Viliam IV. (William Henry; * 21. august 1765, Londýn, Spojené kráľovstvo – † 20. jún 1837, Windsor) bol kráľ Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Írska a kráľ Hannoveru od 26. júna 1830 do svojej smrti v roku 1837. Ako tretí syn Juraja III. vystriedal na tróne svojho staršieho brata Juraja IV., a stal sa posledným kráľom a predposledným panovníkom britského rodu Hannoverovcov.
V mladosti pôsobil v kráľovskom námorníctve, trávil čas v Severnej Amerike a Karibiku a neskôr ho prezývali „námornícky kráľ“.Staff writer (25 January 1831). "Scots Greys". The Times. UK. p. 3. ...they will have the additional honour of attending our "Sailor King"...Staff writer (29 June 1837). "Will of his late Majesty William IV". The Times. UK. p. 5. ...ever since the accession of our sailor King... V roku 1789 bol vymenovaný za vojvodu z Clarence a St Andrews. V roku 1827 bol vymenovaný za prvého britského lorda veľkoadmirála od roku 1709. Keď jeho dvaja starší bratia zomreli bez legitímnych potomkov, zdedil trón vo veku 64 rokov. Jeho vláda priniesla niekoľko reforiem: zlý zákon bol vylepšený, detská práca bola obmedzená, otroctvo bolo zrušené takmer v celom Britskom impériu a britský volebný systém bol preformulovaný reformným zákonom z roku 1832. Hoci sa neangažoval v politike rovnako ako jeho brat alebo jeho otec, bol posledným britským panovníkom, ktorý v rozpore s vôľou parlamentu vymenoval predsedu vlády. Udelil svojmu nemeckému kráľovstvu krátkodobú liberálnu ústavu.
V čase svojej smrti nemal žiadne legitímne deti, ale zostalo po ňom osem z desiatich nemanželských detí, ktoré mal s herečkou Dorotheou Jordanovou, s ktorou spolu žili dvadsať rokov. Neskôr sa oženil a zjavne zostal verný princeznej Adelaide Sasko-meiningenskej. Po jeho smrti nastúpila na trón jeho neter Viktória vo Veľkej Británii a jeho brat Ernest Augustus v Hannoveri.
Raný život vľavo|náhľad|295x295bod|13-ročný Viliam (vľavo) a jeho mladší brat Eduard, maľba od Benjamina Westa, 1778 Narodil sa 21. augusta 1765 v skorých ranných hodinách v Buckingham House, ako tretie dieťa a syn kráľa Juraja III. a kráľovnej Šarloty.Ziegler, p. 12. Mal dvoch starších bratov Juraja, princa z Walesu a Frederika (neskoršieho vojvodu z Yorku), a neočakávalo sa, že by zdedil korunu. Pokrstený bol vo Veľkej radnej komore paláca svätého Jakuba 20. septembra 1765. Jeho krstnými rodičmi boli kráľovi súrodenci: princ William Henry, vojvoda z Gloucesteru a Edinburghu; Princ Henry (neskorší vojvoda z Cumberlandu); a princezná Augusta, dedičná vojvodkyňa z Brunšvicko-wolfenbüttelského kniežatstva."Royal Christenings". Yvonne's Royalty Home Page. Archived from the original on 6 August 2011. Retrieved 23 May 2008.
Väčšinu svojho raného života strávil v Richmonde a v Kew Palace, kde ho vzdelávali súkromní lektori.Ziegler, pp. 13–19. Ako trinásťročný nastúpil do kráľovského námorníctva ako poddôstojníkZiegler, pp. 23–31. a bol prítomný v bitke pri Cape sv. Vincent v roku 1780.Allen, p. 29 and Ziegler, p. 32. Zdá sa, že jeho skúsenosti v námorníctve sa celkom nelíšili od skúseností ostatných práporčíkov, aj keď na rozdiel od iných námorníkov ho na palube lode sprevádzal lektor. Podieľal sa na vareníZiegler, p. 29 a bol uväznený so svojimi spolubývajúcimi po opileckej bitke v Gibraltári; po zistení jeho totožnosti bol narýchlo prepustený z väzby.Ziegler, p. 33.
Počas americkej vojny za nezávislosť slúžil v New Yorku, čím sa stal jediným členom britskej kráľovskej rodiny, ktorý navštívil Ameriku pred americkou revolúciou a cez ňu. V dobe, keď bol v Amerike, schválil George Washington plán na jeho únos. Plán nevyšiel; počuli o tom Briti a pridelili mu stráže, pretože dovtedy chodil po New Yorku bez sprievodu.
V roku 1785 sa stal poručíkom a v nasledujúcom roku kapitánom lode HMS Pegasus.Ziegler, pp. 54–57 Koncom roku 1786 bol preložený do Západnej Indie, kde slúžil pod vedením Horatia Nelsona. Boli veľkými priateľmi a večerali spolu takmer každý večer. V roku 1788 dostal velenie nad fregatou HMS Andromeda a v nasledujúcom roku bol povýšený na kontraadmirála vo vedení lode HMS Valiant.Ashley, Mike (1998). The Mammoth Book of British Kings and Queens. London: Robinson. pp. 686–687. ISBN 978-1-84119-096-9.
