AH-64 Apache je americký útočný vrtuľník používaný od sklonku studenej vojny po súčasnosť. V službe nahradil starší typ AH-1 Cobra.
Na krátkych krídlach po bokoch môže niesť až 16 rakiet AGM-114 Hellfire alebo 76 neriadených rakiet Hydra 70, prípadne ich kombinácie. Stroj má pod nosom inštalovaný kanón M230. Stroj môže operovať vo dne aj v noci i za zhoršených poveternostných podmienok.
Apache bol skonštruovaný v 70. rokoch ako vrtuľník pre boj proti obrnenej technike. Vrtuľník Apache bol navrhnutý na odhalenie a zničenie tankov vo vysoko-mobilnom boji. Bol vyvinutý z prototypu Hughes YAH-64.
Vývoj AH-64 Vyspelý útočný vrtuľník (AAH – Advanced Attack Helicopter) thumb|right|AH-56 Cheyene, prototyp útočného vrtuľníka US Army Po zrušení programu AH-56 Cheyene, armáda Spojených štátov hľadala vzdušný prostriedok, ktorý by patril pod velenie pozemnej armády. Pretože Key Westská Dohoda z 1948 určovala pozemnej armáde veliť iba nad tými prostriedkami, ktoré nemajú pevné krídla lietadiel. Pozemná armáda chcela bojový vrtuľník, ktorý by bol lepší ako AH-1 Cobra v palebnom výkone a v dosahu. Mal by mať schopnosť manévrovať tesne nad zemou. Bojovať najmä v noci s dôrazom na nasadenie najmä v európskych podmienkach. V okamihu prípravy k úderu, sa mal objaviť nad horizontom a odpáliť rakety tak, aby sa nedostal na dostrel tankových zbraní. V prípade potreby sa mal vedieť brániť aj v boji zblízka.
Za týmto účelom armáda vydala v roku 1972 požiadavku na vyspelý útočný vrtuľník (Advanced Attack Helicopter). Návrhy predložili piati výrobcovia: Bell, Boeing Vertol (v spolupráci s Grumman Aerospace), Hughes, Lockheed a Sikorsky. V roku 1973, americké ministerstvo obrany vybralo firmy Bell a Hughes, ako finalistov.
Medzi týmito výrobcami začala prvá fáza programu. Každá spoločnosť mala postaviť dva prototypy vrtuľníkov, ktoré museli prejsť testovacím programom. Hughesov Model 77, armádne označenie niesol YAH-64A, prvýkrát vzlietol 30.septembra 1975. Zatiaľ čo prototyp 409, armádne označený YAH-63A od firmy Bell vzlietol nasledujúci deň. Po vyhodnotení výsledkov testov, armáda vybrala Hughesov YAH-64A nad YAH-63A. Dôvodom výberu YAH-64A bola väčšia tolerancia pri poškodení jeho štvorlistového hlavného rotora a nestabilita trojkolesového podvozkového usporiadania YAH-63A. thumb|right|YAH-64 Apache počas testov vo Fort Belvoir Program vstúpil do druhej fázy. To si vyžiadalo postaviť tri pred výrobné AH-64ky a modernizáciu dvoch letových prototypov YAH-64 pre testovanie s pozemnými jednotkami. V rámci týchto testov boli vyvíjané a integrované zbraňové a rádiolokačné systémy vrátane nových rakiet Hellfire (HELicopter-Launched, FIRE and forget – „vrtuľníkom vypúšťané, vystreľ a zabudni“).
Presun do výroby thumb|right|AH-64 proti ruským SA-13 počas taktického cvičenia vo Fort Stewart V roku 1981, boli tri pred výrobné AH-64ky odovzdané armáde na Operačný Test II. Tento armádny test dopadol výborne a jeho dôsledkom bolo rozhodnutie prejsť na motor T700-GE-701, ktorého výkon bol 1 259 kW.
Na konci roku 1981 dostáva AH-64 pomenovanie Apache v súvislosti s tradičným armádnym využívaním indiánskych kmeňových mien pre svoje vrtuľníky. Hughesov vrtuľník bol v plnom rozsahu schválený pre výrobu 15. apríla 1982.
30. septembra 1983, presne osem rokov po prvom lete, roloval pred Hughesovou leteckou továrňou v Mesa štáte Arizona prvý vrtuľník pre americkú armádu. Bolo to slávnostné predstavenie. Išlo však len o formalitu. Prvá séria strojov bola armáde dodaná až o rok. V tom istom roku Hughes Helicopters kúpila spoločnosť McDonell Douglas za 500 miliónov dolárov. Hughes sa neskôr stala súčasťou spoločnosti Boeing spojením firiem Boeing company a McDonell Douglas v auguste 1987.
V roku 1984 sa čiastkové náklady na výrobu AH-64 pohybovali na úrovni 7,8 milióna a priemerná jednotková cena jedného vrtuľníka bola približne 14 miliónov amerických dolárov aj s nákladmi na vývoj.
