André Kertész (* 2. júl 1894, Budapešť, Rakúsko-Uhorsko – † 28. september 1985, New York, New York, USA) bol významný americký fotograf maďarského pôvodu, ktorý pôsobil vo Francúzsku a neskôr v Spojených štátoch. Patril k významným predstaviteľom avantgardy, bol priekopník fotografickej kompozície, vytváral fotoeseje, živé reportáže, sociálne ladené snímky, pôsobil ako vojnový fotograf.
Už na počiatku svojej dlhej kariéry používal neortodoxné uhly záberu a osobitý fotografický štýl, ktorý mu neskôr priniesol všeobecné uznanie. Sám Kertész však ani na sklonku svojho života necítil dostatočné uznanie, ktoré by si podľa svojho názoru zaslúžil. Bol a v súčasnosti stále je uznávaný ako významná osobnosť fotožurnalizmu a fotografie ako celku.
Kertész bol fotografický samouk a jeho skoršie práce boli vydávané v novinách a časopisoch. Počas svojho života stále publikoval, aj keď za svoju prácu prestal brať honorár. Krátko pôsobil v 1. svetovej vojne a v roku 1925 sa i proti vôli svojej rodiny odsťahoval do Paríža. Tam sa podieľal na umeleckej aktivite prisťahovalcov a tiež hnutí Dada. Dosiahol komerčný úspech a úspech u kritikov. Bezprostredná hrozba 2. svetovej vojny ho donútila opäť emigrovať, tentoraz do Spojených štátov. V USA bol jeho život ešte ťažší a svoju kariéru musel od základov budovať znova. Známe sú jeho roztržky s niekoľkými redaktormi, o ktorých si myslel, že nechcú uznať jeho prácu. V 40. a 50. rokoch prestal pracovať pre časopisy a začal získavať väčší medzinárodný úspech.
S fotografickým prístrojom rád experimentoval, významným prvkom jeho tvorby bolo používanie moderných výrazových prostriedkov ako napríklad nadhľad, podhľad, natočenie kamery alebo detail. Niektoré súbory vytváral vo výtvarnom pojatí, iné spájal s rôznymi poetickými súvislosťami. Napriek mnohým medzinárodným oceneniam, ktoré získal v priebehu niekoľkých rokov, stále ťažko prijímal nedostatočné docenenie spoločnosti. Jeho životná dráha sa delí všeobecne podľa významu jeho práce na štyri časové obdobia: maďarské, francúzske, americké a na sklonku jeho života obdobie medzinárodné.
Počas svojej fotografickej kariéry, ktorá s prestávkami trvala viac než 70 rokov, Kertész dostal za svoje úspechy v oblasti fotografie rad ocenení. Bol prvým fotografom, ktorý mal samostatnú výstavu a tiež sa objavil v takom množstve výstav po celom svete. Za celosvetovým uznaním sa vydal z rodného Maďarska, cestoval po celom svete, až ho našiel na konci svojho života. Po svojej smrti je dnes považovaný za jednu z kľúčových postáv fotožurnalistiky a fotografickej eseje, ak nie fotografie ako celku.
Jeho fotografie sú súčasťou zbierok Inštitútu umenia v Chicagu, National Gallery of Art a tiež Metropolitan Museum of Art.
Život
Mladosť André Kertész sa narodil v Budapešti 2. júla 1894 do židovskej meštianskej rodiny. Do roku 1925, než odišiel do Paríža, používal krstné meno Andor. Jeho otec Lipót Kertész pracoval ako predavač kníh, jeho matka sa volala Ernesztin Hoffmann. Andor, svojimi priateľmi prezývaný „Bandi“, bol prostredným dieťaťom. Keď Lipót Kertész v roku 1908 zomrel na tuberkulózu, vdova Ernesztín sa bez zdroja príjmov musela postarať o ich tri deti, Andora, Imreho a Jenőa. Otcovu úlohu však prevzal Ernesztinin brat Lipót Hoffmann, ktorý sa postaral o zabezpečenie rodiny – pre jej troch synov bol ako ich otec. Rodina sa potom presťahovala do Hoffmannovej vidieckej usadlosti v Szigetbecse, kde bol Kertész vystavený miernejšiemu životnému tempu a pastoračnému spôsobu života, ktorý tiež mohol ovplyvniť jeho ďalšiu profesnú dráhu.
thumb|Lajos Tihanyi: avantgardná maľba portrétu Tristana Tzaru (1927), ktorá inšpirovala Kertésza Lipót hradil Andorove štúdium obchodného odboru na Academy of Commerce až do jeho promócie v roku 1912 a krátko na to mu zaistil miesto na burze. Na rozdiel od svojho brata Imreho, ktorý na burze v Budapešti pracoval až do svojej smrti v roku 1957, mal Andor o obchodovanie s cennými papiermi malý záujem. Namiesto toho posielal kreslené obrázky do ilustrovaných časopisov a venoval sa takým činnostiam ako rybolov a kúpanie v Dunaji, neďaleko domu svojho strýka. Až Kertészovo prvé stretnutie s fotografickým magazínom bolo impulzom k tomu, aby sa stal fotografom. Vplyv na neho mali niektoré obrazy Lajosa Tihanyiho a Zilzera Gyulu a rovnako aj poézia.
