Immanuel Kant (* 22. apríl 1724, Kráľovec – † 12. február 1804, tamže) bol predstaviteľ nemeckej klasickej filozofie; tvorca kriticizmu alebo transcendentalizmu, či transcendentálnej filozofie.
Kant sa narodil vo východopruskom Königsbergu (terajší Kaliningrad), kde žil až do svojej smrti. Tu vyštudoval gymnázium aj univerzitu, na ktorej sa neskôr stal profesorom filozofie a na ktorej aj učil. Pomerne mladý stratil rodičov, a tak sa musel o seba postarať sám. Bol veľký pedant. Z univerzity odišiel ako 77-ročný (3 roky pred smrťou). Nikdy sa neoženil. Prakticky neopustil rodné mesto, viedol neobyčajne pravidelný spôsob života, o ktorom sa šíria historky: jeho pravidelnosť údajne porušil len dvakrát: keď vyšla Spoločenská zmluva (1762) a keď sa dozvedel, že vo Francúzsku vypukla revolúcia.
Nemecký klasický idealizmus je vrcholná fáza klasickej filozofie, pokračovanie osvietenstva. Snaží sa o komplexnejšie vysvetlenie skutočnosti, o inováciu tém rozumu – hlbšie pochopenie jeho aktívnej, tvorivej povahy. Rozum a myslenie predstavuje ako spontánne aktivity a postupne sa prepracúva k pochopeniu vývinovej a historickej podstaty rozumu.
Kantov život Narodil sa 22. apríla 1724 v Königsbergu vo východnom Prusku (dnešný Kaliningrad v ruskej exkláve) v skromných životných podmienkach rodiny sedlára. Rodina vraj pochádzala zo Škótska, čomu nasvedčuje meno Cant, ktoré si písal ešte Immanuelov otec. Ako chlapec bol Kant najmä vďaka svojej matke vychovávaný v duchu pietizmu, čo je náboženské hnutie, kladúce dôraz na osobný citový zápal vo viere. Pietizmus napokon viedol mladého Kanta k štúdiu teológie, ktoré však veľmi skoro ukončil a oddal sa filozofii a prírodným vedám. Jeho obrat k filozofii nastal po absolvovaní sedemročného štúdia v mestskom kolégiu Fredericianum, kde sa venoval aj klasickým jazykom, a keď sa po nástupe na univerzitu v Königsbergu v roku 1740 dostáva pod vplyv Martina Knutzena, profesora logiky a metafyziky. Tento profesor mu sprístupnil svoju knižnicu a otvoril mu cestu k štúdiu nielen filozofie, ale aj prírodných vied – matematiky a fyziky. Práve tu sa Kant oboznámil s fyzikou Isaaca Newtona a jeho stúpencov. Hoci sa na univerzite rozmáhal pietizmus, jeho vedecké vzdelanie ho napokon viedlo na nezávislé myslenie v duchu európskeho osvietenstva.
Po odchode z univerzity bol Kant deväť rokov súkromným učiteľom vo viacerých zámožných, šľachtických rodinách v okolí Königsbergu, počas ktorých si osvojil dôkladné filozofické vzdelanie. Potom začal prednášať na univerzite v rodnom meste, kde získal v roku 1755 docentúru a v roku 1770 profesúru logiky a metafyziky. Prednášal viac ako štyridsať rokov nielen logiku a metafyziku, ale aj prirodzenú teológiu, morálku, prirodzené právo, matematickú fyziku, zemepis a antropológiu. Z listov Johanna Herdera vyplýva, že Kant bol svedomitým učiteľom s vynikajúcim rečníckym nadaním; jeho reč prekypovala bohatými myšlienkami a bola sprevádzaná žartom a rozmarom, ktorý činil z jeho poučných prednášok skvelú zábavu. Obzvlášť pozoruhodnými sa stali jeho prednášky o vzdialených krajinách a národoch, hoci sám Kant nikdy neopustil Východné Prusko a nikdy sa neoženil.
Kantov život je chudobný na vonkajšie udalosti, vyznačuje sa naopak značným stereotypom, možno aj vďaka ktorému sa Kant dožil v relatívnom zdraví vysokého veku, i keď ku koncu života mu zdravie výrazne ochablo. Sám si tento stereotyp vytvoril a so železnou koncentráciou ho každý deň dodržiaval. Kantova životospráva a jeho presný rozvrh dňa zodpovedali jeho zásadám. Vždy vstával o piatej a ihneď začínal pracovať. Od siedmej do deviatej prednášal, následne sa venoval vlastnému štúdiu, počas ktorého vznikli i jeho vedecké práce. O jednej začal dlhý obed, počas ktorého odpočíval a prijímal návštevy. Po prechádzke o pol štvrtej sa zahĺbil späť do štúdia a o desiatej večer si vždy líhal k spánku.
