Bitka o Berlín alebo Berlínska strategická útočná operácia bola jednou z posledných bitiek na východnom fronte, počas druhej svetovej vojny. Počas nej dva sovietske fronty zaútočili na oblasť Berlína z východu a juhu, zatiaľ čo tretí obišiel hlavné nemecké pozície a udrel na mesto zo severu. Bitka sa začala 16. apríla 1945, Berlín kapituloval 2. mája 1945, dva dni po Hitlerovej samovražde. Boje však pokračovali severozápadne a juhozápadne od mesta až do 8. mája 1945, kedy nemecké vojská podpísali bezpodmienečnú kapituláciu. Viaceré nemecké jednotky toto ignorovali a pokúšali sa prebiť na západ, aby sa nemuseli vzdať Sovietom.
Predohra Na začiatku roku 1945 požiadali vodcovia západných Spojencov predstaviteľov ZSSR o zvýšenie bojovej aktivity na východnom fronte s cieľom odľahčiť svojim jednotkám bojujúcim v Ardenách. Stalin preto nariadil aby sa na koniec januára pripravovaná ofenzíva začala skôr. Červená armáda začala 12. januára 1945 visliansko-oderskú operáciu. Jej vojská prekročili rieku Narew pri Varšave, na širokom úseku frontu boli nasadené 4 fronty. Po úvodných štyroch dňoch rozhorčených bojov Sovieti prelomili nemeckú obranu a začali postupovať na západ, na hlavných osiach od 30 do denne. Počas tohto obdobia oslobodili Pobaltie, získali Gdańsk, Východné Prusko a Poznań. Nemcami novosformovaná skupina armád Visla, pod vedením vodcu SS Himmlera sa pokúsila o niekoľko protiútokov, ale 24. februára neuspela. Červená armáda vstúpila do Pomoranska a vyčistila pravý breh Odry, pri čom vnikla do Sliezska. Sovietske vojská sa zastavili na línii východne od Berlína na rieke Odra. Pri Küstrine, na západnom brehu si vytvorili prvé predmostie.
Na fronte južne od Karpát prebiehali boje o Budapešť. Nemci podnikli tri protiofenzívy aby obkľúčené hlavné mesto ich posledného zostávajúceho spojenca získali späť. 13. februára však Budapešť padla do sovietskych rúk. Adolf Hitler následne nariadil, ďalší protiútok, ktorého ďalším cieľom malo byť vytvorenie obrannej línie na rieke Dunaj. Do 16. marca však bola táto tzv. Balatonská ofenzíva zastavená, jednak sovietskym odporom, jednak zlým počasím a blatom. O niekoľko hodín, všetko ťažko nadobudnuté územie o ktoré prebiehali 10 dní silné boje, získali ofenzívou sovietske jednotky späť. 30. marca Sovieti vstúpili na Rakúske územie a do 13. apríla oslobodili Viedeň. 4. apríla sa po vyše dvoch mesiacoch bojov v ťažkých horských podmienkach podarilo sovietskym a československým jednotkám definitívne Nemcov vytlačiť z Liptovského Mikuláša a začať rýchlejší postup údolím Váhu smerom na západ. V tej istej dobe pravé krídlo Žukovovho 1. bieloruského frontu spolu s Rokossovského 2. bieloruským frontom zaistilo pobrežie baltského mora v severovýchodnom Nemecku, čím sa zabezpečilo pred útokom z krídla.
