FK Šachtar Doneck () je ukrajinský profesionálny futbalový klub, ktorý v súčasnosti hrá domáce zápasy vo Ľvove. Sídlil v Donecku až do roku 2014, kedy klub vojna na Donbase prinútila presťahovať sa. Presťahoval sa z 52-tisícovej Donbas Arény do Ľvova (2014 – 2016) a potom do Charkova (2017 – 2020), pričom jeho sídlo a tréningové zariadenia boli v Kyjeve. V máji 2020 začal Šachtar hrať domáce zápasy na NSC Olimpiyskyi. Od začiatku sezóny 2023/2024 hrá Šachtar domáce zápasy opäť v Aréne Ľvov s kapacitou 34 915 miest (kvôli Vojne na východe Ukrajiny hrajú 1000 kilometrov od svojho mesta).
Šachtar sa v roku 2009, posledný rok predtým, ako sa súťaž premenovala na Európsku ligu UEFA, stal prvým klubom z nezávislej Ukrajiny, ktorý vyhral Pohár UEFA. Klub vznikol v roku 1936. Šachtar je jedným z 2 ukrajinských klubov, druhým je Dynamo Kyjev, ktoré vyhrali európsku súťaž UEFA. Je to jeden z najpopulárnejších ukrajinských klubov, obzvlášť obľúbený vo východnom Donbase. Klub čerpá svoju históriu od samého začiatku sovietskych futbalových ligových súťaží a je jedným z najstarších klubov na Ukrajine. Klub bol členom Dobrovoľných športových spoločností Sovietskeho zväzu, Šachťor, a mal kontakty okrem iného s FC Šachťor Karaganda z Karagandy (Kazachstan) a s FC Šachťor Soligorsk (Bielorusko). V neskorom sovietskom období bol Šachtar Doneck považovaný za klub zo stredu tabuľky v sovietskej najvyššej ligy a 2 roky po sebe, v rokoch 1961 a 1962, vyhrali Sovietsky pohár. Domáce zápasy hráva na štadióne Arena Lviv s kapacitou 34 915 miest (kvôli problémom na východe Ukrajiny hrajú 600míľ od svojho mesta).
História klubu
Názov a etymológia Tím hral pod nasledujúcimi názvami: Stachanovec (1936 – 1946), Šachťor (Šachtar) (1946 – 1992) a FK Šachtar Doneck (1992 – súčasnosť). Klub a názov má významnú súvislosť s ťažbou uhlia v Doneckej panve pomocou vertikálnych banských šácht, v nemčine nazývaných Schacht. Toto označenie bolo prevzaté do cyriliky Шахтн a prepísané do latinky, napríklad v angličtine ako shakt. V rámci tzv. Stalinovej industrializácie a Stachanovského hnutia v roku 1936 miestne futbalové tímy športových spoločností Dynamo z Horlivky a Stalina (dnes Doneck) založili spoločný futbalový tím, ktorý reprezentoval banícku dobrovoľnícku športovú spoločnosť Stachanovec (neskôr Šachťor). Tím bol prevedený zo športovej spoločnosti pre NKVD (Narodnyj komissariat vnutrennich del) do odborovej organizácie „dobrovoľnícka športová spoločnosť“ (DSO).
Po druhej svetovej vojne zmenil DSO Stachanovec svoj názov na DSO Šachťor, ktorý mal v Ukrajinskej SSR zodpovedajúcu miestnu názvoslovie ako DSS Šachťor. Slovo „Šachťor“ alebo „Šachtar“ znamená baník pracujúci v podzemnej bani, v šachte a je odvodeninou od slova šachta.
Počas rozpadu Sovietskeho zväzu (1989 – 1992) bol donecký klub reorganizovaný a komercializovaný ako profesionálny futbalový klub. Ukrajinský názov sa stal jeho jediným názvom, Шахтар Донецьк, pričom Shakhtar Donetsk je v angličtine, Schachtar Donezk v nemčine a Szachtar Donieck v poľštine.
