náhľad|Pokles populácie na Ukrajine a v juhozápadnom Rusku v rokoch 19291933.

thumb|Vývoz obilia v Charkovskej oblasti v roku 1932. thumb|Mŕtvoly vyhladovaných ľudí v uliciach Charkova roku 1933 (foto A. Wienerberger) thumb|Obete hladu, žien a detí (foto G. Jones) thumb|Lukia Stačenko, v strede, jedna zo záchrancov ľudí pred hladom náhľad|Štáty, ktoré uznali hladomor na Ukrajine za akt genocídy.

Hladomor na Ukrajine v rokoch 19321933 (po ukrajinsky Holodomor) bol hladomor, ktorý postihol vidiek Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky v rámci Sovietskeho zväzu v roku 1932. Bol súčasťou hladomoru v Sovietskom zväze v rokoch 1932 – 1933, ktorý postihol viaceré poľnohospodárske oblasti krajiny (Severný Kaukaz, Povolžie, Kazachstan, južný Ural a západnú Sibír). Ukrajinský hladomor bol jedným z dôsledkov Stalinskej politiky kolektivizácie poľnohospodárstva, ktorú Stalin inicioval začiatkom 30. rokov 20. storočia s cieľom likvidácie súkromného vlastníctva poľnohospodárskej pôdy na úkor štátom kontrolovaných kolchozov v rámci prvej päťročnice a industrializácie hospodárstva.

Faktom na celej udalosti bolo to, že sa celej tragédií hladomoru dalo predísť. Stravy bolo dostatok, ale štát systematicky konfiškoval jej väčšinu pre vlastné potreby. Keď sa v roku 1932 ozvali ukrajinskí komunisti, dožadujúci sa zvýšenia výroby obilia, ktorú Stalin plnil len na 44 %, začali sa vyskytovať prvé problémy a na následky hladomoru zomierali prví ľudia.

Navyše o ľahostajnosti režimu k ľudskému utrpeniu, cenou ktorých sa uskutočňovala Stalinova politika, svedčil rad opatrení, ktoré vláda Sovietskeho zväzu v roku 1932 začala uskutočňovať. V auguste toho roku stranícki aktivisti dostali právo skonfiškovať zrno v kolchozoch a ten istý mesiac bol prijatý aj hanebný zákon, ktorý určoval trest smrti v prípade rozkrádania „socialistického majetku“. Pri zmiernení podmienok sa takéto „protištátne zločiny“ trestali 10 rokmi nútených prác v gulagoch. Aby roľníci neopúšťali svoje kolchozy a nehľadali si stravu niekde inde, keďže v novembri roku 1932 bol zavedený zákon, ktorý zakazoval roľníkom čerpať zrno, až kým nebude splnený plán štátnych zásob, bol zavedený tzv. režim vnútorných pasov.

Hladomor, ktorý sa počas roku 1932 postupne rozširoval, dosiahol svoj vrchol začiatkom roka 1933, keď mala päťčlenná roľnícka rodina k dispozícii na konzumáciu zrna (/os.), a to do nasledujúcej úrody. V prípadoch, keď obilie nezvýšilo, roľníci jedli mačky, psov, myši, kôru, listy, ba dokonca splašky. Často sa ľudia nevyhli ani kanibalizmu. Aj napriek tomuto, stranícki aktivisti pokračovali v konfiškovaní chleba bez toho, aby brali ohľad na dôsledky hladomoru v dedinách, v ktorých obyvateľstvo postupne vymieralo.

Stalin a jeho spolupracovníci sa na všetko pozerali úplne inak:

Sovietske archívne materiály o hrozivých výsledkoch hladomoru na Ukrajine zaryto mlčia alebo sú nedostupné. Preto je zložité zistiť, koľko ľudí počas rokov 19321933 umrelo. Odhaduje sa však, na základe demografického výpočtu Ukrajincov, že to na Ukrajine mohlo byť až 36 miliónov ľudí. Boli však aj oblasti, ktoré hladomor rokov 19321933 vôbec nepostihol, najviac však utrpela Ukrajina. Jeden z faktorov prečo tomu bolo tak, pramení v prvej päťročnici, v ktorej sa píše, že „Ukrajina bude slúžiť ako kolosálne laboratórium pokusom nových foriem sociálno-ekonomickej a výrobno-technickej prestavby vidieckej ekonomiky celého Sovietskeho zväzu.“

Ukrajinský vidiek, tradičný a jeden z najrozvinutejších roľníckych regiónov krajiny sa kolektivizácii svojho majetku bránil. Preto práve na Ukrajine – tak ako nikde inde – komunistický režim uskutočňoval svoju politiku so všetkými jej hrôzostrašnými následkami rýchlejšie, než v ostatných republikách. Hladomor na Ukrajine bol pre Stalina prostriedkom oslabenia ukrajinského nacionalizmu. Je pochopiteľné, že spojenie nacionalizmu s roľníctvom neostalo bez povšimnutia sovietskeho vedenia. Stalin hovorieval, že „roľnícka otázka bola základom jadra národnej otázky... Vo svojej podstate sa národná otázka rovnala otázke roľníckej.“ Preto možno prísť k záveru, že Stalin pokladal v lepšom prípade smrť miliónov ľudí za nevyhnutnú cenu industrializácie a hladom bojoval proti všetkým nepriateľom v tejto obzvlášť neobľúbenej časti Sovietskeho zväzu akou Ukrajina vždy bola.