Usiloval sa o to, aby sa stal vojvodom ako jeho starší bratia, a aby dostal podobný poslanecký grant, ale jeho otec s tým nesúhlasil. Vyvinul na svojho otca teda nátlak tým, že pohrozil kandidovaním do Britskej poslaneckej snemovne za volebný obvod Totnes v Devone. Juraj III., zdesený myšlienkou, že sa tak udeje, ho 16. mája 1789 vymenoval vojvodom z Clarence a St Andrews a grófom z Munsteru.Ziegler, p. 70. V politike sa verejne spojil s Whigmi, rovnako ako jeho starší bratia, o ktorých sa vedelo, že nesúhlasia s politickými postojmi ich otca.Allen, p. 46 and Ziegler, pp. 89–92.
Služba a politika vľavo|náhľad|275x275bod|Viliam v uniforme, maľba od Sira Martina Archera Sheea, cca. 1800 Aktívnu službu v kráľovskom námorníctve ukončil v roku 1790."William IV". Official web site of the British monarchy. 15 January 2016. Retrieved 18 April 2016. Keď v roku 1793 vyhlásila Británia vojnu Francúzsku, usiloval sa slúžiť svojej krajine a očakával, že dostane velenie, avšak nedostal, možno spočiatku preto, že si zlomil ruku tým, že spadol opitý zo schodov, ale neskôr možno preto, že vyhlásil prejav v Snemovni lordov proti vojne.Ziegler, pp. 91–94. Nasledujúci rok vyhlásil prejav, v ktorom súhlasil s vojnou, a preto očakával príkaz k nástupu; nič neprišlo. Admiralita na jeho žiadosť neodpovedala.Ziegler, p. 94. Nestratil nádej na vymenovanie na aktívny post. V roku 1798 sa stal admirálom, ale táto hodnosť bola čisto nominálna.Ziegler, p. 95. Napriek opakovaným žiadostiam mu počas napoleonských vojen nikdy nebolo udelené velenie.Ziegler, pp. 95–97. V roku 1811 bol menovaný do čestnej funkcie admirála flotily. V roku 1813 sa priblížil k účasti na skutočných bojoch, keď navštívil britské jednotky bojujúce v Nizozemsku. Pri sledovaní bombardovania Antverp z kostolnej veže sa dostal pod paľbu a guľka mu prerazila kabát.Ziegler, p. 115.
Namiesto služby na mori strávil čas v Snemovni lordov, kde sa postavil proti zrušeniu otroctva, ktoré v britských kolóniách stále existovalo. Sloboda by otrokom urobila veľmi dobre, tvrdil. Veľa cestoval a v jeho očiach bola životná úroveň slobodných ľudí na Vysočine a ostrovoch Škótska horšia ako životná úroveň medzi otrokmi v Západnej Indii.Ziegler, p. 54. Jeho skúsenosti z Karibiku, kde „rýchlo vstrebal názory majiteľov plantáží v otázke otroctva“,Hochschild, p. 186. prispeli k váhe jeho postavenia, ktoré niektorí jeho súčasníci vnímali ako dobre argumentované a spravodlivé.Ziegler, pp. 97–99.
Vzťahy a manželstvo náhľad|Pani Jordanová, obraz od Johna Hoppnera|vľavo Od roku 1791 žil s írskou herečkou Dorotheou Blandovou, lepšie známou pod pseudonymom „pani Jordanová“. Vyzeral, že si užíva domácku atmosféru svojho života s pani Jordanovou, a priateľovi poznamenal: „Pani Jordanová je veľmi dobré stvorenie, veľmi domáca a opatrná voči svojim deťom. Pre istotu je niekedy absurdná a má svoje nálady. Ale to je tak viac-menej vo všetkých rodinách.“ Tento pár, zatiaľ čo žil v tajnosti, si užíval zábavu a pani Jordanová napísala koncom roku 1809: „Na tieto Vianoce budeme mať plný a veselý dom. To je to, čo drahý vojvoda miluje.“Fulford, p. 125. Juraj III. akceptoval vzťah svojho syna s herečkou; v roku 1797 vytvoril pre rozrastajúcu sa rodinu Williama Bushy Park, ktorého súčasťou bolo veľké sídlo Bushy House.Somerset, p. 68. Viliam využíval Bushy ako svoje hlavné sídlo, dokým sa nestal kráľom.Allen, pp. 52–53 and Ziegler, p. 82 Jeho londýnska rezidencia, Clarence House, bola postavená podľa návrhov Johna Nasha v rokoch 1825 až 1827.https://www.royal.uk/royal-residences-clarence-housenáhľad|Adelaide Sasko-meiningenská, obraz od Sira Williama Beecheya, cca. 1831