Prvé 2 dekády existencie klubu Klub Šachtar bol pôvodne založený na základe rozhodnutia Všezväzovej rady pre telesnú kultúru a šport z 3. apríla 1936. Spočiatku niesol názov Stachanovec, čo znamená „účastník Stachanovského hnutia“, odvodený od Alexeja Grigorieviča Stachanova, baníka na Donbase a propagandistickej celebrity v roku 1935. Prvý tím bol založený na 2 ďalších miestnych tímoch, účastníkoch Všeukrajinských spartakiád: Dynamo Horlivka a Dynamo Stalino. Prvý zápas sa odohral proti Dynamu Odesa v rámci Pohára Ukrajinskej SSR 1936 (v tom čase známeho ako Ukrajinská jarná výzva) a konal sa 12. mája 1936 na štadióne Balitského v Horlivke (prvý domáci štadión). Tím, ktorý hral ako Stachanovec Horlivka, prehral 3:2 po strelení prvého gólu Mychajla Paščenka, druhý gól patril Borisovi Terentievovi.
Ešte väčším sklamaním bol ich prvý ligový zápas v skupine V v Sovietskej druhej lige, ktorý sa odohral 24. mája 1936 proti Dynamu Kazaň, ktoré baníci prehrali 4:1. Stachonovec, ktorý mal v zostave 15 hráčov, odcestoval do Kazane vlakom 20. mája. Okrem hráčov boli súčasťou delegácie aj zástupca regionálnej rady telesnej kultúry Gololobov a rozhodca I. Rozanov. Tím sa vrátil do Stalina (Doneck) 28. mája a v ten istý deň Gololobov v rozhovore pre noviny „Stalinskij rabočij“ povedal, že „... zápas v Kazani s miestnym „Dynamom“ sledovalo 3 000 divákov. vľavo|náhľad|274x274bod|Tím Šachtaru Doneck v roku 1937 Vedenie klubu umožnilo klubu úspešne súťažiť na najvyššej úrovni do konca 30. rokov 20. storočia. Počas vojnových majstrovstiev v roku 1941, ktoré boli nečakane prerušené, klub porazil sovietskeho šampióna Dynamo Moskva a po približne 10 zápasoch sa umiestnil na 5. mieste v lige. V poslednom zápase tejto sezóny, ktorý sa hral 24. júna, 2 dni po začiatku Veľkej vlasteneckej vojny, prehrali doma s Traktorom Stalingrad. Počas vojny mnoho hráčov odišlo na front a zahynulo, medzi nimi Ivan Ustinov, Ivan Putjatov, Volodymyr Škurov, Ivan Horobec, Mychajlo Vasin a ďalší. Z predvojnového kádra v roku 1945 zostali iba 3 hráči Georgij Bikezin, Mykola Kuznecov a Petro Jurčenko.
Všezväzová uhoľná banícka spoločnosť Stachanovcov (Stakhanovec) zmenila v júli 1946 svoj názov na Šachťor (Šachter), rovnako ako Športová spoločnosť baníkov Donbasu. Termín Šachtar alebo Šachter (ruská variácia) je povolanie označujúce baníka pracujúceho v podzemnej banskej šachte. Slovo „Šachtar“ je miestna adaptácia a odvodenina od slova šachta. V Sovietskom zväze bola podzemná banská práca, kvôli zvýšenému riziku pri práci v podzemí, lepšie platená v porovnaní s inými nekvalifikovanými prácami a vždy žiadaná.
