Eduard Kohout, vlastným menom František Eduard Kohout, (* 6. marec 1889, České Budějovice – † 25. október 1976, Praha) bol český herec, desaťročia bol jedným z protagonistov činoherného súboru Národného divadla v Prahe, kde bol v angažmán v rokoch 1916 až 1960, kedy odišiel do dôchodku, ale hosťoval tu takmer do svojej smrti. Vystupoval aj vo filme, v rozhlase a v televízií.
Divadlo Narodil sa v Českých Budějoviciach ako syn stolára. Počas štúdií na reálke v Plzni ho priviedol profesor Jaroslav Hurt k láske k divadlu. Štúdiá nedokončil, v roku 1906 odišiel k divadelnej spoločnosti A. Šípkovej. Do roku 1909 prešiel radom spoločností (Šípková, Totter, Grossová, Zöllner). Jeho talent rozpoznal Vendelín Budil, ktorý ho prijal v roku 1909 do Mestského divadla v Plzni. Tu pobudol Kohout štyri sezóny do r. 1913, práve V. Budil sa stal Kohoutovým vzorom, od neho prevzal veľké dramatické gesto, vzrušený výraz hlasu a neskoro romantické rysy herectva. Potom hral Kohout rok v Intímnom divadle na Smíchove. Medzi rokmi 1914 - 1916 bol členom Vinohradského divadla.
Od roku 1916 zakotvil vďaka Jaroslavovi Kvapilovi v Národnom divadle, kde sa zakrátko stal protagonistom shakespearovských hier. Práve v medzivojnovom období dokázal tragickým Shakespearovým (Hamlet) a Sofoklovým (Oidipus) postavám vtlačiť pečať vtedajšej povojnovej mládeže s jej pocitmi prežitého zla. Vytvoril tu viac ako sto postáv svetovej i českej drámy.
Jeho herecká dráha prešla zložitým vývojom, zo začiatku stvárňoval svoje úlohy v štýle psychologického realizmu, neskôr sa cez impresionizmus dostal k expresionizmu. Svoj herecký prejav dokázal postupne utlmiť, stal sa civilný až vecný. Eduard Kohout dokonale ovládal svoj hlboký sýty hlas, bol majstrom intonačného prejavu, v ktorom dokázal byť jedinečný a na prvé počutie poznateľný. Do dejín českého divadelníctva vstúpila jeho spolupráca s režisérmi Karlom Hugo Hilarom, Jiřím Frejkom a Karlom Dostalom pred 2. svetovou vojnou.
Bol označovaný „lyrikom českého javiska“, jeho kolegovia ho najčastejšie častovali titulom „Herecký knieža z Kampy“ alebo „Majster z Kampy“, „Básnik medzi hercami“ a neskôr ako „Umelec nestarnúci“. Svoje zdravie upevňoval každodenným cvičením a neustálou fyzickou a duševnou aktivitou. V roku 1975 boli vydané jeho autobiografické spomienky pod názvom Divadlo neb Snář.
Medzi množstvom jeho úloh vynikli postavy divadelnej klasiky (Sofokles, Shakespeare, Goethe, Shaw), ale Kohout sa dokázal preladiť aj do komorných lyricky postavených komických úloh (Goldoni). Bol tiež vynikajúcim recitátorom, jeho doménou bola česká medzivojnová poézia (Konstantin Biebl, Vítězslav Nezval, Jaroslav Seifert) a starofrancúzske piesne.
Film Eduard Kohout po prvýkrát vystúpil pred filmovou kamerou v nedochovanom filme spoločnosti Illusion - Pan profesor, nepřítel žen. Z nemých filmov Eduarda Kohouta sa dochoval iba milostný príbeh Děvče z tabákové továrny (1928). Zvukový film dal Kohoutovi vyniknúť najčastejšie v okrajových alebo vedľajších úlohách, ale aj tie zahral s precíznym prejavom blízkym jeho divadelnému prejavu.
Hrával rôzne vyšinutých ľudí - bláznov, stroskotancov, barónov či svetákov, občas pánov z lepšej spoločnosti. Známa je napr. postava Ferdinanda Korandu, ktorý si vo filme Batalion (1937) o sebe myslí, že je šľachtický ľavoboček, do istej miery sa mu podobá duševne chorý Vilém Balvín v Kouzelném domě (1939), ale i čudácky Artuš Fabian z Kohoutovej najvýraznejšej filmovej úlohy v Turbíne (1941). Kohout vynikol aj ako barón Maras v Tanečnici (1943) alebo Jiří z filmu Kluci na řece (1944), po ktorom túži jeho matka, keď jej syn utiekol do sveta.
