Štvrtý lateránsky koncil tiež štvrtá lateránska synoda sa považuje za najvýznamnejší koncil stredoveku. Zvolal ho pápež Inocent III. 19. apríla 1213 bulou Vineam Domini Sabaoth. Konal sa v dňoch 11. až 30. novembra 1215 v Lateránskej bazilike v Ríme. Katolícka cirkev ho napriek neprítomnosti zástupcov východnej cirkvi považuje za ekumenický koncil.
V centre záujmu pápeža Inocenta III. vždy stálo kánonické (cirkevné) právo. Koncil pod jeho vedením tak vydal veľké množstvo administratívnych a disciplinárnych nariadení, neprešiel len návrh financovania rímskych dikastérií.
Kánony štvrtého lateránskeho koncilu boli predmetom veľkého záujmu mnohých komentátorov, ktorí ich číslovali a rôzne kategorizovali. Stali sa pevnou súčasťou rozličných zbierok cirkevných zákonov a odvolávali sa ne viaceré európske provinčné synody. K jedným z najvýznamnejších autorov komentárov k dokumentom tohto koncilu patrí Johannes Teutonicus Zemeke.
Účastníci Štvrtý lateránsky koncil bol výnimočný už len počtom a pestrým zložením jeho účastníkov. Na koncil boli totiž pozvaní nielen všetci biskupi a opáti – v každej cirkevnej provincii mohol zostať len jeden prípadne dvaja biskupi, ale aj členovia dómskych a rádových kapitúl, ako aj králi a kniežatá z celého kresťanského sveta. Pápežovi sa tým podarilo, aspoň z pohľadu verejnosti, nadviazať na tradíciu (starovekých) ekumenických koncilov. Všetci účastníci boli vopred vyzvaní, aby predložili návrhy tém, o ktorých by sa malo rokovať.
Prítomných bolo 71 patriarchov a metropolitov, vrátane latinských patriarchov Jeruzalema a Konštantínopolu, 412 biskupov a približne 900 opátov a priorov (detailný zoznam účastníkov však uvádza len mená 71 patriarchov a metropolitov a 401 biskupov). Patriarchov Alexandrie a Antiochie zastupovali ich vyslanci. Delegácie vyslali aj rímsko-nemecký kráľ (a neskôr cisár) Fridrich II., cisár Latinského cisárstva Henrich (sídliaci v Konštantínopole), ako aj králi Francúzska, Anglicka, Aragónska, Uhorska, Cypru a Jeruzalema.
Boli to práve východné cirkvi, ktoré už dlhší čas žiadali zvolanie takéhoto ekumenického koncilu. V roku 1204 bol však v rámci štvrtej križiackej výpravy dobytý Konštantínopol, čo mimoriadne zhoršilo vzťahy medzi kresťanským Východom a rímskou cirkvou. Napokon sa tak štvrtého lateránskeho koncilu zástupcovia východnej cirkvi, i napriek pozvaniu, nezúčastnili.
Kánony V rámci plenárnych zasadnutí koncilu, ktorým predsedal pápež a po formálnej stránke prebiehali ako súdny proces, bola biskupom ako aj akreditovaným laikom garantovaná sloboda prejavu. Pápež v istom momente dokonca vyhlásil, že koncil tu je predsa na to, aby si vypočul vinného i nevinného, chudobného aj bohatého, ba mal by si vypočuť i samotného diabla, ak by prejavil ľútosť.
O priebehu jednotlivých zasadnutí tohto koncilu nemáme nijaké zmienky. Zachoval sa len text schválených kánonov. Na základe určitých nepriamych indícií sa môžeme domnievať, že koncil prijímal svoje rozhodnutia dvojtretinovou väčšinou a že pápež bol viazaný hlasovaním jednoduchej väčšiny.
