Austin Osman Spare (* – † ) bol anglický výtvarník a okultista, ktorý vyvinul niektoré idiosynkretické magické techniky (napr. automatické písanie, automatické kreslenie, alebo sigilizáciu), založené na jeho teóriách o vzťahu vedomia a podvedomia. Jeho výtvarné práce sú charakteristické vynikajúcou kresbou, prejavujúcou sa v majstrovstve ovládania čiary, často využívanej k zobrazovaniu fantazijných, magických a sexuálnych motívov. Je tvorcom Zos-Kia kultu a duchovný otec chaos mágie.
Život Spare sa narodil v Snow Hill, neďaleko londýnskej časti Smithfield Market, 30. decembra 1886, ako syn Philipa Newtona Spare, londýnskeho policajta, a Elizy Anny Adelaidy Osman. Bol štvrtým z piatich detí.Najlepším životopisným zdrojom je Borough Satyr, The Life and Art of Austin Osman Spare, vydaný Fulgur Ltd. Čiastočne aj úvod Roberta Ansella, obsahujúci veľa biografických informácií, ktoré sa inde nenachádzajú.
Podľa jeho matky, Austin už v štyroch rokoch prejavil svoj talent, rovnako ako neskôr známu neochotu svoje práce zverejňovať alebo predávať:
Celý deň mal v ruke ceruzku a kreslil všetko, čo bolo postavené pred neho – rodičov, bratov alebo sestry. Nič nebolo nevhodné. Preto sme si povedali, že ak by to bolo len trochu možné, mal by nasledovať to, čo ho baví. Samozrejme, jeho doska a farby boli drahé, a aj všetko ostatné čo potreboval. No na počudovanie, nikdy sme ho nedokázali prinútiť predať niektorú zo svojich prác. Dokonca nechcel ich nikomu ukázať.Boy Artist At The R. A., v The Daily Chronicle, Utorok, 3. mája 1904.
Spareovi rodičia ho nakoniec v roku 1899 zapísali do večernej školy v Lambeth Art School, kde rozvíjal svoj talent pod vedením Phillipa Connrada. V štrnástich získal štipendium mestskej rady a jedna jeho kresba bola vybratá na Parížsku medzinárodnú výstavu do britského pavilónu umenia. V pätnástich odišiel zo školy navrhovať plagáty k firme (Causton’s), zaoberajúcou sa produkciou komerčného umenia, a farebné sklo (firma James Powell & Sons). Sľubného dizajnéra odporučili na štipendijné štúdium na Royal College of Art, kde hneď nato začal oficiálne študovať. Niektoré jeho práce, vytvorené pre priateľa Thomasa Cowella, sú dnes uložené vo Victoria and Albert Museum. Krátko nato ho otec donútil poslať dve kresby do Kráľovskej akadémie na ohodnotenie. Výsledkom bolo, že jedna z nich, alegorická kresba, bola prijatá. Vo veku len šestnástich či sedemnástich rokov vystavoval v Kráľovskej akadémii a vyvolal senzáciu. V tomto mladom veku sa už vážne pokúšal rozvíjať svoje ezoterické myšlienky. V článku z roku 1904 sa takto vyjadril o náboženstve:
Prakticky nič nevlastním. Môžem ísť kamkoľvek. Tento spôsob života je vhodný na zdokonaľovanie. Všetky vierovyznania sú pre mňa rovnaké. Navštevujem svoju rodnú cirkev bez najmenšej vernosti k nej. V podstate som si vymyslel vlastné náboženstvo v ktorom je moja predstava čo sme boli, čo sme a čo budeme v budúcnosti.
V októbri 1907 mal Spare v Bruton Gallery v londýnskom West Ende svoju prvú veľkú výstavu. Bola šokujúca, tajomná, groteskná a kontroverzná. To pritiahlo avantgardu londýnskych intelektuálov a s najväčšou pravdepodobnosťou aj Aleistera Crowleyho, známeho anglického horolezca, mága a básnika.Richmond, Keith: Discord In The Garden Of Janus - Aleister Crowley and Austin Osman Spare, v Austin Osman Spare: Artist - Occultist - Sensualist, Beskin Press, 1999. V tomto diele sa nachádza najúplnejší záznam vzťahu medzi Spareom a Crowleyim a jediný vykazuje zodpovedné úsilie o zdokumentovanie výrokov a odkazov na zdroje. Nevedno kedy sa stretli, určite pred rokom 1908, pretože v Crowleyovom exemplári Spareovej knihy A Book of Satyrs sa nachádza Spareove osobné venovanie, datované rokom 1908.Dokument nesúci názov Oath of Probationer (Sľub novica) zo zbierky Geralda Yorkea vo Warburg Inštitúte naznačuje, že Spare prijal sľub 10. júla 1909. Medzi Sparem a Crowleym priebiehala korešpondencia.Spare a Crowley si písali, ale intenzita a množstvo korešpondencie nie sú známe. Existujú najmenej dva listy Spareho Crowleymu v zbierke Crowleyho dokumentov, ktoré sú dnes umiestnené v knižnici Centra humanitného bádania Herryho Ransoma (Harry Ransom Humanities Research Center) v Austine na Texasskej univerzite. Jeden z nich vypovedá o Spareho finančných problémoch, keď si mal kúpiť róbu novica. V ráde Argenteum Astrum (A∴A∴), ktorý založil Aleister Crowley s Georgom Cecilom Jonesom, Spare dostal hodnosť ‚Probationer’. Tiež nakreslil pár kresieb do Crowleyovho periodika The EquinoxeThe Equinox, roč. 1, č. 2, Londýn, september 1909. Spare do čísla prispel dvomi kresbami, ktoré boli umiestnené pri článku o geomancii. Tak isto vytvoril dva diagramy pre to isté vydanie, pod číslami 33 (Rajská záhrada) a 51 (Pád).. Z tohto obdobia existuje fotka mladého Sparea, s rukami po stranách tváre, v podobnej pozícii ako známa Crowleyho fotka z roku 1910.Nebol zistený pôvod tejto fotografie, napriek tomu jeden popis naznačuje rok 1913. Spare dokázateľne nakreslil portrét Crowleyho z pamäti ešte v roku 1955. Reprodukcie stále existujú.
