom žili spolu s jeho manželkou Dorothy Shakespearovou v akejsi ťažkopádnej milostnej trojici.
Taliansko Na jeseň roku 1924 Pound natrvalo opustil Paríž a usadil sa v talianskom meste Rapallo. S manželkou žili istý čas aj na Sicílii, ale čoskoro sa vrátili naspäť do Rapalla. Naďalej pokračoval v poskytovaní svojej podpory mladým umelcom. Medzi nimi bol aj sochár Heinz Henghes, ktorý bol v čase stretnutia s Poundom úplne bez prostriedkov. Pound mu zabezpečil ubytovanie i materiál na sochársku prácu. Inšpirovať sa nechal aj básnik James Laughlin. Ten v tomto období založil svoje vydavateľstvo New Directions (Nové smery), v ktorom malo možnosť publikovať svoje práce mnoho nových autorov.
Pound v Rapalle každoročne organizoval sériu koncertov klasickej aj vtedajšej modernej hudby. Podarilo sa mu takto vyniesť na svetlo sveta jedinečné dielo Antonia Vivaldiho, o ktorého prakticky nikto nejavil záujem od čias jeho smrti v roku 1741.
Prvú cestu domov do Spojených štátov podnikol Pound až v roku 1939, v čase, keď sa schyľovalo k vypuknutiu druhej svetovej vojny. Zvažoval, že sa v Amerike usadí natrvalo, ale napokon sa rozhodol pre návrat. Stála za tým jednak jeho podpora Mussoliniho, jednak mal na to osobné dôvody. Jeho starnúci rodičia v tom čase už žili s ním v Taliansku a krehké zdravie im nedovoľovalo, aby podnikli takú náročnú cestu naspäť do vlasti. Okrem toho tu mal svoju dospievajúcu dcéru Mariu, ktorú mu porodila jeho milenka Olga. Maria žila v Taliansku celý svoj život a adaptovanie sa na americké prostredie by jej mohlo spôsobiť nemalé ťažkosti.
Pound teda zotrval v Taliansku aj po vypuknutí vojny, dva roky predtým, než sa do konfliktu zapojili aj Spojené štáty. Stal sa z neho jeden z vedúcich propagandistov štátov osi. Publikoval odborné práce a napísal mnohé články do novín. So vstupom Spojených štátov do vojnového konfliktu nesúhlasil a snažil sa využiť svoje kontakty vo Washingtone, aby k nemu nedošlo. Vystupoval tiež v talianskom rozhlase, kde diskutoval na rôzne kultúrne témy. Ostro kritizoval koncepciu národných (centrálnych) bánk, obviňujúc ich z príživníctva na demokratických vládach prostredníctvom úžery, ktorej výsledkom bolo podľa neho odčerpávanie financií zo štátnych pokladníc súkromnými bankami vo forme vysokých úrokov. Tvrdil dokonca, že možnosť národnej banky vyrábať peniaze „z ničoho“ umožňovala podplácanie amerických a britských médií, ktoré následne šírili propagandu v prospech vojny a bankovníctva. Táto myšlienka nebola nová a Pound rozhodne nebol jediný, kto zastával názor že americká tlač je pod vplyvom medzinárodných bankérov. Veril, že slobodný štát nemôže jestvovať bez ekonomickej slobody. Vo svojich vystúpeniach sa teda nevyhnutne dotkol aj politických otázok a v jeho protivojnových postojoch sa objavovali i antisemitistické myšlienky.
Ťažko povedať, či sa niektoré z Poundových rozhlasových prejavov dostali aj k americkému poslucháčovi, keďže rozhlasová technika v Taliansku umožňovala len slabý a nespoľahlivý prenos. Jeho články v novinách, ako aj niektoré jeho knihy a pamflety, však rozhodne mali istý vplyv na taliansku verejnosť. Spomínané rozhlasové programy boli ostro sledované americkým úradom zaoberajúcim sa informačným materiálom vysielaným v zahraničných médiách (The Foreign Broadcast Intelligence Service of the United States government) a robili sa z nich prepisy. V roku 1943 musel tak Pound následne čeliť obvineniam z vlastizrady.
10. júla 1943 sa vojenské sily Spojencov vylodili na Sicílii a rýchlo začali obsadzovať južnú časť Talianska. Kráľ Viktor Emanuel III. si dal predvolať Mussoliniho a odvolal ho z funkcie premiéra Talianskeho kráľovstva. Mussolini bol zatknutý a poslaný do izolácie v Gran Sasso. Dva mesiace nato ho však oslobodili Nemci, s pomocou ktorých sa mu na severe Talianska podarilo utvoriť novú Republiku Saló, na čele ktorej stál on sám ako prezident. Počas celého trvania republiky sa Pound živo zúčastňoval na kultúrnom i propagandistickom dianí, ktoré v nej prebiehalo. 2. mája 1945 ho zajali talianski partizáni; krátko nato ho však prepustili a Pound sa sám odovzdal do rúk amerických síl. Uväznili ho v trestaneckom tábore neďaleko Pisy, kde bol 25 dní držaný pod holým nebom, kým napokon dostal stan. Je pravdepodobné, že v tom čase utrpel nervové zrútenie. Zároveň však v tábore napísal svoje Pisan Cantos, ktoré predstavovali významný posun v jeho tvorbe. Ústrednou témou týchto „spevov“ bola skaza, ktorá postihla Európu i jeho samého, a tiež zamyslenie sa nad tým, aké je jeho miesto v prirodzenom svete. Pisan Cantos bolo prvé dielo, ktorému roku 1949 Kongresová knižnica udelila ocenenie Bollingen.
Nemocnica sv. Alžbety Po skončení vojny Pounda transportovali späť do Spojených štátov, kde ho čakalo súdne konanie kvôli obvineniam z vlastizrady. Tie sa týkali výlučne obdobia, keď boli Spojené štáty oficiálne vo vojne s Talianskym kráľovstvom. Existenciu Mussoliniho republiky Spojené štáty nikdy oficiálne neuznali, čo bol s vysokou pravdepodobnosťou dôvod, prečo Pounda nesúdili aj za „promussolinské“ aktivity tohto obdobia. Zvláštna federálna porota však rozhodla o Poundovej nespôsobilosti čeliť súdnemu konaniu, a tak bol namiesto toho prevezený do washingtonskej Nemocnice sv. Alžbety, kde prežil dvanásť nasledujúcich rokov (1946-1958). Dodnes je otázkou diskusie, na čom sa tvrdenia o jeho duševnej nespôsobilosti zakladali. Jeho aktivity a práce z vojnového obdobia totiž nevyzerajú ako diela duševne narušeného človeka. Za vlastizradu hrozil obvinenej osobe až trest smrti – polemizuje sa teda o tom, či Poundova nespôsobilosť nebola výsledkom snahy zmätených autorít zachrániť život významného umelca.
Keď sa Pounda po prepustení z nemocnice pýtali na jeho postoj k svojej rodnej krajine, odpovedal im slávnym výrokom: „Amerika je blázinec“. Následne sa vrátil späť do Talianska, kde zotrval v exile až do svojej smrti v roku 1972.