Človek floreský (lat. Homo floresiensis, Homo sapiens floresiensis, (?)Homo erectus floresiensis), neformálne prezývaný „hobbit/hobit“ je podľa niektorých teórií samostatným druhom rodu Homo, odlišujúcim sa hlavne svojou malou postavou a mozgom, ktorý prežíval do relatívne nedávnej doby. Pomenovaný bol po indonézskom ostrove Flores, na ktorom boli objavené jeho pozostatky. Roku 2003 bola na ostrove v usadeninách jaskyne Liang Bua objavená jedna takmer kompletná čiastočne fosilizovaná kostra (označená podľa mena jaskyne a poradie objavu ako LB1) a jedna kompletná čeľusť (označená ako LB2), pochádzajúca z doby pred 18 000 rokmi (vrchný pleistocén). Tieto nálezy boli po prvýkrát publikované v októbri 2004. V ďalších rokoch vykopávky v jaskyni pokračovali a do konca roku 2008 archeológovia odkryli časti kostier celkom 14 jedincov a tiež malé nástroje, všetky pochádzajúce z obdobia pred 94 000 až 13 000 rokmi.

Objavitelia, antropológovia Peter Brown a Michael J. Morwood s kolegami, vyjadrili názor, že rad znakov kostry LB1 svedčia o tom, že ide o nový druh hominida, jeho priamym predchodcom bol snáď Homo erectus, a nazvali ho Homo floresiensis. Títo hominidi dosahovali aj v dospelosti výšku iba o niečo viac ako 1 meter. Ich extrémnu malú výšku objavitelia prisúdili tzv. ostrovnému nanizmu, ktorý spôsobuje, že tela veľkých druhov živočíchov sa v prostredí s obmedzenými potravinovými zdrojmi po niekoľkých generáciách zmenší. S ohľadom na dobu, z ktorej nálezy pochádzajú, by H. floresiensis bol súčasníkom Homo sapiens.

Čoskoro po zverejnení objavu prišiel indonézsky antropológ Teuku Jacob s prvými pochybnosťami. Podľa neho patrila lebka LB1 modernému človeku trpiacemu mikrocefáliou. Vzápätí sa rozhorel spor, ktorý viedol k publikácii veľkého počtu štúdií podporujúcich či odmietajúcich argumenty v prospech štatútu nového ľudského druhu. V marci 2005 tím vedcov pod vedením paleoneurológičky Dean Falkovej publikoval v časopise Science štúdiu o jeho mozgu, v ktorej podporili teóriu nového druhu. Niekoľko iných vedcov na čele s evolučným biológom a paleontológom Robertom D. Martinom výsledky štúdie napadlo a priklonilo sa k záveru, že lebka je mikrocefalická. Pôvodní objavitelia sa s touto interpretáciou nestotožnili a trvali na tom, že H. floresiensis je samostatný druh. Ich názor podporili štúdie z roku 2007, v ktorých Dean Falková porovnala mozog H. floresiensis s desiatimi mikrocefalickými mozgami a odhalila významné rozdiely. Okrem toho ďalšie štúdie z roku 2007, ktorá skúmala zápästné kostičky H. floresiensis, objavila niektoré podobnosti so šimpanzmi či ranými hominidmi, ako bol napr. Australopithecus, a došla k záveru, že tieto kosti sa zreteľne líšia od kostí súčasných ľudí. Tiež štúdie kostí a kĺbov horných a dolných končatín naznačili, že H. floresiensis bol v mnohom podobnejší raným než moderným formám človeka. Oponenti týchto záverov sa však stále snažia objaviť alternatívne vysvetlenie. Publikované boli napr. hypotézy, že ide o jedinca druhu H. sapiens trpiaci vrodenými vývojovými chorobami ako Laronov syndróm alebo endemický kreténizmus.Josef Pazdera: Hobit není nový druh, byl to „kretén“ (OSEL, 29.9.2010)

Objav

Prvé nálezy uskutočnil spojený austrálsko-indonézsky tím paleoantropológov a archeológov, ktorí na ostrove Flores hľadali doklady pravekej migrácie H. sapiens z Ázie do Austrálie, v septembri roku 2003. Objav nového druhu neočakávali a nález kostry hominida vo vápencovej jaskyni Liang Bua, označeného ako LB1, ich prekvapil. V blízkosti potom objavili ešte čeľusť ďalšieho jedinca, ktorého označili ako LB2. V priebehu následných vykopávok v roku 2004 odkryli časti siedmich ďalších kostier pochádzajúcich z obdobia pred 38 000 – 13 000 rokmi, označené ako LB3 – LB9. Jedna objavená ramenná kosť, tiež predbežne pripisovaná H. floresiensis, je asi 74 000 rokov stará. Na rozdiel od takmer kompletnej kostry LB1, jediné s celou lebkou, boli tieto ďalšie nálezy veľmi neúplné. Najkompletnejší z nich je kostra označená ako LB6, pozostávajúca zo spodnej čeľuste, vretennej kosti, časti lakťa, časti pravej lopatky, jednej kostičky z chodidla a niekoľkých kostí prstov horných a dolných končatín. Vretenná kosť nesie známky vyliečenej zlomeniny. Okrem toho sa v jaskyni nachádzali aj dômyselné kamenné nástroje, ich rozmery naznačujú, že ich užívali ľudia vysokí asi 1 meter. Tieto nástroje pochádzajú z archeologických horizontov datovaných do doby pred 95 000 – 13 000 rokmi a zrejme sa používali k spracovaniu zabitých mláďat trpasličej formy Stegodona, o nich sa predpokladá, že boli korisťou LB1.

