Filip II. (špa. Felipe II), prezývaný el Prudente („Rozvážny“) (* 21. máj 1527, Valladolid – † 13. september 1598, El Escorial), bol panovník z dynastie Habsburgovcov a jedna z ústredných postáv európskych dejín druhej polovice 16. storočia. Od roku 1540 bol milánskym vojvodom, od roku 1554 kráľom Neapola a Sicílie, od roku 1555 vládcom Habsburského Nizozemska a od roku 1556 panovníkom kráľovstiev patriacich ku Kastílskej a Aragónskej korune, v historiografii súhrnne označovaných ako Španielsko. V rokoch 1554 – 1558 bol z titulu manželstva s Máriou I. spolukráľom Anglicka a Írska a od roku 1580 vládol ako Filip I. aj Portugalsku a jeho zámorským územiam. Bol synom Karola V. a Izabely Portugalskej. Jeho monarchia nebola jednotným centralizovaným štátom, ale súborom kráľovstiev, kniežatstiev a ďalších území spojených osobou panovníka. Jednotlivé krajiny si zachovávali vlastné zákony, zastupiteľské zhromaždenia, daňové sústavy a správne tradície. Po získaní portugalskej koruny počas nástupníckej krízy roku 1580 sa pod jeho dynastickou vládou ocitli rozsiahle územia v Európe, Amerike, Afrike a Ázii. Iberská únia však neznamenala pripojenie Portugalska ku Kastílii; portugalské kráľovstvo si ponechalo vlastnú správu, právo, menu i kontrolu nad svojím zámorským obchodom.
Filip roku 1561 ustálil kráľovský dvor a hlavné úrady v Madride, odkiaľ monarchiu spravoval prostredníctvom kráľovských rád, sekretárov, miestokráľov a guvernérov. Väčšinu dôležitých rozhodnutí posudzoval osobne, čo posilňovalo jeho dohľad nad správou, ale v spojení s veľkými vzdialenosťami a množstvom písomností mohlo spomaľovať prijímanie rozhodnutí. Významnou súčasťou jeho vlády bola obrana katolíckej jednoty. Podporoval zavádzanie rozhodnutí Tridentského koncilu a proti náboženským názorom považovaným za heretické vystupoval prostredníctvom cenzúry, štátnej správy a španielskej inkvizície. Obmedzovanie jazyka a zvykov Moriskov prispelo k vypuknutiu povstania v Alpujarras, zatiaľ čo náboženské, daňové a politické spory v Nizozemsku prerástli do dlhodobého povstania, ktoré sa mu nepodarilo ukončiť. V zahraničnej politike ukončil mier z Cateau-Cambrésis roku 1559 dlhé vojny s Francúzskom a potvrdil prevahu španielskej monarchie v Taliansku. Flotila Svätej ligy pod velením Juana de Austria porazila Osmanov v bitke pri Lepante roku 1571, víťazstvo však neodstránilo osmanskú moc v Stredomorí. Pokus o inváziu do Anglicka pomocou Španielskej Armady sa roku 1588 skončil neúspechom, hoci španielske loďstvo bolo následne obnovené a vojna pokračovala. Za Filipovej vlády sa zároveň upevnila koloniálna správa v Amerike, vzniklo stále španielske osídlenie na Filipínach a pravidelné plavby manilských galeón spojili ázijský obchod s Amerikou a Európou.
Vojny a udržiavanie rozsiahleho správneho aparátu kládli vysoké nároky na kráľovské financie. Koruna sa opierala najmä o kastílske dane, príjmy z amerického striebra a úvery európskych finančníkov, napriek tomu v rokoch 1557, 1560, 1575 a 1596 pozastavila platby z časti svojich záväzkov a dohodla sa s veriteľmi na ich reštrukturalizácii. Filipova vláda bola súčasťou obdobia španielskeho Zlatého veku (špa. Siglo de Oro). Panovník podporoval výtvarné umenie, architektúru, kartografiu a budovanie kráľovských zbierok; jeho najvýznamnejším stavebným projektom sa stal palácovo-kláštorný komplex El Escorial. Obraz Filipa II. bol po stáročia ovplyvnený protichodnými tradíciami: jeho odporcovia ho zobrazovali ako fanatického a despotického panovníka, čím prispeli k vzniku čiernej legendy, zatiaľ čo jeho obhajcovia z neho vytvárali vzor katolíckeho kráľa. Moderná historiografia zdôrazňuje úspechy aj hranice jeho vlády. Za jeho panovania dosiahla španielska monarchia mimoriadny politický a územný rozsah, získala portugalskú korunu a patrila medzi rozhodujúce európske mocnosti, zároveň však zostali nevyriešené vojny v Nizozemsku a s Anglickom a narastalo finančné zaťaženie koruny. Po Filipovej smrti roku 1598 ho na španielskom a portugalskom tróne vystriedal jeho syn Filip III.
