thumb|Palác Potála v Lhase zo 17. storočia, tradičné sídlo dalajlámov, od roku 1994 súčasť svetového dedičstva (fotografia z roku 2009) thumb|Songcän Gampo (605 – 649), zakladateľ Tibetskej ríše a jedna z najvýraznejších postáv tibetských dejín Dejiny Tibetu sa vyznačujú úzkym prepojením s dejinami budhizmu v Tibete, a tiež častými kontaktmi so susedným Mongolskom a Čínou. Starobylé tibetské dejiny nie sú známe s dostatočnou presnosťou. Spôsobil to najmä nedostatok písomných prameňov, ich stručnosť a tiež prax kronikárov, ktorí radi miešali legendárne rozprávania s historickými udalosťami.
K tradičným tibetským dejinám patrí polomýtické rozprávanie o prvých tibetských kráľoch zostúpených z nebies. Tí sídlili najskôr v Jumbulagangu v údolí rieky Jarlung, pre čo sa dynastia prvých kráľov niekedy označuje ako „Jarlungská dynastia“. Za prvého významného historického kráľa sa považuje Songcän Gampo žijúci v 7. storočí, za ktorého vlády sa v Tibete rozšíril budhizmus. Svoje korene však učenie Buddhu Šákjamuniho (dharma) pevne zapustilo až o storočie neskôr v dobe Thisong Decäna a Ralpačäna. V 2. polovici 7. a po celé 8. storočie pritom Tibetská ríša dosahovala svoj najväčší územný a politický rozmach. [Ďalej iba Kolmaš (2002)] Od polovice 9. do polovice 13. storočia bola ústredná moc v Tibete decentralizovaná a na tibetskom území sa nachádzalo hneď niekoľko viac či menej mocných a samosprávnych celkov. V 13. storočí bol Tibet do značnej miery pod vplyvom Mongolskej ríše, s čím súvisel nárast mocenského vplyvu budhistickej školy sakja. V 16. storočí sa však k moci dostal gelug a jej svetskí predstavitelia – dalajlámovia – sa od piateho dalajlámu Ngawang Lozang Gjamccha (1617 – 1682) stali i svetskými vládcami Tibetu.
V 18. storočí Tibet načas obsadili mongolskí Džúngarovia a zanedlho po nich čínski Mandžuovia, ktorí Tibetu síce ponechali vnútornú nezávislosť, v Lhase však ponechali svojich úradníkov (ambanov), ktorí tu zotrvali až do pádu Mandžuskej dynastie na začiatku druhého desaťročia 20. storočia. Uzavretosť Tibetu prelomila v rokoch 19031904 Younghusbandova expedícia, ktorá uzatvorila medzi Tibetom a Britským impériom bilaterálne dohody. Pád Mandžuskej dynastie pre Tibet de facto znamenal osamostatnenie; to bolo však ukončené v roku 1950 príchodom vojsk Čínskej ľudovej oslobodeneckej armády a začlenení tibetského územia do Čínskej ľudovej republiky (ČĽR). V ČĽR v súčasnej dobe existuje Tibetská autonómna oblasť, ktorá však zaberá iba zhruba polovicu pôvodnej rozlohy Tibetu. Tibetská exilová vláda s názvom Ústredná tibetská správa sídli v indickej Dharamsale, jej hlavným predstaviteľom je štrnásty dalajláma Tändzin Gjamccho.
Počiatky
Vzhľadom na to, že o najstarších dejinách Tibetu prakticky neexistujú žiadne záznamy [Ďalej len Žagabpa (2000)] a písaná tibetská história začína v 7. storočí za kráľa Songcän Gampa, zostavujú sa počiatky tibetských dejín veľmi ťažko. Historické postavy a udalosti z doby pred 7. storočím sú navyše v kronikách, ktoré pochádzajú z neskorších storočí, previazané s legendárnymi udalosťami. Novodobí bádatelia sa potom niekedy rozchádzajú v interpretáciách toho, ktoré udalosti či postavy sú skutočne historické a ktoré spadajú skôr do oblasti legiend.
Niektoré tibetské pramene hovoria o štyroch či šiestich – prípadne inom počte – kmeňov, ktoré kedysi obývali Tibetskú náhornú plošinu.[Ďalej len Tarthang Tulku (2006)] Podľa legendárneho podania boli príslušníci týchto kmeňov potomkami opíc, ktoré vzišli zo zväzku opičiaka a skalnej rákšasí, ako o tom hovorí tradičná tibetská legenda. Medzi najdôležitejšie kmene mali patriť Se, Dong, Tong a Mu.Tarthang Tulku (2006), s. 130 – 145. Kmene medzi sebou mali mať ustavičné spory a postupne sa premeniť na kráľovstvo. Týchto kráľovstiev postupne vzniklo až štyridsať. Pokiaľ však skutočne existovali, nevie sa o nich prakticky nič. Oveľa neskôr sa tieto kráľovstvá mali zjednotiť do tzv. štyroch veľkých kultúr.Tarthang Tulku (2006), s. 130 – 134.
