thumb|horiaca Bastila
Dejiny Francúzska začali podľa súčasných nálezov už zhruba pred 1,8 miliónmi rokov, kedy sa na území Francúzska objavili prví ľudia. Prvá rozvinutejšia kultúra tu nechala stopy už v paleolite. Od 6. storočia pred Kr. žili na území Francúzska Kelti, ktorí v nasledujúcich rokoch v podstate splynuli s Rímskou ríšou v rímskej provincii Galii, takže od prelomu letopočtu hovoríme už o Galorománoch. Počas obdobia sťahovania národov sa tunajšie obyvateľstvo zmiešalo s Germánmi, ktorí tu po páde Rímskej ríše vytvorili svoje vlastné štáty. Na juhu to bola Tolosánska ríša Vizigótov, na severe kmene Frankov. Rímsky vplyv však nezmizol a hlavným jazykom tejto oblasti zostala latinčina (obohatená o galské a germánske prvky).
Za všetkých germánskych kmeňov sa ako najsilnejší ukázali Frankovia, ktorí si postupne všetky ostatné kmene podmanili a dali Francúzsku meno; ich Franská ríša sa stala po Byzancii najpevnejším a najmocnejším štátnym celkom raného stredoveku; k jej najväčšiemu rozmachu prišlo za vlády Karola Veľkého. Po rozpade Franskej ríše v roku 843 sa z jej západnej časti časom začalo formovať Francúzsko. Najskôr jej vládli potomkovia Karola Veľkého, v roku 987 nastúpila dynastia Kapetovcov, ktorá sa na tróne so svojimi vedľajšími vetvami (Valois, Bourbon) udržala až do vzniku francúzskej republiky. Hoci kráľovská moc nebola vo Francúzsku zo začiatku príliš veľká (a mnohí šľachtici boli minimálne rovnako mocní ako kráľ), časom sa začala upevňovať a za Filipa II. Augusta a Filipa IV. Pekného bolo už Francúzsko európskou veľmocou. Napomohlo tomu aj francúzske víťazstvo v Storočnej vojne, v ktorej sa vyhrotil dlhoročný zápas medzi Francúzskom a Anglickom. Na začiatku raného novoveku tak Francúzsko nastúpilo cestu k postaveniu svetovej veľmoci.
V 16. storočí sa hlavným francúzskym súperom stali Habsburgovci, ktorí vládli Španielsku a rímskonemeckej ríši, teda obom francúzsky susedom. Za vlády Františka I. sa do Francúzska renesancia a jeho dvor sa preslávil po celej Európe. V druhej polovici 16. storočia bolo Francúzsko uvrhnuté do krutých náboženských vojen, ktoré vyvrcholili masakrom, ktorý vstúpil do dejín ako Bartolomejská noc. Po nej nasledovalo upokojenie a konsolidácia pomerov. Následne za vlády Ľudovíta XIV. kráľovská moc dosiahla vrchol a Francúzsko značný rozmach. Za Ľudvovítovej vlády však došlo k obrovskému vyčerpaniu francúzskej ekonomiky, ktoré spolu s ďalšími problémami zapríčinilo Veľkú francúzsku revolúciu.
Veľká francúzska revolúcia prepukla v roku 1789 a viedla v roku 1792 k nastoleniu prvej francúzskej republiky a zmene stavovskej spoločnosti na občiansku. Republiku síce čoskoro ovládol Napoleon a premenil ju na cisárstvo, jej myšlienky však zachoval a rozšíril po celej Európe. Prvých 15 rokov 19. storočia bolo v Európe úplne v znamení prevahy Francúzska. V priebehu 19. storočia došlo k niekoľkým striedaniam občianskych vlád s pokusmi o návrat k monarchii či absolutizmu, čo bolo sprevádzané mnohými revolúciami.
Mocenské napätie v Európe viedlo k prvej i druhej svetovej vojne – hoci z oboch Francúzsko vyšlo víťazne, začalo počas 20. storočia postupne strácať svoje veľmocenské postavenie. Po druhej svetovej vojne vznikla štvrtá republika a v roku 1958 bola nastolená súčasná piata republika na čele s generálom Charlesom de Gaullom.
V posledných desaťročiach sa Francúzsko sústreďuje skôr na Európu, hoci po nástupe prezidenta Nicolasa Sarkozyho sa očakávalo opätovné zblíženie so Spojenými štátmi. Počas 2. polovice 20. storočia sa Francúzsko zmierilo s Nemeckom a v spojení s ním usiluje o politickú a ekonomickú integráciu Európy.
