Carskoje Selo je aj starší názov mesta Puškin, v ktorom sa rezidencia nachádza, pozri Puškin (mesto).
thumb|Katarínsky palác, Carskoje Selo thumb|Zrekonštruovaná Jantárová komnata Carskoje Selo (), po slovensky zriedkavo aj Cárske Selo, je bývalá letná rezidencia ruských imperátorov, ktorá sa nachádza južne od Petrohradu.
Ide o architektonicko-parkový komplex palácov, parkovej architektúry, jazier, sôch a iných pamätihodností. Komplex sa nachádza v mestečku, ktoré v minulosti nieslo rovnaké meno, ale od roku 1937 sa volá Puškin na pamiatku slávneho ruského spisovateľa, ktorý tu študoval.
Medzi najkrajšie pamiatky komplexu patrí Katarínsky palác, ktorý má tri poschodia a je dlhý 300 metrov. Do dnešnej podoby ho na želanie cárovnej Kataríny I. prestaval známy taliansky architekt Francesco Bartolomeo Rastrelli, ktorý navrhol aj Zimný palác a iné petrohradské architektonické skvosty. Medzi najznámejšie miestnosti v paláci patrí Jantárová komnata, ktorú venoval imperátorovi Petrovi I. pruský kráľ Fridrich Wilhelm I. Počas nemeckej okupácie ju nacistické vojská demontovali a odviezli do nemeckého Königsbergu. Odvtedy sa o nej nič nevie. V roku 2003 bola vystavená verná kópia Jantárovej komnaty, ktorú môžu turisti obdivovať i v súčasnosti.
Dejiny komplexu Na území dnešného Cárskeho Sela sa v 17. storočí nachádzala švédska osada Sarishoff. Pozemky získala ako dar Katarína I. od svojho manžela Petra I. v 18. storočí. Na želanie Kataríny I. tu začal nemecký architekt Braunstein budovať prvý cársky kamenný palác. Budova bola dostavaná v r. 1724 a cárovná Katarína I. ho s obľubou využívala ako svoje letné sídlo. V tom čase sa už presadil ruský názov Sarskoje Selo, resp. neskôr v čase existencie letnej cárskej rezidencie Carskoje Selo (o názvoch pozri článok Puškin). Vtedajší palác však mal len veľmi málo spoločného s dnešnou podobou – išlo o menšiu dvojpodlažnú budovu. Po smrti Kataríny pokračovala vo zveľaďovaní rezidencie jej dcéra Alžbeta Petrovna. Objednala si rozšírenie paláca, ktorú postupne v rokoch 1742 – 1752 realizovali architekti Zemcov, Kvasov a Čevakinskij. V r. 1752 bolo príkazom cárovnej rozhodnuté o generálnej prestavbe paláca, ktorý sa mal stať letnou cárskou rezidenciou Veľký carskoselský palác (ako Katarínsky palác sa začal označovať až od r. 1910). Touto úlohou bol poverený dvorný cársky architekt Francesco Bartolomeo Rastrelli. Prestavba bola dokončená v roku 1756 a celý komplex vďaka nej získal veľkolepý barokový vzhľad. Počas dvoch storočí bolo Cárske Selo letným prímestským sídlom ruských cárov a dôležitým miestom, na ktorom sa tvorili dejiny celého Ruského impéria.
náhľad|Cár Mikuláš II. (maľba Ernest Lipgart) V r. 1792 nastáva ďaší dôležitý moment v „živote“ komplexu – Katarína II. poverila talianskeho architekta Giacoma Quarenghiho stavbou druhého paláca pre svojho vnuka Alexandra I. Palác sa preto označuje ako Alexandrovský palác. Palác bol dokončený v r. 1796, ale žiaľ nebol príliš obľúbeným cárskym sídlom. Jeho prvý majiteľ, Alexander I. sa radšej zdržiaval vo Veľkom carskoselskom paláci. Veľkej obľube sa tešil Alexandrovský palác počas panovania jeho nástupcu, cára Mikuláša I. Dokonca aj v čase, keď bol palác ustanovený ako hlavná rezidencia Mikulášovho vnuka, veľkokniežaťa Alexandra Alexandroviča (budúceho cára Alexandra III.), ten sa oveľa častejšie a radšej zdržiaval v oveľa menšej Gatčine.
Roky najväčšej slávy zažíval Alexandrovský palác začiatkom 20. storočia. Od r. 1902 bol sídlom posledného ruského cára Mikuláša II. Palác sa stal hlavným dejiskom všetkých významných štátnych udalostí spojených s cárskou rodinou posledných Romanovcov. Prijímali sa tu štátne návštevy, vyslanci zahraničných krajín, významné svetové osobnosti, slávili sa tu tie najdôležitejšie sviatky, štátne a cárske jubileá. Tu navštevoval cársku rodinu Rasputin, no a odtiaľto bol cár Mikuláš II. s rodinou 1. augusta 1917 deportovaný do Toboľska.