Mladosť a príprava na vládu (1527 – 1554)
Narodenie a dynastické postavenie vľavo|náhľad|265x265bod|Nádvorie Pimentelovho paláca vo Valladolide, kde sa 21. mája 1527 narodil Filip II. Filip sa narodil 21. mája 1527 vo Valladolide, v budove dnes známej ako palác Pimentel, ktorú v tom čase využíval panovnícky dvor. Bol prvorodeným synom cisára Karola V., vládnuceho v španielskych kráľovstvách ako Karol I., a Izabely Portugalskej. Pokrstený bol 5. júna 1527 v dominikánskom Kostole svätého Pavla vo Valladolide; obrad vykonal toledský arcibiskup Alonso de Fonseca. Meno dostal podľa svojho starého otca z otcovej strany, kastílskeho kráľa Filipa Pekného.
Z otcovej strany bol vnukom Filipa Pekného a Jany I. Kastílskej, z matkinej strany portugalského kráľa Manuela I. a Márie Aragónskej. Jeho nástupnícke postavenie preto vychádzalo z habsburskej, kastílsko-aragónskej aj portugalskej dynastickej tradície. Kastílske kortesy ho 19. apríla 1528 v kláštore San Jerónimo el Real v Madride uznali za následníka Kastílskej koruny a za astúrske knieža. Toto uznanie sa vzťahovalo na Kastíliu a jej pridružené územia; nástupnícke práva v krajinách Aragónskej koruny podliehali miestnym právnym predpisom, prísahám a stavovským procedúram. Filipovo postavenie následníka preto nevychádzalo z jednotného „španielskeho“ nástupníckeho aktu, ale z viacerých právne odlišných titulov. náhľad|Izabela Portugalská s malým Filipom; pravdepodobná kópia podľa strateného portrétu Antónia de Holanda z roku 1529. Prvé roky strávil predovšetkým v domácnosti svojej matky. Izabelin dvor tvorili kastílski aj portugalskí služobníci a dvorné dámy; medzi osoby poverené bezprostrednou starostlivosťou o princa patrila portugalská šľachtičná Leonor de Mascareñas, ktorá zastávala postavenie pestúnky a hlavnej opatrovateľky. Dvor nemal stále sídlo a spolu s panovníckou rodinou sa presúval najmä medzi Valladolidom, Madridom, Toledom a ďalšími kastílskymi mestami. Filip tak vyrastal v prostredí, v ktorom sa každodenný život panovníckej rodiny spájal s cestovaním, verejnými obradmi, prijímaním vyslancov a zasadnutiami stavovských zhromaždení.
Karol V. trávil dlhé obdobia mimo Pyrenejského polostrova, preto sa na princovej ranej výchove bezprostrednejšie podieľala jeho matka. Izabela počas manželových neprítomností opakovane vykonávala regentské právomoci a Filip tak už v detstve poznával dvor, na ktorom sa sústreďovalo vybavovanie správnych, finančných a personálnych záležitostí monarchie. Jeho najbližšími súrodencami, ktorí sa dožili dospelosti, boli Mária, narodená v roku 1528, a Jana, narodená v roku 1535; dvaja ďalší synovia cisárskeho páru zomreli v ranom detstve.
Izabela Portugalská zomrela 1. mája 1539 v Tolede po komplikáciách súvisiacich s posledným pôrodom. Filip mal vtedy jedenásť rokov. Jej smrť viedla k reorganizácii domácností cisárskych detí a k posilneniu úlohy mužských vychovávateľov a hodnostárov princovho vlastného dvora. Dobové pramene dokladajú zmenu zloženia jeho domácnosti, neposkytujú však podklad pre neskoršie tvrdenia, podľa ktorých možno Filipovu povahu alebo spôsob vlády priamo vysvetľovať touto udalosťou.
Výchova a vzdelanie
Systematické vzdelávanie princa sa začalo v prvej polovici 30. rokov 16. storočia. V roku 1534 poverila Izabela Portugalská jeho vyučovaním duchovného a učenca Juana Martíneza Silícea, ktorý sa venoval najmä čítaniu, písaniu, latinskej gramatike, matematike a náboženskej náuke. V roku 1535 vymenoval Karol V. kastílskeho šľachtica Juana de Zúñiga y Avellaneda za princovho aya, teda hlavného vychovávateľa, a zároveň za správcu jeho domácnosti. Zúñiga mal dohliadať na denný režim, správanie, dvorskú disciplínu, telesnú prípravu a postupné oboznamovanie následníka s povinnosťami panovníka. Filip v tom čase dostal osobitný princovský dvor, ktorý mal vlastných úradníkov, kaplánov, pážatá, komorníkov a služobníctvo.
