Sebapoškodzovanie (automutilácia, alebo self harm) je opakované násilné správanie sa zamerané voči sebe, spôsobujúce fyzické zranenia, bez úmyslu spáchať samovraždu. Môže ísť napr. o škrabanie, bodanie sa, rezanie, udieranie sa, vytrhávanie si vlasov, spôsobovanie si popálenín a pod. Jeho účelom je vyjadriť alebo uvoľniť emocionálny nepokoj. Automutilácia ako taká nie je klasifikovaná ako samostatná diagnóza (s výnimkou trychotilománie), no spomína sa v symptomatike hraničnej poruchy osobnosti a môže, no nemusí tiež doprevádzať iné poruchy. Niektorí ju zaraďujú do kategórie „impulse control disorders“, kam patrí patologické hráčstvo či kleptománia.
Automutilácia bola diagnostikovaná už od piatich rokov.
Sebapoškodzovanie sa často využíva ako adaptačný mechanizmus vyrovnávania sa so situáciou. V prípadoch keď dotyčná osoba trpí silnou depresiou alebo bipolárnou poruchou osobnosti, môže predstavovať pre ňu sebapoškodzovanie jediným spôsobom, ako zostať nažive. Lieky nie vždy zaberajú a tak sa uchyľujú k tej jedinej veci, ktorá „pomáha“. Mnohí s tým vedia prestať a prestanú, keď si nájdu iný spôsob relaxácie. Niektorí neprestanú. Niektorí to nedokážu.
Sebapoškodzovanie nie je len záležitosťou adolescentov. Sú ľudia, ktorí s tým prežili celý svoj život a žili dlho a produktívne so sebapoškodzovaním ako jeho súčasťou.
Sebapoškodzovanie je ešte stále tabu. Mnohí ľudia, ktorí si takto ubližujú, to držia v tajnosti, lebo sa cítia byť choromyseľnými, šialenými a zlými. Boja sa, že ak o tom niekomu povedia, budú navždy odpísaní. Pravda je, že ľudia, ktorí sa zámerne poškodzujú sú inak veľmi normálni a príčetní, no trpia množstvom emočnej bolesti. Používajú sebapoškodzovanie, lebo ich pravdepodobne nik nenaučil iným, racionálnym spôsobom prekonávania intenzívnej bolesti. Nanešťastie ľudia, ktorí sa o tom dozvedia, majú sklon onálepkovať takto postihnutých ako duševne chorých, bláznivých, psychotických, čo zapríčiňuje strach zo zverejnenia a obavy požiadať o pomoc. Kým spoločnosť neodtabuizuje túto formu správania a nezačne šíriť v tomto smere osvetu, zostane sebapoškodzovanie ešte veľmi dlho temným tajomstvom trpiacich.
Táto porucha je charakterizovaná: stratou kontroly správania, opakovanými akciami napriek negatívnym následkom jasnou dysreguláciou myšlienok a emócií
Automutilačné prejavy Možno rozdeliť do 4 základných kategórií: Vážne, napr. amputácia, kastrácia v dôsledku psychotického stavu príp. navodeného drogami (intoxikácia amfetamínmi). Stereotypné – Vyskytujú sa u osôb s vývojovými chybami, u mentálne retardovaných. Opakujú sa v stereotypnom rytme. Typické – najčastejšia forma, napr. škrabanie, rezanie a pod. Stretávame sa s ňou u nepsychotických osôb, ktoré nie sú ani mentálne retardované. Spoločensky akceptované, napr. piercing
Rizikové faktory adolescencia alebo raná dospelosť poruchy osobnosti, bipolárna porucha, depresia schizofrénia zneužívanie návykových látok trauma, zneužitie iné
Príčiny psychologické – snaha vyjadriť navonok psychickú bolesť, vyrovnať sa so životom bez úmyslu zabiť sa, unáhlenosť v rozhodovaní, preferovanie krátkodobého uspokojenia pred budúcou odmenou, prirýchle odpovede na podnety z prostredia, impulzívnosť sociálne – nefungujúca rodina, privysoké nároky, očakávania vzťahujúce sa na spoločenské úlohy a pod. biologické- Predispozíciou môže byť dysregulácia neurotransmisnej a neurobiologickej funkcie. U osôb postihnutých automutiláciou, podobne ako u samovrahov a iných impulzívnych poruchách správania (napr.gambling), je pozorovaná znížená serotonergická funkcia alebo centrálny deficit v serotonergickej funkcii, merané pomocou serotonínových metabolitov.
Obete automutilácie abnormálne odpovedajú na infúzie adrenergického agenta fenfluramin — vykazujú totiž zníženú hladinu prolaktínu, čo signalizuje zníženú serotonergickú funkciu. Herpertz našiel súvislosť medzi impulzívnosťou a nízkou serotonergickou aktivitoiu. Otázkou zostáva, či sa serotonergická disfunkcia prejavuje impulzivitou alebo či impulzivity spôsobuje serotonergickú dysfunkciu. V jednej zaujímavej štúdii, pacienti s hraničnou poruchou osobnosti a v rámci nej prejavmi sebapoškodzovania vykázali vyššiu odolnosť voči bolesti oproti kontrolnej vzorke osôb. Toto môže znamenať pozmenenosť opiátových systémov a dráh odpovedí na stres. Na pochopenie biologických príčin automutilácie sú potrebné genetické štúdie a neurosimulácie.