Dogmatika Kánon 1 potvrdzuje text Nicejsko-carihradského vyznania viery a súčasne ho, v reakcii na niektoré práve prebiehajúce teologické spory, rozvíja, používajúc formulácie tzv. Atanázovho vyznania viery. Definuje, že Satan a iní démoni boli na počiatku stvorení ako dobrí anjeli a zlými sa stali až z vlastného rozhodnutia. Kánon opäť zdôrazňuje nevyhnutnosť cirkvi pre spásu človeka – tej jedinej cirkvi, v ktorej „je Ježiš Kristus zároveň kňazom i obetným darom“ a v ktorej je Kristovo telo a krv prítomné v sviatosti eucharistie pod spôsobmi chleba a vína. Svätú omšu môže sláviť len platne vysvätený kňaz. Krst sa môže udeľovať deťom i dospelým. Sviatosť zmierenia je opakovateľná. Spásu môžu dosiahnuť všetci ľudia prostredníctvom pravej viery, dobrých skutkov a úsilia páčiť sa Bohu, a teda nielen v celibáte žijúci kresťania. Tento kánon tak obsahuje mnoho nepriamych narážok na katarov, ktorí hlásali dualizmus (dobré nebeské a zlé pozemské mocnosti), eucharistiu nevnímali ako sviatosť a dosiahnutie spásy podmienili životom v celibáte. Náuka o transsubstanciácii chleba a vína v sviatosti eucharistie je v rámci katolíckej cirkvi stále v platnosti a predstavuje jednu z veľkých tém ekumenických diskusií. Kánon 2 obhajuje náuku Petra Lombardského o Najsvätejšej Trojici proti námietkam Joachima z Fiore. Ten totiž tvrdil, že Peter Lombardský chce k trom osobám Najsvätejšej Trojice pridať štvrtú entitu, a to ich spoločnú podstatu. Koncil vo svojej odpovedi upozorňuje na hranice používania analógii v úvahách o Bohu: „Prípadná podobnosť medzi stvoriteľom a stvorením nie je nikdy väčšia, než je súčasne ich rozdielnosť (nepodobnosť).“ Kánon odsudzuje každého, kto by prijímal Joachimove názory v spomínanej záležitosti. Keďže však Joachim predložil Apoštolskej stolici na preskúmanie všetky svojej spisy, bol spod tejto kliatby vyňatý kláštor, v ktorom Joachim pôsobil. Dodatok tohto kánona odsudzuje ako „perversissimum dogma“ akúsi bližšie nešpecifikovanú, no (zjavne) heretickú náuku, ktorú sformuloval Amalrich z Bene. Dodnes sa ju však nepodarilo jednoznačne identifikovať.
Prenasledovanie heretikov Kánon 3 vyhlasuje exkomunikáciu všetkých heretikov, ktorí neprijímajú vyššie definované pravdy viery, a ich potrestanie prenecháva civilnému súdu. Ak podozrivý z herézy nedokáže počas jedného roka svoju nevinu, bude sa s ním jednať ako s dokázaným heretikom. Ak sa svetská vrchnosť ani po napomenutí nebude podieľať na likvidovaní heretikov, upadá do exkomunikácie; po uplynutí jedného roku budú jej vazali uvoľnení z prísahy vernosti a pápež odovzdá jej statky do rúk cirkvi verným kresťanov.
Kto sa zúčastní na križiackej výprave proti albigéncom, bude požívať tie isté privilégia účastníci križiackej výpravy do Svätej zeme. Kto sa však takýmto heretikom hlási, obhajuje ich názory, poskytuje im ochranu alebo inak zvýhodňuje, upadá do exkomunikácie; po uplynutí jedného roku stráca spôsobilosť na právne úkony, odnímu sa mu dedičské práva, sudcovia budú zbavení svojej funkcie, klerikom sa odníme úrad, benefíciá a zakáže sa im vysluhovať sviatosti atď. Pod trestom exkomunikácie sa zakazuje laikom a neoprávneným klerikom kázať. Toto nariadenie je namierené predovšetkým proti praxi valdénskeho hnutia.
Aspoň raz ročne sa má vykonať vizitácia vo farnostiach, v ktorých sa objavilo podozrenie z hlásania nejakej herézy, a následne je potrebné nahlásiť biskupovi mená osôb, ktoré sa vzdialili od bežného kresťanského spôsobu života a mravov. Biskupi, ktorí si nebudú plniť tieto svoje povinnosti, budú zbavení úradu.
Základné ustanovenia Kánon 4 vyzýva východnú cirkev, aby nepohŕdala rímskou cirkvou a uznávala platnosť jej krstu. Napokon ju vyzýva k poslušnosti voči rímskej cirkvi, aby bolo „jedno stádo a jeden pastier“.
Kánon 5 potvrdzuje starobylú hierarchiu patriarchálnych sídel v nasledujúcom poradí: Rím – Konštantínopol – Alexandria – Antiochia – Jeruzalem. Právo východných patriarchov udeľovať ich sufragánnym biskupom pálium je podmienené zložením prísahy poslušnosti voči rímskemu biskupovi.
Kánon 6 vyzýva metropolitov, aby na každoročne usporiadali slávnostnú provinčnú synodu. Pred jej konaním sa má pripraviť analýza aktuálnych lokálnych pomerov s návrhmi konkrétnych opatrení, ktoré by mala synoda schváliť.
Kánon 7 vyzýva prelátov, aby pri vynášaní rozsudku nebrali ohľad na rôzne zvykové práva a dovoľovali podanie opravného prostriedku len v prípade namietania procesných chýb.
Kánon 8 stanovuje pravidlá podania trestného oznámenia, vznesenia obžaloby a vyšetrovania previnení nižších i vyšších cirkevných hodnostárov ako aj pravidlá obhajoby voči neoprávnenej obžalobe.
Kánon 9 predpisuje, aby boli pre územia so zmiešaným obyvateľstvom, ktoré patrí dokonca i k rozličným rítom, ustanovení duchovní, ktorí budú vykonávať bohoslužby pre tieto jednotlivé skupiny. Zároveň však platí, že v jednej diecéze môže byť len jeden diecézny biskup.
