Joseph Fouché, vojvoda z Otranta (* 21. máj 1759, Le Pellerin, Francúzsko – † 26. december 1820, Terst, Taliansko) bol francúzsky politik počas Francúzskej revolúcie a minister vnútra ("minister polície") počas cisárstva a reštaurácie.
Životopis Narodil sa v obci Le Pellerin v blízkosti významného francúzskeho prístavu Nantes. Jeho otec bol námorník a obchodník. Ako najstarší syn mal prevziať remeslo po otcovi, ale po fyzickej stránke k tomu nemal vlohy. Vynikal skôr svojím intelektom. Stal sa z neho cirkevný učiteľ a medzi dvadsiatym a tridsiatym rokom sa venoval pedagogickej činnosti a pôsobil v mestách Paríž, Vendôme, Niort, Arras a Saumur. Vyučoval fyziku, matematiku a latinčinu. V Arrase sa stal členom krúžku "Rosati", ktorý vznikol okolo roku 1778. Išlo o klub intelektuálov, ktorí diskutovali o ľudských právach, nových technických objavoch, literatúre a filozofii. Už tu spoznal Joseph Fouché Marata, Robespierra a Carnota. Medzi ním a Maximilienom de Robespierrom vzniklo priateľstvo a mnohí dokonca predpokladali, že Joseph Fouché sa ožení s Charlottou de Robespierrovou, Maximiliánovou sestrou (prečo k tomu nakoniec nedošlo, zostáva tajomstvom).
Fouchého aktivity počas Veľkej francúzskej revolúcie V roku 1789 vyslali arrasskí oratoriáni na základe Fouchého návrhu deputáciu do Národného zhromaždenia, ktorej hlavnou úlohou bolo vyjadriť sympatie kňazov voči tretiemu stavu. Za trest musel Fouché odísť do sesterského ústavu v Nantes, ale pedagogickej činnosti sa už venovať nemienil. Lákala ho politika. Ubehlo pár týždňov a stal sa predsedom „Priateľov ústavy“ v Nantes. Jeho snaha a všetky jeho skutky boli zamerané len na jediné - získať vplyv a podporu v kruhoch buržoázie. Aby svoju pozíciu upevnil čo najviac, oženil sa s dcérou bohatého obchodníka. Nevesta mala len pätnásť rokov. Pár dní pred touto svadbou, 8. septembra 1792, bol Fouché zvolený za poslanca do Konventu. V Konvente sa pridal na stranu umierneného krídla revolúcie, na stranu girondistov. Vyhýbal sa verejnej moci a venoval sa pôsobeniu vo výboroch a komisiách. Nikdy nebažil po tom, aby bol na výslní diania, stačilo mu riadiť udalosti z pozadia a ovplyvňovať iných ľudí. Stránil sa toho, aby sa verejne, všetkým na očiach, k niečomu zaviazal a vyčkával, čo prinesie ďalší vývoj udalostí.
Jediným dňom, keď Fouché musel vysloviť nahlas svoj názor, bol 16. január 1793, keď sa hlasovalo o poprave kráľa. Hlasoval vtedy za smrť panovníka. Na jar vyslal Konvent na vidiek dvesto svojich komisárov, ktorí mali podnietiť revolučné nadšenie v odľahlejších regiónoch a mestách. Patril medzi nich aj Fouché, ktorý pôsobil v departemente Loire Inférieure, v Nantes, v Moulins a v Nevers. Mal tu hlavne verbovať regrútov do armády, v čom bol celkom úspešný. Pokiaľ ide o otázku cirkvi a súkromného vlastníctva, v tomto smere nebol Fouché vôbec opatrný, čo dosvedčuje aj ním a Collotom d’Herbois napísaná Instruction, ktorú Stefan Zweig označil za prvý novoveký komunistický manifest.ZWEIG, S.: Joseph Fouché : Portrét politika. Bratislava : S aktuell 1994, s. 32. Začal zúrivo bojovať proti cirkvi, čo mnohí považovali za fanatizmus, ale skutočným cieľom jeho činnosti namierenej proti cirkvi bolo získať finančnú hotovosť pre potreby republiky.