Po 2. svetovej vojne ho režiséri často využívajú na stvárnenie menších historických postáv (filmy Mikoláš Aleš, Z mého života, Revoluční rok 1848 - císár Ferdinand V., Velké dobrodružství). Českého šľachtica a dvorana Lefla z Lažan stvárnil vo dvoch dieloch „husitskej“ trilógie Otakara Vávru Jan Hus a Proti všem. Známa je Kohoutova postava účtovného revízora Zelinku z kriminálky 105 % alibi (1959) alebo radca z rozprávky Princezna se zlatou hvězdou (1959). K dvom podobným úlohám sa prepožičal vo filmoch Karla Zemana, hral generála v Ukradnutej vzducholodi (1966) a veliteľa pevnosti v Barónovi Prášilovi (1961). Naposledy sa Eduard Kohout objavil na filmovom plátne vo filme Akce v Istanbulu (1975).
Televízia, rozhlas, gramoplatne Eduard Kohout veľmi často vystupoval v rozhlase a od založenia televízie r. 1953 i v tomto médiu. Česko-slovenská televízia uviedla napr. inscenácie Prodej, Hodinářská romance, Polka jede do světa, Rozkošné odpoledne, Mlynářka z Granady, v ktorých E. Kohout uplatnil svoje neobyčajné majstrovstvo. V archívoch i domácnostiach leží rad gramofónových platní s Kohoutovým hlasom. Eduard Kohout prepožičal svoj hlas aj animovanému filmu Jiřího Trnku Staré pověsti české (1952).
Ocenenia a tituly Eduard Kohout bol poctený radom cien a vyznamenaní. Za úlohu Hamleta dostal v r. 1927 Národnú cenu, za dovtedajšiu tvorbu získal tú istú cenu i v r. 1939. V roku 1953 dostal titul zaslúžilý umelec a v roku 1968 i titul národný umelec, ktorý práve jemu patril podľa zásluhy. V roku 1963 mu bol udelený Rad práce.
Eduard Kohout zomrel vo veku 87 rokov a bol pochovaný na vyšehradskom Slavíne.
Významné divadelné úlohy Smerďakov (Bratia Karamazovovci, adaptácia podľa F. M. Dostojevského), 1922 Dauphin Karel (George Bernard Shaw, Svatá Jana), 1924 Benvolio (William Shakesperae, Rómeo a Júlia), 1924 Hamlet (William Shakespeare), 1926 Knieža Myškin (Idiot, adaptácia podľa F. M. Dostojevského), 1928 Marius (Marcel Pagnol, Malajský šíp), 1931 Oidipus kráľ (Sofokles), 1932 Krečinskij (Alexandr Vasiljevič Suchovo-Kobylin, Svadba Krečinského), 1940, 1947, 1949 Lelio (Carlo Goldoni, Benátska maškaráda), 1941 Torquato Tasso (Johann Wolfgang Goethe), 1942 Gadeiros (Vítězslav Nezval, Dnes ještě zapadá slunce nad Atlantidou), 1956 Rahuma (Leonid Leonov, Zlatý kočár), 1957
Filmografia Televízne úlohy nie sú vzhľadom na neúplnosť prameňov uvedené. Nemý film Pan profesor, nepřítel žen, 1913 - úloha neuvedená Čaroděj, 1918 - detektív Lapka Yorickova lebka, 1919 - maliar Roman Hajský Děvče z tabákové továrny, 1928 - Anatol Roden, pán na Vysokej
Zvukový film Batalion, 1937 - Ferdinand Koranda Jan Výrava, 1937 - helvita Dvořák, emigrant Žena na rozcestí, 1937 - úradník poisťovne Karel Vojnar, Jindřich manžel Kouzelný dům, 1939 - Vilém Balvín, Viléminin syn Noční motýl, 1941 - sveták pan Leopold Preludium, 1941 - hlas Magdina zvodcu Turbina, 1941 - Artuš Fabian, Ullikov švagor Bláhový sen, 1943 - vedúci kaderníctva pan Richard Šťastnou cestu, 1943 - komisionár Viktor Zych, Helenin priateľ Tanečnice, 1943 - barón Maras, priateľ a ctiteľ Clo Kluci na řece, 1944 - Jiří, syn pani Magdalény Bludná pouť, 1945 - JUDr. Říha, nedokončený film Housle a sen, 1946 - gróf Pavel Adam Lažanský Lavina, 1946 - finančník dr. Malík, Irenin otec Znamení kotvy, 