V roku 1950 bol Viktor Fomin vyhlásený za ukrajinského futbalistu roka, napriek tomu, že klub skončil v lige iba na 11. mieste. Prvý úspech tímu bol v roku 1951, keď získal 3. miesto v najvyššej lige ZSSR - v Sovietskej futbalovej Vysšaja liga. Najvýznamnejším hráčom tohto úspechu bol útočník Aleksandr Ponomarev, ktorý prišiel dokončiť svoju futbalovú kariéru do Donbasu, regiónu, v ktorom sa narodil, a bol vyhlásený za ukrajinského futbalistu roka za rok 1951. Napriek tomuto poslednému úspechu Šachtar na konci sezóny 1952 zostúpil z 1. ligy a v rámci reorganizácie tímu sa hlavným trénerom klubu stal bývalý hráč Aleksandr Ponomarev. V roku 1954 Šachtar pod vedením Ponomareva vyhral Sovietsku Pervaja ligu triedy B, čím si zabezpečil návrat do najvyššej súťaže.
Víťazstvá v pohári a etablovanie sa v sovietskej lige náhľad|Hviezda na Chodníku slávy Šachtaru na počesť Olega Ošenkova, ktorý ako tréner dvakrát doviedol Šachtar k víťazstvu v Sovietskom pohári. V roku 1958 dostali hráči klubu menej žltých a červených kariet ako ktorýkoľvek iný tím v lige, za čo noviny Sovetsky Sport udelili klubu cenu „Fair Play Award“.V 60. rokoch 20. storočia bol Šachtar pod trénerským vedením Olega Ošenkova 3 krát finalistom Sovietskeho pohára, ktorý dvakrát vyhral v rokoch 1961 a 1962. Medzi hráčmi, ktorí vtedy hrali za klub, boli obrancovia Viačeslav Aliabiev a Vladimir Salkov. Klub dostal prezývku „Pohárový tím“ kvôli úspechu Šachtaru v každoročnom boji o trofej. Významnejšie úspechy „Baníkov“ sa však objavili neskôr, od polovice 70. rokov do začiatku 80. rokov.
Napriek odchodu lídra tímu a stredopoliara Anatolija Konkova v roku 1975 získal Šachtar Doneck pod vedením bývalého hráča Vladimira Salkova 2. miesto v sovietskej futbalovej Vysšaja lige a získal právo reprezentovať Sovietsky zväz v európskych súťažiach. Na konci sezóny získal Šachtar Doneck Pohár pokroku za najväčší pokrok v lige oproti predchádzajúcej sezóne. Toto ocenenie získali znova v roku 1977. V roku 1978 skončil Šachtar na 3. mieste v sovietskej futbalovej Vysšaja lige.
V roku 1979 tím skončil v ligovej kampani na 2. mieste a jeho kapitán – útočník Vitalij Staruchin – sa stal najlepším strelcom v sovietskej futbalovej Vysšaja lige s 26 strelenými gólmi a bol tiež vyhlásený za sovietskeho futbalistu roka. Klub bol len 2 body od 1. miesta, napriek tomu, že z klubu pred sezónou odišli dôležití hráči a ďalší dôležití hráči sa zranili. náhľad|Hviezda na Chodníku slávy Šachtaru na počesť Vitalija Staruchina, ktorého mnohí fanúšikovia považujú za najväčšieho hráča v histórii FK Šachtar Doneck Ďalšími dôležitými hráčmi okrem Staruchina v tom čase boli Mychajlo Sokolovskij, ktorý neskôr vytvoril rekord v počte odohraných zápasov za klub (za čo v roku 1987 získal Cenu za vernosť klubu), obrancovia Viktor Zvjahincev a Valerij Horbunov, ktorí sa obaja niekoľkokrát dostali do zoznamu 33 najlepších hráčov sovietskeho šampionátu, a brankár Jurij Dehterjov, ktorý bol vyhlásený za sovietskeho brankára roka a v roku 1977 obsadil tretie miesto v kategórii sovietskeho futbalistu roka.