Mnohé osobnosti, napríklad Valerian Pidmohylnyj, ktoré kritizovali sovietsky režim, zahynuli počas rokov politických represií. Informovanie o hladomore v rámci Sovietskeho zväzu bolo pokladané za podkopávanie budovania socializmu v krajine, teda kontrarevolučnú činnosť, ktorú bolo možné trestať najvyššími trestami.Snyder, T., 2013, Krvavé územie (Európa medzi Hitlerom a Stalinom). Premedia, Český Tešín. Niektoré zahraničné periodiká západných krajín tiež zamlčali jeho veľkolepý rozmer. Mnohí ľudia na západe totiž ťažko dokázali pochopiť, že v tom čase, keď sa v Sovietskom zväze exportovalo zrno a odmietala sa zahraničná pomoc, môže na Ukrajine dôjsť k hladomoru. Vtedajšia situácia v Sovietskom zväze tomu však nasvedčovala.

Vo všeobecnosti, keďže v ZSSR bola pomoc hladujúcim nezákonná a v obžalobe bola kvalifikovaná ako „súcit s nepriateľmi ľudu“ (článok 131 Ústavy Sovietskeho zväzu z roku 1936), charitatívne akcie sa vykonávali tajne, bez väčšej publicity, ale na Ukrajine je známych najmenej 144 rôznych mien hrdinov, ktorí zachránili ľudí pred hladom. Životopisy niektorých z nich sa zachovali v plnom znení.Medzi nimi je obzvlášť pozoruhodný životopis obyvateľa Znamjanky Kirovohradskej oblasti, Lukiji Stašenko (29. 8. 1879 – 21. 10. 1973). Napriek ohrozeniu vlastného života zo strany OGPU zachránila niekoľko okolitých dedín, vďaka čomu bola úmrtnosť výrazne nižšia ako v susedných oblastiach.Neskôr, v rokoch 1941-1943, Lukia odolala nacistickej okupácii a pomáhala partizánom Голодомор 1932-33 рр.: Знам'янський район – боротьба за життя Рябошапка Олександр Антонович. Знам’янка: Залізниця, історія, люди : Краєзнавство / Олександр Рябошапка. – Кіровоград : Центрально-Українське вид-во, 1995. Воспоминания об освобождении Кировоградщины (материалы, статьи, рассказы). Издание отдела пропаганды и агитации Кировоградского обкома КП(б)У. 1945 г. (Публикация на сайте Областной Кировоградской универсальной научной библиотеки имени Чижевского.).

Uznanie za akt genocídy Ukrajina sa už mnoho rokov snaží dosiahnuť uznanie hladomoru za akt genocídy Ukrajincov.

Moskva však protiargumentuje, že hladomor zasiahol nielen územia Ukrajiny, ale aj rozsiahle oblasti južného Ruska (Povolžie) a severného Kazachstanu, a že hladomor spôsobila rozsiahla kolektivizácia a konfiškácia potravín roľníkom pre urýchlenú industrializáciu. Ďalším argumentom je pre Rusko to, že toto konanie sovietskych orgánov nebolo namierené proti žiadnej konkrétnej etnickej skupine.

Krajiny uznávajúce hladomor na Ukrajine za genocídu: Austrália Brazília Bulharsko Chorvátsko Česko Ekvádor Estónsko Francúzsko Gruzínsko Holandsko Island Írsko Kanada Kolumbia Litva Lotyšsko Luxembursko Maďarsko Mexiko Moldavsko Nemecko Paraguaj Peru Poľsko Portugalsko Rumunsko Slovensko Slovinsko Spojené kráľovstvo Spojené štáty Taliansko Ukrajina Vatikán Okrem toho za genocídu uznal hladomor aj Európsky parlament a Rada Európy.

Poznámky

Referencie

Literatúra APPLEBAUMOVÁ, Anne: Rudý hladomor : Stalinova válka na Ukrajině. Praha : Pavel Dobrovský – BETA, 2018. 400 s. ISBN 978-80-759-3009-5 KRAVČENKO, Viktor: Žil som pod červenou hviezdou, Bratislava: PostScriptum 2012, ISBN 9788089567096 О. Субтельний: Исторiя Украiни. Киiв. 2006.

Iné projekty

Kategória:Dejiny Ukrajiny Kategória:Dejiny Sovietskeho zväzu Kategória:Obete komunistického režimu v Sovietskom zväze Kategória:Hladomory Kategória:Genocídy