Pracovný čas je časový úsek, ktorý osoba strávi vo svojom platenom zamestnaní.
Stanovenie pracovného času a jeho rozvrhnutie znamená vymedzenie doby, v ktorej sa uskutočňuje výkon základnej povinností zamestnanca – vykonávať v priebehu tohto časového úseku pre zamestnávateľa podľa jeho pokynov pracovné úlohy, ku ktorým sa zmluvne zaviazal. Na druhej strane zamestnávateľ, ako druhý účastník pracovnoprávneho vzťahu, je povinný plniť svoje povinnosti, a to najmä prideľovať zamestnancovi prácu a za vykonanú prácu mu poskytovať mzdu. Pracovný čas strávený výkonom závislej práce sa strieda s mimopracovnými aktivitami subjektov, a preto sa vymedzením pracovného času zároveň nepriamo určuje rozsah tejto mimopracovnej doby – času odpočinku.
Dejiny pracovného času
Prví ľudia boli lovci a zberači. Niektorí vedci odhadujú, že títo ľudia strávili v priemere 12 až 16 hodín denne zabezpečovaním dostatočného množstva jedla na ich prežitie.Niektorí historici tento údaj spochybňujú a tvrdia, že prví ľudia pracovali menej – asi šesť hodín denne a 3 dni v týždni. Tieto tvrdenia opierajú o výskumy života súčasných primitívnych kmeňov (COHEN, Y.: Man in Adaptation: the cultural present, 1974) So vznikom a rozvojom poľnohospodárskej spoločnosti sa dĺžka tohto času dramaticky znížila. Vzhľadom na celkový rozvoj a spoločenské usporiadanie ľudských spoločností tohto obdobia nemohla existovať ani žiadna právna úprava pracovného času.
V staroveku malo dominantné postavenie poľnohospodárstvo - väčšina ľudí obhospodarovala polia na získanie obživy. Len relatívne malá časť obyvateľstva sa zaoberala inou činnosťou (kňazi, vojaci, remeselníci, atď.). Starovekí roľníci pracovali pravdepodobne zhruba toľko hodín, koľko pracujú dnešní ľudia, možno dokonca menej. Množstvo odpracovaného času však bolo omnoho nepravidelnejšie, čo vyplývalo z prechodnej potreby práce v rôznych ročných obdobiach, typického javu v oblasti poľnohospodárstva. V období staroveku začali vznikať aj prvé kódexynapr. Chammu-rabiho zákonník, ktorý obsahoval aj ustanovenia súvisiace s pracovným právom, išlo však najmä o úpravu povinnosti zaplatiť za vykonanú prácu, napriek tomu však právna úprava pracovného času v tomto období vôbec neexistovala.
Rovnako aj v stredoveku väčšia časť obyvateľstva stále pracovala v poľnohospodárstve a dĺžka pracovného dňa naďalej výrazne kolísala a závisela najmä od obdobia roka. Novovek znamenal pokrok takmer vo všetkých oblastiach ľudského života, podstatná zmena v oblasti práce, pracovného času a vznik pracovného práva nastali však až s nástupom priemyselnej revolúcie.
Priemyselná revolúcia preniesla z veľkej časti prácu z polí do tovární, závodov a baní. Pre obyčajných ľudí sa tým vytvorili nové možnosti na pracovné uplatnenie, ale za cenu veľmi tvrdých pracovných podmienok s dlhým pracovným časom. Industrializácia umožnila pracovať po celý rok (keďže práca nebola viazaná na ročné obdobie) a po veľkú časť dňa (vďaka umelému osvetleniu). Podľa dobových záznamov, pracovný čas bol v tomto období od 12 do 16 hodín denne a šesť až sedem dní v týždni. Prudko sa tiež rozšírila detská práca.V Anglicku a Škótsku v roku 1788 asi dve tretiny všetkých pracovníkov v textilných továrňach boli deti. (http://www.galbithink.org/child.htm) Tieto skutočnosti ukázali nevyhnutnosť vstupu štátu do vzťahu medzi zamestnávateľom a zamestnancom a viedli ku vzniku ochranného pracovného zákonodarstva a vzniku odborov.