Celkom bolo americkej armáde dodaných 827 vrtuľníkov AH-64A Apache. Posledný vrtuľník bol dodaný 30. apríla 1996.
Opis
Apache má tradičnú konfiguráciu moderného útočného vrtuľníka. Má hlavný a chvostový rotor, tandemový kokpit, v nose zabudované tzv. elektronické oči, krátke krídla so štyrmi bodmi na nesenie nákladu zbraní a dva turbohriadeľové motory.
Drak Konštrukcia draku dáva vrtuľníku dobrú ovládateľnosť. Maximálna rýchlosť obratu je 100 stupňov za sekundu. Čo je hodnota, ktorá jeho výkon spája skôr so stíhacím lietadlom než s vrtuľníkom. Schopnosť dosiahnuť preťaženie až 3,5 g (na rozdiel od 2 g bežného vrtuľníka) dáva pilotovi šancu v prípade ohrozenia urobiť prudký manéver bez toho, aby sa obával o pevnosť kostry či draku.
Podvozok Odolný kolesový podvozok v prípade núdzového pristátia zvyšuje schopnosť prežitia posádky a taktiež má veľmi dobré manévrovacie a servisné schopnosti na zemi.
Rotor Rotorová hlava vrtuľníka je kĺbová, čo umožňuje naložiť vrtuľník do transportného lietadla bez toho, aby museli byť jednotlivé listy demontované.
Hlavný rotor je štvorlistý, so zošikmenými koncami. Listy sa skladajú z oceľového jadra, ktoré je obalené nomexovým šesťhranom a sklenenými vláknami. Konštrukcia listu rotoru je odolná proti protilietadlovým strelám. thumb|right|Motorová sekcia a systém Black Hole
Chvostový rotor je taktiež štvorlistý a z dôvodu dosiahnutia čo najtichšieho chodu, listy zvierajú uhly 60° a 120°. Táto konfigurácia redukuje zvukovú stopu chvostového rotora a je veľkým kontribútorom celkovej zvukovej stopy stroja.
Pohonná jednotka Pôvodný vrtuľník AH-64A bol poháňaný dvoma turbohriadeľovými motormi General Electric T700-GE-701, ktoré mali výkon 1 265 kW. Od stroja s poradovým číslom 604 (vyrobený 1990) bol tento motor nahradený výkonnejšou variantov 701C, ktorý mal výkon 1409 kW. V súčasnosti výrobca motorov General Electric dodáva motory T700-GE-701G s výkonom viac ako 1 500 kW pre stroje modernizované na štandard AH-64D.
Motory sú umiestnené po oboch stranách rotorového hriadeľa a sú vybavené chladičmi výfukových plynov. Tieto chladiče slúžia na potláčanie vzniku tepelnej (infračervenej) stopy. Keďže bojové vrtuľníky sú najviac ohrozované prenosnými strelami s infračerveným navádzaním, vrtuľník Apache bol navrhnutý tak, aby vytváral čo najmenšiu infračervenú stopu, aká je možná. Aby to dosiahol, spoločnosť Hughes navrhla revolučný ochranný plášť na výfukové plyny tzv. Black Hole (Čierny otvor). Ten je inštalovaný vo veľkých prúdnicových krytoch okolo motora. Systém Black Hole nasáva vonkajší vzduch, aby ochladil výfukové plyny. Ďalej používa špeciálne teplo absorbujúce materiály, ktoré ešte viac znižujú teplotu výfukových plynov.
Kokpit thumb|Veterán Ricky Schroder a jeho syn. Posádka sedí v tandeme. Predný kokpit je určený pre pilota/strelca (označovaný ako copilot/gunner – druhý pilot/strelec). Pilot (označovaný first pilot – prvý pilot) sedí za ním vo vyvýšie umiestnenej zadnej sedačke. V tomto dvojsedačkovom tandemovom kokpite ponúka vrtuľník pilotom výborné letové, ovládacie vlastnosti a dobrú viditeľnosť.
Americkí konštruktéri poučení z vietnamskej vojny navrhli kokpit s ohľadom na maximálnu bezpečnosť posádky. Piloti sú oddelení pevnou pancierovou prepážkou, ktorá znižuje riziko vyradenia oboch pilotov v prípade zásahu do oblasti kokpitu. Ak by sa stalo, že prvý pilot po zásahu ostane vyradený, jeho miesto zaujíma druhý pilot/strelec.
Zasklená strecha kokpitu je tvorená plochými panelmi, kvôli minimalizácií odrazeného slnečného záblesku. Slnečný záblesk môže odhaliť pozíciu na kilometre ďaleko. Tieto panely sú pancierové. Obaja piloti sedia v kevlarových sedačkách, odolných voči strelám a pádu vrtuľníku. Celkovo sú posádka a palivová nádrž chránené rozsiahlym pancierovaním tak, aby bol vrtuľník schopný letu aj po zasiahnutí projektilmi kalibru , bežnými v protilietadlových systémoch krajín bývalej varšavskej zmluvy.