Hlboko zadĺžený Viliam sa viackrát pokúsil oženiť s bohatou dedičkou, ako je Katarína Tylney-Longová, ale bol neúspešný.Ziegler, pp. 99–100. Po smrti jeho neteri, princeznej Šarloty z Walesu, ktorá bola druhou v poradí na britsky trón, zostalo Jurajovi III. v roku 1817 dvanásť detí, ale žiadne legitímne vnúčatá. Preteky pokračovali medzi jeho synmi, kráľovskými vojvodami, o sobáš a narodenie dediča. William mal v týchto pretekoch veľké výhody - jeho dvaja starší bratia boli bezdetní a odcudzili sa so svojimi manželkami, ktoré boli aj tak po plodnom veku, a on sám bol z tých troch najzdravší.Ziegler, p. 118. Keby žil dosť dlho, takmer s určitosťou by nastúpil na britský a hannoverský trón a mal možnosť splodiť ďalšieho panovníka. Viliamove počiatočné hľadania potenciálnych manželiek sa buď stretli s nesúhlasom jeho najstaršieho brata, princa z Walesu, alebo ho oni samé odmietli. Jeho mladší brat princ Adolfus, vojvoda z Cambridge, bol poslaný do Nemecka, aby vyhľadal dostupné protestantské princezné; prišiel s princeznou Augustou Hessensko-kasselskou, ale jej otec Fridrich sobáš odmietol.Letter from Hesse to the Duke of Cambridge, 1 March 1818, quoted in Ziegler, p. 121. O dva mesiace neskôr sa vojvoda z Cambridge oženil so samotnou Augustou. Nakoniec sa Viliamovi našla princezná, ktorá bola prívetivá, domáca a bola ochotná prijať, dokonca nadšene vítala jeho deväť prežívajúcich detí, z ktorých niekoľko ešte nevyrástlo do dospelosti.Ziegler, p. 121. V salóne v Kew Palace sa 11. júla 1818 Viliam oženil s princeznou Adelaidou Sasko-meiningenskou.The Times, Monday, 13 July 1818 p. 3 col.A
Viliamovo manželstvo, ktoré trvalo takmer dvadsať rokov až do jeho smrti, bolo šťastné. Adelaide zobrala do rúk Viliama aj jeho financie. Prvý rok manželstva žil pár v Nemecku. Viliamove dlhy boli čoskoro na ceste k vyplateniu, najmä preto, že mu parlament odhlasoval zvýšenie príspevku, čo však s nevôľou prijal po zamietnutí jeho žiadostí o ďalšie zvýšenie.Ziegler, pp. 121–129. Nie je známe, že by mal po svadbe milenky.Brock, Michael (2004) "William IV (1765–1837)", Oxford Dictionary of National Biography, Oxford University Press, doi:10.1093/ref:odnb/29451. Retrieved 6 July 2007 (subscription required)Allen, p. 87 Pár mal dve dcéry, ktoré žili krátko, a Adelaide utrpela tri potraty.Ziegler, p. 126.
Lord veľkoadmirál náhľad|Viliam ako veľkoadmirál, 1827 Viliamov starší brat, princ z Walesu, bol princom regentom od roku 1811 kvôli duševnej chorobe ich otca. V roku 1820 Juraj III. zomrel a princ regent sa stal Jurajom IV. Viliam, vojvoda z Clarence, bol teraz druhý v rade následníctva na trón, pred ním bol iba jeho brat Fridrich, vojvoda z Yorku. Odkedy sa stal manželom chodil hodiny na prechádzky, jedol pomerne šetrne a jediný nápoj, ktorý do seba vstrebával, bola jačmenná voda ochutená citrónom.Ziegler, p. 130. Obaja jeho starší bratia nemali dobré zdravie a považovalo sa to len za otázku času, kým sa stane kráľom.Molloy, p. 9. Keď Fridrich zomrel v roku 1827, stal sa Viliam, vo veku viac ako 60 rokov, predpokladaným dedičom. Neskôr v tom roku ho nastupujúci premiér George Canning vymenoval do funkcie lorda veľkoadmirála, ktorá bola od roku 1709 v komisii (a nie u jediného jednotlivca). Počas svojho pôsobenia v tejto funkcií mal opakované konflikty so svojou radou, ktorú tvorili dôstojníci admirality. Veci nakoniec vyvrcholili v roku 1828, keď ako lord veľkoadmirál vyplával na more s eskadrou lodí, nedal nikomu vedieť kam ide, a zostal preč celých desať dní. Kráľ ho požiadal o rezignáciu prostredníctvom premiéra, vojvodu z Wellingtonu; tejto požiadavke vyhovel.
Napriek ťažkostiam, ktoré zažil, urobil ako lord veľkoadmirál veľa dobrého. Zrušil deväťchvostú mačku pre väčšinu priestupkov okrem vzbury, pokúsil sa o zlepšenie štandardu námorného delostrelectva a vyžadoval pravidelné správy o stave a pripravenosti každej lode. Zadal do služby prvú parnú vojnovú loď a zasadzoval sa o stavbu ďalších.Ziegler, p. 141.