náhľad|vpravo|Pamätník obetiam v Treblinke. Vyhladzovací tábor Treblinka (nem.: Vernichtungslager Treblinka) bol komplex nacistických vyhladzovacích a koncentračných táborov v okupovanom Poľsku počas druhej svetovej vojny. Nachádzal sa asi severovýchodne od Varšavy na brehu rieky Západný Bug pri obci Treblinka v dnešnom Ostrówskom poviate v gmine Małkinia Górna.
Spolu s koncentračnými resp. vyhladzovacími tábormi Osviečim, Sobibor, Belzec, Jasenovac a ďalšími sa Treblinka spája s najhoršími nacistickými zločinmi proti ľudskosti, spáchanými počas druhej svetovej vojny. Podľa vierohodných údajov bolo v Treblinke zavraždených vyše 870 000 obetí, takmer výlučne (asi 99,5 %) židovských. Nacistické vraždenie trvalo šestnásť mesiacov. Výnimkou medzi židovskými obeťami bol jediný transport, ktorý tvorilo asi dvetisíc Rómov.
Dejiny náhľad|Poloha tábora Treblinka v sieti nacistických táborov. Ríšske vedenie nacistickej strany a SS v januári 1942 na konferencii vo Wannsee pri Berlíne otvorilo cestu „konečnému riešeniu židovskej otázky“. Na jar 1942 bol za podmienok najprísnejšieho utajenia, takmer súčasne so Sobiborom a Belzecom založený i vyhladzovací tábor Treblinka. Išlo o tábory s jediným účelom - vyhladzovanie (nem. Vernichtung), teda systematické masové vraždenie nežiaducich osôb. Celý komplex sa skladal z dvoch táborov označených Treblinka I a II. Treblinka I bola pracovným táborom, slúžila ako administratívna časť komplexu, ktorá obsahovala ubikácie jednotiek SS, ukrajinské srážne oddiely, veliteľstvo, pekáreň, sklady a obytné priestory pre asi 1 000 väzňov, ktorí zaisťovali chod tábora. Tento tábor bol vzdialený niekoľko kilometrov od druhého tábora. Treblinka II bol malý tábor lichobežníkového pôdorysu s rozmermi okolo 600 × . Neveľký tábor bol navyše postavený na kopci obkolesenom stromami, ktoré znemožňovali pozorovanie tábora.
Treblinka ako miesto pre tábor smrti nebola vybratá náhodne. Po prvé, nachádzala sa vtedy v riedko obývanej oblasti. Po druhé, z blízkeho tábora Treblinka I bolo možné okamžite získať pracovnú silu. Po tretie, leží pri železničnej trati na polceste medzi Varšavou a Bialystokom. Getá vo Varšave a Bialystoku slúžili ako zberné miesta pre židovské obyvateľstvo. Napríklad len z Varšavy tak bolo možné hneď v prvých mesiacoch spustenia odtransportovať do Treblinky okolo 310 000 Židov, o čom sú presné záznamy.
Spolu s Belzecom, Sobiborom a Majdankom patrila Treblinka II ku štyrom vyhladzovacím táborom, v ktorých prebiehala akcia Reinhardt. Na túto osobne dozeral Heinrich Himmler, ríšsky veliteľ SS, medzi ktorého úlohy patrilo aj vyprázdnenie dobytých území od židovského a rómskeho obyvateľstva a prevod ich ekonomického bohatstva do rúk budúcich obyvateľov, ríšskych Nemcov. Úlohou Akcie Reinhardt bolo „vyčistenie“ piatich okresov (Varšavy, Lublinu, Radomy, Krakova a Haliče). Zavraždených bolo vyše 2 milióny poľských Židov a 50 tisíc v Poľsku žijúcich Rómov. náhľad|Chronológia známych transportov, ktoré skončili v Treblinke. Tábor v Treblinke bol pripravený začať svoju činnosť na príkaz O. Globocnika, veliteľa akcie Reinhard v júli 1942. Deportácie Židov z varšavského geta sa začali 22. júla 1942 a čoskoro sa proti nim Židia v gete postavili na odpor. Podľa správy SS-Brigadeführera J. Stroopa bolo z Varšavy vyvevezených od 22. júla do 3. októbra 1942 do Treblinky 310 000 Židov.
Prvý z transportov dorazil do tábora 22. júla 1942. Išlo o transport 6500 Židov z varšavského geta. Plynové komory začali fungovať od nasledujúceho dňa. Transporty nových obetí prichádzali denne v počte 4000 až 7000 ľudí. Väčšina obetí bola okamžite poslaná do plynových komôr a zavraždená. Stovky osôb však zahynuli už počas presunu od hladu, dehydratácie alebo sa zadusili v preplnených vagónoch.