4. februára 1945 sa konala v Krymskom meste Jalta konferencia najvyšších predstaviteľov ZSSR, USA a Británie. Na konferencii sa veľmoci dohodli na demilitarizácii Nemecka a jeho rozdelení na 4 okupačné zóny. Vymedzené tiež boli línie dotyku sovietskych armád a vojsk západných Spojencov. V priebehu marca boli Briti a Američania ešte západne od Berlína na rieke LabeCharles Winchester: Ostfornt / Hitler's War on Russia. Osprey Pbl., Oxford, 1998, s. 142. 18. apríla 1945, v dobe kedy sa začala rozbiehať sovietska ofenzíva, však dosiahla dosiahla Montgomeryho 21. armádna skupina približne rovnakú vzdialenosť od mesta ako SovietiDavid E. Glanz: The Soviet-German War 1941-1945: Myths and Realities: A Survey Essay 2001, Clemson, South Carolina, s. 94 – 96. Medzi západnými Spojencami však nepanoval jednotný názor na ďalšie pokračovanie operácií, zatiaľ čo Churchill, Patton, Simpson a Brooke hodlali v prípade vhodných podmienok napadnúť Berlín, aby ho získali skôr než Sovieti. Naproti tomu Eisenhower predpokladal, že Nemci sa budú môcť udržať hlavne na juhu a v oblasti Álp mohli začať i partizánsku vojnu. Navrhoval preto útok smerom na Drážďany, kde dôjde na Labe k dotyku so sovietskymi silami, čím bude Nemcami držané územie rozdelené. Eisenhower rovnako ako napríklad Bradley nechceli prekračovať vymedzenú demarkačnú líniu, aby neskôr nemuseli Sovietom odovzdávať získané územie. Toto rozhodnutie, ktorým odmietol so Stalinom pretekať o Berlín patrí medzi najkontroverznejšie celej vojny a je mnohými dodnes kritizovanéStephen Ambrose: Vítězové. ISBN 80-7217-426-6 Jota, Brno 2006, s. 364 – 365. 28. marca 1945 preto Eisenhower poslal Stalinovi depešu, v ktorej informoval o svojich zámeroch a zároveň žiadal pre lepšiu koordináciu i plány Červenej armády. Stalin, ktorý pravdepodobne západným Spojencom v otázke útoku na Berlín nedôveroval, súhlasil s významom stretnutia na Labe v oblasti spojnice Lipsko – Drážďany, v skutočnosti však rozhodol o podstatne silnejšej ofenzíve smerom na Berlín. Pre poslednú ofenzívu Stalin nariadil maršalom Žukovovi a Konevovi, ktorí po predošlých ťažkých bojoch očakávali, že ich armády budú môcť odpočívať do polovice mája, aby pripravili plány pre útok na Berlín do 48 hodínJohn Macdonald: Veľké bitky druhej svetovej vojny. ISBN 80-7145-185-1. Bratislava, Slovart 1995, s. 166 – 179. Sovietske sily poznačené ťažkými bojmi visliansko-oderskej operácie dostali na prípravu do ďalších bojov necelých 12 – 14 dní John and Ljubica Erickson: Hitler versus Stalin The Eastern Front in Photographs ISBN 1-84222-242-2. London, Carlton Books 2001, s. 211. Stalin sa pritom snažil využiť rivalitu medzi Žukovom, ktorý držal pozície na najkratšej osi postupu a Konevom, ktorého jednotky sa museli prebojovať o tretinu dlhšou cestou, na ktorej ich čakalo prekročenie viacerých vodných tokov, no i slabšie nepriateľské sily.
Prípravy na boje 19. marca 1945 Hitler vydal rozkaz známy ako ARLZ-Maßnahmen, na základe ktorého mala armáda a obyvateľstvo ničiť všetky objekty, ktoré by mohol nepriateľ využiť. Rozkaz sa týkal aj domov a priemyslu a nebol v plnej miere aplikovaný, pretože medzi samotnými nacistami vyvolával rozpaky. Jedným z prvých, kto sa proti rozkazu postavili bol nemecký minister zbrojenia Albert Speer. náhľad|vľavo|Východný front od januára do mája roku 1945. V apríli 1945 zaujala nemecká skupina armád Visla pod vedením generála Heinriciho spolu s niektorými jednotkami skupiny armád Stred obranné pozície pozdĺž rieky Odry. Nacistické Nemecko, ktoré v tej dobe postrácalo bojaschopných mužov do obrany oblasti intenzívne mobilizovalo aj jednotky Volkssturmu (domobrany) a Hitlerjugend. V jednotkách domobrany slúžili najmä starší muži, zatiaľ čo v Hitlerjugend prevažne mladí chlapci, mnohí vo veku 12 – 13 rokov. Hitler pri obrane oblasti disponoval 85 divíziami a radom menších jednotiek o sile asi 750 000 až milión mužov a chlapcov, s asi 500 tankmi a 1 000 samohybnými delami Charles Winchester: Ostfornt / Hitler's War on Russia. Osprey Pbl., Oxford, 1998, s. 144 – 145, 10 400 delami a mínometmi a približne 3300 lietadlami. Nemeckú obranu na najkratších prístupových cestách k Berlínu zabezpečovala 9. armáda. Jeho predstavy o možnosti obrany však boli čisto iluzórne. Stále veril, že pri týchto bojoch dôjde k zastaveniu sovietskeho postupu kvôli roztržke medzi Spojencami, a že Berlín obsadia anglo-americké vojská, ktoré sa po kapitulácií Modelovej armády v Porúrii zastavili zhruba od Berlína. Pre neustále nezhody s náčelníkom svojho generálneho štábu, ktorý navrhoval začať rokovať o mieri odvolal Heinza Guderiana a pokračoval v riadení operácií zo svojho bunkra, pod ríšskym kancelárstvom v Berlíne. Hitlerove nádeje na zlepšenie vojenskej situácie Tretej ríše sa však nesplnili.