Už po vydaní svojich hlavných diel dosiahol Kant uznanie a slávu, a to i za hranicami Nemecka. Boli mu udelené mnohé pocty, ale on sám všetky pozvania mimo rodné mesto odmietal. V roku 1796 sa Kant vzdal aktívneho vyučovania a zaoberal sa ďalej štúdiom. Chcel prepracovať celý systém svojej filozofie, pričom ho k tomu viedli nové myšlienky Fichteho a mladých idealistov. Tento úmysel už nestihol zrealizovať.
12. februára 1804 Immanuel Kant zomrel. Mesto, univerzita a obyvateľstvo Königsbergu mu pripravili veľkolepý kniežací pohreb. Na jeho náhrobku je vyrytý jeho známy výrok: „Dve veci napĺňajú myseľ vždy novou a rastúcou úctou, čím častejšie a stálejšie sa nimi premýšľanie zaoberá: hviezdne nebo nado mnou a mravný zákon vo mne.“
Diela
Všeobecné dejiny prírody a teória nebies (1755) Nové osvetlenie prvých princípov metafyzického poznania (1755) Fyzická monadológia (1756) Sny duchovidcove (1766) Dizertácia o forme a princípoch senzibilného a inteligibilného sveta (1770) O rozličných ľudských rasách (1775) Kritika čistého rozumu (1781) Prolegomena ku každej budúcej metafyzike, ktorá sa bude môcť nazývať vedou (1783) Idea ku všeobecným dejinám v svetoobčianskom pohľade (1784) Základy metafyziky mravov (1785) Kritika praktického rozumu (1788) Kritika súdnosti (1790) Náboženstvo v medziach číreho rozumu (1793) K večnému mieru (1795) Spor fakúlt (1798)
Kantova filozofia Predkritické obdobie
Predkritické obdobie je obdobím filozofického myslenia Immanuela Kanta do premyslenia, rozvrhnutia a vydania jeho kľúčového diela Kritika čistého rozumu (1781). V tomto čase, od vydania prvého spisu v roku 1747 až po dizertáciu v roku 1770, bol Kant veľmi plodný spisovateľ. Veľká časť jeho prác v predkritickom období je prírodovedného charakteru. Najvplyvnejšími prácami sa stali Všeobecné dejiny prírody a teória nebies, Fyzická monadológia a O rozličných ľudských rasách.
Všeobecné dejiny prírody a teória nebies Kant v tejto práci predkladá hypotézu vzniku vesmíru a pohybu planét. Stavajúc na exaktnej Newtonovej fyzike, verí, že obehový systém v Slnečnej sústave sa dá vysvetliť čisto mechanickými príčinami bez potreby priameho zásahu Stvoriteľa. Usporiadanosť kozmu je podľa neho výsledkom interakcií príťažlivých a odpudivých síl.
Za počiatok kozmu Kant vzal chaos (prvotnú hmlovinu), v ktorom bola látka rozptýlená celkom rovnomerne v najmenších možných čiastočkách v priestore. Tieto čiastočky na seba navzájom pôsobia príťažlivými a odpudivými silami, pričom rôzne čiastočky disponujú rozličnou intenzitou týchto síl. Tak sa začali zoskupovať čiastočky pod spoločnou príťažlivou silou, čím sa zmenil pomer hustoty chaotickej prvotnej hmloviny. Vznikali hustejšie a redšie oblasti. Zhusťovaním Kant vysvetlil rotáciu systémov a vzrastajúcu teplotu vo vesmíre. Utvorili sa slnká, planéty, ba celé hviezdokopy a galaxie.
Kruhový pohyb Kant vysvetlil ako optimálnu, najnižšiu mieru vzájomného brzdenia častíc. Častice sa totiž pri priťahovaní a odpudzovaní zrážajú, čím vznikajú druhotné, nepôvodné pohyby, a teda brzdenie, resp. obmedzovanie pôvodných pohybov.
Samozrejme, Kant sa dostal pred otázku, ako vznikla pôvodná hmota, chaotická prvotná hmlovina. Tu podľa neho zlyháva aj prirodzené vysvetlenie. Kant predpokladá Stvoriteľa, ktorý chaos vytvoril a obdaril ho silami, ktoré umožnili vznik usporiadaného kozmu. Tie isté sily, ktoré to umožnili, svet však privedú i naspäť k chaosu. O niekoľko desaťročí neskôr dospel nezávisle od Kanta francúzsky astronóm Pierre Laplace k podobnej hypotéze o vzniku usporiadaného vesmíru a obehu planét. Odvtedy je toto pojatie vzniku sveta známe ako Kant-Laplaceova teória.
Fyzická monadológia Názov napovedá, že v tomto diele Kant nadväzuje na Leibnizov pojem monády. Tento spis prezrádza na svoju dobu pomerne vyspelú myšlienku, že podstatou najmenších čiastočiek hmoty je sila vypĺňajúca priestor. To, čo tvorí podstatu hmoty, resp. jeho telesovosť a nepreniknuteľnosť, je sila. Niet žiadnej látky, ale len sila (energia). Táto Kantova myšlienka prežíva svoje obrodenie v súčasnej fyzike, ktorá Kantovi dáva za pravdu, keďže súhlasí s tým, že hmota je len zvláštnou javovou formou energie.