Výzbroj Vrtuľník môže niesť výzbroje zavesenej na krídlach a v zásobníku nad guľometom.
Kanón M230
Vedľajšou zbraňou je kanón M230E1. Je zavesený pod trupom medzi kolesami predného podvozku. Je to veľmi presná zbraň, ktorá je používaná hlavne pri potláčacej streľbe s cieľom udržať nepriateľa v kryte. Kanón je ovládaný zameriavacím systémom v helme pilota/strelca (IHADSS), takže môže byť neustále zameraný na miesto, kam sa strelec pozerá. Môže byť ovládaný aj manuálne.
Normálna rýchlosť streľby je 625 nábojov z minútu. Používané sú tri druhy munície. Vysoko explozívne strely označované HEI (High Explosive Incendiary), vysoko explozívne strely s dvojakým účinkom, označované ako HEDP (High Explosive Dual Purpose) a protipancierové strely označované API (Armor Piercing Incendiary). Maximálna nosnosť je 1 200 nábojov. 1 100 je uložených v zásobníku a 100 v páse podávača.
AH-64 ďalej nesie na svojich krátkych krídlach protitankové rakety AGM-114 Hellfire a rakety Hydra 70. Tieto rakety sú odpaľované z raketometov, ktoré sú zavesené na štyroch pevných bodoch.
Hydra 70
Pri tzv. pozemných potlačovacích misiách je vrtuľník vyzbrojený až 76 raketami Hydra 70. Pilot/strelec ich môže vypúšťať po jednej alebo odpáliť ako salvu všetky naraz. Dopad 76 rakiet má značný ničivý účinok. Hydra 70 sú viacúčelové neriadené rakety kalibru FFAR – Folding Fir Aerial Rocket (Raketa so sklopným krídlom kormidla). Tieto rakety sú na veľmi efektívne najmä na menšiu vzdialenosť. Rakety sú uložené po 19 ks v raketomete M261.
AGM-114 Hellfire
Na boj proti obrnenej technike môže vrtuľník niesť plný náklad 16 striel Hellfire. Po osem na každom krídle. Medzi posádkami je táto konfigurácia známa, ako „ťažký Hellfire“. Strela Rockwell AGM-114 Hellfire bola vyvinutá, ako primárna zbraň pre AH-64. Je to laserovo navádzaná presná strela s najdlhším doletom medzi všetkými protitankovými strelami odpaľovanými z vrtuľníka, aké sú dnes zaradené v službe. Má devastujúcu hlavicu, ktorá dokáže zničiť akýkoľvek cieľ na bojovom poli. Presný dosah je tajný, pravdepodobne je za uvádzanou hranicou 8000 metrov.
Modernizovaný typ AH-64D Longbow Apache je vybavený novou verziou rakiet, označovanými ako Longbow Hellfire AGM-114L. Tieto strely sú navádzané radarom Longbow MMW, ktorý umožňuje odpálenie striel spoza stromov, budov, terénnych prekážok. Posledný model, ktorý má vstúpiť do služby je AGM-114K Hellfire II. Táto strela má vylepšené laserové navádzanie, nového auto pilota a novo navrhnutú hlavicu.
Hlavica štandardnej strely Hellfire sa skladá zo smerového explozívneho náboja, ktorý je nabalený okolo medeného jadra. Keď strela udrie na svoj cieľ, napríklad tank, tak smerová nálož stlačí medený náboj a vstrelí ho ako fontánu roztaveného kovu do tanku, čím dôjde k totálnej deštrukcii. Strela Hellfire II má dve takéto hlavice, ktoré sú usporiadané za sebou a medené jadro je nahradené oceľovým.
Väčšinou môžeme AH-64 vidieť s typickou zmesou protitankových rakiet AGM-114 a viacúčelových Hydra 70 rakiet, čo mu dáva maximálnu flexibilitu proti všetkým cieľom v bojovej misii.
Strely vzduch-vzduch Vrtuľník Apache môže byť vybavený aj strelami na boj proti vzdušným cieľom. Sú to hlavne strely Stinger (ATAS – Air-to-a i. Stinger). V 80. rokoch minulého storočia testovala americká armáda možnosť boja vrtuľníka proti vzdušným cieľom. Testy sa uskutočnili so strelami AIM-92 Sidewinder a Stinger. Menšia strela Stingersa ukázala ako lepšia možnosť.
V poslednej dobe prebehli skúšky s britskou strelou Starstreak v jej forme vypúšťanej z vrtuľníka Helstreak. Ukázala sa ako veľmi presná a efektívna. Je pravdepodobné, že sa britské stroje WAH-64D stanú prvými vrtuľníkmi Apache so štandardne montovanou strelou vzduch-vzduch a táto zbraňová konfigurácia môže byť potom adoptovaná tiež americkou armádou.
Na konci chvostového pylónu môže byť inštalovaný odpaľovač na tridsať svetlíc M130. Tieto slúžia na odklon infračervených navádzaných striel.
Avionika thumb|left|Elektronické oči AH-64 Apache.