Charles-Maurice de Talleyrand-Périgord (* 2. február 1754, Paríž – † 17. máj 1838, Paríž), obvykle nazývaný Talleyrand [výslovnosť: talerán], bol francúzsky politik a diplomat. Pochádzal z rodiny vysokej šľachty a orientoval sa na kariéru v cirkvi podobne ako jeho strýko reimský arcibiskup. Stal sa kňazom, potom autunským biskupom, počas Veľkej francúzskej revolúcie vystúpil z cirkvi, aby viedol laický život.
Talleyrand počas svojho života zastával politické mocenské funkcie vo viacerých režimoch danej epochy. Bol poslancom v zhromaždení generálnych stavov v období monarchie, predsedom Národného zhromaždenia a veľvyslancom počas Veľkej francúzskej revolúcie, ministrom zahraničných vecí v etape Direktoriátu, konzulom za Prvého cisárstva, veľvyslancom, ministrom zahraničia a predsedom Rady ministrov v období Reštaurácie, veľvyslancom v službách Júlovej monarchie. Asistoval pri korunovácii Ľudovíta XVI. (1775), Napoleona I. (1804), Karola X. (1825) a Ľudovíta-Filipa (1830).
Pravidelne zasahoval do ekonomických a finančných otázok, z ktorých najslávnejším je jeho akt znárodnenia príjmov cirkvi. Jeho renomé sa však vytvorilo výnimočným pôsobením v politike, ktorého vrcholom bol Viedenský kongres. Talleyrand ako osvietenec, liberál, rozhľadený politik a ekonóm tvoril teórie a hľadal spôsoby aplikovania európskej rovnováhy medzi veľmocami.
Slávny svojou konverzáciou, espritom a inteligenciou viedol život medzi starým režimom a 19. storočím. Je opisovaný ako „krívajúci diabol“, cynický a skorumpovaný vyjednávač, ale rovnako tak aj ako pragmatický vodca a vizionár podriadený harmónii a rozumu. Bol obdivovaný alebo nenávidený súčasníkmi, pričom inšpiroval množstvo historických a umeleckých diel.
Mladosť Talleyrandov otec Charles-Daniel de Talleyrand-Périgord bol rytierom sv. Michala a generálporučíkom francúzskej armády. Pochádzal z vedľajšej vetvy tohto rodu. Žil vo Versailles v skromných finančných pomeroch so svojou manželkou Alexandrine de Damas d’Antigny. K Talleyrandovým predkom patrili ekonóm a politik Jean-Baptiste Colbert a predstavený parížskych obchodníkov Étienne Marcel.
Talleyrand sa narodil v ulici Garancière 4 v Paríži a bol pokrstený ešte v ten istý deň. Medzi vydanými memoármi sa nachádza viacero verzií o jeho detstve, ktoré uvádzajú, že sa narodil s chorou nohou. Jedna z nich hovorí, že vo veku štyroch rokov spadol dojke z komody a zranil si nohu. Iná verzia tvrdí, že Talleyrand sa už narodil s dedičným postihnutím. To mu znemožnilo stať sa vojakom a rodičia mu určili cirkevnú kariéru. Jeho mladší brat Archambault prevzal pozíciu najstaršieho, no umrel v nízkom veku. Nehoda ovplyvnila Talleyrandov vzťah k rodičom, voči ktorým cítil antipatiu do neskorého veku.
V rokoch 1758 až 1761 býval u svojej starej matky Marie-Françoise de Rochechouart na zámku v Chalais, na čo si uchovával dojímavé spomienky. Od roku 1762 do 1769 bol žiakom kolégia Harcourt (budúce Lýceum sv. Ľudovíta). Potom poslúchol strýka arcibiskupa a dal sa na cirkevnú dráhu.
Cirkevná kariéra V roku 1770 ako šestnásťročný vstúpil do seminára Saint-Sulpice, kde podľa svojich memoárov získal zlú náladu a bol uvrhnutý do samoty. V roku 1774 dosahuje bakalársky stupeň z teológie na Sorbonne. V roku 1775 dosahuje poddiakonát, čo komentuje nasledovne: „Nútili ma stať sa kňazom, to oželiem.“ Stal sa kanonikom v katedrále v Remeši a 3. októbra abbém v Saint-Denis v Remeši, čo mu zabezpečilo pohodlný príjem.
11. júna 1775 asistoval pri pomazaní kráľa Ľudovíta XVI. ako koadjútor svätiaceho biskupa a jeho otec držal Svätú Ampulu. V tomto roku sa napriek mladému veku stal členom cirkevného kolégia. V roku 1778 dosiahol licenciát z teológie. Vtedy sa stretol s Voltairom. 18. decembra sa stal generálnym vikárom remešského biskupstva.
Na jar roku 1780 sa stal tiež vďaka strýkovi generálnym vyslancom cirkvi povereným obraňovať jej záujmy voči finančným požiadavkám Ľudovíta XVI. V roku 1782 súhlasil dať kráľovi 15 miliónov libier z fondov cirkvi, aby zachránil kráľovský dvor pred konfiškáciou majetku koruny.