Prečo sebapoškodzovanie? Sebapoškodzovanie poskytuje určité riešenie negatívnych pocitov, akýsi liek. Väčšina postihnutých trpí klinickými alebo nediagnostikovanými depresívnymi alebo inými mentálnymi problémami. Sebapoškodzovanie im pomáha: uvoľniť intenzívne pocity/emócie fyzicky vyjadriť vnútornú bolesť trestať sa získať kontrolu vyplaviť adrenalín, ktorý zlepšuje náladu u niektorých ľudí – navodiť sexuálne vzrušenie
Je však nutné dodať, že tento „liek“, podobne ako analgetiká, nerieši podstatu problému, ale iba následok. Nevedie teda k vyriešeniu problému a eliminácii dôvodu na sebapoškodzovanie, ale poskytuje iba chvíľkový únik, podobne ako droga.
Ľudia trpiaci sebapoškodzovaním Väčšina ľudí, ktorí si fyzicky ubližujú má sklon k perfekcionizmu, nezvládajú intenzívne pocity, často nedokážu vyjadriť svoje emócie slovne, nepáčia sa sami sebe, neakceptujú svoje telo a môžu zažívať silné výkyvy nálady. Môžu sa utiekať k sebapoškodzovaniu ako k spôsobu vyjadrovania svojich pocitov a emócií alebo ako k spôsobu sebatrestania.
Ako si ľudia ubližujú Najčastejšie známe spôsoby sebatrýznenia sú: Psychotické sebapoškodzovanie je zvyčajne v dôsledku zrakových alebo sluchových halucinácií. Tento typ je ľahko identifikovateľný. Organické sebapoškodzovanie je zapríčinené napr. autizmom či vývojovými chybami. Typické sebapoškodzovanie je dôsledkom psychologických a emocionálnych príčin, nesúvisiacich s psychotickými (zrakové alebo sluchové halucinácie) alebo organickými (fyzickými) prejavmi. Väčšina ľudí, ktorí si fyzicky ubližujú spadá do tejto kategórie. Tento typ sebapoškodzovania sa používa na vyrovnávanie sa so životom, vylepšovanie svojich emočných stavov.
Najčastejšie spôsoby sebapoškodzovania Rezanie/strihanie Rezanie, príp. strihanie je najčastejší spôsob sebapoškodzovania. Bežne sa používa nôž, žiletka, kovová časť zo strúhadla, kúsok skla, kovový hrot z kružidla alebo iné ostré predmety. Väčšina porezaní sa nachádza na ramenách, nohách, zápästiach a hrudi, ale iní ľudia sa zvyknú porezať aj na bruchu, tvári, prsiach, genitáliách. Najčastejšie sa však vyskytuje na ramenách či zápästiach, kde si možno ľahko vymyslieť výhovorku, napr. „Porezal/a som sa pri varení.“
Popáleniny Je to ďalší častý spôsob sebapoškodzovania. Obyčajne sa robí cigaretami, zapaľovačom, zápalkami, horúcimi (žehlička) či horiacimi predmetmi. Niekedy ľudia dokonca používajú horľaviny ako benzín, propán, alkohol a pod. Obdobne ako pri rezaní, ľudia sa zvyknú popáliť na ramenách, zápästiach, nohách, hrudi.
Zásahy do rán/pomýlené liečenie Väčšina ľudí si zasahuje do hojenia rán, ale za sebapoškodzovanie to považujeme len vtedy, keď sa to robí kontraproduktívne. Niektorí ľudia si permanentne zoškrabúvajú chrasty, strkajú si do rán ihly, špendlíky alebo iné predmety, aby nanovo otvorili ranu, ktorá sa im nejako nepozdáva a „vyoperovali“ z nej všetko, čo tam podľa nich nepatrí.
Udieranie sa Udieranie sa päsťami, obyčajne do hlavy alebo stehien sa možno nezdá také závažné ako vyššie spomenuté druhy, deje sa však z rovnakých príčin.
Extrémne obhrýzanie si nechtov Mnohí ľudia si obhrýzajú nechty, avšak o sebapoškodzovanie ide len vtedy, ak je krutejšie a častejšie než normál. Neraz zasahuje až do pokožky a vedie ku krvácaniu.
Škrabanie sa Bežné škrabanie sa môže zvrhnúť na chorobné, charakterizované vyššou frekvenciou, intenzitou a trvaním. Koža sa stáva odretou až krvavou. Používajú sa na to obvykle nechty, ale niekedy aj ostré či napoly ostré predmety ako sú nôž, hrebeň, ceruzka a pod. Neraz sa deje nevedome.
