thumb|Sovietski vojnoví zajatci, počas bojov medzi Donom a Stalingradom. Tento článok sa zaoberá osudmi sovietskych občanov, ktorí sa počas druhej svetovej vojny dostali do nacistického zajatia v priebehu bojov na východnom fronte. Počas vojny sa dostalo do nemeckého zajatia na východnom fronte asi 5,7 miliónov ľudí, ktorí boli príslušníkmi sovietskych ozbrojených síl. Brutálne zaobchádzanie so sovietskymi vojnovými zajatcami, najmä v prvých 812 mesiacoch po nacistickom vpáde patrí medzi najhoršie genocídy v dejinách, keďže si vyžiadalo životy zrejme až 3,3 až 3,5 miliónov, teda takmer 57,5 % zo všetkých, ktorí sa dostali do zajatiaMacKenzie, S. P., The Treatment of Prisoners of War in World War II. The Journal of Modern History, 66, 3, 1994, s. 487-520.
Tvrdé zaobchádzanie so sovietskymi zajatcami bolo dôsledkom Hitlerom presadzovanej politiky namierenej proti komunizmu a snahy o získanie životného priestoru na úkor štátnych útvarov Východnej Európy a ich obyvateľov.
Príčiny veľkého množstva zajatcov náhľad|Nemecký pešiak zajíma vzdávajúceho sa sovietskeho vojaka v streleckom zákope. Nečakaný útok Tretej ríše na ZSSR a podmienky boja, pri ktorom sa vojaci Červenej armády ocitli bez kvalifikovaného velenia, mal za následok, že veľké množstvo sovietskych vojsk, po tom čo vyčerpali svoje možnosti viesť úspešnú obranu, často po strate spojenia s velením, padlo do zajatia.
K množstvu faktorov, ktoré vplývali na nízku úroveň velenia Červenej armády patrí emigrácia veľkej časti kvalitných dôstojníkov Cárskej armády po skončení občianskej vojny, odvolanie mnohých pôvodne cárskych dôstojníkov koncom 20. rokov, stalinské čistky v armáde v rokoch 1937 až 1938 ako aj rozširovanie armády v rokoch 1939 až 1941. Sovietska armáda v tej dobe zvýšila svoje stavy trikrát a pri tom až 70 % dôstojníkov a 75 % komisárov bolo vo svojich funkciách menej než rok. Okrem toho, viac než milión sovietskych brancov slúžilo v armáde necelý rok. Sovietske sily tak nemali dostatočné skúsenosti, kvalitný poddôstojnícky zbor, ani oporu v kvalitnom velení na všetkých úrovniach.
Sociálno-politické príčiny Okrem vojensko-strategických dôvodov, ktoré zapríčinili veľké množstvo vojnových zajatcov, existovali aj príčiny sociálno-politickej povahy. Represívna politika komunistov - boľševikov ako kolektivizácia poľnohospodárstva, či stalinské represie, spôsobovali nespokojnosť množstva obyvateľov celého ZSSR, hlavne roľníkov, no i obyvateľov len nedávno pričlenených oblastí ako bola západná Ukrajina a Pobaltie, ktorí odmietali bojovať za sovietsku vládu a veľa z nich sa hodlalo dobrovoľne vzdať nepriateľovi. Známe boli prípady, predovšetkým počas bojov v Pobaltí, keď miestni branci zavraždili alebo zatkli svojich sovietskych dôstojníkov a dobrovoľne prešli na stranu nepriateľa.
Úlohu zohrali i subjektívne psychologické faktory ako bola bezmocnosť a panika spôsobená nedostatkami velenia a spojenia, ako i jasnou prevahou nemeckých vojsk v prvej fáze vojny. Sami nemeckí generáli v povojnových hodnoteniach sovietskych ozbrojených síl, ktoré vykonali pre Americkú armádu dodávajú, že sovietski vojaci sa masovo vzdávali po tisícoch a odhadzovali pušky prevažne iba pri veľkých obkľučovacích operáciách. Často v dôsledku demoralizácie po leteckých útokoch Stúk, koncentrovanej paľbe ťažkého delostrelectva a vedomí, že už nie je možné zvíťaziť.Tsouras, P. G. (Editor), Rauss, E., Greiffenberg, H. von, Erfurth, W., 2001, Válka jako peklo. Němečtí generálové vypovídají o východní frontě. Naše vojsko, Praha, s. 65
Politika nacistov k vojnovým zajatcom náhľad|Preplnený zajatecký tábor pri Smolensku. Zaobchádzanie s vojnovými zajatcami sa riadilo na európskych bojiskách už dlhšiu dobu istými štandardnými zvykmi. Po väčšinu vojnových konfliktov je vojnovým zajatcom poskytovaná strava, ubytovanie a lekárska starostlivosť v medziach možností strany, ktorá ich zajala. Takéto jednanie má jednoduchú logiku, ktorá spočíva vo fakte, že sa bude rovnako k svojim zajatcom správať veľmi pravdepodobne aj protivník. Nacisti sa však na základe vlastných politických pohnútok rozhodli túto zvyklosť narušiť.
