The Sweet (alebo aj Sweet je britská glam rocková skupina, ktorá bola na vrchole popularity v 70.rokoch 20. storočia. Kapela, ktorá pôvodne začínala pod názvom Sweetshop, sa najviac preslávila v zložení: Brian Connolly (spev), Steve Priest (basová gitara), Andy Scott (gitara) a hráč na bicie nástroje, Mick Tucker.
Skupina vznikla v roku 1968. Potom, ako sa jej členovia spojili so skladateľskou dvojicou Nicky Chinn a Mike Chapman, im v roku 1971 produkoval Phil Wainman ich prvý singlový hit, ktorý sa nazýval „Funny Funny“. V rokoch 1971 až 1972 boli Sweet predstaviteľmi žánru bubblegum pop, ktorý preberal vplyvy vtedajšej popovej kapely The Archies, pričom sa medzi ich nahrávkami nachádzali skladby, ktoré mali hardrockový charakter kapely Who doplnený o výrazné využitie vysokých harmonických vokálov.
Po prvom hite, singli „Funny Funny“, v 70. rokoch mala táto skupina trinásť hitov, ktoré sa dostali do Top 20 britských hudobných rebríčkov. V roku 1973 sa na vrchol tohto rebríčka dostala skladba „Block Buster!“, po nej nasledovali ich tri po sebe nasledujúce hity číslo dva, „Hell Raiser“ (1973), „The Ballroom Blitz“ (1973) a „Teenage Rampage“ (1974). Viac sa skupina k hardrockovému štýlu priklonila v ďalších svojich známych nahrávkach „Turn It Down“ (1974), či „Fox on the Run“ (1975), ktoré boli tiež na druhej pozícii britských rebríčkov. Na vrcholy sa tieto skladby dostali vo vtedajšom Západnom Nemecku a v ďalších európskych krajinách. Úspešní boli v týchto hitparádach aj s nahrávkami „Little Willy“ a „The Ballroom Blitz“.
Posledným Top 10 hitom kapely bola v roku 1978 skladba „Love Is Like Oxygen“. V nasledujúcom roku od nich odišiel Brian Connolly, zvyšní traja členovia hrali spolu do roku 1981, kedy sa skupina rozpadla. Od polovice 80. rokov Scott, Connolly a Priest, každý v rôznych periódach vystupoval s vlastnou verziou Sweet. V roku 1997 zomrel Connolly, v roku 2002 Tucker. Dvaja zvyšní členovia sú vo svojich verziách kapely stále aktívni: Scottova skupina pochádza zo Spojeného kráľovstva, Priestova má svoj základ v Spojených štátoch.
Začiatky vzniku Začiatky skupiny Sweet sa datujú ešte v roku 1965, do čias keď spolu v kluboch vystupovali spevák Ian Gillan a bubeník Mick Tucker v soulovej formácii Wainwright's Gentlemen. Neskôr prešli k zmesi R&B a psychedelickej hudby. V máji 1965 Ian Gillan z tejto skupiny odišiel aby sa spojil s kapelou Episode Six, a aby sa neskôr stal jednou z osobností skupiny Deep Purple.
Prvé roky Gillanovým náhradníkom sa koncom roka 1966 stal Brian Connolly. Tucker a Connolly spolu vystupovali v kapele Wainwright's Gentlemen až do januára roku 1968, kedy spolu založili skupinu, ktorú nazvali „The Sweetshop“. Basgitaristom a spevákom sa stal Steve Priest z miestnej kapely The Army, na gitaru prišiel hrať Tuckerov kamarát Frank Torpey. V tom čase vydala iná britská skupina s názvom „Sweetshop“ svoj singel a tak si kapela skrátila názov na „The Sweet“. V začiatkoch kapely bol ic manažérom Paul Nicholas, ktorý sa neskôr preslávil v muzikáli Hair. S Nicholasom vtedy spolupracoval producent Phil Wainman. Skupina The Sweet podpísala kontrakt s vydavateľstvom Fontana, no ich debutový singel s názvom „Slow Motion“ v rebríčkoch hitparád prepadol. Kapele Sweet vydavateľ kontrakt zrušil a zo skupiny odišiel Frank Torpey.
V rokoch 1969 – 1970, už s novým gitaristom Mickom Stewartom, nahrala skupina pre značku Parlophone tri single: „Lollipop Man“ (september 1969), „All You'll Ever Get From Me“ (január 1970), a coververziu skladby „Get On The Line“ od Archies. Ani jeden z nich však nedosiahol významnejší úspech. Koncom leta 1970 sa ku skupine pripojil pôvodom Walesan, Andy Scott. Zo všetkých jej členov mal najviac profesionálnych skúseností. Hrával predtým s rôznymi hudobníkmi, napríklad aj v kapele The Scaffold, v ktorej účinkoval aj brat Paula McCartneya, Mike. Ako niekdajší člen skupiny Elastic Band nahral dva single pre Decca Records a nahrával aj ich jediný album Expansions On Life.