O pôvodných kmeňoch je toho tiež známe iba veľmi málo a určiť čo i len približnú dobu ich existencie je prakticky nemožné. Dosiaľ najstaršie známky skutočne doloženého osídlenia Tibetu boli nájdené v oblasti Balukšaru. Tunajšia megalitická kultúra vykazuje známky podobnosti s inými megalitickými kultúrami juhovýchodnej Ázie z obdobia 2. tisícročia pred Kr.[Ďalej len Roux (2007)] Trvalejšie osídlenie Tibetskej náhornej plošiny pravdepodobne nastalo začiatkom nášho letopočtu.Kolmaš (2002), s. 15.
Prví králi Ďalšie informácie obsahuje článok Zoznam kráľov Tibetu. thumb|Ňathi Cänpo, podľa tradičného podania prvý tibetský kráľ
Sedem nebeských kráľov
Legenda hovorí, že od počiatku sveta až do 6. storočia v Tibete vládlo dvadsať sedem kráľov. Prvý kráľ mal zostúpiť z nebies po rebríku alebo lane zvanom mu (symbolizujúcom axis mundi) a spojiť sa s pozemským bohom veľhôr. Obdobne aj ďalších šesť tibetských kráľov zostúpilo z neba, až sa jedného dňa lano pretrhlo a tým skončil „zlatý vek“.Roux (2007), s. 118. Týchto prvých sedem kráľov je podľa svojho pôvodu väčšinou označovaných ako „sedem nebeských kráľov“.
Prvým kráľom zostúpeným z nebies a súčasne prvým kráľom Tibetu mal byť Ňathi Cänpo. Traduje sa, že to bol on, kto v údolí rieky Jarlung (známa skôr ako Brahmaputra) nechal postaviť Jumbulagang, ktorý sa po ďalšie storočia stal sídlom kráľov Tibetu. Tradícia mu pripisuje zjednotenie tibetských kmeňov pod jednotnú vládu. Otázka jeho histórie či životných dát však zostáva nevyriešená, v jednotlivých prameňoch sa prípadné datovanie vlády Ňathi Cänpa často veľmi líši, Tarthang Tulku dobu vlády Ňathi Cänpa zaraďuje do 3. storočia pr. Kr.Tarthang Tulku (2006), s. 156.
Ďalší králi
Prvým skutočne doloženým tibetským kráľom sa stal Digum Cänpo (asi 2. storočie pred Kr.), ktorého hrobku Tibeťania označujú ako „hrobku prvého kráľa“ a podľa tradície sa nachádza v Kongpu na východe Ü-Cangu. Podľa legendy bol Digum Cänpo v poradí ôsmym tibetským kráľom a prvým kráľom „pozemským“. Podľa legendárneho rozprávania sa na nebesia už nemohol vrátiť ako jeho predchodcovia, pretože si lano nevedomky sám pretrhol v súboji so svojím sluhom Longamom. Potom, čo Digum Cänpo Longamovou rukou zomrel, chopil sa v Tibete vlády sám Longam. Čoskoro však bol o trón pripravený a na jeho miesto nastúpil Digum Cänpov syn Čhathi, ktorý prijal meno Pudegunggjal.Tarthang Tulku (2006), s. 161 – 162. thumb|left|Jumbulagang, tradičné sídlo tibetských kráľov (fotografia z roku 1939) Obdobie týchto prvých dvoch „pozemských kráľov Tibetu“ sa vyznačuje ako veľkými pokrokmi v znalostiach technológií, tak aj sociálno-politickými zmenami. Po týchto kráľoch nasledovalo „šesť kráľov leg“ (resp. „šesť pozemských kráľov s prídomkom leg“ – „leg“ znamená dobrý), „osem kráľov de“ („de“ – pokladnica) a „päť kráľov cän“ („cän“ – mocný). Títo králi vládli v Tibete pravdepodobne medzi 1.5. storočím a počas tejto doby sa tibetský ľud zdokonaľoval v znalostiach poľnohospodárstva, stavali sa mohutné pevnosti na svahoch hôr a tibetská kultúra sa stávala čím ďalej, tým viac komplexnejšou.Tarthang Tulku (2006), s. 165 – 168. O týchto dávnych kráľoch je toho však známe len veľmi málo, často to sú iba ich mená, prípadne mená ich manželiek a detí.
