Pontius Pilatus (* 1. storočie pred Kr., možno 37 pred Kr. Daný rok je však potrebné brať s rezervou, iné pramene o dátume narodenia v zásade mlčia.† po 37) bol piaty rímsky prefekt provincie Judea. Úrad zastával približne v rokoch 2636 po Kristovi, za vlády cisára Tiberia. Známy je predovšetkým pre jeho účasť v procese s Ježišom Kristom, ktorého podľa Biblie odsúdil na ukrižovanie.
Zrejme v dôsledku apologetických apokryfných spisov bol Pilát Etiópskou a Koptskou cirkvou kanonizovaný.Jeho sviatok pripadá podľa etiópskeho synaxára na „25. senne“, čo je v gregoriánskom kalendári 2. júl. Pramene zvyknú ale hovoriť o 19. alebo 25 júli. Pravoslavnaja enciklopedija 25. sene/säne označuje za 19. júl. V koptskom synaxári sa dnes nespomína. Podľa legendy sa Pontiova manželka volala Claudia Procula. Pravoslávnymi cirkvami je považovaná za svätú.
V slovenčine existuje viacero frazeologizmov, v ktorých Pilát vystupuje: napr. umývať si ruky ako Pilát, stáť ako Pilát, dostať sa niekam ako Pilát do Kréda, behať od Poncia k Pilátovi.Pozri Pilát v slovenských slovníkoch. Dostupné online
Mená
Pilát, Pilát Pontský[odkaz na Pontius Pilatus; odkazované heslo označuje toto meno za „nepresné“], Pontský PilátNapr. Lk 3, 1, Evanjelický preklad, Ekumenický preklad, Roháčkov preklad ., Poncius PilátLk 3, 1, Katolícky preklad. Dostupné online , staršie a nevhodne aj Pilát z Pontu latinské: Pontius Pilatus, možno Marcus Pontius Pilatus bibl. gréčtina: Πόντιος ΠιλάτοςPontios Pilatos, v apokryfoch aj: ΠειλάτοςPeilatos Meno Pontius ako rodové meno (nomen gentile) naznačovalo spojenie s plebejským klanom Pontiovcov. Niekedy sa však používalo ako osobné meno (praenomen).
Meno Pilát zrejme nebolo osobným menom. Mohlo označovať vetvu rodu Pontiovcov alebo mohlo ísť o prezývku, snáď zo slova pilum (oštep), menej pravdepodobne zo slova pileus (klobúk).
Životopis Podľa historických prameňov bol Pilát rímskym jazdcom samnitského klanu Pontiovcov. Intervenciou Seiana, obľúbenca rímskeho cisára Tiberia, bol v roku 26 menovaný za prefekta malej cisárskej provincie Judsko, kde nahradil Valeria Grata. Medzi úlohy prefektov patrila výstavba ciest a vodovodov. V oblasti súdneho konania mal Pontius ako prefekt spolupracovať s miestnymi orgánmi vrátane sanhedrinu, ale v oblasti trestného konania mal prednostné právo: cisár Pontiovi udelil najvyššiu moc v provincii (imperium) a ius gladii (právo ukladať hrdelné tresty).
Ako prefekt mal Pilát dohliadať tiež na udržiavanie pokoja v provincii a na udržiavanie rovnováhy medzi národmi. K miernemu prístupu voči obyvateľstvu provincií vtedajších prefektov vystríhal dokonca samotný cisár. Ako správca slabšej rímskej provincie disponujúcej menším počtom vojakovPomocné jednotky piatych kohort po 600 osôb od palestínskych Nežidov a jazda s posádkami herodiánskych pevností. si Pilát pre vlastné bezpečie a politickú kariéru nemohol dovoliť vážnejšie nepokoje. Mocensky bol čiastočne pod vplyvom mocnejšej provincie Syria, ktorej velil legát Lucius Vitellius.
Už krátko po nástupe do úradu si Pilát proti sebe znepriatelil Židov, ktorých náboženské cítenie urazil, keď po Jeruzaleme rozvešal cisárske štíty, resp. obrazy a keď nechal raziť mince s pohanskými motívmi. Porušil tým výsady udelené Židom cisárom Augustom. Židovské obyvateľstvo taktiež popudil, keď pri stavbe akvaduktu čerpal peniaze z chrámového pokladu. Jeho postavenie sa ešte viac zhoršilo po páde svojho ochrancu Seiana v roku 31. Časť Židov preto pravdepodobne využila jeho zraniteľnosť na získanie rozsudku smrti pre Ježiša Krista (k tomu pozri viac nižšie).
Po tom, čo okolo roku 36 zaútočil na Samaritánov na hore Gerizim, bol Židmi nahlásený sýrskemu prefektovi Vitelliovi, ktorý docielil u cisára jeho odvolanie. Bol nahradený Marcellom. Historické správy o ňom po návrate do Ríma miznú. O Pilátovej smrti sa s istotou nič nevie. Podľa apokryfov mal byť zavraždený. Podľa Eusebia bol za Caligulovej vlády donútený spáchať samovraždu.
