Uzurpácia (moci) alebo uzurpovanie (moci) (z lat. usurpatio < usu rapere = ukradnúť používaním) alebo uchvátenie moci je protiprávne alebo násilné prevzatie najvyššej moci či vlády krajiny. Osoba uskutočňujúca toto prevzatie sa volá uzurpátor alebo uchvatiteľ (v dejinách starovekého Ríma len uzurpátor).
Staroveký Rím Uzurpátor bol v dejinách starovekého Ríma (obyčajne) vojenský veliteľ, ktorý si nelegitímnymi prostriedkami uzurpoval cisársky titul. Obyčajne sa tak stávalo v období vlády niektorého slabého cisára, bežným sa tento stav stal v druhej polovici 2. storočia po Kr. v období tzv. vojenskej anarchie a čiastočne v 4. storočí po Kr. V prípade, že si uzurpátor dokázal legalizovať moc, stal sa riadnym cisárom (napr. Vespasianus, Septimius Severus, Diocletianus). Samotní Rimania označovali svojich uzurpátorov termínom tyrannus (toto slovo vtedy nemalo ten istý význam ako dnešné slovo tyran).
V starovekom Ríme platilo, že cisárom sa stal ten panovník, ktorý zdedil moc, zabezpečil si vojenskú podporu a schválil ho senát.
Zoznam významných uzurpátorov: Lucius Antonius Saturninus (roku 89 po Kr.) v Germánii Avidius Cassius (roku 175 po Kr.) v Sýrii Ingenuus (roku 260 po Kr.) v Pannonii Regalianus (roku 260 po Kr.) v Pannonii Firmus (roku 273 po Kr.) v Egypte Zenobia v Palmýre Bonosus, Proculus, Saturninus (roku 280 po Kr.) Carausius (v rokoch 286293 po Kr.) v Británii a na západe Allectus (v rokoch 293296 po Kr.) v Británii a na západe Eugenius (roku 303) v Sýrii
Kategória:Politológia Kategória:História