thumb|300px|Prvých jedenásť sovietskych kozmonautov v Hviezdnom mestečku, júl 1965. Vpredu zľava doprava: Vladimir Komarov, Jurij Gagarin, Valentina Tereškovová, Andrijan Nikolajev, Konstantin Feoktistov a Pavel Beľajev. Vzadu zľava doprava: Alexej Leonov, German Titov, Valerij Bykovskij, Boris Jegorov a Pavel Popovič
Sovietski kozmonauti boli členovia oddielov a skupín kozmonautov existujúcich v Sovietskom zväze. Prvá skupina kozmonautov bola sformovaná v marci 1960 z vojenských pilotov. Pre ich výcvik vzniklo Stredisko prípravy kozmonautov neďaleko Moskvy, okolo strediska vyrástlo Hviezdne mestečko.
Čoskoro po začiatku kozmických letov presadzovalo vedenie konštrukčných kancelárií a výrobných závodov účasť svojich zamestnancov v kozmických letoch. V marci 1967 padlo rozhodnutie vlády o oficiálnom založení samostatných oddielov na ministerstve všeobecného strojárstva, zdravotníctva a Akadémii vied. V priebehu času sa každá sovietska inštitúcia výraznejšie zúčastnená v kozmickom programe snažila o zostavenie vlastného oddielu kozmonautov. Plnohodnotný oddiel, ktorý sa pravidelne zúčastňuje letov do vesmíru, zostavila ale len spoločnosť CKBEM (neskôr premenovaná na NPO Energija).
Výber V Sovietskom zväze prvá skupina kozmonautov vznikla v roku 1960. Bolo rozhodnuté vybrať dvadsaťčlenný oddiel z vojenských pilotov. Pre prípravu a výber kozmonautov vzniklo Stredisko prípravy kozmonautov (CPK) podriadené veliteľstvu Vojenských vzdušných síl ZSSR. Lekárske hodnotenie kandidátov vykonala Ústredná vojenská vedeckovýskumná letecká nemocnica (CVNIAG VVS, ).
Čoskoro po začiatku kozmických letov presadzovalo vedenie konštrukčných kancelárií a výrobných závodov v čele s Koroľovom účasť svojich zamestnancov na kozmických letoch. Od roku 1965 prebiehalo lekárske posudzovanie civilistov v Inštitúte lekársko-biologických problémov ministerstva zdravotníctva (IMBP, ), založeného v roku 1963. Vojaci, v snahe udržať si kontrolu nad kozmonautmi, hodnotenia Inštitútu neuznávali, požadovali po kandidátoch potvrdenie svojej komisie z CVNIAG. V marci 1967 padlo rozhodnutie Постановление ЦК КПСС и Совета Министров СССР № 270-105 от 27 марта 1967 o oficiálnom založení samostatných oddielov na ministerstve všeobecného strojárstva (v CKBEM), zdravotníctva (v IMBP ) a Akadémii vied. Kozmonautov mali organizácie týchto rezortov hľadať medzi svojimi zamestnancami, zdravotný stav posúdili u vojakov komisia CVNIAG, u civilistov IMBP a konečný verdikt vyniesla Hlavná lekárska komisia () zostavená zo zástupcov oboch ústavov.
Po získaní lekárskeho súhlasu odporúčanie na zaradenie do oddielu alebo skupiny kozmonautov dávala Štátna medzirezortná komisia (GMVK, ). Vlastné zaradenie bolo vykonané príkazom vedúceho organizácie z ktorej kandidát pochádzal, prípadne nadriadeného ministra (napr. u vojenských letcov rozkazom hlavného veliteľa letectva alebo ministra obrany). Nový kozmonaut bol zaradený ako poslucháč-kozmonaut (), v 80. rokoch kandidát na kozmonautov (). Prešiel prvou fázou kozmonautického výcviku - všeobecnou prípravou, zvyčajne dvojročnou. Po absolvovaní všeobecnej kozmickej prípravy, zložil kandidát skúšky pred GMVK, spravidla úspešne, získal kvalifikáciu skúšobný kozmonaut (, vytvorené analogicky ku skúšobný letec () alebo kozmonaut-výskumník () a bol zaradený medzi aktívnych kozmonautov oddielu alebo skupiny svojej organizácie.
Výcvik Príprava kozmonautov na let pozostávala z troch etáp. Cieľom všeobecnej vesmírnej prípravy bolo získanie vedomostí, návykov a zručností tvoriacich základy profesie kozmonauta. Kandidáti prechádzali prípravou fyzickou, leteckou, parašutistickou a lekársko-biologickou, výcvikom na prežitie v prípade havárie alebo pristátie v neobývaných oblastiach, trénovali v beztiažovom stave. Zoznamovali sa s kozmodrómom, nosnými raketami, kozmickými loďami. Študovali teóriu kozmických letov, navigáciu vo vesmíre, riadenie kozmických lodí. Všeobecná príprava trvala zvyčajne dva roky, zakončená bola skúškou pred štátnou medzirezortnej komisiou.