V tomto období sa The Sweet spojili s bývalým bubeníkom, zároveň aj producentom Philom Wainmanom. Ten sa poznal s vtedy nádejnou skladateľskou dvojicou Nickym Chinnom a Mike Chapmanom. Chinn a Chapman mali k dispozícii nejaké svoje demá, ktoré plánovali ponúknuť prípadným záujemcom z radov hudobníkov. Nahrali spolu skladbu „Funny Funny“, do ktorej naspievali vokály Connolly, Priest a Tucker, na gitare ich sprevádzal Pip Williams, basovú gitaru nahral John Roberts a na bicie hral Wainman. Hotovú nahrávku ponúkli viacerým vydavateľom.
Skupina The Sweet v začiatkoch preberala rôzne hudobné vplyvy, vrátane The Monkees, či bublegumové popové kapely ako boli The Archies, ale ovplyvnila ich aj tvrdšia hudba skupiny The Who. The Sweet sa vyznačovali bohatými vokálnymi harmóniami inšpirovanými The Hollies, sprevádzanými deformovaným zvukom gitár a výraznou rytmickou sekciou. Ich fúzia popu a hardrocku bola ich hudobnou značkou a bola zároveň akýmsi predchodcom hudobného žánru, ktorý sa stal známy pod názvom glam metal.
Za prvý album skupiny The Sweet by sa mohol považovať Gimme Dat Ding. Tento kompilačný pol-album/ vydalo v decembri 1970 hudobné vydavateľstvo Music for Pleasure. Nahrávky The Sweet boli na jednej jeho strane. Druhá strana albumu bola z produkcie skupiny The Pipkins. Ich skladba „Gimme Dat Ding“ dala albumu názov. Strana skupiny Sweet obsahovala všetky A a B-strany troch singlov, ktoré vydali u Parlophone. Napriek tomu, že je na obale aj Andy Scott, tento gitarista a spevák nenahral na tomto nosiči žiadnu pieseň.
Prvé medzinárodné hity V decembri 1970 sa skupina Sweet prvýkrát objavila v televízii. Bolo to v britskej show s názvom Lift Off so svojou novou skladbou „Funny Funny“. Po začatí spolupráce s dvojicou Chinn/ Chapman skupina získala manažérsku zmluvu. Ich výkonným producentom sa stal Phil Wainman. Manažérska zmluva im umožnila získať kontrakt s vydavateľstvom RCA Records (v spojených štátoch a v Kanade ich hudobné nosiče vydávali Bell Records, od konca roku 1973 ich zastupovalo hudobné vydavateľstvo Capitol Records).
V marci 1971 sa stala skladba „Funny Funny“ prvým medzinárodným hitom skupiny, keď sa vo viacerých svetových hitparádach dostala do Top 20. Nasledujúci singel „All You'll Ever Get From Me“ (máj 1971) v hitparádach neuspel ale ďalšia skladba „Co-Co“ (jún 1971) sa stala znova veľmi úspešnou, v Spojenom kráľovstve sa dostala na druhú pozíciu. Pieseň „Alexander Graham Bell“, ktorá vyšla v októbri 1971 až taký úspech nemala, v britských rebríčkoch bola na 33. mieste.Sweet UK chart history, The Official Charts Company. Retrieved 18 June 2012. Tieto nahrávky Hudobné nástroje v týchto singloch nahrali štúdioví hudobníci, skupina The Sweet pri ich výrobe naspievala len vokály.
Prvým oficiálnym kompletným albumom skupiny The Sweet bol Funny How Sweet Coco Can Be z konca roka 1971. Na rozdiel od singlov tento album nezaznamenal tak výrazný úspech. Bol zbierkou sladučkých pesničiek („Chop Chop“, „Tom Tom Turnaround“) z dielni Chinn/Chapman a coververzií hitov od iných skupín („Daydream“ od Lovin' Spoonful, či „Reflections“ od The Supremes). Šlo teda skôr komerčný ťah ako o autorskú a hudobnú prezentáciu členov kapely. Hudobníkom sa nepáčilo, že sú prezentovaní ako módna 'bubblegum' kapelka, ich autorské diela vychádzali ako tzv. "B" strany singlov (napr. singel: „Done Me Wrong All Right“/ B strana bola: „Co-Co“), vznikal kontrast v tom že na jednom singli bola preferovaná popová pesnička, s druhou stranou s niekedy až hardrockovým songom, a tak tačalo narastať napätie medzi hudobníkmi a menežmentom.