Objavené kosti nie sú úplne fosilizované, ich konzistencia po náleze pripomínala mokrý savý papier. Po odkrytí bolo nutné ich najprv nechať vyschnúť a potom ich až archeológovia mohli vykopať. Výskumníci pôvodne tiež dúfali, že v nich objavia zachovanú mitochondriálnu DNA, ktorú by mohli porovnať so vzorkami z podobne nefosilizovaných kostier Homo neanderthalensis a H. sapiens. Možnosť nálezu využiteľného vzorku DNA je však v kostrách veľmi malá, lebo DNA obvykle teplému tropickému prostrediu rýchlo podlieha, často počas niekoľkých desiatok rokov. Vylúčiť nejde ani možnosť kontaminácie z okolitého prostredia.

Archeológovia sa do jaskyne znovu vrátili v roku 2007 a od tej doby odkryli viacero ďalších kostí, ktoré pripísali H. floresiensis. Podľa správ z konca roku 2008 boli objavené časti kostier už 14 jedincov, ale žiadna z nich nie je ani zďaleka tak úplná, ako LB1. Medzi nálezmi nebola ani žiadna ďalšia lebka.

Anatómia Najdôležitejšími identifikačnými znakmi H. floresiensis sú malé telo a malý objem lebky. Brown s Morwoodom identifikovali aj ďalšie, menej zrejmé znaky, ktoré LB1 odlišujú od moderných H. sapiens. Patrí medzi ne tvar zubov, absencia brady a neobvykle málo prehnuté kosti predlaktia. Každý z týchto odlišovacích znakov sa stal predmetom prísneho posúdenia vedeckou komunitou, či naozaj svedčí o novom ľudskom druhu či skôr o patologických odchýlkach H. sapiens, pričom rôzne výskumné tímy dospeli k rôznym záverom. Objav ďalších kostier potvrdil existenciu niektorých znakov objavených pri u LB1, ako napríklad málo vyvinutú bradu, ale Jacob a jeho tím argumentovali, že môže ísť len o lokálnu morfologickú odlišnosť H. sapiens. G. A. Lyras et al. zase v morfometrickom výskumu preukázali, že lebka LB1 sa znateľne líši od všetkých lebiek druhu H. sapiens, vrátane jedincov malého vzrastu či mikrocefalikov, a je podobná skôr lebke H. erectus.

Telo

Typový exemplár navrhnutého nového druhu je tvorený pomerne kompletnou kostrou a takmer kompletnou lebkou, pravdepodobne patriaca 30 ročnej 1, vysokej ženy (LB1), ktorá dostala prezývku Flo. Záver, že H. floresiensis dorastal len veľmi malej výšky, podporuje tiež nález holennej kosti LB8, ktorá mohla podľa Morwooda et al. patriť osobe vysokej . Tieto odhady sa výrazne líšia od výšok moderných ľudí a sú dokonca znateľne nižší, než je priemerná výška dospelého človeka aj v súčasných populáciách fyzicky malých ľudí, ako sú napríklad Pygmejovia (kde dospelá žena meria menej než ), Twaovia, Semangovia (dospelá žena ) či Andamancovia (dospelá žena ). Všeobecne sa z biofyzikálneho hľadiska považuje za významnejšiu hmotnosť a podľa tohoto meradla sú rozdiely ešte väčšie. Odhaduje sa, že LB1 dosahovala hmotnosť okolo , čo je nielen menej než u súčasných H. sapiens, ale aj menej než u H. erectus, ktorý by mal podľa Browna byť priamym predchodcom H. floresiensis, a podobá sa skôr hmotnosti ich viac než tri milióny rokov starého predka rodu Australopithecus, o ktorom sa súdi, že neprekročil hranice Afriky.

