Cristina Elisabet Fernándezová Kirchnerová (), rodená Cristina Elisabet Fernándezová () (* 19. február 1953, La Plata, Argentína) je argentínska politička a právnička. 10. decembra 2007 sa stala 46. prezidentkou Argentínskej republiky. Vzhľadom na rôzne štátne zriadenia Argentíny v minulosti je považovaná za 51. prezidentku krajiny. Pred tým pôsobila ako poslankyňa v provinčnom parlamente provincie Santa Cruz, následne ako federálna poslankyňa a neskôr senátorka, v oboch prípadoch za túto provinciu. Po zvolení jej manžela Néstora Kirchnera za prezidenta v roku 2003 sa stala prvou dámou Argentíny, o dva roky neskôr bola zvolená opäť za federálnu senátorku, no tento raz za provinciu Buenos Aires. Po odchode z funkcie prezidentky bola v roku 2017 opäť zvolená do senátu.
Po Isabele Martínezovej Perónovej bola iba druhou ženou na čele Argentíny, no prvou zvolenou ženou do funkcie prezidenta v dejinách krajiny. Jej predchodcom vo funkcii bol jej manžel Néstor Kirchner, s ktorým založila v rámci Peronizmu nový politický smer nazývaný Kirchnerizmus. Po Carlosovi Menemovi a Juanovi Perónovi je treťou najdlhšie slúžiacou prezidentkou v dejinách Argentíny. Časopis Forbes ju v roku 2015 zaradil na 15. miesto v rebríčku 100 najvplyvnejších žien sveta.
Podobne ako jej manžel, bola aj ona počas svojej vlády obviňovaná z populizmu, tiež sa objavovali obvinenia z korupcie a iných finančných machinácii, vďaka čomu mal narásť majetok manželov Kirchnerovcov. Taktiež ju počas jej vlády začali viniť zo snahy zakryť skutočných páchateľov teroristického útoku na židovské centrum AMIA v Buenos Aires z roku 1994 v snahe získať pre Argentínu výhodné ropné kontrakty. Bola tiež obvinená z viacerých prípadov korupcie, ktorých sa mala dopustiť spolu so svojím manželom počas ich vlád. Má tiež dlhodobé konflikty s najväčším argentínskym denníkom Clarín.
Prvé obdobie života Mladosť a profesionálne začiatky náhľad|vľavo|Cristina Fernándezová v roku 1970 ako 17-ročná. Narodila sa 19. februára 1953 v meste Ciudad Eva Perón, čo bol názov hlavného mesta provincie Buenos Aires La Plata v rokoch 1952 až 1955. Bola staršou dcérou otca španielskeho a matky nemeckého pôvodu, ktorí ale v čase narodenia Cristiny neboli ešte zosobášení, pričom sa vzali o niekoľko rokov neskôr. Okrem Cristiny mali ešte jednu dcéru Gisele. Rodina však bola pomerne chudobná, otec pracoval na rôznych miestach, predovšetkým ale v poľnohospodárstve, neskôr ako vodič autobusu. Matka pracovala ako sekretárka v miestnej odborovej organizácii. Kým otec bol odporca vtedajšieho prezidenta Juana Peróna, matka bola jeho podporovateľkou. Detstvo prežila medzi troma mestami a to La Plata, Tolosa (dnes už predmestie La Platy) a Ringuelet. Jej prvým kontaktom s politikou bola kandidatúra blízkeho priateľa rodiny a suseda Roberta Guarestiho na starostu La Platy, ktorého naplno podporovala aj Fernándezova. Stredoškolské štúdium absolvovala na škole mníšok La Misericordia. Následne v roku 1972 pokračovala v štúdiu na Národnej univerzite v La Plate, kde študovala psychológiu. Po jednom roku štúdia psychológie sa však rozhodla pre štúdium práva a prestúpila na Fakultu právnych a spoločenských vied danej univerzity. V marci 1973 umožnila vojenská chunta konanie slobodných volieb, ktoré jednoznačne vyhral Perónista Héctor José Cámpora, keďže Juan Perón bol stále v nútenom exile a chunta mu nedovolila kandidovať. Perón sa o niekoľko mesiacov vrátil do krajiny, vyhral nové voľby a v októbri sa stal prezidentom. To zintenzívnilo činnosť krajne pravicovej teroristickej organizácie Triple A, ktorá sa zameriavala na ľavicovo zmýšľajúcich ľudí. Triple A tak zavraždila aj niekoľko jej priateľov.