Mestom, v ktorom spôsobil Fouché najkrvavejší masaker, bolo mesto Lyon. Bohatí mešťania, najmä podnikatelia v textilnom priemysle, tu obvinili a popravili istého Chaliera, kňaza a bývalého obchodníka, ktorý bol horlivým stúpencom revolúcie. Jeho odsúdením dali mešťania jasne najavo svoj odpor voči republike a 9. októbra 1793 bol Lyon obsadený republikánskou armádou. Trestom za pokus o odpor bolo schválenie dekrétu, ktorým sa nariaďovalo zničenie mesta. Táto úloha bola pridelená Couthonovi, blízkemu priateľovi Robespierra. Na konci októbra 1793 však Couthona nahradili Collot d’Herbois a Joseph Fouché. 4. decembra 1793 začali s demoláciou mesta, s rekvirovaním majetku mešťanov a s masovými popravami. Počet obetí čistiek dosiahol šokujúce číslo - 1 600 mŕtvych. Keď lyonskí občania vyslali svojich zástupcov do Konventu s tajnou prosbou o ukončenie tohto teroru, odišiel do Paríža aj Collot d’Herbois a presvedčil Konvent o správnosti svojho a Fouchého konania. Napokon tu kvôli premenlivým náladám Konventu zostal a v Lyone ostal Fouché sám. Hneď ako Fouché zistil, že tí najkrajnejší radikáli a teroristi už nie sú vo väčšine, popravy i ničenie mesta dňa 6. februára 1794 zakázal. Lyonskí občania začali v ňom vtedy vidieť svojho záchrancu. Radikálni revolucionári zase napísali množstvo listov, v ktorých ho obvinili z miernosti a zrady pravých vlastencov. Tým mu poskytli možnosť hrať na obe strany (brániť sa voči výčitkám ako mierneho, tak aj tvrdého postupu v Lyone). Fouché sa cítil byť v bezpečí, ale nerátal s Robespierrovym hnevom. Robespierre mu nikdy nezabudol, že Fouché nahradil v Lyone Georgesa Couthona, jeho človeka. Na jeho nátlak poslal Výbor pre verejné blaho 1. apríla 1794 Fouchému dekrét, aby sa hneď vrátil do Paríža a zodpovedal sa pred súdom za krvavé účtovanie v Lyone.
Konflikt s Robespierrom 3. apríla 1794 odcestoval Fouché späť do Paríža. Vedel, že bude za svoje skutky volaný na zodpovednosť, ale spoliehal sa na to, že má v Konvente viacerých priateľov. Niektorí z nich však už boli uväznení (ako napr. Chaumette) alebo boli nedávno popravení (ako Danton). Na druhý deň odišiel na zasadanie Konventu a hneď zistil, že v laviciach chýba viac ako polovica poslancov. Robespierre totiž každého, kto sa mu postavil na odpor, nechal odstrániť. A teraz sa mu vzoprel aj Fouché. V Konvente predniesol svoju obhajobu, ale Fouchého prípad bol postúpený Výboru pre verejné blaho, čomu sa Fouché chcel vyhnúť. Ešte v ten deň navštívil Robespierra v jeho byte. O tomto stretnutí sa vie len preto, lebo sa o ňom zmienil Barras vo svojich pamätiach. Nikdy sa však nezistilo, čo bolo obsahom tohto rozhovoru. Je známe len to, že Fouché odtiaľ odišiel v stave hraničiacom so zúrivosťou a s vedomím, že sa začal boj, ktorý skončí len vtedy, ak buď on alebo Robespierre zomrie. náhľad|Neskoršie grafické vyobrazenie popravy lyonských povstalcov, január 1794
Ako prvý zaútočil Robespierre, keď 6. mája 1794 vo svojom prejave, týkajúcom sa hlavne náboženstva, obvinil Fouchého z ateizmu. Pár týždňov po tejto udalosti Fouché zmizol zo scény, ale vôbec nezaháľal. Navštevoval výbory, zoznamoval sa s poslancami a snažil sa získať sympatie jakobínov. Týmto všetkým sledoval jediný cieľ - odstránenie Robespierrovej hrôzovlády. Dňa 6. júna bol zvolený za predsedu Klubu jakobínov, čo v tomto období znamenalo, že sa tešil dôvere mnohých členov klubu. Na Robespierrov podnet sa na Fouchého začali sťažovať niekoľkí obyvatelia Lyonu, a tak sa Fouché opäť na chvíľu stiahol do ústrania. 11. júla predniesol Robespierre proti Fouchému veľmi nenávistný prejav. Jeho dôsledkom bolo vylúčenie Fouchého z klubu jakobínov, čo znamenalo, že ostal bez ochrany. Fouché však konal a pomaly spájal všetkých tých, ktorí sa báli Robespierra do jednej skupiny, ktorá mala zrealizovať sprisahanie proti jeho osobe. Posledným podnetom, ktorý všetko popohnal, bola smrť Fouchého milovanej dcéry Nièvre. Fouché sa v zúfalstve po jej úmrtí spolu s ďalšími poslancami Konventu rozhodol na Robespierra zaútočiť.
26. júla 1794 rečnil na zasadaní Konventu Robespierre o hroziacom sprisahaní, neurčitých zločincoch proti republike a zrade niektorých poslancov. Medzi poslancami nastal strach, kto bude z prípravy tohto sprisahania obvinený a odsúdený na smrť. Na druhý deň už sprisahanci nepustili Robespierra a jeho prívrženca Saint-Justa k slovu a uväznili ich. Hoci boli Robespierre spolu so svojím bratom, Couthonom, Saint-Justom a mnohými ďalšími vďaka svojím priateľom oslobodení, znovu ich večer zatkli a 28. 7. 1794 popravili. Fouché bol síce po prevrate opäť obvinený z teroru v Lyone, ale podarilo sa mu celú zodpovednosť za činy spáchané v Lyone zvaliť na plecia Collota d’Herbois.
