Poľská obranná vojna alebo invázia do Poľska začala 1. septembra 1939 a trvala do 5. októbra roku 1939. Nacistický útok na Poľsko (plán útoku mal označenie Fall Weiss) je považovaný za začiatok druhej svetovej vojny v Európe. Dňa 17. septembra roku 1939 zaútočil na Poľsko aj ZSSR. Nacistické Nemecko a ZSSR v priebehu tejto spoločnej operácie za jeden mesiac donútili Poľsko ku kapitulácii. Západní Spojenci, ktorí v reakcii na tento akt agresie vyhlásili Nemecku vojnu, však neboli ochotní Poľsku významnejšie pomôcť, pričom mohli využiť fakt, že väčšina nemeckých jednotiek bola sústredená v Poľsku a na poľských hraniciach.
Predohra vojny Príčinou nového konfliktu v Európe bol jednak fakt, že sa Nemecko nikdy nezmierilo so svojimi územnými stratami v poľskom priestore, ktoré muselo akceptovať po porážke v prvej svetovej vojne, jednak Hitlerova myšlienka, že treba rozšíriť nemecký „životný priestor“ v Európe smerom na východ. Niektorí historici poukazujú na fakt, že poľská vláda sa zjavne spoliehala na záruky západných Spojencov a v mnohých ohľadoch sa chovala voči nemeckej menšine v Poľsku a v otázke postavenia nemeckého Slobodného mesta Gdansk, ktoré od roku 1920 Poľsko spravovalo nediplomaticky a skôr podporovala vojnové vášne.
V marci 1939 nacistické Nemecko celkom zlikvidovalo Česko-Slovensko, po tom, čo obsadilo Čechy a Moravu a Slovensko, ktoré sa v kritickej situácii oddelilo prijalo pod svoju ochranu, čo znamenalo, že krajina musela do značnej miery nasledovať svojho ochrancu najmä v zahraničnopolitickej oblasti. Západné mocnosti sa tak len utvrdili v mienke, že Nemecku, ktoré hlásalo, že po pričlenení Sudet, už v Európe nebude mať ďalšie územné nároky, nie je možné dôverovať.
5. januára 1939 Hitler oficiálne požiadal Poľsko o navrátenie slobodného mesta Gdansk a povolenie postaviť diaľnicu tzv. poľským koridorom až ku Gdyni. Poľsko tieto návrhy odmietlo. 21. marca sa nemecká žiadosť opakovala v omnoho ostrejšom tóne, no bola o 4 dni neskôr Poliakmi opäť zamietnutá. V tej istej dobe sa britský premiér Chamberlain vyjadril, že v prípade ohrozenia Poľska bude Spojené kráľovstvo stáť po jeho boku. 28. apríla Nemecko vyhlásilo nemecko-poľskú dohodu o neutralite z roku 1935 za zrušenú. Francúzsko a Británia, následne vyslali do ZSSR svojich zástupcov, aby rokovali s Molotovom aj Stalinom o prípadnej obrane pred nemeckým útokom. Tie stroskotávali najmä na neochote Poľska povoliť vstup sovietskych jednotiek na svoje územie i v prípade, že by tam vkročili ako ich spojenec. Diplomatické rokovania však neviedli k úspechu a Nemcom, ktorí sa obávali bojov na dvoch frontoch, sa podarilo 23. augusta 1939 uzavrieť dohodu na úrovni ministrov zahraničných vecí medzi Molotovom a Ribbentropom. Pakt o neútočení medzi ZSSR a Nemeckom mal tajné dodatky, v ktorom si oba štáty v podstate rozdelili územie Poľska a vyčlenili územie budúcich záujmov v Európe.
Pohnútky Sovietskeho zväzu uzavrieť spojenectvo s nacistami v tej dobe vychádzali z neschopnosti dohody s Francúzskom, Britániou a Poľskom, ale i Stalinovej snahy upevniť si čo najviac svoje strategické pozície. Zjednodušene možno povedať, že zatiaľ čo západné krajiny dúfali, že sa im do vojny proti Nemecku podarí zatiahnuť Sovietsky zväz, Stalin dúfal, že sa vojne proti Nemecku podarí vyhnúť a prežiť boje medzi Nemeckom a Spojencami bez ujmyJohn Erickson, Ljubica Erickson: Hitler versus Stalin The Eastern Front in Photographs. London, Carlton Books 2001, s. 9. Situáciu komplikovali i udalosti na Ďalekom východe, kde sa v auguste 1939 rozhoreli boje medzi ZSSR a cisárskym Japonskom pri Chalchyn Gole. Japonsko bolo nemeckým spojencom. Podpísanie dohody v spolupráci s Nemeckom by preto malo logicky viesť i k mieru s Japonskom.
