Maurice Druon (* 23. apríl 1918, Paríž, Francúzsko – † 14. apríl 2009, tamže), celým menom Maurice Samuel Roger Charles Druon, bol francúzsky spisovateľ, člen Francúzskej akadémie, prozaik, politik, francúzsky minister kultúry v rokoch 1973 a 1974 a tajomník Francúzskej akadémie počas štrnástich rokov.
Angažoval sa vo francúzskom odboji počas druhej svetovej vojny. V roku 1943 odišiel do Londýna, kde pracoval vo vysielaní BBC.
Po vojne mal úspech s románovou sériou Les Grandes Familles (Veľké rodiny, 3 časti), za ktorú získal Goncourtovu cenu (1948), a so ságou Les rois maudits (Prekliati králi). V roku 1966 ho zvolili doživotne do Francúzskej akadémie. Písal romány, divadelné hry a eseje.
Život Literárna mladosť Maurice Druon je vnukom spisovateľa Josepha Kessela a pravnukom Antoina Crosa, kráľa Araukánie. Jeho predkami bol aj poet Charles Cros a brazílsky literát Odorico Mendes. Druonovi rodičia prišli do Francúzska z Orenburgu. Boli to litovskí židia. Jeho otec Lazare Kessel spáchal samovraždu pred narodením M. Druona. Matka sa znovu vydala za René Edouarda Marie Druon de Reyniac (18741961), ktorý ho adoptoval. Detstvo strávil v Normandii v La Croix-Saint-Leufroy, kde sa spriatelil s Pierrom Thureauom Danginom, synom akademika. Po lýceu a vojenskej kadetskej škole kavalérie vyštudoval fakultu literatúry a politické vedy v Paríži.
So svojím strýkom Josephom Kesselom chodil po ruských kabaretoch a spoznával veľké mená dobrodružných letcov spoločnosti „Aéropostale“ - Saint-Exupéryho a Henri Guillaumeta - a umelcov východnej Európy.
Úspešný odbojár a spisovateľ V septembri 1939 bol povolaný do povinnej vojenskej služby a publikoval v Paris-Soir článok nazvaný „J’ai vingt ans et je pars“ (Mám dvadsať a odchádzam). Ako mladý oficier kavalérie zo školy L’École de Saumur v 1940 sa zúčastnil Francúzskej kampane v bojoch kadetov na Saumure na Loire.
Keď ho demobilizovali, zostal na voľnej nohe a uviedol svoju prvú hru „Mégarée“ (Megareus) v Grand Théâtre de Monte-Carlo 3. 2.1942. Zapojil sa do hnutia odporu. Na Vianoce 1942 odišiel so svojím strýkom J. Kesselom, aby vstúpil do radov Francúzskych oslobodeneckých síl generála de Gaulle. Prešli Pyreneje a Španielsko, v Portugalsku nasadli do hydroplánu smerom do Londýna v roku 1943.
Pomáhali v tábore generála Françoisa d’Astier de La Vigerie, potom sa zapojili do programu „Honneur et Patrie“ v BBC. Neskôr odišiel na misiu do Alžírska ako vojenský korešpondent až do roku 1944. V roku 1943 napísal s Kesselom pieseň „Le chant des partisans“ (Partizánska pieseň), ktorá sa stala hymnou francúzskeho hnutia odporu.
Po oslobodení sa dal na literárne chodníčky a publikoval spomienky na vojnu „La Dernière Brigade“ (Posledná brigáda) v 1946. So svojím románom „Les Grandes familles“ v roku 1948 získal Goncourtovu cenu, ktorá mu zaistila postavenie v literárnom Paríži. V roku 1953 mu uviedli jednoaktovku „Un Voyageur“ (Cestovateľ) v Comédie-Française a publikoval s Kesselom hru „Le Coup de grâce“ (Rana z milosti). Definitívne získal slávu historickou románovou ságou „Les Rois maudits“ (Prekliati králi), publikovanou od roku 1955, a r. 1973 adaptovanou ako televízny seriál.
Maurice Druon nikdy neskrýval, že „Prekliati králi“ sú výsledkom práce celého ateliéru. Medzi spolupracovníkov patrili napr. Gilbert Sigaux, Matthieu Galley, Pierre de Lacretelle, José André Lacour a spisovateľka Edmonde Charles-Roux.