Priateľstvo medzi Spareom a Crowleym netrvala dlho. Pasáž v diele The Book of Pleasure nenecháva nikoho na pochybách, že si neobľúbil ceremoniálnu mágiu a jej mágov:
Iní si cenia ceremoniálnu mágiu a čakajú zážitok veľkej extázy! Naše útočisko je prepchaté a javisko preteká! Začíname byť symbolickí symbolmi? Korunoval som sa za kráľa, mal by som byť kráľom? Radšej by som mal byť predmetom opovrhnutia a ľútosti. Títo mágovia, ktorí sa chránia svojim pokrytectvom, sú len povaľačskí frajeri z nevestincov.Spare, Austin Osman: The Book of Pleasure (Self-Love), The Psychology of Ecstasy, 1913
Spare sa oženil 4. septembra 1911 s herečkou a tanečnicou Eily Gertrude Shaw, s ktorou mal vzťah už niekoľko rokov pred tým. Aj napriek jej vplyvu na Sparea, manželstvo netrvalo dlho. Žili oddelene od roku 1918 (resp. 1919), nikdy sa však nerozviedli.Jediným ďalším dostupným životopisným detailom, ktorý sa týka Spareho ženy, je poznámka v Borough Satyr, kde stojí: „Narodená v Shrewsbury 28. mája 1888. V rodnom liste má meno ‚Eiley‘, ale ľudia ju poznali ako ‚Eily‘, poprípade ‚Lily‘.“ Je známa jeho práca, ktorá je signovaná ako „Portrét umelca a jeho ženy. 26. marec 1912. AOS“ (krieda a ceruzka). Znázorňuje hlavu popraveného Sparea. Na jednej strane sa nachádza popravený v niekoľkých málo čiarach, na druhej strane je žena so zatvorenými očami a hlavou sklonenou bokom. Je vykreslená veľmi precízne.Ansell, Robert: Borough Satyr, The Life and Art of Austin Osman Spare, Fulgur Limited, 2005, s. 6.
The Book of Pleasure publikoval Spare sám v jeseni 1913, pravdepodobne s pomocou svojich súkromných mecenášov. Je najkompletnejším obrazom jeho myšlienok. „Kniha bola na začiatku braná ako obrazová alegória, postupne sa však z nej stalo oveľa hlbšie dielo. „Kresby sú inšpirované okrem taoizmu a budhizmu hlavne jeho umeleckými zážitkami.“
V roku 1917 bol odvedený do britskej armády, kde slúžil ako medik Kráľovskej armády v Londýne. V roku 1919 bol oficiálne menovaný vojnovým umelcom (okrem iného aj fotografom)Veselý, Josef: Einstein magie (Austin Osman Spare a jeho metoda sigillární magie) v Horus Revue 2/1992, Horus, Brno, 1992, str. 46 – 66.. Bol poverený návštevou bojisk vo Francúzsku a záznamom práce R. A. M. C. (Royal Army Medical Corps).Hovorí sa, že Spare navštívil Egypt, prípadne bol tam umiestnený počas prvej svetovej vojny. Bohužiaľ je ťažko zohnať dôkazy pre tieto tvrdenia. Jeden z mála prameňov o jeho vojenskej službe sú spomienky Haydna Mackaya, existujúce v prepise, ktoré boli alebo chceli byť odvysielané v rádiu krátko po Spareovej smrti v roku 1956: „V roku 1918 som Spareho objavil v armáde. Bol odvelený k medikom (Royal Army Medical Corps). S hodnosťou seržanta trávil službu kreslením, aby zachytil históriu zdravotníctva počas vojny. Takto bola získaná zbierka síce apatických ale technicky dokonalých kresieb, ktoré sa teraz nachádzajú u príslušných autorít. Pracoval osamotene v ateliéri, ktorý mu poskytla armáda. Jedinú vojenskú konvenciu, čo dodržiaval, bola uniforma, ktorú nosil. Este nikdy som nevidel divnejšiu osobu vo vojenskej uniforme. Mal tú najzodratejšiu rovnošatu, ktorá sa dá zohnať mimo smetiska a nosil ju tak nedbanlivo, až sa to nedá predstaviť. Nebolo potom prekvapujúce, keď ho pri jednej príležitosti zadržala polícia ako tuláka, ktorý protiprávne používa uniformu a hodnosť. Pustili ho až keď veliaci dôstojník potvrdil jeho totožnosť.“ Spare spomínal: „Keď vypukla vojna, vstúpil som do armády. Keď som z nej vystúpil, svet už bol úplne iný. Veľa vecí sa zmenilo. Zistil som, že bude veľmi ťažké pokračovať v tom, čo som pred tým robil. To ma vtiahlo do abstraktného sveta – a tam som viac-menej zostal.“Swaffer, Hannen: The Mystery of An Artist, v London Mystery Magazine, roč. 1, č. 5, 1950 alebo 1951.