Trichotilománia, čiže vytrhávanie si vlasov, resp. chlpov Trichotilománia je nadmerné opakované vytrhávanie vlasov, vedúce k ich zjavnému úbytku. Ako jediná forma sebapoškodzovania je samostatne diagnostikovaná. Obyčajne si postihnutý vytrháva vlasy, ale môže ísť práve tak aj o obočie, bradu či iné ochlpenie. Snaží sa to maskovať napr. klobúkom alebo, v prípade obočia, slnečnými okuliarmi.
Lámanie si kostí Ide o zriedkavú, ale o to vážnejšiu formu sebapoškodzovania. Chorý na to používa ťažké predmety ako sú kladivo, tehla a pod. Ale niektorí ľudia sa hádžu o stenu či o dvere.
Hladovanie Môže sa to zdať zvláštne, ale aj odmietanie potravy a nechuť do jedla, obzvlášť zámerné, sú formou sebapoškodzovania. Pri nevedomom nechutenstve môže ísť o podvedomú snahu vyrovnať sa s problémami. Telo však prichádza o potrebné výživové látky.
Vzťah medzi sebapoškodzovaním a hanbou Hanba je jedným z najčastejších pocitov súvisiacich so sebapoškodzovaním a to buď príčinne alebo následne. Hanba za samotné rany, jazvy i za neobvyklosť svojho správania dokáže podstatne zmeniť osobný aj pracovný život postihnutého. Pocity hanby a viny však môžu byť aj spúšťacím mechanizmom automutilácie, veľmi často ako dôsledok zneužívania či iných traum z detstva. Trpiaci si neuvedomuje, že to nie je jeho vina. Sebapoškodzovanie „plodí tajomstvá“. Mnohí ľudia sa to snažia tajiť, lebo sa za to hanbia a boja sa odsúdenia a straty pozície v spoločnosti. V našej spoločnosti sú ľudia postihnutí sebapoškodzovaním stigmatizovaní, a preto sa boja o tom hovoriť. Tajomná a tajnostkárska povaha tohto ochorenia zvyšuje pocity hanby a izolácie, čo uzatvára bludný kruh sebapoškodzovania.
Rany, modriny a jazvy Jazvy sú celoživotnou spomienkou na epizódu zraňovania a produkujú hanbu prameniacu zvnútra ako aj zvonka, zvlášť na viditeľných miestach. Ostatní ľudia sú zvedaví a pýtajú sa na pôvod zranení či jaziev, od čoho závisia ich reakcie. Nevhodná reakcia, dokonca už samotná obava z nej vyvoláva sériu negatívnych pocitov a myšlienok, zvyčajne vedúcich k ďalšiemu sebazničujúcemu správaniu. Je iné, keď k ranám prídeme bežným spôsobom. Väčšina ľudí nechápe sebapoškodzovanie a reaguje nevhodne až trápne. Postihnutý sa tomu snaží predchádzať maskovaním, klamstvami či izoláciou. Iní sa orientujú na menej viditeľné miesta na tele. Je nesmierne ťažké vyrovnávať sa s odsúdením a nepochopením zo strany tých druhých. Klamanie a maskovanie len vytvára začarovaný kruh hanby a rozpakov.
Izolácia a odcudzenie Postihnutý sa cíti osamelo v zvláštnom pekle sebapoškodzovania, pretože sebapoškodzovanie ako správanie je sotva predmetom na verejnú diskusiu. Pocit osamelosti môže vyvolávať fakt, že nevedel o nikom inom, kto si zámerne ubližuje. Cíti sa byť iným, šialeným alebo nenormálnym. Možno sa tak cíti preto, že si si ešte neuvedomil, že v tom nie je sám. Možno sa uvádza svojou odlišnosťou do rozpakov, viní sa za zraňovanie tvojho tela, za všetku tú krv a jazvy. Sebapoškodzovanie sa líši od ostatných porúch správania, zneužívaniu alkoholu či drog, poruchám príjmu potravy, patologickému hráčstvu sa už venovalo v médiách veľa pozornosti, takže postihnutí sa necítia byť až tak osamelo šialenou raritou. V mnohých väčších mestách existujú pre nich terapeuticko-podporné skupiny. Sebapoškodzovaniu sa nevenuje pozornosť a podpory sa sotva dopátraš.
Bezbrannosť a strata kontroly Pocity hanby a bezbrannosti bývajú spôsobené pohľadom na krv a odhalené živé mäso a pocitom neschopnosti kontrolovať svoje automutilačné správanie. Postihnutý to môže považovať za prejav svojej slabosti. Je pravdepodobné, že s tým skúšal prestať, ale zistil, že toho nie je schopný, čo môže vyvolávať pocity zlyhania a hlbokej ľútosti. Výčitky alebo nadávanie si zvyčajne nefungujú, len zvyšujú negatívne pocity. Hanbu a rozčarovanie spôsobuje vnímaná strata kontroly alebo vnímané zlyhanie.