Dante Alighieri alebo Alighiero, celým menom pokrstený Durante di Alighiero degli Alighieri, známy aj pod menom Dante (* medzi 21. májom až 21. júnom 1265, Florencia – † 14. september 1321, Ravenna) bol jeden z najvýznamnejších talianskych básnikov a spisovateľov. Je predstaviteľ renesančného humanizmu, a v rámci politického života bol na strane bielych guelfov. Svojimi názormi a dielami prispel aj k rozvoju jazykovedy, talianskeho jazyka a k vývoju politickej filozofie. Jeho najväčšie dielo je Božská komédia, kde zobrazuje stav duše po smrti v troch zásvetných ríšach: v pekle, očistci a v raji. Pre dejiny politickej filozofie má veľký význam latinsky spis De monarchia. V Danteho názoroch badať príklon k averroizmu a k svetelnej metafyzike novoplatonizmu.
V čase, keď bola latinčina stále dominantným jazykom pre vedecké a literárne písanie – a keď sa mnohí talianski básnici inšpirovali francúzskymi alebo provensálskymi tradíciami – Dante sa s oboma jazykmi rozišiel tým, že písal v ľudovom jazyku, konkrétne vo svojom rodnom toskánskom dialekte. Jeho dielo De vulgari eloquentia (O výrečnosti v ľudovom jazyku - O ľudovej reči) bolo jednou z prvých vedeckých obhajcov ľudového jazyka. Jeho použitie florentského dialektu v dielach ako Nový život () (1295) a Božská komédia () pomohlo založiť moderný štandardizovaný taliansky jazyk. Jeho dielo vytvorilo precedens, ktorý neskôr nasledovali významní talianski spisovatelia ako Francesco Petrarca a Giovanni Boccaccio.
Dante zohral kľúčovú úlohu pri zakladaní literatúry Talianska a je považovaný za jedného z národných básnikov krajiny a najväčšie literárne ikony západného sveta. Jeho zobrazenia pekla, očistca a raja poskytli inšpiráciu pre širší súbor západného umenia a literatúry. Ovplyvnil anglických spisovateľov ako Geoffrey Chaucer, John Milton a Alfred Tennyson, okrem mnohých ďalších. Okrem toho sa mu pripisuje prvé použitie trojveršového rýmovacieho systému s prepletenými riadkami alebo terza rima - tercína. Je opisovaný ako „otec“ talianskeho jazyka a v Taliansku sa často označuje ako il Sommo Poeta („Najvyšší básnik“). Dante, Petrarca a Boccaccio sa tiež nazývajú tre corone („tri koruny“) talianskej literatúry.
Dante je vynikajúci predstaviteľ počiatkov renesančnej filozofickej kultúry, ktorého dielo sa stalo základom nového humanistického učenia o človeku. Dante si osvojil výsledky antickej kultúry, arabského myslenia, katolíckej teológie (tomizmus) a averroizmu.
Životopis Mladosť vľavo|náhľad|Dom Danteho, dnes múzeum Dante sa narodil vo Florencii. Z jeho detstva sa veľa nevie. Presný dátum jeho narodenia nie je známy, hoci sa predpokladá, že to bolo okolo mája 1265.Dá sa to odvodiť z autobiografických narážok v Božskej komédii. Jej prvá časť, Inferno (Peklo), začína slovami „Nel mezzo del cammin di nostra vita“ („V polovici cesty nášho života“), čo naznačuje, že Dante mal okolo 35 rokov, keďže priemerná dĺžka života podľa Biblie (Žalm 89:10, Vulgáta) je 70 rokov; a keďže jeho imaginárna cesta do podsvetia sa odohrala v roku 1300, s najväčšou pravdepodobnosťou sa narodil okolo roku 1265. Niektoré verše z časti Paradiso (Raj) v Božskej komédii tiež poskytujú možnú indíciu, že sa narodil v znamení Blížencov: „Keď som sa točil s večnými dvojčatami, uvidel som odhalené, od kopcov až po ústia riek, humno, ktoré nás robí takými zúrivými“ (XXII 151–154). V roku 1265 sa slnko nachádzalo v Blížencoch približne medzi 11. májom a 11. júnom (juliánsky kalendár).
