Peter II. Alexejevič (; * 12.(23.) október. 1715 – † 19.(30.) január 1730) bol imperátor Ruska v rokoch 17271730, syn Alexeja Petroviča, vnuk Petra I. Veľkého.
Peter II. vystriedal na ruskom tróne imperátorku Katarínu I. Bol synom cároviča Alexeja Petroviča a nemeckej princeznej Charlotte Christine von Braunschweig-Wolfenbüttel, posledný mužský predstaviteľ dynastie Romanovcov (Romanovci ním vymreli po meči; po praslici vymrel rod Romanovcov Alžbetou I. Petrovnou. Na ruský trón nastúpil 17.(06.)05. 1727 ako jedenásťročný a zomrel ako štrnásťročný na kiahne. Peter II. nemal záujem o vládnutie, sám fakticky nevládol. Reálne moc v krajine držala v rukách Najvyššia tajná rada a obzvlášť najbližší poradcovia imperátora – najskôr Alexander Danilovič Menšikov, po jeho zvrhnutí príslušníci rodu Dolgorukov.
Detstvo (1715 – 1725) 100px|left|Alexej Petrovič, otec Petra II. thumb|100px|Šarlota von Braunschweig-Wolfenbüttel, matka Petra II. Veľkoknieža Peter Alexejevič sa narodil 12. 10. 1715 v Petrohrade. Jeho otca, cároviča Alexeja Petroviča, s najväčšou pravdepodobnosťou umučil vlastný otec – Peter I. v r. 1718. Jeho matka, Charlotte Christine von Braunschweig-Wolfenbüttel, zomrela 10 dní po pôrode. Peter Alexejevič nebol plodom lásky. Sobáš Alexeja a Šarloty bol výsledkom diplomatických dohôd Petra I., poľského kráľa Augusta II. a rakúskeho cisára Karla VI.. Veľkolepá svadba sa uskutočnila v nemeckom meste Torgau v októbri 1711. Alexej Petrovič priam nenávidel otcove pro-európske reformy, preto aby zosmiešnil snahu svojho otca mať moderne európsky vychovaného vnuka, najal malému Petrovi Alexejevičovi dve večne opité nemecké opatrovateľky. Tie, aby mali s dieťaťom čo najmenej starostí, napájali ho vínom, od ktorého rýchlo zaspal.
Vylúčenie z nástupníctva na trón Počas prvých štyroch rokov života Petra Alexejeviča nikto nebral do úvahy ako dediča cárskeho trónu. Následníctvo patrilo synom Petra I. – Petrovi Petrovičovi a Pavlovi Petrovičovi. Obaja však zomreli ešte v ranom detstve, čo vyvolalo otázky o ďalšom následníctve.
Od narodenia titulovali Petra Alexejeviča ako veľkoknieža. Dovtedy sa "cárskym" titulom označovali len synovia cárov ako cároviči. Narodením Petra Alexejeviča, cárovho vnuka sa teda v ruskej histórii začal používať nový titul pre označenie vnuka panujúceho cára. (Neskôr podľa nariadenia cára Pavla I. sa titulom "veľkoknieža/veľkokňažná" označovali len potomkovia cára).
Vo februári 1718 v zahraničnom exile zadržali a doviezli do Ruska Alexeja Petroviča (syna Petra I.). Tento sa vo väzení zriekol nároku na trón v prospech maloletého syna Petra I. – Petra Petroviča. Už v lete ale ako trojročný zomrel, a tak sa náhle dedičom trónu stal syn Alexeja Petroviča – Peter Alexejevič, budúci imperátor Peter II.
Počas choroby Petra I. sa Peter Alexejevič spoznal s Ivanom Alexejevičom Dolgorukovom, ktorý sa neskôr stal jeho hlavným poradcom. V dome Dolgorukovcov sa mladý Peter Alexejevič zoznámil s viacerými mladými šľachticmi zo starých vážených ruských rodov, a taktiež so svojou tetou Alžbetou Petrovnou. Táto skupina ľudí veľmi ovplyvnila následníka trónu a jeho zmýšľanie. Sľúbil, že po nástupe na trón odstráni zo scény obľúbenca jeho deda – obávaného Menšikova, ktorý brojil proti všetkým starobylým bojarským rodom. Ale Petrov nástup na trón mal aj veľa odporcov. O život a majetok sa obávali predovšetkým tí, čo sa podpísali pod rozsudok smrti nad jeho otcom, Alexejom Petrovičom. Taktiež panovala obava, že vnuk konzervatívnej Jevdokije Lopuchinovej bude protireformne orientovaný a bude si želať návrat "starých poriadkov".
Svojím dekrétom o následníctve z 5. februára 1722 cár Peter I. zrušil doterajší dedičný princíp následníctva trónu pre priameho potomka po mužskej línii a zmenil ho tak, aby si nasledovníka určoval priamo úradujúci cár. Následníkom sa tak mohol stať ktokoľvek, podľa cára hodný viesť krajinu. Peter Alexejevič tým bol formálne zbavený následníckych práv. Peter I. však v r. 1725 zomrel bez toho, aby určil svojho následníka. Jeho synovia boli mŕtvi, a tak nastalo bezvládie označované v ruských dejinách ako doba palácových prevratov.