Historické správy náhľad|Zachovaná inskripcia s Pilátovým menom Správy o Pilátovi pochádzajú z viacerých spisov. Flavius Iosephus (De bello iud. II, 169177; Antiq. Iud. XVIII, 5559,62) a Filón Alexandrijský (Leg. Gai., 301302) ho vykresľujú ako skorumpovaného a krutého úradníka, tyrana a nepriateľa Židov. Nemal mať pochopenie pre ich zvláštne náboženské tradície. Razba mincí s pohanskými symbolmi však nemusí byť nutne vysvetlená ako nepriateľský akt, keďže podobné mince boli v Judey razené už v minulosti. Ctenie cisárskych obrazov od prefekta bolo zase skôr než túžbou uraziť náboženstvo židov prejavom loajality.
Stručnú zmienku o „prokurátorovi“ Pilátovi poskytuje Tacitus (Tac. Ann. XV 44). Mnoho vedcov považovalo tento fragment za neskoršiu kresťanskú interpoláciu, čo dokazovali aj pomocou anachronického pomenovania prokurátor. Napriek tomu grécky ekvivalent tohto titulu (epitropos) použil aj Iosephus a Filón z Alexandrie.
Jednoznačný doklad o ňom však priniesol až archeologický nález Antonia Frovu z roku 1961. V Cesarei Prímorskej objavil nápis na bloku vápenca: „MARCUS? [-]NTIUS PILATUS [PRAEF]ECTUS IVDAE[A]E“ (slov. Pontius Pilatus, prefekt Judey). Stĺp bol zrejme súčasťou chrámu cisára Tiberia. Dnes sa nachádza v jeruzalemskom Izraelskom múzeu a je jediným archeologickým dôkazom o Pilátovej existencii.
Pilát v biblických a apokryfných prameňoch náhľad|Antonio Ciseri, Ecce homo, olej na plátne, 1871, Galleria dell'Arte Moderna, Palazzo Pitti, Florencia
Kánonické evanjeliá Pilát Pontský je známy predovšetkým ako človek, ktorý podľa kánonických evanjelií odsúdil Ježiša Krista. Pilátovo meno sa nachádza tiež v starokresťanských vyznaniach viery. Napriek tomu, že Pilát bol, na rozdiel od svojich kolegov, aktívnym tvorcom miestnych dejín, asi ťažko by vystúpil z „pokojného prítmia odbornej vedeckej publicistiky“, ak by nezastával v dejinách kresťanstva takú dôležitú (aj keď nie celkom pozitívnu) úlohu.Märtin, Ralf-Peter, Pontius Pilatus: říman, jezdec, soudce, Brno: Nakladatelství Books, s. 7
Zmienky o jeho osobe môžeme v kánonických evanjeliách nájsť na miestach, na ktorých sa píše o Ježišovom súde a ukrižovaní. V každom evanjeliu je o ňom aspoň jedna zmienka: Mt 27,137; Mk 14,5315,15; Lk 23,125; Jn 18,2819,16. Ježiš bol podľa týchto prameňov odsúdený na dvoch súdnych pojednávaniach: prvé bolo židovské (pred židovským súdnym dvorom) a druhé rímske: pred Pilátom ako miestodržiteľom.Thrilling, Wolfgang, Hledání historického Ježíše, Praha: Vyšehrad. 1993, s. 137. Kánonické evanjeliá zdôrazňujú, že jeho rozhodnutie bolo spôsobené nátlakom Židov na jeho osobu (napr. Jn 19,12 alebo Mt 27, 24: „Keď Pilát videl, že nič nedosiahne, ba že pobúrenie ešte vzrastá, vzal vodu, umyl si pred zástupom ruky a vyhlásil: ,Ja nemám vinu na krvi tohto človeka. To je vaša vec!‘“Mt 27, 24. Dostupné online Väčšina zdrojov sa zhoduje v názore, že tento proces bol pre Piláta a jeho ďalšie pôsobenie zlomový.
Medzi obrazmi Piláta v evanjeliách existujú isté rozdiely. Podľa Matúša bol Pilát voči Ježišovi ľahostajný a bol veľmi priaznivo naklonený upokojiť židovských vodcov, avšak zodpovednosť za čin neprijal. Lukáš mu ako primárnu vlastnosť pripisuje slabosť. Jánov Pilát je manipulátor, človek istý si svojou autoritou, ktorý podporuje židovské túžby odsúdiť Ježiša pod podmienkou, že prijmú cisára za svojho jediného vládcu.
Apokryfné evanjeliá náhľad|Nikolaj Ge, Čo je pravda? (Kristus pred Pilátom), olej na plátne, 1890, Štátna Tretiakovská galéria, Moskva V kresťanskej literatúre sa o Pilátovi začalo diskutovať od 2. storočia. Pôvod tejto literatúry bol rozmanitý a líšil sa v čase, mieste i jazyku. Jej ciele boli rôzne. Ospravedlňujúce záujmy neskorších kresťanov sprevádzali najmä túžba vyplniť medzery v tradícii a uspokojiť zvedavosť. Pilát v nich pôsobil ako pohanský svedok Ježišovho božstva.