Od roku 1541 sa na princovom vzdelávaní podieľali ďalší predstavitelia iberského humanizmu, najmä Juan Cristóbal Calvete de Estrella, Honorato Juan a Juan Ginés de Sepúlveda. Jednotliví učitelia nevytvárali moderný školský zbor s presne oddelenými predmetmi; vzdelávanie sa prispôsobovalo princovmu veku, programu dvora a jeho budúcemu postaveniu. Zahŕňalo latinskú gramatiku a literatúru, náboženstvo, dejiny, zemepis, základy gréčtiny, aritmetiku a niektoré poznatky z geometrie a kozmografie. Súčasťou výučby bolo čítanie antických autorov a kresťanských dejepiscov, rozbor panovníckych a vojenských príkladov z minulosti a nácvik písomného vyjadrovania.
Základným jazykom Filipovej domácnosti a správy, na ktorú sa pripravoval, bola kastílčina. Portugalčinu poznal z prostredia svojej matky a jej dvorných dám, zatiaľ čo latinčina bola hlavným jazykom jeho formálneho vzdelávania. Jeho znalosť latinčiny umožňovala čítanie a porozumenie textov, hoci pri verejných latinských prejavoch využíval aj pomoc učiteľov a sekretárov. Francúzštinu a taliančinu dokázal v obmedzenej miere sledovať, ale nezískal v nich takú aktívnu znalosť ako v kastílčine. Neovládal nemčinu ani nizozemské jazyky; pri neskorších rokovaniach preto používal tlmočníkov, sekretárov alebo spoločný jazyk diplomatickej korešpondencie.
Literárna a náboženská výučba tvorila iba jednu časť prípravy následníka. Zúñiga dohliadal na jazdu na koni, lov, zaobchádzanie so zbraňami a ďalšie činnosti spájané so životom aristokracie. Program zahŕňal tanec, hudbu, dvorskú etiketu a účasť na verejných slávnostiach. Princova domácnosť zamestnávala hudobníkov, medzi ktorými pôsobili organista Antonio de Cabezón a skladateľ a hráč na vihuele Luis de Narváez. Filip sa zároveň oboznamoval s mapami, meracími prístrojmi, výtvarnými dielami a ilustrovanými knihami, ktoré boli súčasťou materiálnej kultúry renesančného dvora.
Náboženská príprava vychádzala z katolíckej vierouky a každodenného liturgického poriadku panovníckej domácnosti. Zahŕňala účasť na omšiach, modlitby, spoveď, čítanie náboženskej literatúry a výklad povinností kresťanského panovníka. Humanistické predmety a katolícka náuka pritom nepredstavovali dve oddelené časti vzdelávania: klasické dejiny, rétorika a morálna filozofia sa používali aj na vysvetľovanie spravodlivosti, sebaovládania, ochrany cirkvi a zodpovednosti panovníka voči poddaným.
Prvé politické skúsenosti a regentstvo
Po smrti Izabely Portugalskej a odchode Karola V. do Nizozemska v roku 1539 bola správa Kastílie zverená vláde vedenej toledským arcibiskupom a kardinálom Juanom Pardom de Tavera. Na jej práci sa podieľali Francisco de los Cobos, Juan de Zúñiga a ďalší cisárski hodnostári. Dvanásťročný Filip nebol samostatným regentom; začal však dostávať vybrané správy, zúčastňoval sa na audienciách a oboznamoval sa s postupom, ktorým rady predkladali panovníkovi svoje stanoviská. Karol mu zároveň posielal písomné pokyny týkajúce sa správania, náboženských povinností a postupného zapájania do verejných záležitostí.
Prvú vlastnú hodnosť spojenú so zvrchovanosťou nad územím získal 11. októbra 1540, keď ho Karol V. investoval za milánskeho vojvodu. Milánske vojvodstvo sa po smrti bezdetného Francesca II. Sforzu v roku 1535 vrátilo ako ríšske léno cisárovi a súčasne sa stalo predmetom sporu medzi Habsburgovcami a francúzskou dynastiou Valois. Filipovo udelenie vojvodstva preto zostalo spočiatku utajené, aby nekomplikovalo diplomatické rokovania s Francúzskom. Samotnú správu Milána naďalej vykonávali cisárski guvernéri a Filip ako trinásťročný vojvoda neviedol jeho vládu osobne.