1947 - maestro Lascari Křižovatka, 1947 - architekt Karel Prokop, Kristínin manžel; film nedokončený Daleká cesta, 1949 - profesor Reiter Revoluční rok 1848, 1949 - cisár Ferdinand V. Posel úsvitu, 1950 - gróf Clam-Martinic Mikoláš Aleš, 1951 - vydavateľ Čestmír Hlaváč Mladá léta, 1952 - kriegskomisar Pietsch Únos, 1952 - americký generál Carrigan Velké dobrodružství, 1952 - prírodovedec prof. A. V. Frič Jan Hus, 1954 - Lefl z Lažan Hastrman, 1955 - Rybár zvaný Hastrman Z mého života, 1955 - doktor Karel Sladkovský Proti všem, 1956 - Lefl z Lažan Hry a sny, 1958 - Ind Tonda Kasaři, 1958 - továrenský majster Alois Boček, bývalý kasár Občan Brych, 1958 - vedúci saldokonta Karel Kazda Princezna se zlatou hvězdou, 1959 - radca 105% alibi, 1959 - účtovný revízor RaJ Ferdinand Zelinka Ledoví muži, 1960 - riaditeľ vyššej hudobnej školy Baron Prášil, 1961 - generál, veliteľ pevnosti Malý Bobeš ve městě, 1962 - kúzelník Karafa Král Králů, 1963 - námestník ministra zahraničných vecí Bláznova kronika, 1964 - gróf, otec Veroniky Ukradená vzducholoď, 1966 - generál Znamení Raka, 1966 - astrológ Hejna Bylo čtvrt a bude půl, 1968 - porotca Spalovač mrtvol, 1968 - MUDr. Richard Bettelheim, židovský lekár Na kometě, 1970 - Murphy Svatá hříšnice, 1970 - starý herec Touha Sherlocka Holmese, 1971 - dirigent Sedmého dne večer, 1974 - úloha neznáma Akce v Istanbulu, 1975 - hosť v bare
Poznámky
Literatúra František Černý: Hrá František Smolík, Melantrich, Praha, 1983, str. 75, 191, 215, 237, 260, 275, 295, 327 František Černý: Kapitoly z dějin českého divadla, Academia, Praha, 2000, str. 76, 79, 287, 324, 331–2, ISBN 80-200-0782-2 František Černý: Měnivá tvář divadla aneb Dvě století s pražskými herci, Mladá fronta, 1978, str. 155–8, 176, 206, 217, 233, 235, 251, 254, 282, 287, 289 Jindřich Černý: Jiřina Štěpničková, BRÁNA, Praha, 1999, str. 47, 137, 159, 211, 248, 414, 465, 495 ISBN 80-7243-037-8 Československý biografický slovník A–Ž, Praha 1992, str. 330, ISBN 80-200-0443-2 Československý biografický slovník, Praha 1992, ISBN 80-200-0443-2 Český hraný film I., 1898 – 1930, NFA Praha 1995, ISBN 80-7004-082-3 Český hraný film II., 1930 – 1945, NFA Praha 1998, ISBN 80-7004-090-4 Český hraný film III., 1945 – 1960, NFA Praha 2001, ISBN 80-7004-102-1 Český hraný film IV., 1961 – 1970, NFA Praha 2004, ISBN 80-7004-115-3 Joža Götzová: Profily českých herců, vyd. S. V. U.Mánes, Praha, nedat. (okolo 1931), str. 43, 58–62 Kolektiv autorů: Dějiny českého divadla/IV., Academia, Praha, 1983, str. 18, 22, 54, 67, 117, 120, 133–4, 145, 218, 241, 245–6, 352, 356–7, 466, 473–4, 476, 499, 502, 524, 552, 590, 597, 609, 624–6, 635, 646, 650–1, 658, 664 Kolektiv autorů: Národní divadlo a jeho předchůdci, Academia, Praha, 1988, str. 224–6 Jaroslav Průcha: Má cesta k divadlu, vyd. Divadelní ústav, Praha, 1975, str. 41, 55, 57, 117–7, 123, 205, 255
Iné projekty
Externé odkazy
Kto bol kto v českých dejinách 20. storočia zápis v matrike narodených rímskokatolíckej farnosti v Českých Budejoviciach
Zdroj
Kategória:Českí divadelní herci Kategória:Českí filmoví herci Kategória:Českí rozhlasoví herci Kategória:Českí televízni herci Kategória:Česko-slovenskí národní umelci Kategória:Pochovaní v Prahe Kategória:Osobnosti z Českých Budějovíc Kategória:České LGBT osobnosti