Brutálne zaobchádzanie so sovietskymi zajatcami bolo zapríčinené celkovou nacistickou zločinnou politikou, ktorá bola aplikovaná na obsadených východných územiach (Generalplan Ost). Opierala sa o teóriu o rasovej menejcennosti Slovanov a tiež o politické ciele, jedným z ktorých bol boj proti komunizmu. Hitler sa už 30. marca 1941 na porade hlavného velenia vyjadril, že politickí komisári sú podľa neho základom boľševizmu v Červenej armáde, nositeľmi ideológie, ktorá je nepriateľom nacionálneho socializmu a nemôžu byť považovaní za vojakov. Preto mali byť po vzatí do zajatia zastrelení. 6. júna 1941 najvyššie nemecké velenie vydalo rozkaz o komisároch, podľa ktorého boli sovietski vojaci nakazení boľševizmom a nemalo sa s nimi po prípadnom zajatí zaobchádzať na základe Ženevských konvencií z roku 1929http://ef.1939-1945.net – Sovietski vojnoví zajatci do jari 1942 prístup 26.8.2008 . Rozkaz o zaobchádzaní s komisármi sa navyše v praxi ukázal kontraproduktívny, pretože komisári, ktorí vedeli, že ich v zajatí čaká istá smrť často vybičovali svojich vojakov k fanatickej obrane. Nemecké velenie rozkaz zrušilo 6. mája 1942.
Nemecké ozbrojené sily najmä na začiatku bojových operácií na východnom fronte zajali veľké množstvá sovietskych vojakov. Veľa z nich sa dobrovoľne vzdalo až po tom, čo im došli základné životné potreby a boli v zlom zdravotnom stave. Osobitnou kapitolou v správaní sa nemeckých vojakov a velenia bol i fakt, že pre obrovské množstvo zajatcov, ktorí padli do zajatia na začiatku bojov nebolo pripravené žiadne zabezpečenie ako pitná voda, strava, lekársky materiál, či kapacity v zajateckých táboroch. Toto sú faktory, ktoré sú považované za objektívne komplikácie. Je preto pravdepodobné, že aj v prípade, ak by nemecké velenie chcelo so zajatcami zaobchádzať ľudskejšie, počet obetí na strane zajatcov by bol vysoký. Je však tiež nesporným faktom, že nemecké velenie vo vojnových plánoch ťaženia proti Sovietskemu zväzu počítalo, že získa obrovské počty zajatcov. V prípade, že by sa boje vyvíjali podľa nemeckých plánov operácie Barbarossa, boli by počty zajatcov ešte vyššie. Pre nemceckých plánovačov teda počty zajatcov nemohli byť prekvapením.Synder, T., 2013, Krvavé územie (Európa medzi Hitlerom a Stalinom). Premedia, Český Tešín, s. 144 Svedčí o tom tiež fakt, že počas francúzskej kampane zajali Nemci za krátky čas tiež veľké množstvo zajatcov, ale tu k masovým úmrtiam nedochádzalo.Gerlach, Ch., 2005, Soviet Prisoners of War, 1941 to 1945. in Shelton, D. L. (Ed.), Encyclopedia of Genocide and Crimes against Humanity. Vol. 2 (I-S), Thomson Gale, Detroit, s. 984-986
Problém medzinárodných dohovorov Ťažké postavenie sovietskych vojnových zajatcov v nacistickom zajatí nemecké politické vedenie vysvetľovalo tým, že ZSSR odmietol Haagske konvencie a deklarácie z rokov 1899 a 1907. Deklaráciu o zákonoch pozemnej vojny a nepodpísalo ani Ženevský dohovor z roku 1929, ktorý písal o vojnových zajatcoch, ani napriek tomu, že dohovor podpísalo 47 krajín. Nehľadiac na to, že časť týchto dohovorov už dávnejšie podpísalo Ruské impérium, boli tieto dohody záväzné pre všetky krajiny a nielen pre tie, ktoré ich podpísali. Sovietsky zväz však napríklad 25. augusta 1931 podpísal dohody o zaobchádzaní s ranenými a chorými vojnovými zajatcami.
Oficiálnym dôvodom odmietnutia väčšiny týchto dohôd Sovietskym zväzom bol nesúhlas s delením vojnových zajatcov podľa národnosti. Toto odmietnutie v neskoršom období využili nacisti ako zámienku a následne ponechali zajatcov bez akejkoľvek pomoci zo strany Červeného kríža a ďalších organizácií, ktoré pomáhali zajatcom západných krajín. V priebehu vojny ZSSR dvakrát (25. novembra 1941 a 27. apríla 1942) navrhol nemeckej strane, že v prípade, ak bude aj Nemecko dodržiavať konvencie o zaobchádzaní s vojnovými zajatcami, bude ich dodržiavať aj Sovietsky zväz. Vo vyhlásení z 27. apríla 1942 sovietske ministerstvo zahraničných vecí oznámilo, že napriek nedodržiavaniu tejto dohody zo strany Nemecka, sa k nej ZSSR de factoAron Shneer: Plen. prístup: 27.8.2008 hlási.