V septembri 1974 nadviazala vzťah s Néstorom Kirchnerom, ktorý na tamojšej univerzite taktiež študoval právo. Vďaka Kirchnerovi sa začala zapájať do politických diskusii, keďže Kirchner bol už v tej dobe presvedčeným Perónistom. V tej dobe sa mnoho Perónistov zo strachu pred Triple A a komandami ozbrojených síl uchýlilo do ilegality, ale Kirchner a Fernándezová nie, keďže nesúhlasili s ozbrojeným odporom. V tomto období sa už naplno začínala tzv. špinavá vojna. V máji 1975 sa Kirchner a Fernándezová po pomerne krátkom vzťahu zosobášili. Manželia sa dohodli, že sa presťahujú do Kirchnerovho rodného mesta Río Gallegos, no kým žili ešte v La Plate, ukrývali u seba členov Montoneros, ktorým hrozil únos a zavraždenie. V januári 1976 navštívili Kirchner a Fernándezová Río Gallegos, kde boli na krátko uväznení, následne sa o mesiac vrátili do La Platy. V marci 1976 ozbrojené sily zosadili prezidentku Maríu Estelu Martínezovú Perónovú, čím začala nová vojenská diktatúra. Kirchnerovci však odmietali ozbrojený boj proti vojenskej diktatúre a verili v politické riešenie. Manželia sa tak radšej presťahovali hneď po tom, čo Kirchner v júli 1976 ukončil štúdium, do Río Gallegos, kde si Kirchner založil advokátsku kanceláriu, ktorej súčasťou sa v roku 1979 po ukončení štúdia stala aj Cristina, ktorá bola podľa pamätníkov lepšia právnička ako jej manžel. Ale Fernándezová v čase odchodu do Río Gallegos ešte nemala ukončené svoje štúdium, ktoré následne dokončila diaľkovo. Ich klientmi boli najmä banky, ktoré chceli zabavovať majetok neplatiacich klientov. Zastupovali dokonca vojakov, ktorí boli obvinení zo zločinov v rámci špinavej vojny. Práve táto ich činnosť neskôr vyvolala veľkú kritiku z nedostatočného boja proti diktatúre a obviňovala ich z pokrytectva. Vo februári 1977 sa presťahovali späť do La Platy, lebo Cristina mala o krátky čas rodiť. Mesto však už bolo v tom čase silne militarizované, armáde sa podarilo úplne potlačiť niekdajšie revolučné hnutia, ktoré tu pôsobili. Po narodení ich prvého dieťaťa sa tak radšej vrátili späť do Río Gallegos. Napriek tomu bol Kirchner krátko na to na tri dni uväznený, keďže ho chunta podozrievala z podpory Montoneros. Stalo sa tak iba mesiac po narodení ich prvého dieťaťa.
Vstup do politického života Na začiatku 80. rokov 20. storočia založili Kirchnerovci politické združenie Ateneo Juan Domingo Perón, ktoré slúžilo ako platforma v rámci miestnej organizácie Justicialistickej strany. Advokátskej kancelárii Kirchnerovcov sa postupne začalo pomerne dariť, pričom vďaka zarobeným peniazom si manželia v Río Gallegos postupne kúpili až 22 nehnuteľností. V roku 1983 sa stala právničkou Justicialistickej strany, bolo to práve v dobe politického uvoľňovania, kedy sa pomaly končila vojenská diktatúra. Diktatúra ešte v tom roku padla a boli umožnené slobodné voľby. V roku 1987 sa stal Kirchner intendantom (starostom) mesta Río Gallegos, pričom v orgánoch mesta začala následne pracovať aj Cristina. V roku 1989 bola zvolená do parlamentu provincie Santa Cruz v rámci frakcie strany s názvom Front za santacruzské víťazstvo (Frente para la Victoria Santacrucena). Ambície Kirchnera však boli vyššie, než iba starosta, chcel byť guvernérom provincie Santa Cruz, čo sa mu po voľbách v roku 1991 skutočne podarilo, pričom Fernándezová Kirchnerová bola manažérkou jeho kampane. Pred tým ale v júli 1990 guvernér Ricardo Jaime del Val kvôli veľkej finančnej kríze provincie rezignoval, jeho funkciu prevzal viceguvernér José Ramón Granero, no ešte pred tým niekoľko dní provinciu dočasne viedla práve Fernándezová Kirchnerová. Provinciu tak Kirchner preberal v katastrofálnom ekonomickom stave, deficit rozpočtu bol 1,2 miliardy dolárov a provincia nemala peniaze ani na výplaty pre vlastných zamestnancov. Fernándezová Kirchnerová sa následne stala vedúcou právneho a technického sekretariátu provincie. V roku 1994 bola zvolená do ústavodarného zhromaždenia, ktoré prejednávalo zmeny ústavy presadzované prezidentom Carlosom Menemom v jeho snahe o presadenie možnosti opätovnej kandidatúry na post prezidenta.