Počas prípravy na let v skupine sa zdokonaľovali a upevňovali vedomosti kozmonautov. V tejto fáze prípravy boli kozmonauti rozdelení do skupín podľa typov kozmických lodí, v ktorých mali letieť. Pripravovali sa potom na lety určeným typom vesmírnej lode.
V predletovej príprave sa posádka zohrávala a pripravovala na plnenie programu konkrétneho kozmického letu.
V období medzi kozmickými letmi pracovali kozmonauti v stredisku riadenia letov alebo vo svojej materskej organizácii, spolupracovali na vývoji a skúškach nových kozmických lodí, zúčastnili sa lekárskych aj technických experimentov a skúšok.
Posádky Prvé kozmické lode (programu Vostok) boli jednomiestne, vo viacmiestnych lodiach má každý člen posádky svoje vlastné úlohy a zodpovednosť.
V lodi Voschod-1 leteli veliteľ posádky (), palubný inžinier () a lekár (). Vo Voschode-2 bol veliteľ lode () a druhý pilot ().
V ďalších sovietskych a ruských kozmických lodiach bol prvý člen posádky vždy kapitán lode (). Druhý bol palubný inžinier (), iba v dvojčlenných posádkach programu Interkozmos lietali zahraniční účastníci ako kozmonaut-výskumník (). Eventuálne tretí člen posádky bol nazývaný rôzne, v závislosti na jeho úlohách. Spočiatku v rokoch 1969 - 1971 inžinier-výskumník (), ale Nikolaj Rukavišnikov v Sojuze-10 ). Po nešťastí Sojuzu-11 v júni 1971 lietali Sovieti do roku 1980 len po dvoch. Potom bol tretí člen posádky bežne kozmonaut-výskumník (). Iba Valerij Poľakov letel ako lekár-výskumník ().
Neskôr už v ruských lodiach Sojuz TM-31, TMA-1 a TMA-5 bol tretí člen posádky palubný inžinier 2 (). Takzvaní kozmickí turisti sú oficiálne účastníci kozmického letu ().
Vyznamenania a tituly Po prvom lete dostávali kozmonauti čestné tituly "letec-kozmonaut ZSSR" a "Hrdina Sovietskeho zväzu", s titulom Hrdinu je vždy súčasne udeľovaná medaila "Zlatá hviezda hrdinu Sovietskeho zväzu" a Rad Lenina, vojenskí kozmonauti boli často povýšení (Gagarin mimoriadne o dva stupne, z nadporučíka na majora). Po druhom lete bol kozmonautovi udelený druhý titul Hrdina Sovietskeho zväzu, so Zlatou hviezdou a Leninovým radom. Po treťom a ďalšom lete už len Rad Lenina. Kozmonauti zúčastňujúci sa letov medzinárodných posádok zvyčajne získavali aj vyznamenanie týchto štátov.
Oddiely a skupiny kozmonautov v Sovietskom zväze V Sovietskom zväze neexistoval jednotný oddiel kozmonautov. Samostatné oddiely a skupiny udržiavali ministerstva obrany (oddiel Strediska prípravy kozmonautov J. A. Gagarina, Skupina kozmonautov GKNII VVS V. P. Čkalova), všeobecného strojárstva (Oddiel kozmonautov CKBEM/NPO Energija, Skupina kozmonautov CKBM), zdravotníctvo (Oddiel kozmonautov Inštitútu lekársko-biologických problémov), leteckého priemyslu (Oddiel kozmonautov Letecko-výskumného inštitútu M. M. Gromova) a Akadémie vied (Skupina kozmonautov Akadémie vied).
Oddiel Strediska prípravy kozmonautov vojenských vzdušných síl (CPK VVS) thumb|Stredisko prípravy kozmonautov J. A. Gagarina v Hviezdnom mestečku
Oficiálny názov oddielu bol Oddiel Strediska prípravy kozmonautov vojenských vzdušných síl (CPK VVS; , od roku 2009 funguje ako oddiel NII CPK J. A. Gagarina ().
Oddiel CPK bol najväčší a najstarší oddiel kozmonautov v Sovietskom zväze. Vznikol v roku 1960, ako relatívne samostatná jednotka Vojenských vzdušných síl ZSSR, 25 km severovýchodne od Moskvy. Na mieste bola vybudovaná nová obec pomenovaná Hviezdne mestečko. Oddiel bol podriadený pomocníkovi hlavného veliteľa letectva na prípravu a zabezpečenie kozmických letov (funkcia bola zriadená roku 1960, zastával ju generál Nikolaj Kamanin, potom v rokoch 1971 - 1992 generál a bývalý kozmonaut Vladimir Šatalov). Oddielom prešlo do zániku Sovietskeho zväzu 110 ľudí, koncom roka 1992 mal 21 členov.