Tieto práce mu umožnili orientovať sa vo financiách, nehnuteľnostiach a diplomacii: spoznal šírku a bohatstvo cirkvi a nadviazal veľa priateľstiev s vplyvnými osobnosťami epochy. Bol zvolený za tajomníka Generálnych stavov počas ich zasadania v 1785 – 1786.
Navštevoval salóny liberálov blízkych rodu Orléans, kde získal veľa známostí. Ubytoval sa v ulici Bellechase a bol susedom Mirabeaua, s ktorým uzavrel osobné a politické priateľstvo. Bol tiež blízky nepopulárnemu ministrovi Calonnovi, ktorý sa zúčastnil jednaní o obchode medzi Francúzskom a Anglickom v objeme 178 633 libier. Bol účastníkom plánu spolu s Calonnom na úplné reformovanie kráľovských financií, ktorý však zostal v štádiu projektu z dôvodu finančnej krízy a odchodu ministra.
Všetky zásluhy a jeho štatút generálneho vyslanca cirkvi boli dôvodom, že bol povýšený na autunského biskupa napriek niektorým morálne a politicky povážlivým skutočnostiam. Hlavne to boli jeho vzťahy k rodu Orléans a kráľovnej a hazardné hry spojené s nákladmi na luxus a metresy. V roku 1788 tiež prijal úrad opáta v opátstve Celles. Bol vysvätený 16. januára 1789 magistrom de Grimaldim, biskupom z Noyonu.
Zakrátko ho zvolili za poslanca do generálnych stavov pre ich zasadanie v roku 1789. Dňa 12. apríla ráno, jeden mesiac po uvedení do úradu biskupa, odslúžil veľkonočnú omšu a opustil definitívne Autun. Vrátil sa do Paríža na zahájenie zasadania, ktoré znamenalo začiatok Veľkej francúzskej revolúcie.
Účasť v Revolúcii Ústavodarné národné zhromaždenie Talleyrand požiadal počas zasadania stavov 7. júla o zrušenie imperatívnych mandátov. 14. júla 1789 bol prvým členom menovaným do ústavného výboru Národného zhromaždenia. Bol tiež signatárom Ústavy predstavenej kráľovi a ním prijatej 14. septembra 1791 a stal sa autorom článku 6, deklarácie ľudských práv, ktorá začína preambulou:
„Právo je vyjadrením všeobecnej vôle. […] Musí byť rovnaké pre všetkých, či už ich chráni alebo trestá.“
10. októbra 1789 navrhol, aby sa majetok duchovenstva dal k dispozícii národu: „Duchovenstvo nie je takým vlastníkom, ako iní vlastníci. Národ, ktorý má rozsiahlu právomoc nad všetkými korporáciami, má skutočné právo aj nad duchovenstvom. Má právo zrušiť tie skupiny duchovného stavu, ktoré by sa mohli zdať pre spoločnosť zbytočné a tak by sa stal ich majetok spravodlivým dedičstvom národa…“ Toto vyhlásenie vydesilo a pohoršilo jeho príbuzných a noblesnú spoločnosť. Obhajovaný Mirabeauom, bol jeho návrh schválený 2. novembra. Oslavovaný v novinách „Monitor“, skrývajúc rany z pamfletov, ktoré spôsobili zhrozenie a škandál v celej rodine, Talleyrand sa stáva pre časť cirkvi osobou, ktorá zradila svoj stav.
28. januára 1790 navrhuje súhlasiť s občianskym štatútom Židov, čím zadáva príčinu na nové pamflety.
16. januára 1790 je zvolený za predsedu Národného zhromaždenia pomerom hlasov 373 : 125. Zatiaľ čo ústava je prijatá, Talleyrand a konštituční rojalisti sú na vrchole svojho vplyvu na revolúciu.
thumb|Omša slúžená Talleyrandom (celkom vpravo) za prítomnosti de La Fayetta na Marsových poliach pri príležitosti sviatku Federácie 14. júla 1790, francúzska škola, autor neznámy. Talleyrand navrhol Ústavodarnému zhromaždeniu aby bol 7. jún 1790 štátnym sviatkom Francúzska, kedy Národné gardy chránili poslancov, Sviatkom Federácie sláveným na Champs-de-Mars (Marsove polia). Menovaný do tohto úradu kráľom, 14. júla 1790 slúžil omšu pred 300 000 ľuďmi, hoci liturgiu poznal len málo. La Fayette to komentoval: „Pre milosrdenstvo, nerozosmievajte ma.“
V marci 1790 navrhol prijatie systému zjednotených merných jednotiek. 28. decembra 1790 žiadal občiansku ústavu pre cirkev a potom podal demisiu zo svojho biskupského úradu z dôvodu zvolenia za administrátora parížskeho departmentu. Po tomto nezákonne vysvätil ďalších 14 kňazov za biskupov, ktorým sa niekedy hovorí „talleyrandisti“, čo vyvolalo protest pápeža Pia VI. Považoval to za schizmu a vyzval ho k demisii z cirkevného úradu pod hrozbou exkomunikácie do 40 dní, ak nezruší akt. Počas roku 1791, potom, ako skonal jeho priateľ Mirabeau, riadil redakciu verejných vyhlášok, ktoré boli vyhlasované v národnom konvente (zhromaždení) až do jeho rozpustenia, a v ktorých iniciuje aj vytvorenie Inštitútu Francúzska.