O rozličných ľudských rasách V tejto práci sa Kant otvára myšlienke procesuálneho vývoja Zeme, evolúcii pozemských rastlín a zvierat i evolúcii človeka spojenej s vznikom ľudských rás. Immanuel Kant sa tak stal priekopníkom myšlienky, ktorej sa dostalo uznania až v 19. storočí.
Prechod do kritického obdobia Predkritické obdobie bolo v živote Kanta prirodzene i prípravou na éru jeho kritických diel. Táto príprava sa začala vznikom pochybností o metafyzike, čím sa začalo vypracovanie celého kritického problému. Spočiatku bol Kant do značnej miery ovplyvnený racionalizmom a metafyziku vybudovanú racionalistami ako „vedu o nadzmyslovom“ si zamiloval. Približne od roku 1760 však prijíma na zreteľ hlavné myšlienky empirikov, obzvlášť Locka spolu so skeptickými závermi Davida Humea. Kant si všíma prostredníctvom nich nenahraditeľnú úlohu skúsenosti v našom myslení. Vraví, že metafyzika a bludný, úplne vymyslený systém sú pri hodnotení istoty pravdivosti ich koncepcií na tom úplne rovnako – ak nepoužijeme skúsenosť ako pomoc v orientácii. Metafyzika v striktne racionalistickom poňatí stráca pôdu overiteľnosti a je vystavená tápaniu.
A tak sa stáva novou úlohou metafyziky určiť najprv hranice ľudského rozumu, resp. vymedziť, pokiaľ si zaslúži priestor racionalizmus a pokiaľ empirizmus. Kant pochopil, že k tomu bude musieť preskúmať štruktúru celého aparátu ľudského myslenia. V kontúrach jeho následného úsilia, chronologicky spadajúcom do predkritického obdobia, je možné pochopiť význam a cieľ kritického štádia jeho myslenia.
Kritické obdobie
Kritické obdobie Immanuela Kanta je reprezentované jeho tromi vrcholnými dielami – Kritika čistého rozumu, Kritika praktického rozumu a Kritika súdnosti. Slovom „kritika“ Kant nerozumie kritizovanie v dnešnom zmysle posudzovania, ale kritiku ako osvetlenie, preskúmanie, vymedzenie.
Kritika čistého rozumu right|thumb|Portrét Immanuela Kanta z roku 1791. Úvod a základná filozofická terminológia Kritiky Pri skúmaní štruktúry ľudského poznávania a myslenia Kant rozlíšil niektoré kľúčové pojmy. Rozlišuje medzi apriórnym poznaním, ktoré je poznaním bez skúsenosti, resp. pred skúsenosťou, a aposteriórnym poznaním, resp. poznaním stávajúcom na skúsenosti. Apriórne poznanie, ku ktorému nie je primiešané nič empirické, nazýva čistým poznaním. Pre apriórne poznanie je typické, že je
nutné, resp. nevyhnutné (skúsenosť, naopak, nie je nevyhnutná – nepoukazuje nám na to, že niečo musí byť také, aké to je), prísne všeobecné (platí pre všetky paradigmy, pričom pri skúsenosti takej istoty nemožno dosiahnuť).
Keď je nejaké poznanie, resp. nejaký súd nutný a všeobecný, nemôže podľa Kanta pochádzať zo skúsenosti. Ak vystúpi teda nejaká veta s nepodmienenou nutnosťou a najprísnejšou všeobecnosťou, musí mať apriórny pôvod.
Kant tiež rozlišuje medzi rozumom a rozvažovaním. Rozvažovanie (Verstand) vtláča do látky poskytovanej zmyslovosťou svoje formy myslenia, čím je táto látka pozdvihovaná na úroveň pojmu a pojmy sa následne spájajú do súdov. Rozum (Vernunft) je potom zodpovedný ako schopnosť ideí za vyvodzovanie úsudkov zo súdov. Čistý rozum, ktorého kritiku (preskúmanie) Kant píše, je rozum zaoberajúci sa čistým poznaním.
Ďalej Kant rozlišuje medzi analytickými a syntetickými súdmi. Analytický súd je spojenie subjektu s predikátom tak, že je predikát implicitne zahrnutý v subjekte, takže súdom iba analyzujeme subjekt. Tieto súdy pochopiteľne nepotrebujú pre svoj vznik skúsenosť, a tak bývajú apriórnymi. Syntetický súd je spojenie subjektu s predikátom tak, že predikát nevyplýva zo subjektu, lež spojením obohatíme subjekt o novú súvislosť. Neprekvapí nás teda, že tu potrebujeme vonkajší podnet pre spojenie, a teda skúsenosť. Tieto súdy tak obvykle bývajú aposteriórne.