Oddiel CKBEM/NPO Energija Prvá osemčlenná skupina kandidátov-kozmonautov CKBEM bola zriadená rozhodnutím riaditeľa CKBEM Vasilija Mišina už 23. mája 1966. Jej členovia začali teoretickú i praktickú prípravu k letom v lodiach Sojuz, neskôr, po prekonaní odporu vojakov z CPK, aj v lunárnom programe. Po prijatí pravidiel vytvárania oddielov a výberu kozmonautov v marci 1967 bol príkazom ministra všeobecného strojárstva Sergeja Afanasjeva z 27. mája 1968 vytvorený jedenásťčlenný oddiel CKBEM. Kozmonauti CKBEM (od 1974 NPO Energija) obsadzovali miesta palubných inžinierov v Sojuzoch (v prvých trojčlenných lodiach (do roku 1971) mali dokonca dve miesta z troch. V niektorých dvojčlenných posádkach letov Interkozmos boli aj velitelia.
Skupina Akadémie vied O vlastných kozmonautoch sa v Akadémii vied diskutovalo od roku 1963. Počas roka 1965 bol pripravený štatút, spôsob výberu a výcviku členov oddielu. Začiatkom roku 1966 sa organizácii výberu ujal Georgij Katys. 31. októbra 1966 absolvovali štyria kandidáti medzirezortnú lekársku komisiu a od 22. mája 1967 ako členovia skupiny kozmonautov Akadémie vied zahájili prípravu v CPK (od mája 1968 vrátane Katysa), pričom počítali s účasťou v mesačnom programe. Všeobecnú prípravu ukončili v lete 1968, ale po ukončení lunárneho programu a pomalom rozvoji orbitálnych staníc sa nádeje na lety vytratili. Skupina sa do roku 1974 postupne rozišla.
Ďalším kozmonautom AV sa stala až v roku 1980 Irina Latyševová, pripravovala sa s kozmonautmi NPO Energija, ale k letu sa nedostala. V 80. rokoch boli na záver kariéry z oddielu NPO Energija do Akadémie vied preložení Georgij Grečko (6. júla 1986) a Valentin Lebedev (4. novembra 1989).
Oddiel Inštitútu lekársko-biologických problémov V Inštitúte lekársko-biologických problémov (IMBP, ) vznikla vlastná skupina kozmonautov IMBP 5. mája 1972, 21. júla 1978 bola reorganizovaná na oddiel. V čele oddielu stál Valerij Poľakov (1978-1988), po ňom German Arzamasov (1989-16. júna 1994), potom Vasilij Lukjaňuk (16. júna 1994-2000) a Boris Morukov (2000-13. novembra 2007). Do vesmíru sa dostal iba dvakrát Poľakov a raz Morukov.
Skupina CKBM thumb|Kozmická loď TKS
Vedenie CKBM (Centrálna konštrukčná kancelária strojárstva, ) v rámci programu Almaz počítalo s letmi svojich zamestnancov na orbitálnu stanicu v kozmickej lodi TKS. Prví kandidáti absolvovali lekársku komisiu a boli začlenení do skupiny kozmonautov CKBM v rámci podniku v roku 1968, skupinou prešlo 16 ľudí, šesť z nich dosiahlo kvalifikáciu skúšobný kozmonaut. Najbližšie ku kozmickému letu sa dostali Valerij Makrušin, Valerij Romanov a Dmitrij Jujukov, keď boli v decembri 1978 určení do posádok. Ale onedlho (v roku 1981) bol celý program letov lodí TKS zrušený. Podnik však udržiaval skupinu ešte sedem rokov, než ju v roku 1987 rozpustil.
Oddiel Letecko-výskumného inštitútu M. M. Gromova thumb|Raketoplán Buran
Ministerstvo leteckého priemyslu založilo v Letecko-výskumnom inštitúte M. M. Gromova () v rámci programu sovietskeho raketoplánu Buran vlastný oddiel kozmonautov. Vznikol v roku 1981, prešlo ním 11 kozmonautov, napospol zatiaľ skúšobných letcov inštitútu. Aby pri prvých letoch Buranu boli v posádke kozmonauti so skúsenosťami z vesmíru, absolvovali Igor Volk a Anatolij Levčenko krátkodobé lety lodí Sojuz na stanicu Mir. Program Buran bol pred začatím pilotovaných letov zrušený, oddiel bol rozpustený roku 2002.
Skupina GKNII VVS V. P. Čkalova V rámci vojenských vzdušných síl sa na lety raketoplánom Buran pripravovala skupina v oddieli CPK. Nezávisle vznikla 7. augusta 1987 ďalšia skupina kozmonautov zložená zo skúšobných pilotov Štátneho vedecko-testovacieho inštitútu vojenských vzdušných síl V. P. Čkalova (), ktorou prešlo 16 kozmonautov, zrušená bola 30. septembra 1996. Kozmický let absolvovalo päť bývalých členov skupiny, štyria po preložení do CPK a piaty Leonid Kadeňuk neskôr za Ukrajinu v raketopláne.
Jednotlivci z iných organizácií Nábor na Voschod 1