thumb|Code civil z roku 1804 Francúzsky právny systém v období Francúzskej revolúcie (1789 – 1815) predstavujú právne normy, právne inštitúty a právne odvetvia spojené a usporiadané podľa pravidiel do systému. Vychádza z kontinentálneho právneho systému a tvorí ho právo písané a výlučné, ktoré je výsledkom zákonodarnej činnosti orgánov štátu na to určených.

Aby sa francúzsky právny systém definoval a odlíšil od ostatných subsystémov kontinentálneho právneho systému, bola potrebná revolúcia, pretože v nej sa spojila snaha ľudu vymaniť sa spod nadvlády feudalizmu s myšlienkami osvietenskej filozofie. Tieto faktory ovplyvnili francúzsky právny systém, ktorého vývoj v rámci novoveku vyvrcholil práve v rokoch 1789 – 1815. Preto možno právny systém v období Veľkej francúzskej revolúcie 1789 – 1815 charakterizovať ako právny systém revolučný, meniaci a vyvíjajúci sa, ktorý sa menil v závislosti od sociálnej, ekonomickej, mocenskej a poľnohospodárskej situácie v krajine.

Jeden zo smerodajných momentov pre francúzsky právny systém v období Veľkej francúzskej revolúcie prišiel, keď sa tretí stav prehlásil za Ústavodarné národné zhromaždenie a za cieľ si stanovil prijať ústavu. Ešte pred ňou však Ústavodarné národné zhromaždenie prijalo mnohé významné dokumenty, ktoré boli dôležité v ďalšom vývoji právneho poriadku Francúzska, predovšetkým augustové dekréty a Deklaráciu práv človeka a občana, ktorými sa de iure zrušil feudalizmus. Po zrušení privilégií a deklarovaním rovnosti revolučné francúzske zákonodarstvo začalo klásť veľký dôraz na individuálne práva a rovnosť medzi občanmi. Z toho dôvodu sa zmenilo aj ponímanie niektorých inštitútov súkromného práva, napríklad vlastníctva, manželstva a dedičského práva.

Revolučné roky postupne prinášali zmeny – politické zmeny, zmeny formy štátu, zmeny práva tak súkromného ako aj verejného. Následne zmeny v rámci zloženia a rozloženia faktickej zákonodarnej a politickej moci v jednotlivých etapách revolúcie mali za následok aj zmeny obsahu dokumentov, respektíve menil sa rozsah práv priznaných v dokumentoch pre potreby danej etapy revolúcie, ale základné princípy v rámci právneho systému sa zachovávali.

Definitívnym momentom, v ktorom sa odlíšil francúzsky právny systém od ostatných subsystémov kontinentálneho systému práva, bol začiatok vlády cisára Napoleona Bonaparta. Celé obdobie, počas ktorého vo Francúzsku pôsobili volené zákonodarné orgány, neexistoval reálny priestor a dostatočná vôľa všetkých zúčastnených strán na krok k tvorbe jednotných a ucelených zákonníkov súkromného práva. Príchodom cisára, ktorý už ako konzul de facto disponoval absolútnou mocou nad krajinou a právom, sa otvorila cesta k dotvoreniu francúzskeho právneho systému. Kodifikácie zo súkromnoprávnej oblasti právneho systému, ktorými boli Code Civil, „Code de procedure civil“ a „Code de commerce“, predstavovali syntézu právnych noriem antického Ríma na základe ktorých vystaval Napoleon zákonníky obsahujúce tak normy predrevolučného Francúzska ako aj normy, ktoré boli prijaté počas revolúcie.

Celá revolúcia mala niekoľko významných prínosov pre svet, spoločnosť a samozrejme pre právo. Z právneho hľadiska francúzska expanzia v priebehu novoveku otvorila priestor pre šírenie kódexov revolučného Francúzska do celého sveta a tým aj rozšírenie francúzskeho právneho systému, ktorý podobu dostal práve počas revolučných udalostí v rokoch 1789 – 1815. Vďaka Napoleonovi a jeho vojenským aktivitám sa hlavne Code Civil rozšíril v Európe a viac či menej ovplyvnil krajiny, ktoré boli Francúzsku podrobené.