Pôsobenie v službách Napoleona Bonaparta Skupina, ktorá realizovala prevrat 9. thermidoru, ostala vďaka Fouchého intrigám naďalej pri moci, hoci najmä Fouché bol mnohými kritizovaný. Napokon ho 9. augusta 1795 poslanec François-Antoine de Boissy d'Anglas obvinil z konania proti vláde a bol následne zatknutý. Ale rojalistické povstanie z 13. vendémiaira roku VI. zabránilo jeho poprave. Fouché bol amnestovaný po vyhlásení konštitúcie vyhlásenej 5. fructidoru.
Po prepustení z väzenia žil chvíľu v ústraní, ale udržiaval kontakty s predstaviteľmi radikálnej ľavice, najmä s François-Noël Babeufom, čo mu opäť pomohlo k vráteniu sa k moci. Hoci sa tvrdilo, že direktorovi Paulovi Barrasovi prezradil prípravy povstania F.–N. Babeufa z roku , dnes je táto špekulácia historikmi odmietaná.
V roku 1797 získal od Barrasa povolenie dodávať armáde nevyhnutnú bojovú výstroj a zásoby, čo mu umožnilo, aby sa na dodávkach výrazne obohatil. Hoci zvažoval aj podporu vzmáhajúcemu sa rojalistickému hnutiu, napokon ostal verný republikánskemu zriadeniu a najmä direktorovi Paulovi Barrasovi. Fouchého vernosť Barras odmenil tým, že ho v roku 1798 menoval za veľvyslanca v tzv. Cisalpínskej republike (s centrom v Miláne). V Miláne však Fouché konal tak svojvoľne, že musel byť vládou odvolaný.
Začiatkom roku 1799 sa vrátil späť do Paríža a vládou bol opäť na krátku dobu menovaný za veľvyslanca do Haagu. Z tohto postu bol odvolaný, keď bol 20. júla 1799 menovaný za ministra polície. Direktor Emmanuel Joseph Sieyès chcel potlačiť obnovujúce sa hnutie jakobínov, ktorí si nedávno znovu otvorili svoj klub. Fouché jakobínsky klub nechal zatvoriť a prenasledoval tiež redaktorov a novinárov, ktorí vydávali jakobínske noviny a pamflety, v ktorých kritizovali vládu piatich direktorov. V čase návratu generála Napoleona Bonaparta z egyptskej výpravy v októbri 1799 bol teda Fouché jedným z najmocnejších mužov v krajine.
Fouché si uvedomoval, že direktori sú veľmi nepopulárni, a tak sa pridal na stranu tých, ktorí sa ešte popularite ľudu ako-tak tešili – k Napoleonovi a k Sieyèsovi. Spoločne začali organizovať sprisahanie s cieľom zvrhnúť vládu direktória. Napoleon Bonaparte s pomocou armády a s krytím J. Fouchého, Sieyèsa i Talleyranda úspešne zrealizoval v dňoch 9. a 10. novembra 1799 prevrat (tzv. prevrat 18. brumaira) a užitočného Fouchého ponechal v jeho funkcii.
Počas vlády tzv. konzulátu (1799 – 1804) Fouché úspešne potláčal opozíciu, ktorá čas od času vyrastala proti rastúcej moci Napoleona, jedného z troch konzulov. Fouché sa snažil mierniť niektoré Napoleonove radikálne zámery, čím si získal isté sympatie v tábore rojalistov. Nie všetky sprisahania sa podarilo Fouchému odhaliť, ako to ukazuje sprisahanie z ulice Saint-Nicaise, pri ktorom bol 24. decembra 1800 realizovaný neúspešný bombový atentát na konzula Napoleona Bonaparta. Išlo o rojalistické sprisahanie, čo sa snažil Fouché konzulovi dokázať, ale ten využil vyšetrovanie sprisahania na potrestanie stále vplyvných jakobínov. náhľad|List Fouchého, datovaný dňa 18. 7. 1804, s jeho vlastnoručným podpisom a dopísaným titulom vojvodu z Otranta
Keďže sa Fouché počas svojho pôsobenia v ministerstve polície snažil chrániť bývalých republikánov a do istej miery stále podporoval republikánske zriadenie, Napoleon ho vnímal ako možnú hrozbu a rozhodol sa napokon Fouchého zbaviť jeho vplyvu. Po vyhlásení Napoleona za doživotne zvoleného prvého konzula dňa 1. augusta 1802 bol napokon Fouché elegantne zbavený svojho úradu. Riadenie polície bolo podriadené ministerstvu spravodlivosti a toto portfólio bolo zrušené. Keď Fouché doživotnému konzulovi Napoleonovi odovzdával vyúčtovanie svojho ministerstva, ktoré malo aktíva vo výške 2,4 milióna frankov, Napoleon mu benevolentne polovicu z tejto sumy prenechal.ZWEIG, S.: Joseph Fouché : Portrét politika. Bratislava 1994, s. 133. Navyše odmenil Fouchého členstvom v senáte s ročnou penziou vo výške 35 000 frankov, a ešte mu aj udelil veľký majetok v okolí mesta Aix-en-Provence (v hodnote približne desať miliónov frankov).