Dante tvrdil, že jeho rodina pochádza zo starovekých Rimanov (Inferno, XV, 76), ale najstarším príbuzným, ktorého mohol menovo spomenúť, bol jeho prapradedo Cacciaguida degli Elisei (Paradiso, XV, 135), narodený najskôr okolo roku 1100. Pochádzal z nezámožnej mestskej šľachty. Danteho otec bol Alighiero di Bellincione, obchodník a úžerník, a Danteho matka bola Bella, pravdepodobne členka rodiny Abati, šľachtickej florentskej rodiny. Zomrela, keď Dante ešte nemal 10 rokov. Alighiero sa čoskoro znova oženil s Lapou di Chiarissimo Cialuffi. Nie je isté, či sa s ňou naozaj oženil, keďže vdovci boli v takýchto veciach spoločensky obmedzení, ale určite mu porodila dve deti, Danteho nevlastného brata Francesca a nevlastnú sestru Tanu (Gaetanu). náhľad|Obraz Dante a Beatrice, Henry Holiday, 1883. Inšpirovaný z La Vita Nuova - Nový život Počas Danteho čias bola väčšina severotalianskych mestských štátov rozdelená na dve politické frakcie: guelfov, ktorí podporovali pápežstvo, a ghibellínov, ktorí podporovali Svätú rímsku ríšu. Danteho rodina bola guelfom lojálna. Ghibellínovia prevzali Florenciu v bitke pri Montaperti v roku 1260 a vytlačili mnohých guelfov. Hoci bola Danteho rodina z guelfov, po bitke neutrpela žiadne odvety, pravdepodobne kvôli Alighierovej nízkej verejnej povesti. Guelfovia neskôr opäť bojovali proti ghibellínom v roku 1266 v bitke pri Benevente a znovu dobyli Florenciu od ghibellínov.
Na detskej májovej slávnosti v roku 1274 sa Dante ocitol vedľa rovnako starého dievčaťa, ktorej zjavom bol tak oslnený, že o nej platonicky sníval celý život. Prvýkrát sa stretol s Beatrice Portinariovou, dcérou bankára a zakladateľa florentskej nemocnice Folca Portinariho, keď mal 9 rokov (ona mala 8), a tvrdil, že sa do nej zamiloval „na prvý pohľad“, zrejme bez toho, aby sa s ňou čo i len rozprával. Beatrice sa neskôr vydala za Simona de Bardi. Beatrice, takisto ako dieťa, mu zrejme venovala len čiastočnú pozornosť, pre Danteho bol však tento zážitok duchovným zjavením, ktoré ho ovplyvnilo na zvyšok života. Bola inšpirátorkou jeho poézie. náhľad|Dante a Beatrice v záhrade (Cesare Saccaggi, 1903) Keď mal však 12 rokov, bol zasľúbený do manželstva s ženou menom Gemme di Manetto Donati, dcérou Manetta Donatiho, člena mocnej rodiny Donatiovcov. Uzatváranie manželstiev pre deti v takom skorom veku bolo pomerne bežné a zahŕňalo formálny obrad vrátane zmlúv podpísaných pred notárom. Dante tvrdil, že Beatrice vídal i po dovŕšení 18 rokov a vymieňal si s ňou pozdravy v uliciach Florencie, hoci ju nikdy dobre nepoznal. Roky po svadbe s Gemmou tvrdí, že sa s Beatrice opäť stretol; napísal Beatrice niekoľko sonetov, ale Gemmu nikdy nespomenul v žiadnej zo svojich básní. Vo svojej Božskej komédii sa zmieňuje o ďalších príbuzných Donatiovcov, najmä o Foreseho a Piccardu. Presný dátum jeho svadby nie je známy; jedinou istou informáciou je, že pred svojím exilom v roku 1301 splodil s Gemmou 3 deti (Pietra, Jacopa a Antoniu).
Dante bojoval s guelfskou jazdou v bitke pri Campaldine (11. júna 1289). Toto víťazstvo prinieslo reformu florentskej ústavy. Aby sa človek mohol zúčastniť verejného života, musel sa prihlásiť do jedného z mnohých obchodných alebo remeselníckych cechov mesta, a tak Dante vstúpil do cechu lekárov a lekárnikov. Jeho meno je občas zaznamenané ako rečník alebo hlasujúci v radách republiky. Mnohé zápisnice z takýchto stretnutí medzi rokmi 1298 a 1300 sa stratili, takže rozsah jeho účasti je neistý.
Vzdelanie a poézia O Danteho vzdelaní sa veľa nevie; pravdepodobne študoval doma alebo v kapitulnej škole pripojenej ku kostolu či kláštoru vo Florencii. Je známe, že študoval toskánsku poéziu a obdivoval skladby bolonského básnika Guida Guinizelliho – v diele Purgatorio XXVI ho označil za svojho „otca“ – v čase, keď sa v Toskánsku stávala známou Sicílska škola (Scuola poetica Siciliana). Objavil tiež provensálsku poéziu trubadúrov, ako bol Arnaut Daniel, a latinských spisovateľov klasickej antiky vrátane Cicera, Ovídia a najmä Vergília.