Aj keď predstavitelia starobylej ruskej šľachty presadzovali za nového imperátora deväťročného Petra Alexejeviča, v boji o moc zvíťazila suita na čele s kniežaťom Menšikovom, ktorou sa obklopil zosnulý Peter I. S podporou vojska sa im podarilo do čela Ruského impéria dosadiť vdovu po Petrovi I. – imperátorku Katarínu I.
Mladosť thumb|200px|Peter II. koncom 20.tych rokov 18. stor.
Počas panovania Kataríny I. Aby sa zmierili oba proti sebe stojace tábory, navrhol vicekancelár Ostermann sobáš veľkokniežaťa Petra Alexejeviča s Alžbetou Petrovnou, dcérou Kataríny I., čím by sa zabezpečilo pokračovanie tradičnej dedičnej línie po smrti úradujúcej imperátorky. Takéto riešenie ale bolo zavrhnuté z dôvodu príliš blízkeho rodinného vzťahu (Peter bol vnuk Petra I., Alžbeta bola dcéra Petra I.), ako aj kvôli námietkám Kataríny I. Tá chcela ako svoju následníčku určiť práve Alžbetu (podľa niektorých zdrojov to mala byť druhá dcéra Anna Petrovna). Výber nasledovníka tak bol ponechaný na budúci vývoj.
V čase, keď podlomené zdravie imperátorky Kataríny I. dávalo tušiť, že zomiera, jej najbližší poradca a milenec, knieža Menšikov sa rozhodol začať podporovať Petra Alexejeviča v následníctve. Viedli ho k tomu čisto osobné dôvody – snažil sa presadiť sobáš jeho dcéry Márie s Petrom Alexejevičom. Menšikov by sa tak stal regentom, čím by získal prakticky neobmedzenú moc. Na sobáš sa mu podarilo získať aj súhlas umierajúcej Kataríny. Menšikovovi odporcovia však chceli zabrániť posilneniu jeho moci tým, že vyšlú Petra Alexejeviča pod zámienkou získania vzdelania do zahraničia. Po smrti Kataríny plánovali dosadiť na trón niektorú z jej dvoch dcér – Alžbetu Petrovnu alebo Annu Petrovnu. Tieto ich plány boli ale prekazené náhlou chorobou a smrťou Kataríny.
Nástup na trón Krátko po smrti Kataríny I. členovia najvyšších orgánov moci v Ruskej ríši – Najvyššej tajnej rady, Senátu, Svätej synody Ruskej pravoslávnej cirkvi, prezidenti kolégií a velitelia armády sa zišli v paláci a rozhodovali, kto bude novým imperátorom. Nepriatelia Menšikova opäť prezentovali myšlienku, aby na trón nastúpila jedna z dcér Kataríny I. Väčšina zúčastnených sa ale priklonila k Petrovi Alexejevičovi, na ktorého mala do dovŕšenia veku 16 rokov dohliadať Najvyššia tajná rada. Menšikov prisľúbil vyplatiť každej z dcér Petra I. po milióne rubľov, ak nebudú klásť prekážky pri voľbe Petra Alexejeviča za cára. Peter na oplátku musel prisahať, že sa nebude mstiť nikomu, kto podpísal rozsudok smrti nad jeho otcom Alexejom Petrovičom.
Závet Kataríny I. 17. mája 1727 imperátorka Katarína I. vo veku 43 rokov zomrela. Tesne pred jej smrťou bol zostavený závet podpísaný v mene imperátorky jej dcérou Alžbetou. Podľa tohoto závetu sa nástupcom Kataríny stal vnuk Petra I. – Peter Alexejevič ako Peter II. Dôležitým bolo aj určenie ďalšieho následníctva. V prípade bezdetnosti Petra Alexejeviča sa následníčkou trónu mala stať Anna Petrovna a jej potomkovia, následne jej mladšia sestra Alžbeta Petrovna s deťmi a až potom sestra Petra II. – Natália Alexejevna. Zároveň bolo stanovené, že tí uchádzači o trón, ktorí nie sú pravoslávneho vierovyznania alebo panujú v zahraničí, budú z nasledovníctva vylúčení. Neskôr imperátorka Anna Ivanovna prikázala svojmu kancelárovi Golovkinovi spáliť poslednú vôľu Kataríny I. On originál spálil, ponechal si však kópiu.Д. Н. Бантыш-Каменский, Биография Меншикова, Прим.105 Jedenásty odsek závetu bol najväčšmi prekvapivým. Imperátorka prikázala šľachticom pripraviť zásnuby cára Petra II. s dcérou kniežaťa Menšikova a následne im vystrojiť svadbu. Knieža Menšikov si tak zabezpečil oficiálne potvrdenú neobmedzenú moc ako cársky regent a do budúcna istotu ochrany zo strany potomkov cárskeho páru. Menšikov si vtedy 11 ročného cára dal priviezť do svojho paláca "na vychovanie".