Zlom nastal v r. 1917 po Októbrovej revolúcii. Palácový komplex Carskoje Selo bol vyhlásený za múzeum, v Katarínskom paláci a v časti Alexandrovského paláca boli v r. 1918 zriadené muzeálne expozície a Alexandrovský palác spolu s parkmi sa využívali ako ozdravovňa pre deti, neskôr ako rekreačné zariadenie a detský domov. Predovšetkým v čase revolúcie došlo k zničeniu alebo k odcudzeniu mnohých častí vybavenia komplexu, v porevolučnom období sa začalo pracovať na katalogizovaní muzeálnych exponátov a ich reštaurovaní.
Najviac škôd komplexu spôsobili boje počas 2. svetovej vojny. Mesto v blízkosti obliehaného Leningradu (dnes Petrohrad) bolo často cieľom bombardovania. 28 mesiacov bolo mesto aj komplex priamo okupované fašistickými vojskami. Okrem vojenského významu miesta mala devastácia pamiatok aj dôležitý politický a propagandistický význam. Nebolo žiaduce zachovať v Rusku akékoľvek historické pamiatky pripomínajúce silu a veľkosť niekdajšieho impéria. Historické budovy boli zničené a umelecké predmety buď rozkradnuté vojakmi alebo zabavené špeciálnymi komandami SS a prevezené do Ríše. Snáď najznámejším ukradnutým umeleckým súborom je Jantárová komnata. Časť zariadenia sa podarilo zachrániť pri evakuácii zbierok petrohradskej Ermitáže. Katarínsky palác na konci vojny pozostával už len z vyhorených ruín, Alexandrovský palác bol výrazne poškodený. Ďalšie stavby v parkoch komplexu boli taktiež buď úplne zničené, alebo silne poškodené. S obnovou zničeného komplexu sa začalo krátko po vojne – v 50. rokoch 20. storočia a pokračuje sa dodnes (r. 2011). Rozsah rekonštrukčných a reštaurátorských prác nemá obdobu dokonca ani v celosvetovom meradle. Na prácach sa zúčastňujú celé generácie reštaurátorov z viacerých krajín sveta. Medzi najvýraznejšie úspechy patrí predovšetkým zrekonštruovanie Katarínskeho paláca do predvojnovej podoby a obnova Jantárovej komnaty.
Charakteristika Komplex Carskoje Selo tvoria dve hlavné cárske rezidencie – Katarínsky palác a Alexandrovský palác, ku ktorým prináležia rozsiahle parky – Katarínsky park a Alexandrovský park. Parky sa rozpriestierajú na ploche 300 hektárov a nachádza sa v nich viac ako 100 rôznych menších stavieb (pavilóny, sochy, pamätníky či mosty).
Katarínsky palác náhľad|Veľký Katarínsky palác, Puškin, Rusko náhľad|Zlatá brána Katarínsky palác () je dominantnou stavbou celého komplexu. Bol postavený ruskými architektmi M. Zemcovom, A. Kvasovom a S. Čevakinským. Do dnešnej barokovej podoby ho v rokoch 1752 – 1756 prebudoval architekt Francesco Bartolomeo Rastrelli. Samotná budova paláca je dlhá 300 metrov. Nádvorie obkolesujú po oboch stranách polkruhovito zahnuté jednopodlažné administratívne budovy. Pri honosnej prestavbe ich Rastrelli architektonicky pričlenil k palácu, čím vznikol mohutný polkruh s dĺžkou . Fasádu blankytnej farby zdobia sochy atlantov, ktorí akoby držali múry paláca na svojich ramenách, biele karyatídy, stĺpy a prekrásna štuková výzdoba plná levých hláv a iných ornamentov. Na výzdobu atlantov a ďalších detailov budovy bolo pôvodne použitých 100 kilogramov zlata, pri obnove vojnou zničeného paláca však už bola na vonkajšiu výzdobu kedysi pozlátených kúskov fasády použitá iba okrovozlatá farba. Počas 2. svetovej vojny bolo zničených 58 sál, obnovených bolo 32.
Do komplexu sa vstupuje zo severu hlavnou Zlatou bránou. Železná kovaná brána s plotom je ukážkou vrcholného umenia ruských kovotepcov. Základná kostra je vyplnená pozlátenými doplnkami s motívmi kvetín, girlánd, mušlí či hviezdičiek. Na samom vrchu je brána zakončená veľkým pozláteným cárskym dvojhlavým orlom a korunou. Katarínsky palác je prvou stavbou, ktorú návštevník prechádzajúci bránou uvidí. Baroková výzdoba fasády plná plastík ešte umocňuje veľkolepý dojem. Interiéry paláca sú zdobené honosne, no veľmi rôznorodo. Nachádzajú sa tu miestnosti v štýle baroka, rokoka, ako aj antiky a klasicizmu. Tak, ako sa na cárskom tróne striedali panovníci, menil sa i vzhľad interiérov paláca podľa ich želaní, vkusu a vtedajšej módy. Samozrejmosťou sú obrazy namaľované na stropoch miestností, honosná výzdoba stien pozlátenou drevorezbou, jantárom, vzácnym ručne tkaným hodvábom, mramorom či zrkadlami. Podlahy sú z mramoru alebo parkiet zo vzácnych zámorských druhov dreva, pričom vždy vytvárajú zložité obrazce.