Od začiatkov osídlenia po príchod Keltov Znalosti prehistorického obdobia (obdobia pred vznikom písomných prameňov) sú dosť nejasné, pretože pri jeho štúdiu je možné sa oprieť len o archeologické pramene, ktorých je v najstarších časoch málo. Hoci vo východnom Stredomorí končí toto obdobie (označované ako pravek) zhruba pred 3000 – 2000 rokmi pred Kr., prvé písomné pamiatky vzťahujúce sa k územiu Francúzska pochádzajú až zo starovekého Ríma (najmä 1. storočie pred Kr.). Z archeologických nálezov vyplýva, že Francúzsko bolo osídlené už veľmi skoro. Prvá skutočná civilizácia sa však na území Francúzska objavuje až s keltskou kultúrou (700 – 50 pred Kr.). thumb|left|upright=1.4|Nástenné maľby z jaskyne v Lascaux pochádzajúce z doby okolo roku 15 000 pred Kr.
Od najstaršieho osídlenia po neolitickú revolúciu Dosiaľ najstaršie archeologické nálezy, z francúzskeho Chilhacu, naznačujú, že Francúzsko bolo osídlené už pred 1 800 000 rokmi (najstarší paleolit). Podobné nálezy sú však až do stredného paleolitu, kedy sa na území dnešného Francúzska zhruba pred 200 000 rokmi objavili neandertálci, skôr výnimočné. V období pred 40 000 rokmi (mladší paleolit) potom boli neandertálci vytlačení novým ľudským druhom, človek rozumný. O význame jeho rozšírenia na území Francúzska svedčí skutočnosť, že jeho rané vývojové štádium – kromaňonec – bolo pomenované práve po francúzskom nálezisku Cro Magnon.
thumb|upright=1.2|Menhiry v Carnacu. Až do obdobia okolo roku 6000 pred Kr. sa ľudia na území Francúzska živili prevažne lovom, doplňovaným zberom – o dôležitosti lovu pre vtedajšieho človeka svedčia monumentálne jaskynné maľby (vo Francúzsku sú najznámejšie jaskyne v Lascaux). Pretože vtedajšia lovná zver sa neustále sťahovala, ľudské spoločnosti boli prevažne kočovnícke. Práve v 6. tisícročí pred Kr. sa ale (pravdepodobne ako dôsledok ústupu ľadovca a výraznej celkovej zmeny ekosystému v predošlých tisícročiach) postupne začínal presadzovať prechod k usadlejšiemu spôsobu života a objavovalo sa primitívne poľnohospodárstvo; tento proces sa nazýva neolitická revolúcia. To sa zhruba do roku 2700 pred Kr. rozšírilo po celom území Francúzska. Najznámejšia vo Francúzsku zastúpená neolitická kultúra bola bretónska megalitická kultúra, ktorá sa preslávila najmä vztyčovaním obrovských kamenných radov (najväčšie sú v Carnacu).
V období neolitu sa do Európy začali dostávať aj indoeurópske kmene z východu, ktoré sem okrem iného priniesli aj nové technológie. Okolo roku 2000 pred Kr. prekvitala tzv. kultúra zvoncovitých pohárov, ktorá sa preslávila použitím medi. O tejto dobe už hovoríme ako o medenej dobe. Tá neskôr s vynálezom zliatiny medi a cínu prechádza do bronzovej doby.
Obdobie Keltov
Koncom bronzovej doby prenikla do východného Francúzska (údolie Rhôny) takzvaná „keltská“ civilizácia. Označenie Kelti pochádzajúce od Grékov si Rimania zmenili a keltským kmeňom hovorili Galovia. V skutočnosti išlo o niekoľko „národov“, ktoré hovorili rôznymi keltskými jazykmi. Tieto skupiny žili aj pred rímskou okupáciou na pomerne vysokej úrovni, na území Galie fungovalo niekoľko významných miest. Značne rozvinutý bol obchod vrátane diaľkového, všeobecne rozšírená bola peňažná zmena. Galovia vyznávali vlastné polyteistické náboženstvo, v spoločnosti patrilo významné miesto druidom – kňazom. Stredomorské pobrežie bolo už od 7. storočia pred Kr. osídlené Grékmi, od ktorých Galovia prevzali písmo. Táto Gallia Narbonensis, ako ju neskôr nazvali Rimania, sa od 2. storočia pred Kr. stala predmetom záujmu Rimanov.
Rímska Galia thumb|Štyri provincie rímskej Galie
Ako prvé bolo k Rímskej ríši pričlenené pobrežie Stredozemného mora, nazývané podľa mesta Narbonne, kde sa usadila významná kolónia rímskych občanov, Gallia Narbonensis. Zvyšok územia bol k Rímskej ríši pripojený po výprave Gaia Iulia Caesara v 50. rokoch 1. storočia pred Kr. O týchto bojoch aj o nasledujúcom povstaní Galov pod vedením Vercingetorixa obsiahlo hovoria Caesarove Zápisky o vojne v Galii (Commentarii de Bello Gallico).