Danteho interakcie s Beatrice boli príkladom takzvanej dvorskej lásky, javu, ktorý sa vyvinul vo francúzskej a provensálskej poézii predchádzajúcich storočí. Danteho skúsenosť s takouto láskou bola typická, ale jeho prejav bol jedinečný. Práve v mene tejto lásky Dante zanechal svoj odtlačok v dolce stil nuovo („sladký nový štýl“, termín, ktorý Dante sám zaviedol) a pridal sa k ďalším súčasným básnikom a spisovateľom pri skúmaní aspektov lásky, ktoré sa predtým nikdy nezdôrazňovali. Láska k Beatrice (ako by Francesco Petrarca trochu inak vyjadril Lauru) bola jeho dôvodom na písanie poézie a na život, spolu s politickými vášňami. V mnohých jeho básňach je zobrazená ako polobožská, ktorá ho neustále sleduje a poskytuje mu duchovné pokyny, niekedy drsne. Keď Beatrice zomrela v roku 1290, Dante hľadal útočisko v latinskej literatúre. Hostina () zaznamenáva, že prečítal Boethiovo dielo De consolatione philosophiae a Cicerovo dielo De Amicitia.
Neskôr sa venoval filozofickým štúdiám na náboženských školách, ako napríklad dominikánskej v Santa Maria Novella. Zúčastňoval sa sporov, ktoré dva hlavné žobravé rády (františkánsky a dominikánsky) verejne alebo nepriamo viedli vo Florencii, pričom prvý vysvetľoval doktríny mystikov a sv. Bonaventúru, druhý rozvádzal teórie sv. Tomáša Akvinského.
Približne vo veku 18 rokov sa Dante stretol s Guidom Cavalcantim, Lapom Giannim, Cinom da Pistoia a krátko nato s Brunettom Latinim; spolu sa stali vodcami dolce stil nuovo. Brunetto neskôr získal osobitnú zmienku v Božskej komédii (Inferno, XV, 28) za to, čo naučil Danteho: „Ani preto nehovorím nič menej, idem so Serom Brunettom a pýtam sa, kto sú jeho najznámejší a najvýznamnejší spoločníci.“ Je známych asi 50 Danteho básnických komentárov (tzv. Le Rime, rýmy), ďalšie sú zahrnuté v neskorších dielach Vita Nuova - Nový život a Convivio - Hostina. Ďalšie štúdie sú uvádzané alebo odvodené z Vita Nuova alebo Komédie, týkajúce sa maliarstva a hudby. náhľad|Giotto di Bondone, Dante Alighieri (okolo 1320?)
Florencia a politika Dante, podobne ako väčšina Florenťanov svojej doby, bol zapletený do konfliktu medzi guelfmi a ghibellinmi. Bojoval v bitke pri Campaldine (11. júna 1289) s florentskými guelfmi proti arezzským ghibellinom; bojoval ako feditore, zodpovedný za prvý útok. Aby si ďalej rozvíjal politickú kariéru, získal okolo roku 1295 prijatie do Cechu lekárov a lekárnikov. Pravdepodobne sa k cechu pridal kvôli spojeniu filozofie a medicíny, ale mohol sa k nemu pripojiť aj preto, že lekárnici boli zároveň aj kníhkupcami. Členstvo v cechu mu umožnilo zastávať verejné funkcie vo Florencii. Ako politik zastával počas niekoľkých rokov rôzne úrady v meste plnom politických nepokojov.
Po porážke ghibellínov sa guelfovia rozdelili na 2 frakcie: Bielych guelfov (Guelfi Bianchi) – Danteho stranu vedenú Vieri dei Cerchi – a Čiernych guelfov (Guelfi Neri) vedených Corsom Donatim. Hoci rozkol bol spočiatku na rodinnej báze, vznikli ideologické rozdiely založené na protichodných názoroch na úlohu pápeža vo florentských záležitostiach. Čierni podporovali pápeža a bieli chceli väčšiu slobodu od Ríma. Bieli sa chopili moci ako prví a vyhnali Čiernych. V reakcii na to pápež Bonifác VIII. plánoval vojenskú okupáciu Florencie. V roku 1301 sa očakávalo, že Karol z Valois, brat francúzskeho kráľa Filipa IV. Pekného, navštívi Florenciu, pretože ho pápež vymenoval za mierotvorcu pre Toskánsko, ale mestská vláda sa niekoľko týždňov predtým zle správala k pápežovým veľvyslancom a snažila sa o nezávislosť od pápežského vplyvu. Verilo sa, že Karol dostal ďalšie neoficiálne pokyny, a tak koncil vyslal do Ríma delegáciu, v ktorej bol aj Dante, aby presvedčila pápeža, aby Karola neposlal do Florencie.
Vyhnanstvo z Florencie vľavo|náhľad|Dante vo Verone, Antonio Cotti, 1879