Cez tieto rozdiely vo veľkosti sa zdá, že inak sa objavené exempláre podobajú H. erectus, o ktorom sa vie, že žil v juhovýchodnej Ázii v dobe, ktorá sa kryje s najstaršími nálezmi pripisovanými H. floresiensis. Ten istý tím objavil tiež údajné dôkazy o prítomnosti H. erectus na ostrove Flores v dobe pred 840 000 rokmi, a to v podobe kamenných nástrojov, ale priamo pozostatky samotného H. erectus na ostrove objavené neboli.

Brown s kolegami vysvetľujú malú postavu H. floresiensis ako výsledok života v prostredí s obmedzenými potravovými zdrojmi, ktoré viedli k silnému ostrovnému nanizmu. Podobný vývoj bol zaznamenaný aj u iných druhov žijúcich na ostrovoch a na ostrove Flores ho možno zaznamenať tiež napr. u trpasličieho Stegodona, čo bol chobotnatec, ktorý sa počas štvrtohôr rozšíril po celej Ázii. Teuku Jacob so svojím tímom však teóriu ostrovného nanizmu podrobil kritike s tím, že kostra LB1 je podobná miestnej populácii v okolí dediny Rampasasa a že u pygmejských populácií môžu nastať podobné výrazné výkyvy vo veľkosti tela.

Mozog Okrem malých rozmerov tela mal H. floresiensis tiež pozoruhodne malý mozog. Mozgovňa typového exemplára má objem , čo je na spodnej hranici objemu mozgu šimpanza alebo vyhynutých australopitekov. Mozog jedinca LB1 je znateľne redukovaný aj vo vzťahu k predpokladanému priamemu predkovi H. erectus, jeho objem bol ³, čo je viac než dvojnásobok. Ale odhadovaný pomer objemu mozgu voči hmotnosti tela LB1 leží niekde medzi H. erectus a veľkými ľudoopmi.

Objavitelia tiež H. floresiensis pripisujú pokročilé chovanie. V jaskyni Liang Bua boli objavené dôkazy používanie ohňa k vareniu a kosti stegodona so stopami po rezných nástrojoch. Objavené kamenné nástroje pripomínajú nálezy z mladého paleolitu, ktorý je ale inak spojovaný s modernými ľuďmi, ktorých mozgy mali objem 1 310 – , t. j. takmer štvornásobok objemu mozgu H. floresiensis (pri 2,6 násobnej hmotnosti tela). Niektoré z týchto nástrojov boli zjavne používané pri skupinovom love miestneho trpasličieho stegodona.

Ukazovateľom inteligencie je tiež rozmer oblasti 10 prefrontálnej mozgovej kôry, ktorá býva spájaná so sebauvedomením sa a ktorá je u LB1 rovnako veľká ako u súčasných ľudí, a to aj cez inak omnoho menší celkový objem mozgu. Myšlienka, že príslušníci druhu H. floresiensis používali rôzne pokročilé technológie a navzájom spolupracovali, viedla objaviteľov k hypotéze, že snáď ovládali aj reč.

Ďalšie znaky Medzi ďalšie znaky, ktorými zástancovia teórie o novom, dosiaľ nepoznanom druhu hominida argumentujú, patrí pomerne malé prehnutie ramenných kostí a pomer šírky a dĺžky kostí dolných končatín. Prítomnosť týchto znakov potvrdili aj nezávislí odborníci, ale ich význam je predmetom sporu. Podľa Teuku Jacoba sú všetky tieto znaky, objavené na kostre LB1, patologického pôvodu.

Roku 2007 Susan G. Larsonová zo v New Yorku študovala so svojím tímom takmer úplné kosti hornej končatiny LB1 a povšimla si odlišnosti v stavbe ramennej kosti. Moderní ľudia majú hlavice ramennej kosti pootočené o 145 až 165 stupňov, čo im umožňuje, aby vnútorná strana ich lakťa smerovala mierne dopredu. Larsonová pôvodne prehlásila, že ramenná kosť LB1 bola pootočená iba o 110 stupňov, neskôr však so svojim tímom previedla nové merania a dospela k záveru, že pootočenie činilo 120 stupňov. Tento vývojový rozdiel oproti súčasným ľuďom mohol byť výhodou pri húpaní sa na pažiach, ale komplikovalo by činnosti spojované s modernými ľuďmi, ako je napríklad výroba nástrojov. Ďalším predmetom ich výskumu bol nekompletný materiál pletenca hornej končatiny zostávajúcej zo zlomenej kľúčnej kosti LB1 a lopatky LB6. Kľúčna kosť LB1 bola pomerne krátka, čo v kombinácii so zisteným tvarom lopatky a malým pootočením ramennej kosti muselo viesť k tomu, že H. floresiensis mal ramená o niečo posunutá smerom dopredu, akoby pokrčená. Vďaka tomu mohol ohýbať lakeť podobným spôsobom ako moderní ľudia, a teda snáď aj vyrábať nástroje.