Sovietsky zväz sa rozhodol do predpokladanej poslednej bitky nasadiť zvyšok svojich síl. Sovietske ozbrojené sily totiž koncom vojny začali pociťovať nedostatok ľudských rezerv. Vojenské jednotky pred bitkou boli doplnené materiálom, zbraňami a predovšetkým obrnenou technikou, oproti predošlým operáciám však boli doplnky živej sily malé. 9. apríla sa po ťažkých bojoch vzdal Königsberg vo Východnom Prusku. Rokossovského 2. bieloruský front tak mohol uvoľniť väčšinu svojich síl a začal sa urýchlene presúvať na západ k rieke Odre Počas prvých dvoch aprílových týždňov jednotky 1. bieloruského frontu maršala Žukova uskutočnili presun veľkej časti svojich síl, jeden z najväčších a najrýchlejších presunov obrovského množstva ľudí a techniky v druhej svetovej vojne, keď sa z oblasti od Frankfurtu a Baltského mora, kde uvoľnili pozície pre prisúvajúci sa 2. bieloruský front presunuli na juh pred Seelowské výšiny, odkiaľ mali útočiť cez Odru priamo na západ smerom na Berlín. Niektorým nemeckým jednotkám sa pri tomto sovietskom presune podarilo uniknúť dierami vo frontovej línii, išlo najmä o zvyšky obkľúčenej 2. armády generála Dietricha von Sauckena z Gdanska do delty rieky Visly. Južnejšie sa 1. ukrajinský front maršala Koneva presunul z Horného Sliezska do oblasti Nisy. Jeho úlohou bolo preniknúť z juhovýchodu cez Odru a Nisu a v prípade dostatočne rýchleho postupu obchvátiť Berlín z juhozápadu. Podobnú úlohu zverilo najvyššie velenie aj 2. bieloruskému frontu maršala Rokossovského, ktorý mal útočiť na Žukovovom pravom krídle a obchvátiť Berlín zo severozápadu. Celkovo tieto sovietske vojská sčítali 2 062 200 vojakov, 41 000 diel, raketometov a mínometov, 6 250 tankov a samohybných diel a tiež okolo 7 500 lietadiel.
Bitka Postup k Berlínu náhľad|vpravo|Sovietske delostrelectvo pred Berlínom.
V noci z 14. na 15. apríla 1945 uskutočnili oddiely Červenej armády prvé útočné akcie s cieľom odhaliť pozície nepriateľa a zamerať na ne svoje delostrelectvo. Hlavný útok sa začal v noci 16. apríla o 4. hodine ráno.
Na úseku Žukovovho 1. bieloruského frontu, v okolí predmostia pri Kustrine, najprv začala 35 minút trvajúca mohutná delostrelecká príprava asi 9 000 tisíc diel a 1500 raketometov kaťuša. Išlo o jednu z najsilnejších delostreleckých príprav, porovnateľnú s paľbou vedenou počas najťažších bitiek prvej svetovej vojny. Žukov sústredil 295 kanónov na frontu. Jeho delostrelci vypálili vyše 7 miliónov granátov, mín a rakiet. Paľba mala podľa očakávania celkom zničiť prvú líniu nemeckej obrany, Heinrici však prepokladal takýto krok nepriateľa a noc pred útokom rozhodol tieto svoje pozície držané jednotkami 9. armády Theodora Buseho vyprázdniť, takže nemecké straty neboli ťažké. Druhou fázou útoku bol netradičný postup sovietskych úderných jednotiek v pozadí so 140 svietiacimi protilietadlovými svetlometmi, ktoré mali oslepovať Nemcov. Svetlomety však neboli efektívne a iba uľahčovali zameriavanie a streľbu nemeckým obrancom. Sovietsky útok sa v oblasti Seelowských výšin niekoľko kilometrov za Odrou významne spomalil. Obe strany sa pri tom snažili viesť energické operácie, sovietske útoky často striedali lokálne nemecké protiútoky. Nemci tu mali vo vhodnom teréne vybudovanú hlboko členenú obranu opierajúcu sa o okolité pahorky. Odhodlanú obranu jednotiek Wehrmachtu, Waffen-SS, Volkssturmu aj Hitlerjugend umocňoval strach z vojsk Červenej armády, ako i zo samotného Hitlera, ktorý nariadil všetkých „zbabelcov“ na mieste popraviť. Popravy obesením a strieľanie sa nevyhlo ani nemeckým civilistom, ktorí sa chceli vyhnúť „totálnej mobilizácii“, alebo tým, ktorí vyvesili biele vlajky. 17. apríla sa síce Žukovovi podarilo prelomiť nemeckú obranu na Seelowských výšinách, no pri ďalšom postupe ho zastavili opevnené pozície LIV. tankového zboru Karla Weidlinga. Zničujúce boje trvali do 19. apríla, kedy začala nemecká obrana zahltená silnejším nepriateľom kolabovať.