Od 1927 Spare prejavoval verejne znechutenie z vtedajšej spoločnosti. Možno preto, že v tom čase trávil čas nad obrazmi dokumentujúcimi hrôzy vojny, po ktorých hneď nasledovalo obdobie finančnej nestability a nevydareného podnikania. V tom čase sa jeho práce a myšlienky stretávali s neprijatím a zlými recenziami. Nech už bola príčina akákoľvek, Spareho znechutenie bolo priamo vyjadrené v jeho práci Anathema of Zos - Sermon To The Hypocrites, ktorá bola publikovaná v tomto roku. Bolo to jeho posledné zverejnené dielo.
Psi, žerúci si zvratky! Preklínam vás všetkých! Spiatočníci, cudzoložníci, pätolizači, mrchožrúti, zlodeji a hypochondri! Myslíte si, že nebo je ošetrovňa?Spare, Austin Osman: The Anathema of Zos, 1927.
Britský žurnalista Hannen Swaffer tvrdí, že roku 1936 Spare odmietol šancu stať sa medzinárodne slávnym. Rozpráva, ako jeden člen nemeckej ambasády kúpil Spareho autoportrét a poslal ho Hitlerovi. Podľa Swaffera bol Hitler ním tak ohromený (pravdepodobne kvôli Spareovim očiam a fúzom, ktoré vtedy Spare nosil), že ho pozval do Nemecka, aby ho namaľoval. Ešte predtým, ako Spare obraz predal diplomatovi, urobil si kópiu. Na vrch portrétu si poznamenal: „Poslané mužovi, ktorý chcel vládnuť Európe a panovať ľudstvu“. Spareova odpoveď bola podľa Swaffera nasledujúca: „Už len z tvojho konania si viem urobiť obraz o tebe. Neviem o odvahe, ktorá by bola taká silná, aby čelila tvojim snahám a ultimátam. Ak ty si nadčlovek, nech ostanem navždy zvieraťom.“. Táto epizóda však nie je tá najneuveriteľnejšia, ktorá sa spomína v súvislosti so Spareovým životom. Jestvuje niekoľko anekdot, týkajúcich sa Spareho a jeho života. Niektoré popisujú magické udalosti, presné predpovede a zázračné zjavenia. Treba spomenúť, že aj keď názory na pravdivosť týchto príbehov sa rôznia, sú úplne v súlade so známymi Spareovými tvrdeniami.
V roku 1941 ho priamy zásah leteckej pumy a následný požiar pripravil o byt s ateliérom, zdravie a prostriedky. Roky strádal a zotavoval sa z ochrnutia rúk. Nakoniec v roku 1946 v jednej malej pivnici v Brixtone, obklopený túlavými mačkami, začal znovu maľovať. Nemal posteľ a pracoval v jednej vojenskej košeli a roztrhanej veste. No aj napriek tomu svoje kresby v tom čase predával po 5 libier za kus. Jeho priateľ a bývalý spolupracovník Cliffort Bax spomína:
Spare poznal ako chutí život ľudí, pre ktorých je veľký rozdiel medzi pencou a polpencou. Žil vo veľmi pochmúrnom nájomnom bloku, obklopený túlavými mačkami, s ľuďmi medzi ktorými nebolo miesta pre eleganciu a umenie. Raz mi povedal: „Nedávaj oslovenie na listy. Máme tu len jedno oslovenie. Budú si myslieť, že sa vyťahujem.“ Jeho príťažlivá jednoduchosť sa ukazovala aj keď povedal: „Ak budeš nablízku, zastav sa“. Zriedkakedy sa niekto nachádzal „nablízku“, ak tam nebýval.Bax, Clifford: Sex in Art, v Ideas and People, 1936.
Známy je jeho výrok: „Mal som tvrdý život, ale nikoho za to neviním, len seba. Sám som zodpovedný za svoju smolu. Som náchylný ísť najskôr hlavou proti múru a potom zistiť, ze to bolo nanič. Ale ak nemôžem zmeniť veci, tak aspoň dám do nich to najlepšie.“
Zomrel 15. mája 1956 v Londýne, vo veku 69 rokov.