Charakteristika francúzskeho práva v období pred rokom 1789 V rámci charakteristiky predrevolučného práva Francúzska sa možno sústrediť na charakterizovanie prameňov práva materiálnych aj formálnych. Materiálne pramene práva sa v teórii označujú aj ako pramene tvorby práva a ide v podstate o politické, ekonomické, sociálne a iné podmienky v spoločnosti, ktoré sa následne prenesú do formálnych prameňov práva, teda normatívnych právnych aktov, ktoré sú výsledkami legislatívnej činnosti príslušných orgánov. Francúzska monarchia sa v roku pred vypuknutím revolúcie – roku 1788 – ocitla vo veľmi vážnej a zjavnej kríze, ktorá sa prejavila v niekoľkých spoločenských oblastiach, ale hlavne v oblasti ekonomickej. Jej nástup naznačovali už niekoľko rokov pretrvávajúce výkyvy v hospodárstve ako aj nepokoje v spoločnosti, najmä medzi vzdelancami. Nestabilný stav v oblasti poľnohospodárstva zavŕšilo veľké sucho v roku 1785. Táto nepriaznivá situácia iba posilnila dopady recesie prejavujúcej sa už od roku 1770. Nepokoje sa však nešírili iba medzi roľníkmi, ale sa k nim pridali aj prejavy nepokojov v priemysle, čo bolo čiastočne dôsledkom a čiastočne dôvodom francúzsko-anglickej obchodnej zmluvy.

V roku 1786 situácia úplného úpadku tiež znova priniesla zvýšenie cien, čo malo za následok bankroty a ďalšie problémy. Francúzsko sa napriek zlej vnútornej finančnej situácii zapojilo do americkej vojny o nezávislosť. Minister financií Jacques Necker bol nútený financovať konflikt pôžičkami, ktoré mali negatívny dopad na už aj tak zaťažený a vyčerpaný štátny rozpočet. V opísanej hospodárskej situácii nastalo preskupenie politických síl. Predstavitelia šľachty chceli využiť nepriaznivý stav na zlepšenie svojho postavenia, ktoré bolo obmedzované absolutizmom. Základom odporu sa stalo zhromaždenie Generálnych stavov, ktoré odmietlo prijatie daňových ediktov ďalšieho ministra financií Loménieho de Brienna. Vtedajší kráľ Ľudovít XVI. bol v dôsledku zlého stavu v krajine prinútený zvolať Generálne stavy. 1. januára 1789 ich zvolanie oznámil Jacques Necker. Tretiemu stavu bol priznaný dvojnásobný počet zástupcov. O spôsobe hlasovania, najmä o tom, či sa bude hlasovať podľa počtu zástupcov, už však nebolo povedané nič. V období pred vypuknutím revolúcie sa vo Francúzsku uplatňovali spomedzi formálnych prameňov práva prežitky stredoveku a to ordonancie, ktoré „obsahujú najdôležitejšie predpisy obecného významu či celých právnych odvetví spravidla pre územie celého kráľovstva“, edikty, „ktoré majú obmedzenejší rozsah, či už z hľadiska obsahu alebo z hľadiska teritoriálneho“ a deklarácie, „ktoré v zásade slúžia na výklad, dodatočné upresnenie či doplnenie ordonancií a ediktov“. Najdôležitejšími aktami pre formovanie súkromného práva však boli ordonancie.

Spomedzi tých najvýznamnejších možno spomenúť najmä „Ordonanciu Karola VII.“ z 15. storočia, ktorou sa pokúsil o unifikáciu obyčajového práva a týmto spôsobom aj o sprehľadnenie práva a zníženie nákladov na vedenie súdnych procesov. Ďalší z hľadiska vývoja francúzskeho súkromného práva významný krok urobil počas svojej vlády „kráľ Slnko“ Ľudovít XIV., keď v roku 1667 vydal Ordonanciu o občianskom súdnom konaní, známu tiež pod názvom Code Luis. Jej účelom a cieľom bolo prekonať dovtedajšiu nejednotnosť, neprehľadnosť a chaotickosť občianskeho súdneho konania spôsobenú tým, „že ordonancie, vydávané kráľmi, našimi predchodcami, aby skrátili súdne konanie, boli zanedbávané alebo menené časom a zlovôľou“. Tvorilo ju 500 článkov rozdelených na 35 titulov a platila s menšími zmenami až do vypuknutia francúzskej revolúcie v roku 1789, dokonca až do roku 1807. Okrem Ordonancie o občianskom súdnom konaní patrí medzi významné legislatívne akty Ľudovíta XIV. aj „Ordonnance sur le commerce (Obchodný zákonník), ktorá sa pokladá za základ moderných kodifikácií obchodného práva“.