Najzaujímavejšie miestnosti paláca Veľká tanečná sála náhľad|Veľká tanečná sála, Katarínsky palác, Puškin, Rusko Veľká tanečná sála je jedným z najväčších skvostov architekta Rastrelliho. Sála je najväčšou miestnosťou komplexu, rozprestiera sa na ploche 846 metrov2. Miestnosť navyše opticky zväčšuje dvanásť párov vysokých okien a steny vyplnené zrkadlami. Najefektnejšími sú pozlátené drevorezby v tvare postáv a kvetinových ornamentov pokrývajúce každé voľné miesto na stenách. Strop je pokrytý jediným obrazom. Dlážka je tvorená parketami z rôznych druhov dreva, ktoré odlišnosťou farby a štruktúry vytvárajú zložité obrazce.
Jantárová komnata náhľad|Jantárová komnata, Katarínsky palác; Puškin; Rusko zdroj:www.kremlin.ru
Jantárová komnata je najznámejším pokladom Cárskeho Sela. Ide o panely vyplnené jantárom rôznych odtieňov, ktorý vytvára rôzne ornamentálne vzory. Pôvodne sa jantárové obloženie dostalo do Ruska v r. 1717 ako dar pruského kráľa Fridricha Wilhelma I. cárovi Petrovi I. a bolo inštalované postupne vo viacerých miestnostiach a palácoch cárskej rodiny. V r. 1755 obloženie preniesol Rastrelli do jednej z miestností letnej cárskej rezidencie – Cárskeho Sela. Pôvodný obklad bol doplnený florentskými mozaikami z drahých kameňov, zrkadlami, drevenými ornamentmi a sochami tak, aby výzdoba pokryla kompletne celú plochu miestnosti. Počas 2. svetovej vojny bola celá Jantárová komnata demontovaná fašistickou okupačnou armádou v priebehu 36 hodín a odvezená z Ruska do nemeckého Königsbergu, kde sa nachádzala do konca vojny. Po skončení vojny sa záhadne stratila a originál sa dodnes nenašiel. Už krátko po skončení 2. svetovej vojny sa začalo s rekonštrukciou Jantárovej komnaty, šlo však o komplikovanú záležitosť, nakoľko neboli dochované všetky potrebné informácie o detailoch výzdoby miestnosti, postupovalo sa podľa pôvodných nákresov a dobových fotografií. Rekonštrukcia prebiehala pomaly, súbežne s pátraním po origináli. V r. 1997 bolo v Nemecku objavených niekoľko originálnych častí výzdoby. Rekonštrukcia bola definitívne ukončená v máji 2003 (31. mája 2003) pri príležitosti 300. výročia Petrohradu a sprístupnená verejnosti. Celkové náklady nebolo možné vzhľadom na dlhú dobu rekonštrukcie presne vyčísliť, odhady sa však pohybujú v rozpätí desiatok miliónov amerických dolárov.
Obrazáreň náhľad|Obrazáreň Obrazáreň je ďalšou miestnosťou vytvorenou architektom Rastrellim. Jedinečný dekoratívny efekt dosiahol tým, že 130 obrazmi západoeurópskych majstrov 17. – 18. storočia pokryl celé steny sály. Zdá sa, akoby šlo o „tapetu“ vytvorenú z pozliepaných zarámovaných obrazov.
Modrá hosťovská izba Modrá hosťovská izba je centrálnou izbou severnej časti paláca, ktorú celú pridelila Katarína II. následníkovi cárskeho trónu Pavlovi Petrovičovi a jeho manželke Márii Fiodorovne. Výzdobou tejto časti paláca bol poverený škótsky architekt Charles Cameron v 80. rokoch 18. storočia. Steny sú pokryté maľovaným hodvábom dovezeným z Číny, podlaha je z farebných drevených parkiet. Horný okraj stien pokrývajú po celom obvode miestnosti pozlátené ornamenty s medailónmi, v ktorých sú antické vyobrazenia. Strop je pokrytý obrazmi s mytologickými motívmi.
Zelená jedáleň náhľad|Zelená jedáleň Zelená jedáleň taktiež patrila cárovičovi Pavlovi Petrovičovi. Pri jej výzdobe sa Charles Cameron inšpiroval antickými vilami v Pompejách. Na svetlozelených stenách sú štukové reliéfy Ivana Martosa zobrazujúce mladé ženy a mužov v rímskych odevoch, hry amorov, ktoré dopĺňajú vetvičky viniča.
Odpočiváreň Márie Fiodorovny