Udalosti pred inváziou Rozpínavosť Poľska sa prejavila v okróbri 1938, kedy obsadili Poľské jednotky severné obce Slovenska. Podľa pôvodného Hitlerovho plánu malo k invázii dôjsť 26. augusta skoro ráno (o 04.00). 25. augusta sa začali nemecké jednotky presúvať do východných postavení. V ten istý deň sa ale predstavitelia Veľkej Británie odhodlali podpísať dlho očakávanú písomnú garanciu Poľska, v ktorej sa zaviazali k spojenectvu v prípade nemeckého útoku, čím sa pridali k Francúzom, s ktorými mali Poliaci takúto zmluvu z roku 1921. To Hitlera prekvapilo. Tiež očakával podporu od Mussoliniho, od ktorého žiadal zásobovanie naftou a mal v pláne tiež záškodnícku akciu (prepadnutie vysielača), ktorá by ospravedlnila vyhlásenie vojny. Rozkaz k útoku preto ešte 26. odvolal. Rozkaz sa ale k niekoľkým malým, prevažne vzdialeným záškodníckym jednotkám nedostal, a preto sa druhého dňa odohráva niekoľko drobných pohraničných incidentov. Jedným z nich bol aj Jablunkovský incident na poľsko-česko-slovenskej hranici (záškodníci vyrazili na akciu z Čadce, teda územia vtedajšieho Slovenského štátu).
Poľsko, ktoré už od jarných mesiacov postupne mobilizovalo armádu, preto s koncom augusta (29. 8. rozkaz ministra obrany Józefa Becka) vyhlásilo všeobecnú mobilizáciu. Potom bola ale na nátlak západných spojencov, ktorí sa chceli vojne vyhnúť za každú cenu, odvolaná. Zmätok, ktorý tento akt spôsobil, mal za následok, že poľská armáda mala v dobe nemeckého útoku (ku ktorému došlo druhého dňa) zmobilizovaných len 65 % svojich síl.
V noci na 31. augusta prečítal Ribbentrop britskému veľvyslancovi 16 nemeckých požiadaviek. Veľvyslanec ich žiadal v písomnej forme aby ich mohol odovzdať poľskej vláde. Ribbentrop to odmietol s odôvodnením, že poľská strana nebola ochotná vyslať v stanovenom termíne do polnoci 30. augusta splnomocneného vyjednávača. Keď sa potom 31. 8. dostavil k Ribbentropovi poľský veľvyslanec Lipski s odpoveďou, že poľská strana je ochotná rokovať, Ribbentrop tvrdil, že nemá príslušné splnomocnenie. Cieľom Ribbentropa bolo zachoval si u západných štátov dobrú povesť. Hitler vydal rozkaz na začiatok invázie a zároveň bola odvysielaná správa, že Poľsko odmietlo nemecký návrh na rokovania. Hitler nazval túto vojnu „obrannou“, pretože vraj išiel brániť Nemcov na poľskom území.
Nemci zaútočili na Poľsko v piatok 1. septembra 1939 ráno okolo 04:40 (pozri ďalej). V rovnaký deň o 10:00 dorazil Adolf Hitler do Krollovho operného domu v Berlíne, kde zasadal ríšsky parlament a za búrlivého potlesku tu predniesol krátky prejav, v ktorom vyhlásil Gdansk za nemecké mesto. Podľa historika Richarda Overyho však zámerne nepovedal nič výrazne nepriateľského voči Veľkej Británii alebo Francúzsku. Podľa Overyho, britská a francúzska vláda začali pracovať na nótach, ktoré od Berlína požadovali okamžité stiahnutie nemeckých síl z Poľska. O 10:50 prijal britský minister zahraničia lord Halifax nemeckého chargé d’affaires Theodora Kordta, ten však poprel, že by Nemecko Poľsko napadlo. Až 1. septembra 1939 večer (po 21:30) britský veľvyslanec v Berlíne Neville Henderson odovzdal britskú nótu nemeckému ministrovi zahraničia Joachimovi von Ribbentropovi a o pol hodiny po ňom tak urobil aj francúzsky veľvyslanec. Obaja požiadali o okamžitú odpoveď. Hitler bol v tejto chvíli presvedčený, že sa Veľká Británia a Francúzsko stiahnu a Poľsku nepomôžu. Ako píše Overy, z faktu, že Chamberlain hneď 1. septembra nevyhlásil Nemecku vojnu, niektorí súčasníci a neskoršie aj historici vyvodzovali, že si Londýn stále nechával otvorené dvere k nejakému inému „riešeniu“. Nádej na odvrátenie vojny s Nemeckom vyvolala predovšetkým v niektorých parížskych