Podľa tradičného počítania sa dvadsiatym ôsmym kráľom Tibetu stal Thothori Ňäncän. V jeho období vlády sa Tibet dostal do prvých kontaktov s budhizmom. Budhistická tradícia hovorí, že keď kráľ prebýval v Jumbulagangu, dostal kôš s budhistickými textami, ktoré boli písané v sanskrte. Neznajúc sanskrt Thothori Ňäncän odkázal svojim ministrom, že texty boli zoslané z neba, a že až štvrtý kráľ, ktorý bude po ňom nasledovať, texty dokáže prečítať a porozumieť im.Žagabpa (2000), s. 36. Po Thothori Ňäncänovi sa vlády chopil jeho syn Thiňänzungcän, potom Dongňändeu, Tagriňänzig a Namri Söngcan. Namri Söngcanovi sa podarilo zjednotiť znesvárené kmene žijúce na tibetskom území a ustanoviť nad nimi jednotnú vládu; svojich odporcov sa mu nepodarilo celkom skrotiť, o čom svedčí fakt, že bol otrávený vlastnými šľachticmi. Už v týchto dobách pravdepodobne dochádzalo k obchodným stykom medzi Tibetom a Čínou.Tarthang Tulku (2006), s. 172 – 179. Namri Söngcan bol významnou postavou tibetských dejín a aj keď sa snažil položiť základ novodobej Tibetskej ríše, nepodarilo sa mu to. Tým, kto to dokázal, bol až Namri Söngcanov nástupca, syn, súčasník indického kráľa Haršu a jedna z najvýznamnejších postáv dejín Tibetu, kráľ Songcän Gampo.
Tibetská ríša Songcän Gampo a jeho nástupcovia thumb|Songcän Gampo a jeho manželky Wen-čcheng a Bhrkutí Presné životné dáta Songcän Gampa nie sú známe, historici sa však zhodnú, že začal vládnuť začiatkom 7. storočia. Songcän Gampovi sa podarilo zjednotiť oblasti okolo rieky Jarlung a vytvoriť tak prvý stabilný štátny útvar na tibetskom území. Bol tvorcom mnohých reforiem – obyvateľstvo rozdelil do troch stavov: na vojsko, služobníctvo a roľníctvo, a uskutočnil nové rozdelenie pôdy.Žagabpa (2000), s. 38. Songcän Gampo sa okrem iného oženil s princeznou Wen-čcheng, neterou mocného čínskeho cisára Tchaj-cunga, a nepálskou princeznou Bhrkutí, dcérou kráľa Amšuvarmana z rodu Liččhaviov. Obe ženy boli budhistky a podľa tradičného podania si so sebou do Tibetu priniesli sochy Budhov, pre ktoré boli v Lhase vystavané chrámy Džókhang a Ramočhe. Na ich popud prijal budhizmus aj ich manžel, ktorý pritom zavrhol bön, do tej doby najrozšírenejšie tibetské „náboženstvo“. Songcän Gampo tak mal vyplniť proroctvo svojho predchodcu Thothori Ňäncäna. Budhizmus ovplyvnil celkom zásadným spôsobom neskoršie smerovanie a celkový ráz tibetskej kultúry. Songcän Gampo ešte vyslal na štúdiá do Indie skupinu mníchov vedených Sambhótom, ktorý po návrate do Tibetu položil základ tibetského písma.
Dovtedajším tradičným sídlom tibetských kráľov bolo údolie rieky Jarlung, za Songcän Gampa sa však prenieslo do Lhasy. Kráľ tam dal vystavať tzv. Biely palác, v ktorého blízkosti bol v 17. storočí postavený nový palác nazvaný Potála.Tarthang Tulku (2006), s. 205. Songcän Gampo dal ďalej vystavať rad budhistických chrámov a snažil sa o šírenie budhizmu v Tibete i mimo neho. Podnikal vojenské výboje nielen proti južnému susedovi – Indii, ale i proti Číne. V kraľovaní a spravovaní rozsiahlej ríše mu pomáhal minister Gar Tongcän, ktorý sám položil základ pre významnú tibetskú ministerskú dynastiu.Roux (2007), s. 119 – 120. thumb|left|Chrám Džókhang, ktorý bol postavený pre Budhovu sochu princeznej Wen-čcheng (snímka z roku 2004) Songcän Gampo udržiaval obchodné a diplomatické styky s okolitými krajinami ako bol Kašmír, Nepál, Ladak, Serinda či Čína. Na kráľovu žiadosť prichádzali do Tibetu čínski vzdelanci, ktorí so sebou priniesli pokročilé znalosti o zavlažovaní či výrobe piva, z hotových výrobkov so sebou priniesli napr. hodváb či atrament.Roux (2007), s. 120. Songcän Gampo niekedy v roku 641 odovzdal trón svojmu jedinému známemu synovi Gungsong Gungcänovi, ktorý však čoskoro zomrel a jeho otec preto znovu nastúpil na trón. Po Songcän Gampovej smrti koncom 1. polovice 7. storočia vládol po určitú dobu Gar Tongcän ako regent. Po ňom prebral moc Songcän Gampov vnuk Mangsong Mangcän.Žagabpa (2000), s. 38 – 40.