Ku koncu predrevolučného starého režimu – „ancien régime“ – sa už formovalo národné francúzske právo, jednotne platné na celom území štátu, vychádzajúce z rôznych zdrojov, najmä z právnych obyčají, rímskeho práva, kánonického práva, kráľovských ordonancií a uznesení parlementov. Jeho formovanie znamenalo tiež odstránenie starého francúzskeho lokálneho pluralizmu, ktorý sa týkal tak právnych ako aj politických inštitúcií a prejavil sa aj v ostatných oblastiach života spoločnosti. Právo jednotlivých provincií sa odlišovalo svojím obsahom a každá provincia mala svoje vlastné agrárne zvyky, slávnosti, pobožnosti, vlastné miery a váhy, kulinárstvo, spôsob obliekania a spravidla aj svoj dialekt. V 18. storočí však postupne silnela najmä v osvietenských kruhoch snaha priniesť namiesto tejto rôznorodosti jednotné, prehľadné a spravodlivé právo novovytvorené „zdravým rozumom“, opierajúce sa o vedecké poznanie spoločnosti.

Zrušenie francúzskeho feudálneho práva V máji 1789 sa po 175 rokoch na zvolanie Ľudovíta XVI]. zišli Generálne stavy za účelom vyriešenia hospodárskej krízy. Hoci počtom zástupcov mali príslušníci tretieho stavu, ktorí tvorili roľníci a mešťania vrátane remeselníkov a žobrákov, v parlamente väčšinu, spôsob hlasovania zostal nezmenený, čiže sa zachovala nerovnosť hlasov – každý stav mal jeden hlas bez ohľadu na počet príslušníkov stavu. Po neúspešných snahách zmeniť to, sa tretí stav 17. júna 1789 vyhlásil za Ústavodarné národné zhromaždenie a oznámil, že sa nerozíde dovtedy, kým neprijme ústavu.

Medzi prvé významné akty prijaté Ústavodarný národným zhromaždením patria Augustové dekréty a Deklarácia práv človeka a občana. Tieto dokumenty mali veľký význam pre ďalší vývoj a formovanie právneho systému vo Francúzsku a to aj z toho dôvodu, že zrušením výsad zrušili starý právny poriadok založený na princípoch feudalizmu. Tak vznikla potreba nahradiť zrušený právny poriadok novou a jednotnou právnou reglementáciou – úpravou. Túto skutočnosť potvrdilo Ústavodarné národné zhromaždenie tým, že do textu prvej ústavy, ktorú prijalo až v roku 1791 zaradilo ustanovenie: „bude vypracovaný zákonník občianskych zákonov spoločných pre celé kráľovstvo.“ Takisto sa predpokladalo vypracovanie súboru zákonov, ktoré by obsiahli všetky právne normy. Malo ísť buď o jeden všetko obsahujúci zákonník alebo o niekoľko zákonov – jeden samostatný pre každé právne odvetvie. Všetko právo malo byť obsiahnuté výhradne v zákonoch a nie v iných prameňoch. Nemalo ísť pritom iba o usporiadanie dosiaľ platných predpisov, právnu kompiláciu, ale revolučný zákonodarný zbor sa snažil vytvoriť nové právo, ktoré by bolo prehľadné, vyčerpávajúce, spravodlivé a hlavne pre všetkých rovné. V skutočnosti až po niekoľkých neúspešných pokusoch sa podarilo tieto úmysly naplniť a prijať zákonníky počas vlády Napoleona I. v rokoch 1804 – 1810.

Augustové dekréty

Za začiatok Veľkej francúzskej revolúcie sa pokladá deň 14. júl 1789, v ktorom parížsky ľud zaútočil na Bastilu – symbol absolutistickej moci panovníka. Nepokoje sa z Paríža preniesli na francúzsky vidiek, najmä do východnej a juhovýchodnej časti Francúzska. Poddaní vidiečania sa búrili proti príslušníkom šľachty – útočili na ich sídla, rabovali ich, zapaľovali šľachtické archívy a ničili listiny, ktoré boli právnym titulom na vyberanie feudálnych dávok. Ústavodarné národné zhromaždenie tak bolo nútené riešiť otázku, ako utíšiť rozmáhajúce sa ľudové nepokoje. Pri hľadaní spôsobu bol podaný okrem iných návrh, aby sa vrchnosť dobrovoľne vzdala svojich privilégií. Prekvapivo našiel tento návrh medzi zástupcami stavov zástancov, ktorí ho priaznivo prijali a následne počas dlhého zasadania v noci zo 4. na 5. augusta 1789 boli schválené tzv. Augustové dekréty ktorými Ústavodarné národné zhromaždenie reagovalo na vypuknutie revolúcie a na jej dôsledky. Priamo v prvom článku dekrétov sa zrušili všetky feudálne výsady, šľachtické privilégiá a roboty.

Deklarácia práv človeka a občana