Na Norimberskom procese obhajoba ako svoj hlavný argument použila to, že sa Ženevské konvencie akoby nevzťahovali na sovietskych vojnových zajatcov, pretože ZSSR nebol signatárom týchto zmlúv. Medzinárodný vojenský tribunál však tieto argumenty odmietol ako neopodstatnené. Poukázal pri tom na to, že princípy medzinárodného práva musia byť dodržiavané za akýchkoľvek podmienok a cieľom zajatia je iba znemožniť zajatým osobám účasť na bojovej činnosti. Vraždenie bezbranných ľudí alebo im z pomstychtivosti ubližovať, nie je v súlade s vojenskými tradíciami. náhľad|Vyčerpaní sovietski zajatci zajatí pri Bialystoku po skončení bojov. Muž v popredí zjavne v civilnom oblečení. Predseda medzinárodného Červeného kríža Marcel Junod už 22. júna 1941 navrhol ZSSR, Nemecku, Rumunsku i Fínsku aby si prostredníctvom tejto organizácie vymieňali zoznamy ranených, zabitých a zajatých vojakov. V snahe zlepšiť situáciu svojich zajatcov, 27. júna 1941 národný komisár zahraničných vecí V.M. Molotov telegrafoval predsedovi Medzinárodného Červeného kríža o pripravenosti ZSSR uskutočniť prostredníctvom Medzinárodného Červeného kríža výmenu zoznamov zajatcov a aj o ochote prijatia Haagskej konvencie zákonov a obyčajov vedenia pozemnej vojny. Otázku pripojenia sa k Ženevskému dohovoru z roku 1929 však už sovietska vláda viac neotvárala. Súčasne ZSSR potvrdil uznesením Sovietu národných komisárov z 1. júla 1941 tzv. Vyhlášku o vojnových zajatcoch, ktorá bola založená na týchto konvenciách a zaväzovala k dodržiavaniu medzinárodne platných noriem vojenského práva. V dodatkoch k vyhláške boli vypustené nariadenia NKVD „O spôsobe držania zajatcov v táboroch NKVD“ z 7. augusta 1941 a „O stave táborov vojnových zajatcov“ z 15. augusta 1941.
17. júla 1941 Molotov oficiálne, cez vyslanectvo Švédskeho Červeného kríža oznámil Nemecku a jeho spojencom, že ZSSR súhlasí s plnením záväzkov Haagskych dohovorov z roku 1907 o Zákonoch a obyčajoch vedenia pozemnej vojny. V dokumente bolo navyše podčiarknuté, že Sovietsky zväz bude dodržiavať tieto dohovory v súvislosti s Nemeckom iba v prípade, že ich bude dodržiavať aj druhá strana. Napriek očakávaniam kladnej odpovede, vedenie nacistického Nemecka ponechalo túto nótu bez povšimnutia. Navyše v ten istý deň nadobudol platnosť rozkaz vydaný gestapom, umožňujúci zlikvidovať všetkých vojnových zajatcov pri akomkoľvek podozrení odporu alebo možného nepriateľstva k národnému socializmu. V tej istej dobe, sovietske velenie uskutočňovalo kroky spojené so zabezpečením lepších podmienok vojnových zajatcov, nacistické vedenie robilo kroky opačné. 8. augusta 1941 oddelenie pre záležitosti vojnových zajatcov pri OKW vydalo nové pravidlá, ktoré ešte pritvrdili zaobchádzanie so sovietskymi zajatcami vo všetkých táboroch.
Zaobchádzanie sovietskeho vedenia s vlastnými vojakmi, ktorí padli do zajatia Článok 193 trestného zákonníka RSFSR z roku 1926 stanovoval za zajatie, bez dôvodu spôsobeného beznádejnou vojenskou situáciou, popravu zastrelením spojenú s konfiškáciou majetku. Vo vnútorných predpisoch Robotnícko-roľníckej Červenej armády sa tiež hovorilo, že sovietsky vojak nemôže padnúť do zajatia inak ako proti svojej vôli. Článok 22 Vyhlášky o trestných činoch vojakov z roku 1927 oznamoval, že zajatie, ktoré nie je odôvodniteľné vojenskou situáciou a rovnako aj prechod na stranu nepriateľa sa stíhajú najvyšším trestom, ktorým je zastrelenie a konfiškáciou majetkuM. Potapov, N. Aničkin: Kak urodujut našu istoriu prístup: 28.8.2008 . Vo výklade sa tiež spomínalo, že v známych prípadoch sa môže situácia na bojisku zvrátiť tak, že klásť odpor bude v podstate nemožné a nezmyselné. Vzdať sa v týchto prípadoch bolo prípustné a nemalo mať žiadne ďalšie súdne dôsledky.