Počas toho, kým nebol poslancom, bol vyslaný do Londýna kvôli nákupu koní a aby preskúmal postoj Angličanov ku možnej neutralite Francúzska. Vrátil sa odtiaľ 29. apríla 1790 s Françoisom Bernardom Chauvelinom. Napriek nepriateľskej nálade dosiahli 25. mája neutralitu. Talleyrand sa vrátil do Paríža 5. júla a 28. júla podal demisiu na svoj úrad administrátora parížskeho departementu.
Exil Vzhľadom na teror revolúcie požiadal Talleyrand 10. augusta 1792 o opätovné vyslanie do Londýna. 7. septembra počas septembrových masakrov roztrhal príkaz na misiu od Dantona pod zámienkou, že chce pracovať na systéme mier a váh. Toto mu dovolilo predstierať, že neemigruje: „Mojím skutočným cieľom bolo odísť z Francúzska, kde mi pripadalo neužitočné a nebezpečné zotrvať, ale nechcel som odísť inak ako s platným pasom a nie tým spôsobom, že za mnou zavrú dvere navždy.“ Odišiel 10. septembra.
5. decembra 1792 prišiel dekrét ako príkaz pre „toho biskupa z Autunu“, keďže sa našli dôkazy vzťahov k Mirabeauovi a kráľovskej rodine v známej „Armoire de fer“ – oceľovej miestnosti v paláci Tuileries. Talleyrand sa vyhýbal návratu do Francúzska. Bol zapísaný do Zoznamu emigrovaných z vlastnej vôle a bol naňho vydaný zatykač ešte 29. augusta toho istého roku. Oficiálne bol v Anglicku preto, aby predával svoju knižnicu. Býval v Kensingtone počas strašného roka 1793, navštevoval emigrantov a vytváral si vzťahy s vplyvnými Angličanmi. Trpel nedostatkom peňazí i zaznávaním od starších utečencov. Koncom januára 1794 mu bolo oznámené, že kráľ Juraj III. nariadil jeho vykázanie podľa zákona o cudzincoch. Pôvodca a inšpirátor dekrétu však bol minister zahraničia William Pitt.
Odišiel v marci 1794. Utiekol do Spojených Štátov na dva roky. Žil tam vo Philadelphii, New Yorku a Bostone. Mal šťastie pri špekuláciách s pozemkami, ktoré vyhľadával v lesoch Massachusetts. Vyzbrojil tiež loď, aby obchodovala s Indiou, ale hlavne kvôli návratu do Francúzska.
Počas pobytu v Spojených štátoch až do roku 1796 bol osobným hosťom senátora Aarona Burra v New Yorku. Po rokoch Talleyrand odmietol byť rovnako veľkodušný voči Burrovi, pretože bol spriatelený s Alexandrom Hamiltonom, ktorého Burr zabil v súboji. Je tiež známe, že Talleyrand býval v Oyster Bay, New York, na adrese Wilson House.
Tesne po konci Teroru sa odvolal na zmluvu z thermidoru v petícii ohľadom svojej kauzy. V tom istom čase Madame de Staël, s ktorou Talleyrand korešpondoval, vybavila, že Marie-Joseph Chénier sa mohol vrátiť do Národného zhromaždenia. Podľa dohovoru zo 4. septembra 1795 Chénier na oplátku dosiahol dekrét povoľujúci stretnutie s Tayllerandom. Talleyrand sa vrátil cez Hamburg a Amsterdam 20. septembra 1796 práve na začiatku Direktória.
Direktórium (1795 – 1799) Krátko po príchode Talleyrand vstúpil do Inštitútu Francúzska, kde bol zvolený 14. decembra 1795 do Akadémie etických a politických vied ešte pred svojím odchodom zo Spojených štátov. Publikoval dve eseje o novej medzinárodnej situácii podložené skúsenosťou zo svojich ciest mimo Francúzska. Zúčastnil sa na založení Krúžku republikánskej ústavy na požiadavku svojich priateľov Orleanistov v rozhorčení, že v ňom vidia kontrarevolucionára.
Dosiahnuť menovanie za ministra zahraničia namiesto Charlesa Delacroixa sa mu nepodarilo, no bol vyslaný ako ambasador do Batávskej republiky (severné Holandsko) za pomoci vplyvu viacerých žien, okrem iného aj Germaine de Staël. Táto posledná zariadila stretnutie u najvplyvnejšieho vodcu Direktória Barrasa. V hre nominácií na ministerské kreslo Barras dosiahol súhlas ostatných direktorov, ktorí boli dovtedy nepriateľskí voči bývalému biskupovi.