Veliteľ tábora Irmfried Eberl, jediný psychiater, ktorý velil nemeckému koncentračnému táboru nemal dostatok organizačných schopností. Prejavilo sa to napríklad zlou organizáciou pochovávavania mŕtvych v masových hroboch. Už po niekoľkých dňoch totiž pracovné jednotky nestíhali hĺbiť dostatok hrobov a mŕtve telá sa hromadili v tábore II na veľkých kopách. V rovnakom období sa postupne pokazili všetky plynové komory. Vedenie tábora preto nariadilo Židov strieľať a ich telá ukladať na rôzne miesta po tábore. Kopy mŕtvych tiel videli aj Židia prichádzajúci v transportoch. Mnoho z nich si vtedy uvedomilo, že idú na smrť a svojich vrahov predbehli tým, že spáchali samovraždu. Množstvo nepochovaných tiel sa však začalo rozkladať a zapáchať. Zápach neskôr popisovali aj obyvatelia obce Treblinka, ktorá bola vzdialená od tábora niekoľko kilometrov.
26. augusta 1942 na inšpekcii velenia SS O. Globocnik s Ch. Wirthom a J. Iberhauserom neboli spokojní s rýchlosťou vraždenia a organizáciu tábora a Eberla preto uvoľnili z funkcie. Jeho miesto prebral nakrátko Ch. Wirth. Ten nariadil dočasné prerušenie transportov a pochovanie mŕtvych tiel a vybudovanie nových plynových komôr. Po svojom príchode zo Sobiboru ho nahradil F. P. Stangl. Práve Stangl upravil vzhľad tábora tak, aby vyzeral nenápadne a mierumilovne. Nechal vysadiť kvety a vydláždiť chodníky. Nové transporty sa rozbehli 3. septembra 1942. Do októbra 1942 začalo v tábore fungovať 13 plynových komôr. V tábore nikdy nefungovali krematóriá s pecami, obete boli pochovávané do masových hrobov. K spopoľňovaniu začalo dochádzať až neskôr, keď sa Nemci chystali zakryť stopy po masovom vraždení.
Na rozdiel od iných táborov (napr. Auschwitz II, Majdanek), v Treblinke bol na likvidáciu obetí v plynových komorách používaný oxid uhoľnatý z výfukových plynov (podobne ako v táboroch Belžec a Sobibor). Usudzuje sa, že v Treblinke na to boli používané najmä motory demontované zo sovietskych tankov, ktoré sa v priebehu bojov na východnom fronte dostali do nemeckých rúk. Vzhľadom na to, že veľká časť sovietskych tankov mala dieselové motory, boli zrejme používané práve motory tohto typu. Dusenie obetí oxidom uhoľnatým je menej efektívne (dlhšie) ako vraždenie kyanidom obsiahnutom v látke Zyklon B.
Vraždenie pokračovalo koncom roka 1942 a začiatkom roku 1943 likvidáciou Židov z Terezínskeho geta (5. – 15. október 1942), oblasti Bialystoku (15. október 1942 až február 1943) a napokon likvidáciou Židov z Bulharskom okupovaných oblastí (11. marec 1943). 2. augusta 1943 vypuklo v pracovnej časti tábora (Treblinka I) ozbrojené povstanie. Väzni obávajúci sa o vlastný život pripravovali povstanie už dlhšiu dobu a krátko pre jeho začatím boli odhalení, napriek tomu zaútočili na stráže a začali zapaľovať niektoré budovy. Z 1 500 väzňov sa vzbúrilo asi 750. Veľa väzňov skosila guľometná paľba strážcov z veží. Zdroje sa rozchádzajú v tom, koľkým väzňom sa vlastne podarilo utiecť. Zdroje hovoria minimálne o 12Axelrod, A., Encyclopedia of World War II. Facts On File, Inc., New York, 2007, s. 828 – 829 resp. 70 ľuďochLaqueur, W., 2001, Treblinka. in Laqueur, W. (Editor), The Holocaust Encyclopedia. Yale University Press, New Haven, s. 640 – 641, ktorým sa útek podaril, ostatných nacisti pochytali. Po povstaní väzňov bol Stang prevelený a jeho funkciu prebral Kurt Franz. Franz, bývalý zástupca veliteľa tábora, bol známy pre svoje kruté správanie k väzňom.