Medzi apokryfmi vyčleňujeme tzv. pilátovský cyklus, ktorý sa skladá z Rozprávania Jozefa Arimatejského (približne 2. stor., je mladšie ako Nikodémovo evanjelium), Nikodémovho evanjelia a iných, kratších textov, ktoré pozostávajú z príbehov o Pilátových osudoch (medzi ne zahŕňame napríklad Pilátove listy – prvý a druhý, Správu vladára Piláta a texty o jeho potrestaní a smrti).
Nikodémovo evanjelium bolo písané grécky a delí sa na dve časti: Akty Pilátove s podnadpisom „Zápisy zo súdneho pojednávania nášho Pána Ježiša Krista, ktoré sa uskutočnilo za Piláta Pontského“ (doba vzniku je predmetom diskusií, pôvodná verzia mohla vzniknúť už v 2. storočí) a Kristov zostup do pekiel (keďže je Mária zvaná titulom Theotokos, vznik sa predpokladá až po roku 431, keď sa uskutočnil štvrtý ekumenický koncil v Chalcedone). Čo sa týka Pilátovho vystupovania, je podobné s kánonom, na niektorých miestach dokonca zhodné.
Pilátove listy preložené z latinčiny však dokladajú udalosti po smrti Ježiša, ktoré sa v kánone nevyskytujú. Prvý list (Epistula Pilati prior) bol pripojený k latinskej verzii Nikodémovho evanjelia ako jeho XXIX. kapitola. Druhý list pochádza najskôr až z 16. storočia. Pilát v nich píše cisárovi (v originálnych textoch je spomínaný Claudius v liste prvom a Tiberius v druhom) a snaží sa vysvetliť udalosti spojené s vynesením rozsudku: ospravedlňuje svoje konanie a zodpovednosť zaň prenecháva na Židoch.
O smrti Piláta máme v textoch apokryfných evanjelií rozporuplné zmienky. Prvá sa nachádza v texte Potrestanie Piláta, ktoré pochádza z gréčtiny, je pravdepodobne odrazom východnej tradície a naväzuje na dokument Správa vladára Piláta – ten pravdepodobne pochádza z 5. storočia. Je možné, že tieto dva spisy napísal ten istý autor. Pilát v nej umiera sťatím hlavy (ako cisárov trest za odsúdenie Ježiša), avšak po zmierení s Bohom.
Druhá, nazvaná Smrť Piláta, je stredovekou legendou a nadobúda protipilátovské tendencie. Bola vydaná na základe rukopisu Ambros zo 14. storočia. Spoločným znakom je, že je Ježiš považovaný za ozajstného Božieho syna a preto musí byť Pilát potrestaný. V tomto spise sa tak však udeje násilným utopením v rieke.
Pilát v umení Vo výtvarnom umení Neskorá antika a raný stredovek náhľad|Mozaika Kristus pred Pilátom v Bazilike Sant'Apollinare Nuovo, 6. storočie, Ravenna Postava Piláta inšpirovala umelcov už od raných kresťanských čias. Vznik obrazového typu Kristus pred Pilátom nie je do dnešných dní celkom objasnený. Vyobrazenie Piláta sa prvýkrát objavuje na ranokresťanských sarkofágoch okolo roku 330 počas vlády cisára Konštantína I. Neskôr sa postava Piláta stala neoddeliteľnou súčasťou pašiových cyklov. Na najranejších vyobrazeniach si umýva ruky bez prítomnosti Ježiša ale na neskorších dielach je už znázornený akt v Ježišovej prítomnosti, ako napríklad slonovinový reliéf na Brescijskej skrinke približne z roku 400. Na jednom z prvých vyobrazení sedí Pilát na vyvýšenom mieste, za ním stoja dvaja vojaci s rímskymi štandardami, vedľa stojaceho Krista sú súčasťou výjavu žalujúci Židia a skupina Rimanov. Od 6. storočia sa tento motív objavuje v slonovinových reliéfoch, ilumináciách, na mozaikách alebo na sarkofágoch. Mozaika Kristus pred Pilátom v Bazilike Sant'Apollinare Nuovo v Ravenne, okolo roku 500, zobrazuje Pilátovo umývanie rúk a posla jeho manželky. Ikonografia Piláta ako sediaceho rímskeho sudcu pochádza z vyobrazení rímskeho cisára, vďaka čomu získal rôzne atribúty cisára alebo kráľa vrátane vyvýšeného sedadla či odevu.
vľavo|náhľad|Reliéf Kristus pred Pilátom na bronzových dverách (Bernwardové dvere) v Katedrále Panny Márie, 1015, Hildesheim, Nemecko