Anglicko bolo počas väčšej časti 18. a 19. storočia priemyselne najvyspelejšou krajinou. Preto sa v Anglicku ako v prvej krajine naplno prejavila potreba štátnej regulácie pracovného práva. V oblasti pracovného času ma primárny význam séria desiatich zákonov vydaných v rokoch 1802 až 1891 – tzv. Factory Acts, ktoré postupne znižovali najvyššiu prípustnú úroveň dĺžky pracovného času pre zamestnancov a zaviedli aj niektoré iné výhody. V roku 1840 sa na Novom Zélande uskutočnil historicky prvý štrajk za osemhodinový pracovný deň.
Väčšina krajín sveta zaviedla v priebehu 20. storočia osemhodinový pracovný deň. Prvou krajinou na európskom kontinente, ktorá zaviedla osemhodinový denný pracovný čas bolo Rusko. Stalo sa tak v roku 1917, len štyri dni po októbrovej revolúcii. V roku 1919 bol osemhodinový denný pracovný čas zavedený aj v Španielsku a Portugalsku. Vo Francúzsku bol osemhodinový pracovný deň uzákonený v roku 1936 a v Spojených štátoch amerických v roku 1938 (Fair Labor Standards Act). Osemhodinový pracovný deň bol v tomto období aspoň čiastočne zavedený aj v niektorých ďalších štátoch na americkom kontinente.
Organizácie Jednou z najvýznamnejších udalostí medzivojnového obdobia z pohľadu pracovného práva bolo založenie Medzinárodnej organizácie práce (ILO, International Labour Organization), ktorá vznikla 28. júna 1919 na parížskej mierovej konferencii ako autonómna organizácia pričlenená k Spoločnosti národov. Jej stanovy, nazvané Ústava, tvorili XIII. časť Versaillskej zmluvy a boli zahrnuté aj do ostatných mierových zmlúv uzavretých po prvej svetovej vojne. Prvýkrát v histórii vznikla medzinárodná organizácia, ktorej úlohou bolo prijímanie dohovorov a odporúčaní týkajúcich sa výhradne pracovného práva.
Po zániku Spoločnosti národov sa Medzinárodná organizácia práce stala autonómnou súčasťou Organizácie Spojených národov. Určitú úlohu vo vývoji pracovného práva zohrali aj ďalšie medzinárodné organizácie, ktoré vznikli po druhej svetovej vojne – vo svetovom meradle a v Európe hlavne Rada Európy.
V neskoršom období získavalo čoraz väčší vplyv na úpravu pracovného času na európskom kontinente Európske hospodárske spoločenstvo (neskôr Európske spoločenstvo, resp. Európska únia). Prvým významným aktom Európskeho hospodárskeho spoločenstva v tejto oblasti bolo Odporúčanie Rady 75/457/EHS o 40-hodinovom pracovnom týždni a štvortýždňovej ročnej platenej dovolenke z 22. júla 1975. Neskôr (v roku 1993) nasledovala smernica Rady 93/104/ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, novelizovaná smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2000/34/ES a napokon v roku 2003 nahradená smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času.
Pracovný čas v medzinárodnom práve V medzinárodnom práve rozoznávame najmä tri základné formy prameňov práva - medzinárodné zmluvy, medzinárodné obyčaje a všeobecné právne zásady.Štatút Medzinárodného súdneho dvora, čl. 38 Pre oblasť pracovného práva majú význam predovšetkým medzinárodné zmluvy (je pritom vedľajšie, či sú nazvané ako zmluva, dohovor, dohoda alebo inak), a to najmä multilaterálne dohody prijímané na pôde medzinárodných organizácií. Ide hlavne o Organizáciu Spojených národov, Radu Európy a Medzinárodnú organizáciu práce.