19. augusta 1943 dorazil do tábora posledný transport s asi 7600 Židmi, ktorí povstali v bialystockom gete. Všetci boli následne po príchode usmrtení. Stráže z radov SS následne nariadili zvyšku väzňov, aby zničili všetky stopy po existencii tábora. Začala sa exhumácia tiel z masových hrobov v dvoch veľkých jamách. Po skončení tejto úlohy boli zvyšní väzni strážcami z SS zastrelení alebo boli presunutí do Sobiboru. Treblinka II bola do konca roku 1943 zlikvidovaná. Budovy boli zapálené, územie rozorané a celú oblasť nakoniec premenili na nevinne vyzerajúcu farmu posiatu zemiakmi. Tábor Treblinka I fungoval až do júla 1944, kedy ho oslobodili jednotky sovietskej armády. Prvú správu o dianí v tábore vydal sovietsky vojenský korešpondent Vasilij Grossman krátko po vojne.
Velitelia tábora SS-Obersturmführer Dr. Irmfried Eberl (11. júl 1942 – 26. august 1942) – zbavený funkcie v pre neschopnosť SS-Obersturmführer Franz Paul Stangl (1. september 1942 – august 1943) – prevelený z veliteľstva táboru Sobibor SS-Untersturmführer Kurt Hubert Franz, (august 1943 – 19. október 1943) – povýšený z funkcie zástupcu veliteľa po vzbure v tábore v auguste 1943
Spôsoby vraždenia
Pôvodný plán likvidácie židovského a ďalšieho nežiaduceho obyvateľstva v dobytých oblastiach na východ od nemeckých hraníc spočíval v použití Einsatzgruppen. Tieto skupiny zvláštneho nasadenia v počte asi 15 000 mužov v štyroch rôznych skupinách mali likvidovať obyvateľstvo priamo v (alebo pri) dobytých obciach a mestách. Najznámejšia takáto hromadná poprava sa udiala v kyjevskej rokli Babij Jar, kde bolo v priebehu niekoľkých septembrových dní roku 1941 popravených vyše 34 000 Židov z kyjevskej oblasti. Ukázalo sa však, že takéto hromadné vraždenie psychicky ničí dokonca aj samotných vrahov. Okrem toho, rýchlosť zabíjania nepostačovala rozsahu nacistických plánov. Preto bol uprednostnený prevoz nežiaducich skupín do koncentračných táborov, ktorých modely nacisti postupne rozvíjali už od prvej polovice 30. rokov 20. storočia. Obete boli následne vraždené priemyselným spôsobom za pomoci jedovatých plynov.
Spôsoby usmrcovania obetí nacisti vyskúšali ešte pred vojnou v rámci „Euthanasia-programu“, kedy na rôznych miestach boli likvidovaní Nemci s duševnými a telesnými poruchami (Unwertes Leben) s cieľom zvýšiť rasovú čistotu nemeckého národa. Ďalšou skúšobňou priemyselného vraždenia bol napríklad koncentračný tábor Chelmno, kde boli väzni likvidovaní v pojazdných plynových komorách. Išlo vlastne o upravené skriňové nákladné autá. Obete sa udusili vo vzduchotesne izolovanom priestore dodávky, do ktorej boli nasmerované výfukové plyny z motora. Umreli počas prevozu k ich masovému hrobu. Ani tento proces však nebol dostatočne efektívny. Smrtiacu dokonalosť dosiahli až komplexy plynových komôr a krematórií v Brzezinke (Birkenau) pri Osvienčime a vyhladzovacie tábory akcie Reinhardt, z ktorých vynikla svojou desivou efektivitou práve Treblinka.
Nacisti si pomerne skoro uvedomili, že pochované telá veľkého množstva obetí sú zdrojom znečistenia podzemných vôd. Navyše predstavujú hmatateľný dôkaz hromadnej vraždy. Čoskoro preto pristúpili k spaľovaniu mŕtvol. V Osvienčime zriadili krematóriá s priemyselnými pecami. V Treblinke pálili telá v obrovských priekopách pod holým nebom, na roštoch zvarených z koľajníc. Popol mŕtvych bol distribuovaný roľníkom ako kvalitné dusíkaté hnojivo.
Transporty a masové vraždy Organizácia transportov náhľad|Cestový poriadok vlaku so Židmi smerujúceho v auguste 1942 z Lukowa cez Siedlce do Treblinky. Samotný transport osôb určených na likvidáciu, ale aj do pracovných táborov, mal likvidačný charakter. Trval často niekoľko dní. Bez možnosti zásobiť sa vodou alebo jedlom boli obete natlačené do nákladných železničných vagónov. V lete v nich bolo neznesiteľne horúco, v zime mráz. Mnohí transport neprežili. Na záver transportu bola preto väčšina obetí natoľko vyslabnutá, že kládla minimálny odpor. Obete dokonca vychádzali z vagónov s určitou úľavou a s predstavou, že ich utrpenie sa končí. Mnohí verili, že sú len v tranzitnom tábore alebo na mieste ich konečného určenia. Tým miestom mali byť oblasti na východe Európy, kam mali byť podľa oficiálnej nacistickej propagandy všetci Židia presídlení za prácou.