So svojimi dvoma ságami a antickým príbehom „Alexander Veľký a Diove pamäti“ sa špecializoval na historický román. Okrem toho napísal knižku pre mládež „Tistou les Pouces verts“ (Tistou so zázračnými prstami) a novely.
Po prestížnych cenách (Prix Pierre de Monaco) bol zvolený v roku 1966 do 30. kresla Francúzskej akadémie. Zasadal medzi rokmi 1969 a 1970 v komisii na reformu ORTF.
Minister kultúry Tento gaullistický odbojár zostal politicky angažovaný počas celého obdobia po vojne. Postupne sa z románopisca stáva polemik a kritik katolíckej cirkvi. Cítiť to v prácach L’Avenir en désarroi (Rozháraná budúcnosť) alebo analýze udalostí z mája 1968 – Une église qui se trompe de siècle (Cirkev, ktorá si pomýlila storočie). Vyslovuje tézu zjednotenej Európy. Neodmietol nálepku konzervatívca.
V roku 1973 bol Georgesom Pompidouom menovaný za ministra kultúry. Nominácia tejto postavy gaullizmu, hlavne keď nebola volená ale dosadená, literáta s popularitou v televízii, odbojára neskrývajúceho svoj zmysel pre poriadok, mala upokojiť masy rozčúlené stavbou projektu „Centre Beaubourg“, nazývaného aj Centre Pompidou. Druon v kresle ministra zakúsil zmätky, keď odmietol dať subvencie niektorým divadlám, čím vyvolal ich verejné protesty. Napriek tomu iným divadlám mimo Paríža pomohol, renovovala sa Comédie Française a vybudovali sa kultúrne centrá v departementoch.
Funkciu vykonával do roku 1974. Bol zvolený za poslanca a zastával viaceré diplomatické posty aj v Rade Európy, do mája 1981.
Stály tajomník Francúzskej akadémie Stálym tajomníkom sa stal 7. novembra 1985, nahradiac Jeana Mistrela, spomaľoval vývoj Inštitútu, keďže kritizoval voľbu prvej akademičky Marguerite Yourcenarovej bojac sa, že: „zakrátko tu budete mať štyridsiatku gazdiniek, ktoré budú štrikovať počas rokovania o francúzskom lexikóne.“
M. Druon vo svojej prijímacej reči vyhlásil, že „civilizácia je predovšetkým jazyk“. Otvoril akadémiu pre zahraničných frankofónnych autorov. Keď sa v roku 1999 vzdával kresla tajomníka v prospech Hélène Carrère d'Encausse, zostal čestným tajomníkom a ostal verný svojej pozícii "strážcu Chrámu", keď bránil vstupu Valéry Giscarda d’Estainga roku 2003. Pokračoval v komentovaní vnútornej politiky a v prezidentských voľbách podporil Nicolasa Sarkozyho.
V roku 2009 skonal, slávnostný smútočný obrad sa odohral v katedrále Invalidovne (Les Invalides). Zúčastnili sa na ňom poprední politici s prezidentom Sarkozym a hrala sa „Pieseň partizánov“. Pochovaný je v opátstve Faize.
Literát známy v zahraničí Vďaka Prekliatym kráľom preloženým do mnohých jazykov a televíznemu seriálu sa stal veľmi známy. Stal sa členom viacerých akadémií: Aténskej, marockej a rumunskej.
Ceny a medaily Veľký kríž Čestnej Légie Komandér čestnej légie Médaille de la France libre Chevalier commandeur de l’Ordre de l’Empire britannique a titre honoraire Grand officier du Mérite de l’Ordre souverain de Malte Docteur honoris causa univerzity v Yorku, univerzity v Toronte, Boston University a univerzity v Tirane. le Prix Goncourt Literárna cena Fondu Princa Pierra de Monaco za celé dielo Prix Saint-Simon, Prix Agrippa d’Aubigné Rad priateľstva národov Médaille de la Plume Française
Dielo Romány La Dernière Brigade, Posledná Brigáda, 1946 La fin des hommes 1948 – 1951, trilógia, Zánik mužov Les grandes familles I., Veľké rody / Rozvetvené rodiny, slov. "Burziáni" La chute des corps, II. "Zánik" Rendez-vous aux enfers, III., "Stretnutie v pekle" La volupté d’être, 1954, "Skon kurtizány Lucrezie" Les rois maudits, 1955 – 1977, "Prekliati králi" Le roi de fer (Železný kráľ) I. La Reine étranglée (Zahrdúsená kráľovná) II. Les Poisons de la Couronne (Jed v kráľovskej korune) III. La Loi des mâles (Zákon mužov) IV. La Louve de France (Francúzska vlčica) V. Le Lys et le Lyon (Ľalia a lev) VI. Quand le roi perd le royaume (Keď kráľ prehrá Francúzsko) VII.