Maďarské obdobie thumb|left|C. P. Goerz Taro-Tenax 9x12 Kertész si kúpil svoj prvý fotoaparát v roku 1912. Bola to kamera ICA zabalená v krabici. Kameru si zaobstaral napriek protestom rodiny, ktorá chcela, aby pokračoval v podnikateľskej kariére. Vo voľnom čase začal fotografovať miestnych roľníkov, cigáňov a krajinu v okolí maďarských plání. Jeho prvou fotografiou je pravdepodobne „Sleeping Boy“, ktorú urobil v Budapešti v roku 1912. Kertészove fotografie boli po prvýkrát zverejnené v roku 1917 v časopise Erdekes Újság počas 1. svetovej vojny, keď bol príslušníkom rakúsko-uhorskej armády. Kertész bol samouk, ale jeho vyzretý štýl je zrejmý už na snímke „Eugene“, ktorá pochádza z roku 1914. V roku 1914 ho ako dvadsaťročného vyslali na front, kde dokumentoval život v zákopovej vojne s ľahkým sklopným mechovým fotoaparátom Goerz Tenax, ktorý bol vhodný pre presuny počas boja. Väčšina z týchto fotografií však bola zničená počas Maďarskej revolúcie v roku 1919. Kertész bol v roku 1915 ranený ruskou guľkou iba niekoľko centimetrov pod srdcom.
Poslali ho do vojenskej nemocnice v Budapešti, ale neskôr bol prevezený do Esztergomu, kde aj naďalej fotografoval. Urobil tu okrem iného vlastný autoportrét do súťaže časopisu Borsszem Jankó. Z tohoto obdoba je zrejme najslávnejšia jeho snímka „Underwater Swimmer, Esztergom, 1917“ (Podvodný plavec), jediná fotografia dochovaná z tejto série. Zobrazuje plavca, ktorého obraz je zdeformovaný vodou a odleskami svetla v nej. Táto fotografia v Kertészovi podnietila záujem o obrazové deformácie, ktoré viedli k vzniku série fotografií „Distortions“ na začiatku tridsiatych rokov.
Kertész zostal mimo frontu až do uzatvorenia mieru v roku 1918, po ktorom sa vrátil na burzu. Na burze však stretol svoju budúcu manželku Erzsebet Salomonovú (ktorá neskôr zmenila svoje meno na Elizabeth Saly), ktorá tam takisto pracovala, a začal sa uchádzať o jej ruku. Počas tohoto obdobia ako i po zvyšok života stála Elizabeth Kertészovi modelkou. Svoj voľný čas aj naďalej venoval fotografovaniu, v tejto dobe urobil napríklad celý rad portrétnych fotografií svojho brata Jenőa.
V roku 1923 mu chcelo udeliť maďarské amatérske fotografické združenie za jednu fotografiu striebornú medailu, ale s podmienkou, že bude tlačená bromolejovou tlačou. Išlo o ušľachtilú tlač s mäkkým podaním odtieňov, ktorá bola veľmi populárna u piktorialistov v prvej polovici 20. storočia. Kertész však túto podmienku neprijal a medailu odmietol. Jednu z prvých finančných odmien dostal, keď jeho fotografiu použil maďarský spravodajský časopis Érdekes Újság na obálke vydania z 26. júna 1925. Časopis už zverejnil inú jeho fotografiu vo svojom vydaní z 25. marca 1917, ale tentoraz to bolo prvý raz, čo Kertészova fotografia bola umiestená na obálke. V tej dobe sa už rozhodol odísť fotografovať do Paríža. Francúzske obdobie Kertész i napriek nesúhlasu svojej matky v septembri 1925 emigroval do Paríža. Opustil nielen ju, ale tiež svojich dvoch bratov, Elizabethu aj svojho strýka Lipóta Hoffmanna, ktorý krátko na to zomrel. Jenő opustil Maďarsko, aby mohol žiť v Argentíne, ale Elizabeth zostala až do tej doby, než sa jej budúci manžel v Paríži etabluje a mohli by žiť spolu. Kertész sa stal jedným z mnohých maďarských umelcov, ktorí opustili Rakúsko-uhorskú monarchiu, ako napríklad ďalší fotografi François Kollar, Robert Capa, Emeric Fehér alebo Brassaï. Nebol ani jediným umelcom, ktorý emigroval do Paríža: Man Ray, Germaine Krull (nemecká fotografka, ktorá sa podieľala na výstavách spolu s Kertészom) a Lucien Aigner – tí všetci emigrovali v rovnakom období. V Paríži sa stretol s kritickým a komerčným úspechom. Publikoval svoje práce v celom rade časopisov, pre ktoré pracoval na objednávku po celej Európe – Nemecku, Francúzsku, Taliansku a Spojenom kráľovstve. Kertész bol prvým fotografom, ktorý mal v Paríži svoju vlastnú samostatnú výstavu. Kurátor Jan Slivinsky v roku 1927 vystavil 30 jeho fotografií v galérii Sacre du Printemps. Počas ďalších rokov Kertész usporiadal mnoho samostatných výstav, prípadne skupinových s inými umelcami. Na jednej výstave v Julien Levy Gallery v New Yorku v roku 1932 bola cena Kertészových autorských tlačí stanovená na 20 amerických dolárov, čo v rámci vtedajšej Veľkej hospodárskej krízy bolo dosť peňazí.