Počas 1. storočia dochádza v Galii ku konsolidácii pomerov, prebieha výrazná romanizácia obyvateľstva. Za cisára Augusta bola Galia rozčlenená, okrem skôr pripojeného územia Galie narbonskej, na Aquitániu, Galiu Lugdunensis (Galiu lyonskú) a Belgicu. Bolo založené množstvo miest, ktoré sa stali centrami šírenia latinčiny a rímskej kultúry, krajina bola prepojená množstvom ciest. Splývanie Galov a Rimanov bolo posilnené spoločnými bojmi v Británii i proti Germánom na východnej hranici, ktoré od 2. storočia neustále silneli. Obyvatelia Galie získali plné rímske občianstvo, vhodnejším než Gali sa stalo označenie Galorománi. Najmä obyvatelia miest začínali preberať nové náboženstvo, ktoré sa masovo šírilo po celej Rímskej ríši – kresťanstvo. V Galii však v ariánskej podobe, ktorá bola rímskou cirkvou považovaná za herézu. Provincia sa stala jednou z najdôležitejších v Rímskej ríši.
3. storočie potom prinieslo pravý opak tohto mierového obdobia. Galorománi a najmä ich najvyšší predstavitelia sa často zapájali do mocenských bojov v Ríme. Obyvatelia boli zaťažovaní stále vyššími daňami a predtým bohaté mestá začali pomaly upadať. Od druhej polovice 3. storočia sa na území Galie začali usádzať Germáni, ktorí dostali práva tzv. federátov. V roku 406 potom germánske kmene Alemanov a Frankov využili zamrznutie Rýna a vo veľkom prenikli na územie Galie. Neprestávajúci príliv nových osadníkov vyústil do vzniku autonómnych osád a území, ktoré sa ďalej riadili svojimi pôvodnými germánskymi zvykmi.
Jedným z posledných útokov, ktorým bola oslabená Rímska ríša ešte schopná odolať, bol vpád Hunov, ktorí vyvolali aj pohyby germánskych kmeňov. Práve spojené galorímske a vizigótske vojská postup hunských hôrd Európou zastavili v roku 451 v bitke na Katalaunských poliach. Rím, vyplienený nájazdníkmi, však mal vtedy len minimálny vplyv na dianie v provincii.
Úpadok Galie a prenikanie Germánov na jej územie
Zhruba od 3. storočia sa Rímska ríša, ktorej významnou súčasťou sa Galia stala, začala mať vážne problémy. Tie boli spôsobené jednak hospodárskou krízou ríše spojenou s jej nebývalou expanziou v 2. storočí a následnou decentralizáciou, jednak postupným prenikaním germánskych kmeňov na jej územie. Tieto vpády a usadzovanie sa Germánov značnou mierou ovplyvnili vývoj v rímskej Galii a nakoniec zapríčinili jej zánik (rovnako ako rozpad celej Rímskej ríše) a postupné vznikanie nových germánskych kráľovstiev na jej území sprevádzané prerodom staroveku na stredovek. Práve vďaka týmto migráciám sa na území Francúzska – do tej doby románskom – objavil tiež germánsky vplyv, ktorého prelínanie s galorománskou tradíciou bolo výrazným rysom francúzskej kultúry a odrazilo sa i na vývoji francúzštiny.
Príznaky krízy v Galii Počas krízy ríše v 3. storočí začal postupný hospodársky úpadok rímskej Galie. Po epidémiách a neúrodach, ktoré Galiu na začiatku 3. storočia postihli, sa zákonite dostavil pokles počtu obyvateľov. Živoriace vidiecke obyvateľstvo odchádzalo do miest, čím bola ešte viac oslabená poľnohospodárska produkcia – hlavný zdroj bohatstva Galie. Súbežne s tým sa znižovali i príjmy štátu z daní. V celej Galii sa rozšírilo vyčíňanie potulných tlúp ozbrojených roľníkov (tzv. bagaudov), ktorí pustošili vidiecke oblasti. Nedostatok pracovných síl prinútil veľkých vlastníkov pôdy k snahe o pripútanie kolónov k pôde, kým cisári zvyšovali dane a utužovali štátnu správu. V 50. rokoch 3. storočia sa navyše zintenzívnili vpády germánskych kmeňov, ktoré ako by vycítili, že Galia im už nebude schopná dlho odolávať.
Prvé stretnutia Germánov s Rímom thumb|left|Thór, germánsky boh vládnuci búrke a bleskom, autor Mårten Eskil Winge (1872)