Sám Kirchner bol proti týmto ústavným zmenám, ktoré však prezident Menem nakoniec presadil a v roku 1995 bol opätovne zvolený za prezidenta. Aj Kirchner bol opätovne zvolený za guvernéra, čo iba potvrdilo jeho popularitu v provincii, ktorej sa pod jeho vedením finančne darilo. Fernándezová Kirchnerová sa týchto volieb zúčastnila tiež, kandidovala do federálneho senátu za provinciu Santa Cruz a bola úspešná, vďaka čomu vstúpila do veľkej politiky. Guvernér Kirchner bol spočiatku spojencom prezidenta Menema, ktorý vďaka tomu aj výraznejšie finančne a legislatívne podporoval provinciu Santa Cruz. Postupne sa ale ich vzťah úplne zmenil a stali sa politickými nepriateľmi, čo malo vplyv aj na politické pôsobenie Fernándezovej Kirchnerovej v senáte. Táto začala v senáte otvorene kritizovať členov vlády, ale aj samotného prezidenta kvôli podozreniam z korupčných praktík. Tým sa stala problémovou a bola odvolaná zo všetkých výborov, v ktorých pôsobila. Na pozíciu senátorky sa tak rozhodla v decembri 1997 radšej rezignovať a sústredila sa na kampaň na svoje zvolenie do federálnej poslaneckej snemovne, kde bola skutočne aj zvolená a stala sa tak poslankyňou. V roku 1999 sa konali ďalšie voľby, prezidentom sa stal Fernando de la Rúa z Radikálnej občianskej únie, Kirchner vyhral tretie voľby na guvernéra a vyhlásil, že je to jeho posledné funkčné obdobie v tejto funkcii s tým, že jeho ambíciou je kandidovať na prezidenta. Už počas druhého funkčného obdobia prezidenta Menema sa ekonomická situácia štátu začala postupne zhoršovať. V roku 2001 skončila Fernándezová Kirchnerová v poslaneckej snemovni a kandidovala znova do senátu, pričom bola znova úspešná. V senáte bola zvolená za predsedkyňu ústavnoprávneho výboru. Na konci roka 2001 už Argentínu naplno zasiahli dôsledky ekonomickej krízy, krajina sa dostala do veľkých ekonomických problémov. Tieto následne vyvolali masové celonárodné násilné protesty, po ktorých 21. decembra rezignoval prezident De la Rúa. Keďže krajina v tej dobe nemala viceprezidenta, ktorý rezignoval rok pred tým, právomoci prezidenta prevzal dočasný predseda senátu Ramón Puerta. Ten okamžite zvolal zasadnutie legislatívneho zhromaždenia, ktoré 23. decembra zvolilo za nového prezidenta Adolfa Rodrígueza Saá, ktorý mal zostať prezidentom až do volieb. Prezident Saá vyhlásil očakávaný štátny bankrot, no jeho ostatné opatrenia na riešenie krízy iba vystupňovali protesty a tak aj Saá o krátky čas odstúpil. 30. decembra sa tak právomocí prezidenta mal opätovne ujať dočasný predseda senátu Ramón Puerta, ktorý však v tento deň ohlásil svoju rezignáciu zo zdravotných dôvodov. Ďalším v poradí, ktorý podľa ústavy mal prevziať právomoci prezidenta bol predseda poslaneckej snemovne, ktorým bol Eduardo Camaño. Aj on, podobne ako pred tým Puerta, okamžite zvolal legislatívne zhromaždenie, ktoré 2. januára 2002 zvolilo nového prezidenta, ktorým sa stal Eduardo Duhalde. Ten mal byť v úrade až kým funkciu neprevezme prezident, ktorý vyhrá voľby v roku 2003.
Prvá dáma Argentíny náhľad|vľavo|Prvá dáma Fernándezová Kirchnerová počas stretnutia s americkou prvou dámou Laurou Bushovou v novembri 2005. náhľad|Volebný lístok Fernándezovej Kirchnerovej a Julia Cobosa vo voľbách v roku 2007.