Obdobie panovania thumb|Portrét Petra II.autor Wedekind, 1730
Jedenásťročný cár Peter II. nebol samostatne spôsobilý vládnuť a reálnu moc mal v rukách jeho regent knieža Menšikov, neskôr vicekancelár Ostermann a následne šľachtici Dolgorukí. Obdobie regentstva Menšikova sa takmer vôbec neodlišovalo od vlády imperátorky Kataríny I., koniec-koncov faktický vládca sa nezmenil (Menšikov reálne vládol aj namiesto polonegramotnej Kataríny), len sa zväčšila jeho moc. Po zvrhnutí Menšikova sa k moci dostáva rod Dolgorukých.
Nositeľom moci počas vlády Petra II. zostáva orgán založený za vlády Kataríny I. – Najvyššia tajná rada, ktorú tvorilo osem členov z mocných ruských šľachtických rodov (štyri kniežatá Dolgorukovci, kniežatá M. Golicyn a D. Golicyn, kancelár Golovkin a vicekancelár Ostermann). Pokračuje tak obdobie postupného zániku reforiem Petra I. a silnie vplyv starej rodovej šľachty, ktorá sa snaží uzurpovať si čo najviac moci. Rada prijala viacero zákonov, v zmysle ktorých mohol byť budúci cár vybratý len s jej súhlasom, súhlas Rady cár taktiež potreboval, ak chcel vyhlásiť vojnu, uzavrieť mier, zvýšiť dane, udeliť niekomu vyššiu hodnosť, odsúdiť na smrť šľachtica alebo ho zbaviť majetku či darovať cárske statky alebo utratiť peniaze zo štátnej pokladnice. Cár tak mohol robiť iba to, čo mu Najvyššia tajná rada šľachticov dovolí. Upadla armáda a obzvlášť Petrom I. vybudovaná ruská flotila, čoraz väčšmi sa rozmáhala korupcia a rozkrádanie. Rozpadla sa štátna administratíva a štátna pokladnica bola na mizine. Mladý cár sa venoval hlavne dvorným plesom, poľovačkám a vojenským slávnostiam.
Hlavné mesto Peter II. preniesol z Petrohradu do Moskvy.
Panovanie s regentom Menšikovom thumb|left|Maria Menšikovová,prvá manželka Petra II.Maliar J.G. Tannauer17. mája 1727 bol Peter Alexejevič, vnuk Petra Veľkého, korunovaný za tretieho imperátora Ruského impéria a prijal meno Peter II. V súlade so závetom jeho predchodkyne, imperátorky Kataríny I., nemohol cár vládnuť samostatne až do dovŕšenia 16 rokov veku. Dovtedy sa musel podriadiť rozhodnutiam Najvyššej tajnej rady, ktorú ovládal cársky poradca a regent, knieža Menšikov.
Menšikov viedol neľútostný boj proti každému, kto by mohol predstavovať nebezpečenstvo pre nového cára (voľba mladého Petra Alexejeviča mu plne vyhovovala, nakoľko získal moc ako regent a vďaka pripravovanému sobášu cára s jeho dcérou si zabezpečil aj budúci prospech pre seba a svoj rod). Dcéra Petra I. Anna Petrovna bola donútená s manželom opustiť Rusko. Anne Ivanovne, dcére bývalého cára Ivana V. (staršieho brata Petra I. a jeho spoluvládcu do r. 1696), zakázali pricestovať z lotyšskej Jelgavy, aby pozdravila svojho synovca a pogratulovala mu pri príležitosti nástupu na trón.
V snahe posilniť vplyv na imperátora ho Menšikov dal previezť krátko po vyhlásení za dediča trónu do svojho paláca na Vasilijevský ostrov. 25. mája 1727 bol jedenásťročný Peter II. podľa želania Kataríny I. (a predovšetkým Menšikova) zasnúbený s šestnásťročnou Máriou Menšikovou, dcérou Alexandra Menšikova. Získala tak titul Jej imperátorské Veličenstvo a ročnú rentu vo výške 34 tisíc rubľov. Hoci bol k nej Peter II. láskavý a rešpektoval ju, v svojej súkromnej korešpondencii z tej doby ju nazýval "porcelánovou bábikou".
Peter II. si vynútil jediný ústupok zo strany Menšikova – podarilo sa mu vyslobodiť zo suzdaľského väzenia svoju babičku (matku Alexeja Petroviča a prvú ženu Petra I.), ktorú nikdy nevidel, Jevdokiju Lopuchinovú a dal ju previezť do Novodievčieho kláštora, kde sa jej dostalo dôstojného zaobchádzania.
Vnútorná politika Čoskoro po nástupe Petra II. na trón Menšikov v jeho mene vydal dva manifesty, ktorými si mal nový vladár nakloniť obyvateľstvo. Prvým sa odpúšťali všetky staré nedoplatky daní a ľuďom poslaným do vyhnanstva za neplatenie daní bola darovaná sloboda. Za Petra II. bol spustený proces zmien v trestnom práve, ktorý zavŕšila Alžbeta I.. Bolo zakázané vystavovanie rozštvrtených tiel popravených "na výstrahu".