Tistou les pouces verts, 1957, "Tistou so zázračnými prstami" Alexandre le Grand, 1958, "Alexander Veľký" Les mémoires de Zeus, 1963 – 1967 "Diove pamäti" L’aube des dieux I., Úsvit bohov Les jours des hommes, II., Dni mužov
Eseje, hry, novely Mégarée, 1942, Megareus, divadelná hra Le Sonneur de bien aller, 1943, Zvonár na šťastnú cestu, novela Le chant des partisans, 1943, Pieseň partizánov Lettres d’un Européen et Nouvelles lettres d’un Européens, eseje, Listy Európana a nové listy Európana Un voyageur (1953), komédia, Cestovateľ Antilopes des prés (1955), Lúčne antilopy, novela L’hôtel de Mondez, (1956) Mondezovský dom Le Coup de grâce (1953), Rana z milosti, melodráma, spolu s Joseph Kessel Des seigneurs de la plaine à l'hôtel de Mondez (1962), Vládci pláne v Mondezovskom dome novely Le train du 12 novembre Vlak z 12. novembra (v "The black Prince and other tales, London, Rupert Hart-Davis, 1962) Paris, de César à saint Louis (1964), historická esej, Paríž od Cézara po sv. Ľudovíta Bernard Buffet (1964), Bernard Buffet, esej Le Pouvoir (1965), Moc Le Bonheur des uns ... (1967), novely, Šťastie jedných... 1- Les seigneurs de la plaine, Vládci pláne 3- L’hôtel de Mondez Mondezovský dom 4- Le Bonheur des uns, "Šťastie jedných"... 5- Le malheur des autres, "Nešťastie druhých" L’Avenir en désarroi (1968), esej, "Rozháraná budúcnosť" Une église qui se trompe de siècle (1972), esej, "Cirkev, ktorá si pomýlila storočie" La Parole et le Pouvoir (1974), (Plon), Heslo a moc Attention la France! (1981), Pozor na Francúzsko! (Stock) Réformer la démocratie (1982), Reforma demokracie (Plon) La Culture et l’État (1985), Kultúra a štát (Vouloir la France) Vézelay, colline éternelle, nové vydanie (1987), (Albin Michel), Vézelay, večný kopec Lettre aux Français sur leur langue et leur âme (1994), List Francúzom o ich jazyku a duši (Julliard) Circonstances (1997), Okolnosti (Le Rocher) Circonstances politiques (1998) Politické okolnosti I. Circonstances politiques II (1999) Politické okolnosti II. Le Bon Français (1999), Akurátny Francúz (Le Rocher) La France aux ordres d’un cadavre (2000), esej, Francúzsko pod nadvládou zdochliny Ordonnances pour un État malade (2002), Recepty pre chorý štát (Éditions de Fallois/du Rocher) Le Franc-parler (2003), Úprimnosť (Le Rocher) Mémoires I. L’aurore vient du fond du ciel, (2006), (Plon/Éditions de Fallois) Pamäti I. Úsvit prichádza z hlbín nebies Mémoires II. C’était ma guerre, ma France et ma douleur (2010), (Plon /Éditions de Fallois) Pamäti II. Moja vojna, moje Francúzsko a môj bôľ
Iné projekty
Externé odkazy Prekliati králi - heslo v slovníku Larousse heslo Maurice Druon v Encyclopaedia Britannica Video s Mauriceom Druonom Stránka Francúzskej akadémie o M. Druonovi
Zdroj Malá encyklopédia spisovateľov sveta'', 1981, str.150, vyd. Obzor
Kategória:Francúzski spisovatelia Kategória:Členovia Francúzskej akadémie Kategória:Ministri kultúry Francúzska Kategória:Držitelia Radu Priateľstva Kategória:Osobnosti z Paríža Kategória:Rytieri veľkokríža Radu za zásluhy Talianskej republiky Kategória:Laureáti Goncourtovej ceny Kategória:Nositelia veľkokríža Radu čestnej légie