Kertész si skoro po príchode do Paríža zmenil svoje meno na André, ktoré používal už po celý zvyšok svojho života. Kertész počas pobytu v Paríži kontaktoval a navštevoval rôznych ďalších maďarských fotografov a umelcov a niekedy ich nechával zažiariť ako hviezdy na výstavách, ktoré spoločne s niektorými z nich usporiadal. V tej dobe lákal dadaizmus ako začínajúci smer celý rad fotografov a umelcov, najmä vo Francúzsku. Navštevoval však tiež mnoho svojich priateľov sochárov, nakoľko obdivoval kubistické zachytenie pohybu. Kertész sa priatelil s mnohými básnikmi, maliarmi, dadaistami a pri vhodných príležitostiach ich portrétoval. Medzi portrétovaných priateľov patrili napríklad Piet Mondrian, Marc Chagall, spisovateľka Colette, filmár Sergei Eisenstein, básnik Paul Dermée, Mihály Károlyi, Reichental, Tsuguharu Foujita, Marc Chagall, André Lhote, Pierr Mac Orlan, Sergei Eisenstein, Tristan Tzara, Jan Slivisky alebo Paul Arma. Mondrianove geometrické kompozície jeho hnutia De Stijl mali nepochybne veľký vplyv na kompozíciu jeho neskorších snímok. V roku 1928 Kertész prešiel z kompikovanej deskovej kamery na Leicu, ktorá bola oveľa pohotovejšia. Obdobie konca dvadsiatych rokov bolo zrejme jedno z najproduktívnejších. Kertész fotografoval každý deň, rad z jeho diel bol publikovaných v časopisoch po celom svete, starostlivo delil svoj čas medzi prácou a voľnou tvorbou. V roku 1930 bol Kertész ocenený striebornou medailou za služby fotografii na Koloniálnej výstave v Paríži.
Kertész publikoval na obálkach francúzskych časopisov ako boli Vu a Art et Médecine. Často publikoval svoje fotografie v magazínoch Magyar Fotográfia, Berliner Illustrirte Zeitung, Nationale de Fiorenza, Sourire, Uhu, Times či Münchener Illustrierte Zeitung. Po novinárskej stránke na konci dvadsiatych a začiatku tridsiatych rokov spolupracoval s francúzskym redaktorom a vydavateľom časopisu Vu Lucienom Vogelom a tiež s časopisom Art et Médecine. Cestoval s fotoaparátom po Paríži a v jeho blízkom okolí a fotografoval na danú tému.
Kertész bol v roku 1933 poverený, aby vytvoril jednu zo svojich najslávnejších sérií – „Distortion“: súbor asi 200 fotografií aktov dvoch modeliek v rôznych pózach so zdeformovanými obrazmi od pokriveného zrkadla, podobne ako v zrkadlovom labyrinte. V niektorých prípadoch boli obrazy modeliek Najinskay Verackhatz a Nadi Kasine tak skreslené, že na nich bolo možné rozpoznať iba končatiny alebo rysy tváre. Niekoľko ich fotografií sa objavilo 2. marca vo vydaní takzvaného „dievčenského časopisu“ Le Sourire a neskôr 15. septembra 1933 vo vydaní Arts et métiers graphiques. Kertész neskôr vydal fotografickú knihu s rovnakým názvom Distortions.
Po svojej prvej knihe fotografií Enfants vydanej v roku 1933, ktorú venoval Elizabete ako aj svojej matke, ktorá v tom istom roku zomrela, nasledoval celý rad ďalších knižných publikácií. Jeho ďalšia kniha Paríž vyšla v roku 1934 a venoval ju svojim bratom Imremu a Jenőovi. Kniha Nos Amies les bêtes („Naši kamaráti zvieratá“) bola vydaná v roku 1936 a Les Cathédrales du vin („Katedrály vína“) v roku 1937.