Organizácia Spojených národov
Česko-Slovensko bolo jedným zo zakladajúcich štátov Organizácie Spojených národov. Slovensko je jej členom od 19. januára 1993.Československo sa stalo členom Organizácie Spojených národov už 24. októbra 1945 ako jeden z jej zakladajúcich členov. 10. decembra 1992 Československo informovalo Generálneho tajomníka OSN, že 31. decembra 1992 prestane existovať, a že oba nástupnícke štáty – Česko a Slovensko požiadajú o členstvo. Oba štáty boli prijaté 19. januára 1993. Organizácia Spojených národov sa nezaoberá vyslovene otázkami práce, niektoré jej dokumenty však vo všeobecnejšom rámci upravujú aj túto problematiku. Ide predovšetkým o dokumenty týkajúce sa oblasti ľudských práv.BARANCOVÁ, H., SCHRONK, R.: Pracovné právo, Bratislava 2004, str. 86 Z nich sú to najmä Všeobecná deklarácia ľudských práv z roku 1948, Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach z roku 1966 a Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach z roku 1966. Význam pre oblasť pracovného práva (najmä v otázkach diskriminácie) majú aj ďalšie dokumenty, a to predovšetkým Dohovor o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie z roku 1965 a Dohovor o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien z roku 1979.
Všeobecná deklarácia ľudských práv bola prijatá Valným zhromaždením OSN dňa 10. decembra 1948 na zasadnutí v Paríži. Táto deklarácia síce nie je pre členské štáty záväzná, má však zásadný význam pre ďalšiu normotvorbu OSN a uplatňovanie týchto práv v jednotlivých štátoch. Z pohľadu pracovného práva majú priznávané práva skôr všeobecnú povahu.Pre oblasť pracovného práva majú najväčší význam čl. 2 a čl. 7 (zákaz diskriminácie), čl. 22 (právo na sociálnu bezpečnosť), čl. 23 (právo na prácu, právo na mzdu, právo na rovnakú odmenu za rovnakú prácu, právo zakladať odborové organizácie a pristupovať k nim), čl. 24 (právo na odpočinok a dovolenku) a čl. 25 (právo na primeraný životný štandard, právo na špeciálnu ochranu matiek a detí).
Rovnako aj v prípade Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach majú ustanovenia pre pracovné právo skôr všeobecnú povahu.V čl. 8 sa ustanovuje zákaz nútenej práce a v čl. 22 právo združovať sa. Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach je v tomto smere o niečo konkrétnejší, oblasť právnej úpravy pracovného času však tiež bezprostredne nereguluje.Pre pracovné právo majú význam najmä čl. 3 (rovnosť mužov a žien), čl. 6 (právo na prácu), čl. 7 (uspokojivé pracovné podmienky, právo na mzdu, právo na rovnakú odmenu za rovnakú prácu, právo na „rozumné vymedzenie pracovných hodín“ a právo na odpočinok), čl. 8 (právo zakladať odborové organizácie a vstúpiť do nich, právo na slobodnú činnosť odborových organizácií, právo na vytváranie národných alebo medzinárodných odborových organizácií, právo na štrajk), čl. 9 (právo na sociálne zabezpečenie), čl. 10 (ochrana matiek, detí) a čl. 11 (právo na primeranú životnú úroveň).
Celkovo možno hodnotiť normotvornú činnosť Organizácie Spojených národov v tom zmysle, že niektoré jej dokumenty majú nepochybne veľký význam pre ďalšiu normotvorbu, výklad i praktickú aplikáciu vnútroštátneho pracovného práva, neobsahujú však konkrétne ustanovenia, ktoré by bezprostredne a podrobne upravovali problematiku pracovného času.
Rada Európy
Pre pracovné právo sú z dohovorov prijatých v rámci Rady Európy najdôležitejšie predovšetkým Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd z roku 1950, Európska sociálna charta z roku 1961, Európsky dohovor o právnom postavení migrujúcich zamestnancov z roku 1977 a Revidovaná Európska sociálna charta z roku 1996. V nadväznosti na Európsku sociálnu chartu z roku 1961 boli postupne prijímané tieto ďalšie dokumenty: Dodatkový protokol k európskej sociálnej charte z roku 1988, Protokol k Európskej sociálnej charte z roku 1991 a Dodatkový protokol k Európskej sociálnej charte ustanovujúci systém kolektívnych sťažností.