Šachtar dvakrát, v rokoch 1980 a 1983, priniesol domov krištáľový Pohár ZSSR do Donecka a v roku 1983 vyhral Superpohár ZSSR nad vtedajším domácim ligovým šampiónom FK Dnipropetrovsk. Šachtar sa dostal do štvrťfinále Pohára víťazov pohárov UEFA v sezóne 1983/1984 a útočníci Viktor Hrachov a Serhij N. Morozov sa stali spoločnými najlepšími strelcami turnaja. V roku 1987 získal Šachtar najmenej žltých a červených kariet v šampionáte, za čo mu časopis Človek a zákon udelil cenu „Fair Play Award“. V rokoch 1982 až 1988 získal Šachtar päťkrát ocenenie „Spolu s klubom“, ktoré sa udeľovalo za dobrú organizáciu domácich zápasov a správanie domácich fanúšikov.
Počas obdobia Perestrojky sa tím majstrov Šachtaru oddelil od športovej spoločnosti Šachtar Doneck a stal sa profesionálnym klubom. Bol súčasťou tzv. obdobia Chozrasčotu alebo „samosprávy“, ktorá bola v tom čase súčasťou mnohých sovietskych organizácií. Ostatné oddelenia športovej spoločnosti Šachtar Doneck si vytvorili vlastné kluby nezávislé od svojej materskej organizácie.
Prvé desaťročie nezávislej Ukrajiny – začiatok Achmetovovej éry náhľad|Dres Šachtaru s DCC namiesto SCM V novonezávislej Ukrajine sa FK Šachtar Doneck spolu s FK Dynamom Kyjev stali stálymi súpermi o prvé miesto v ukrajinskej prvej lige. V októbri 1995 došlo na štadióne tímu k bombovému atentátu, pri ktorom zahynul prezident klubu Achat Bragin. V roku 1996 prevzal funkciu prezidenta Rinat Achmetov a do klubu investoval značné prostriedky.
Napriek tomu, že Šachtar Doneck v tom čase nebol silným uchádzačom o titul a mnohokrát skončil druhý s veľkým bodovým odstupom od prvého miesta, trikrát vyhral Ukrajinský pohár, v roku 1995 (pod vedením bývalého hráča Vladimira Salkova), 1997 a 2001. V Pohári víťazov pohárov UEFA v sezóne 1997/1998 Šachtar vypadol po celkovej prehre 5:2 s LR Vicenza Calcio, keď prehral prvý aj druhý zápas. Dôležitými hráčmi v tom čase boli obrancovia Serhij Popov a Mychajlo Starostjak, brankár Dmytro Šutkov, útočník Oleh Matvjejev (ktorý bol najlepším strelcom ukrajinskej prvej ligy v sezóne 1996 – 1997) a stredopoliari Hennadij Orbu, Valerij Kryvencov a Ihor Petrov. Väčšina hráčov hrajúcich za tím v tom čase prešla mládežníckymi kategóriami tímu. náhľad|274x274bod|Výhra Ukrajinského pohára v roku 2002 vľavo|náhľad|255x255bod|Prezident klubu Rinat Achmetov si podáva ruku s kapitánom Anatolijom Tymoščukom, ukrajinským futbalistom roka 2002. Ku koncu desaťročia sa tím konečne začal javiť ako tím schopný stať sa šampiónom. V roku 1999 bola otvorená futbalová akadémia Šachtaru, ktorá teraz organizuje futbalové tréningy pre približne 3 000 mladých ľudí. V roku 2000 bol Andriy Vorobey vyhlásený časopisom Komanda za ukrajinského futbalistu roka, ako prvý hráč Šachtaru Doneck v nezávislej Ukrajine, ktorý to dosiahol, a stal sa najlepším strelcom prvej ligy v sezóne 2000/2001. V tom roku Šachtar prvýkrát súťažil v Lige majstrov UEFA (sezóna 2000/2001), kde hral v skupine s S.S. Laziom, Arsenalom FC a Spartou Praha. V skupine skončil na 3: mieste a po domácom víťazstve 3:0 nad Arsenalom sa kvalifikoval do Pohára UEFA.
Prvý ligový triumf a úspechy v Európe