diplomatických kruhoch iniciatíva Benita Mussoliniho. Ten sa k Hitlerovi vo vyhlásení vojny nepripojil. Ako uvádza Overy, špekulovalo sa o zorganizovaní konferencie – podobne ako v prípade Mníchova – ktorú avizoval už týždeň pred 1. septembrom taliansky minister zahraničných vecí Gian Galeazzo Ciano sa cieľom svetovej vojne zabrániť. Ráno 2. septembra sa francúzsky minister zahraničia snažil prinútiť Ciana, aby v otázke konferencie na Nemcov viac zatlačil. Hitler podľa Overyho zrejme videl v talianskej inicitive príležitosť, ako zneistiť Britov a Francúzov, zároveň ale žiadal, aby podmienkou na rokovanie bolo stiahnutie nót, ktoré mu už Londýn a Paríž zaslali. Po sérii telefonátov medzi Cianom, Halifaxom a Bonnetom nakoniec britský minister zahraničia okolo 19:00 hodiny 2. septembra oznámil, že britskou podmienkou pre konferenciu je stiahnutie nemeckých vojsk a znovuvyhlásenie Gdanska za slobodné mesto. Ciano odpovedal, že Mussolini svoju iniciatívu opúšťa a nič sa už nedá robiť.Overy, R.: 1939: Countdown to War. London 2009.
Plány strán Poľsko bolo rozhodnuté brániť sa útoku a počkať na pomoc od západných Spojencov. Evidentne nepočítalo s útokom zo strany ZSSR. Nemecko hodlalo využiť nevýhodné rozloženie poľského územia a vytvoriť dvojité kliešte so svojimi jednotkami rozmiestnenými vo Východnom Prusku a v Nemecku. Vnútorné čeľuste sa mali spojiť na rieke Visla s cieľom obkľúčiť hlavné sily poľskej armády, vonkajšie, ktoré mali zabezpečiť motorizované jednotky, sa mali spojiť na rieke Bug a znemožniť možnosť úniku . Sovietsky zväz plánoval neupozorňovať na seba a pridať sa až neskôr, čo malo odstrániť politické problémy a vojenské straty spojené s útokom (vzhľadom k predchádzajúcej porážke v sovietsko-poľskej vojne mal Stalin k poľskej armáde značný rešpekt). Nečakane rýchly postup Nemecka, Sovietsky zväz zaskočil a Stalin musel neskôr útok urýchliť. Svoj vpád odôvodnil ochranou ruského, bieloruského a ukrajinského obyvateľstva pred nemeckou okupáciou, lenže preukázaným faktom je, že tam kde to malo význam spolu sovietske a nemecké jednotky ochotne spolupracovali a že útok bol s Nemeckom predtým dohodnutý. Zámienkou k napadnutiu Poľska mali byť pohraničné incidenty na nemecko-poľských hraniciach. Nemci svoj vpád odôvodnili údajným poľským prepadom vysielačky v Gliwiciach, ktorý sa uskutočnil 31. augusta 1939. Podľa nemeckej propagandy rádiostanicu vo večerných hodinách prepadli poľskí vojaci, ktorí mali povraždiť ich posádku a poškodiť stanicu. V skutočnosti prepad uskutočnili nemeckí agenti Sicherheitsdienstu prezlečení do poľských uniforiem. Nemecké jednotky Útoku sa zúčastnili dve skupiny armád s nasledovnými plánmi:
Skupinu armád Sever pod velením generálplukovníka Fedora von Bocka tvorili Tretia armáda generála Georga von Küchlera – postup z Východného Pruska na juh, Štvrtá armáda generála Günthera von Kluge – postup zo západu cez poľský koridor, v čele s XIX. zborom generála Heinza Guderiana, niekoľko divízií podriadených priamo veleniu skupiny armád. Skupinu armád Juh pod velením generálplukovníka Gerda von Rundstedta tvorili Ôsma armáda generála Johannesa Blaskowitza – postup smerom na Lodž na ľavom krídle, Desiata armáda generála Walthera von Reichenau – preraziť medzeru medzi poľskými armádami v priestore Lodž – Krakov, spojiť sa s Ôsmou armádou a postupovať na Varšavu, Štrnásta armáda generála Wilhelma Lista – postup smerom na Krakov na pravom krídle, VII. zbor generála Eugena von Schoberta. Skupina armád Juh tiež kontrolovala slovenské jednotky, ktorých útok z juhu mal za cieľ odvrátiť pozornosť.
Boje Začiatok invázie right|thumb|1. september roku 1939: Nemeckí vojaci prechádzajú hranicou do Poľska.