Začiatky popularity Vo februári 1972 vyšiel skupine The Sweet ďalší úspešný hit „Poppa Joe“, ktorý sa v Spojenom kráľovstve dostal v Top 10 na 11. pozíciu, nasledujúce dva single „Little Willy“ a „Wig-Wam Bam“ to dotiahli v Británii na štvrté miesta. Singel „Little Willy“, sa stal najväčším hitom kapely v USA, potom ako bol po svojej reedícii v roku 1973 v rebríčku Billboard Hot 100 Spojených štátov tretí. Napriek určitým vplyvom predošlých nahrávok, spev a gitary v skladbe „Wig-Wam Bam“ mali tvrdší rockovejší štýl. Táto pieseň bola prvou, ktorú na singel nahrali The Sweet sami bez štúdiových hudobníkov. Bola prechodom k zmene hudobného prejavu, ktorý v januári 1973 pokračoval nahrávkou „Block Buster!“, ktorá v britských rebríčkoch vyskočila na prvé miesto, kde sa udržala päť týždňov. Nasledujúci singel „Hell Raiser“, z mája 1973, dosiahol druhé miesto. V júli 1973 vydavateľ Bell v Spojených štátoch vydal debutový hudobný album skupiny, The Sweet.
Skupina podporovala vydávanie svojich singlov vystúpeniami v televíznych programoch Spojeného kráľovstva a v Európe, Top of the Pops a Supersonic. Pri jednom vystúpení so skladbou „Block Buster!“ v programe televízie BBC Top of the Pops vzbudil Steve Priest pohoršenie za to, že bol oblečený v nacistickej uniforme a rukáv mal „vyzdobený svastikou“.Top of the Pops, January 1973 - see YouTube O skupine sa hovorilo na všetkých líniach, negatívna aj pozitívna reklama jej pridávala na atraktívnosti, stúpala jej popularita, nablýskaný imidž sa blyšťal ešte viacej a skupina The Sweet sa stala spolu s hudobníkmi ako boli Gary Glitter, T. Rex, Queen, Suzi Quatro, Wizzard a Slade významnými predstaviteľmi britského glam rocku.
Formovanie nového imidžu a Sweet Fanny Adams Napriek úspechom, medzi skupinou a manažmentom narastalo napätie. Ich fanúšikovská základňa síce rástla, no The Sweet neboli stotožnení s imidžom bubblegumumovej kapelky. Ich vlastné tvrdšie rockové nahrávky vydávali na B-stranách svojich singlov. Boli v kontraste so sladko ladenými hlavnými, A-stranami, singlových nosičov, ktoré skomponovali Chinn a Chapman. V tomto čase koncertné vystúpenia skupiny The Sweet pozostávali z B-strán singlov a rokenrolových klasík. Vyhýbali sa starším „novinkám“, ako „Funny Funny“ a „Poppa Joe“. Na konci vystúpenia v škótskom meste Kilmarnock v roku 1973 sa udial incident, ktorý sa stal nesmrteľný potom ako inšpiroval skupinu k napísaniu „The Ballroom Blitz“ (vyšiel v septembri 1973). Medzitým mala skupina úspech v hudobných rebríčkoch Spojeného kráľovstva, Dánska, Nemecka, Švédska, ale aj Austrálie. Koncom roku 1973 si skrátili názov z „The Sweet“ na „Sweet“.
V roku 1974 v skupine Sweet voči spôsobu ovládania ich hudobnej kariéry dvojicou Chinn a Chapman narastal odpor a preto sa rozhodli pokračovať bez nich spolu s Philom Wainmanom. Wainman a technik Peter Coleman potom vyrobili so skupinou hudobný album Sweet Fanny Adams, ktorý vyšiel v apríli 1974. Úroveň technickej spôsobilosti členov skupiny bola na tomto albume predvedená v hard rockovo ladených skladbách „Sweet FA“ a „Set Me Free“. Kapela sa rozhodla vo svojej tvorbe prikloniť k hardrockovej vlne 70. rokov. Pre nahrávky albumu Sweet Fanny Adams sú charakteristické aj vysoké harmonické vokály, ktoré sa stali trendom pokračujúcim aj na nasledujúcich albumoch skupiny. Vydanie tohto albumu nesprevádzali hudobné single. Len v Japonsku, na Novom Zélande a v Austrálii vyšiel bez vedomia jej členov singel „Peppermint Twist/Rebel Rouser“, ktorý sa vyšplhal na vrcholy rebríčkov. Sweet Fanny Adams bol najúspešnejší z nekompilačných hudobných albumov kapely, keď sa v rebríčku UK Albums Chart v dostal do Top 40.
Začiatkom roku 1974 sa o skupine Sweet pochvalne vyjadril aj gitarista skupiny The Who, Pete Townshend. Skupina Sweet označovala tvorbu kapely The Who za svoj vzor a po viacero rokov hrávala na svojich koncertných vystúpeniach zmes ich tvorby. Na Townshendove pozvanie navštívila skupina Sweet v júni 1974 koncert skupiny The Who na štadióne The Valley v Londýne.
Desolation Boulevard