Kánon 10 požaduje, aby biskupi ustanovili niektorých vhodných kňazov za svojich zástupcov, ktorí im budú z tejto pozície (hlavne v katedrálnom a konventuálnych chrámoch) pomáhať pri ohlasovaní evanjelia a vykonávaní iných pastoračných úloh.
Kánon 11 pripomína požiadavku, aby boli pri biskupských ale aj iných finančne dobre zabezpečených chrámoch zamestnaní učitelia, ktorí budú bezplatne vyučovať chudobných scholárov a klerikov. V rámci cirkevnej provincie majú byť zamestnaní aj teológovia, ktorí budú vzdelávať kňazov.
Kánon 12 nariaďuje, aby sa v každej krajine vždy raz za tri roky konala generálna kapitula opátov a priorov všetkých rehoľných rádov. Tí sa majú zísť v jednom vopred vybratom kláštore a diskutovať spolu o reformách, ktoré by bolo potrebné aktuálne uskutočniť. Kapitula má poveriť vhodné osoby vykonaním vizitácie v ženských kláštorov a komunitách regulárnych kanonikov.
Kánon 13 zakazuje vydávanie nových rehoľných regulí. Novozaložené kláštory musia prijať jednu z už existujúcich regulí. Jeden mních môže patriť len k jednému kláštoru, jeden opát môže byť predstaveným len jedného kláštora.
Morálka klerikov Kánon 14 sprísňuje sankcie voči klerikom, ktorí porušia celibát.
Kánon 15 zakazuje všetkým klerikom účasť na pijatikách a poľovačkách. Klerikom sa zakazuje vlastniť psov a dravcov.
Kánon 16 zakazuje klerikom účasť na obchodných záležitostiach, verejných predstaveniach kúzelníkov a hercov, zakazuje im účasť na lotérii a hre v kocky. Vydáva detailné predpisy ohľadom oblečenia klerikov.
Kánon 17 odsudzuje prepychové hostiny zvlášť vyšších prelátov a vyhráža sa im suspendáciou za zanedbávanie ich povinností a pohoršujúce správanie.
Kánon 18 zakazuje klerikom, aby boli čo i len prítomní alebo sa priamo podieľali na výkone či iným spôsobom zasahovali do rozhodovania o použití hrdelného práva (ius gladii). Klerici sa nesmú nijakým spôsobom podieľať na násilnom konaní. Klerikom sa zakazuje praktizovať chirurgické umenie, schvaľovať či dokonca žehnať ordáliám ako skúška ohňom či vodou. Zároveň stále zostáva v platnosti zákaz duelov.
Kánon 19 zakazuje klerikom skladovať v chrámoch nábytok alebo iné veci z ich domácností. Zvlášť nariaďuje dbať na čistotu liturgických predmetov.
Kánon 20 nariaďuje, aby sa eucharistia a krizma uchovávali na uzamknutom mieste, aby sa tak mohlo predísť ich prípadnému zneužitiu.
Pokánie Kánon 21 stanovuje, že všetci veriaci, ktorí už dosiahli vek rozlišovania, sa musia (aspoň) raz v roku vyspovedať zo všetkých svojich hriechov miestnemu kňazovi (farárovi) a prijať eucharistiu (aspoň) počas veľkonočných sviatkov. Spovedník je viazaný spovedným tajomstvom, porušenie ktorého sa trestá odňatím cirkevného úradu a núteným (doživotným) odchodom do kláštora.
Kánon 22 nariaďuje lekárom, aby nabádali svojich pacientov postarať sa najprv o spásu svojej duše, pretože „príčinou choroby môže byť niekedy aj hriech“.
Voľba biskupa Kánon 23 predpisuje, že biskupský stolec a funkcia predstaveného v rehoľnom spoločenstve nesmú zostať neobsadené dlhšie než tri mesiace. Ak nie je kapitula, bez vážnych príčin, do tejto doby schopná obsadiť dané miesto, stráca právo ďalej rozhodovať o tomto poste.
Kánon 24 vymenúva legitímne spôsoby voľby biskupa: rozhodnutie väčšiny (maior pars) alebo rozhodnutie väčšiny hlasov väčšej váhy (sanior pars), prenesenie rozhodnutia na menšie splnomocnené grémium, spontánna aklamácia. Potvrdzuje sa povinnosť oznámiť výsledok voľby čo najskôr.
Kánon 25 zakazuje, aby biskupa volili laici.
Duchovenstvo Kánon 26 nariaďuje biskupom, aby vždy, skôr než niekoho poveria určitou pastoračnou úlohou, preskúmali, či dotyčný spĺňa predpoklady pre jej kvalifikované vykonávanie, čím sa myslí hlavne vek, vzdelanie a osobná povesť.
Kánon 27 nariaďuje biskupom postarať sa o dôkladné vzdelanie svojich kňazov.
Kánon 28 nariaďuje klerikom, aby po tom, čo bola schválená ich žiadosť o rezignáciu z funkcie, bezodkladne túto funkciu opustili.