Teórie vzniku Pentateuchu sa zaoberajú otázkou, ako vznikol Pentateuch (teda Tóra) ako veľmi komplexný a zložitý literárny celok. Po spochybnení Mojžišovho autorstva Pentateuchu v dobe osvietenstva sa objavilo niekoľko teórií o jeho vzniku. Tieto teórie sa opierali najmä o štúdium knihy Genezis, ktorá vykazuje najväčšie množstvo štylistických zvláštností, ale neskôr boli vztiahnuté na celý Pentateuch. Spoločným menovateľom vedcov s liberálnym pohľadom je myšlienka, že jednotlivé príbehy boli ústne tradované po stáročia a len postupne spisované a zlúčené do jediného celku niekedy v Ezdrášovom období. Z teórií vyplýva, že historicita súčasného textu nie je veľmi veľká. Tieto teórie sú v súčasnosti najviac preferované, ale sú často upravované a vytýka sa im najmä ich komplikovanosť a nedostatok dôkazov.
Konzervatívni vedci sa prikláňajú k podstatne skoršiemu a jednotnejšiemu datovaniu vzniku Pentateuchu. Výnimočnou v ich "tábore" je Wisemanova teória tabuliek, ktorá tvrdí, že knihu Genezis zostavil Mojžiš zo starých písomných dokumentov pochádzajúcich priamo od patriarchov, ale zvyšné knihy Pentateuchu písal z vlastnej skúsenosti. Táto teória vzbudila určitú pozornosť, ale nie je všeobecne prijímaná.
Výskum na tomto poli stále pokračuje, využívajú sa najnovšie poznatky lingvistiky, archeológie, etnológie a porovnávanie s inými starovekými textami.
Problematika Tradičné poňatie pripisovalo autorstvo knihy Genezis (ako aj celej Tóry) Mojžišovi. Toto predpokladal Filón Alexandrijský, Flavius Iosephus, Nový zákon aj babylonský Talmud.napríklad Biblia: Mk 12,26
V texte sa však objavuje príliš mnoho rozporov, ktoré ukazujú na to, že text nemá jedného jediného autora, ani nebol napísaný naraz. Medzi tieto javy patrí napr.: výskyt veľmi podobného textu na viac miestach (tzv. dublety); výskyt protirečiacich si textov (hlavne zákonov); vnútorné rozpory v texte, ktoré vznikli, keď bol do textu vsunutý nový odsek; texty zložené – niekedy dômyselne, inokedy naopak nešikovne – z dvoch rôznych predlôh, bez toho aby tieto predlohy boli zladené v jeden kompaktný celok.
Teórie vzniku Pentateuchu sa snažia objasniť skutočný vývoj a vznik tohto literárneho celku, ktorý by všetky tieto problémy objasnil.
Spochybnenie Mojžišovho autorstva Prvým človekom, ktorý racionálne spochybnil Mojžišovo autorstvo Pentateuchu, bol židovský učenec Abraham ibn Ezra (1092 – 1167). Kládol si zásadné, prosté, ale úplne logické otázky ako: Prečo Mojžiš hovorí o sebe v tretej osobe? Ako môže rozprávať o svojej vlastnej smrti? (Dt 34,5) apod., nemal však v tom čase nasledovníkov. Podobné otázky, vedúce k spochybneniu klasického chápania Mojžišovho autorstva Pentateuchu, začal znovu klásť až v období humanizmu na prelome 17. a 18. storočia Baruch Spinoza (bol exkomunikovaný a jeho knihy sa dostali na index medzi židmi i medzi kresťanmi), Thomas Hobbes a Richard Simon. Tí s podobnými argumentmi síce pripúšťali Mojžišovo autorstvo, ale dodávali, že text prešiel niekoľkými zmenami, z ktorých posledná nastala za doby Ezdrášovej.
Zlom v bádaní nastal vtedy, keď francúzsky dvorný lekár Jean Astruc (1684 – 1766) pri čítaní hebrejského textu zistil, že sa v nom používajú dve Božie mená: tzv. Tetragrammaton (JHVH) a Elohim (t. j. Boh). Na základe rozlíšenia týchto dvoch termínov rozlíšil aj dvoch nezávislých autorov a ich spisy, z ktorých neskorší text vznikol. Astruc sa zaoberal hlavne knihou Genezis. Pôvodné spisy (dokumenty) nazýval Mémoires. Na neho potom nadviazali ďalší autori, napr. Johann Gottfried Eichhorn. Obdobne si tento čiastočný rozpor všimol o niečo neskôr a nezávisle i Geddes (1737 – 1802), ten ho však interpretoval nie ako známku viacero prepletených prameňov, ale viacero prítomných samostatných zlomkov. Ewald potom vytvoril teóriu doplnkov, podľa ktorej existoval základný Grundschrift – základný spis, akási osnova, ku ktorej sa pripájali ďalšie a ďalšie celky, až vznikol dnešný Pentateuch. Pre neho týmto základným dokumentom bol Elohista, v neskorších teóriách nazývaný „Kňazský kódex“.
V tejto dobe stále zostávali ľudia, ktorí zastávali Mojžišovo autorstvo, i keď pripúšťali, že Mojžiš použil staršie, už existujúce pramene.
Celkovo sa teda objavili tri druhy teórií: teória dokumentov (Pentateuch je zložený z niekoľko samostatných a úplných literárnych prameňov); teória zlomkov (Pentateuch je zložený z veľkého množstva nezávislých zlomkovitých príbehov); teória doplnkov (Pentateuch je zložený z jedného základného spisu, ktorý bol časom doplňovaný rôznymi menšími celkami).
Ďalším prevratným zlomom v bádaní boli objavy de Wetteho. Wilhelm Martin Leberecht de Wette (1780 – 1849) tvrdil: Pentateuch obsahuje projekcie dôb ďaleko neskorších, než sú príbehy, ktoré obsahuje. Svet textov a svet reálny sa od seba líšia. Túto skutočnosť je vidieť napr. pri porovnaní Kníh kráľovských a Kníh Paralipomenon; oba celky popisujú to isté, ale z iného uhla pohľadu. Ďaleko vhodnejšie a presnejšie, než vychádzať z príbehov, je založiť štúdium na zákonníkoch v Pentateuchu, lebo tie oveľa lepšie odrážajú svoju dobu a sú lepšie datovateľné. Jadro deuteronomického zákonníka je zhodné s Joziášovou politicko-náboženskou reformou v roku 622 pred Kr., presadzujúcou aj centralizáciu kultu do Jeruzalema. Preto tie zákony a inštitúcie v Pentateuchu, ktoré túto reformu predpokladajú, sú neskoršieho dáta; naopak tie, ktoré ju nepoznajú, sú staršie. Tým de Wette položil základ pre datáciu textov Pentateuchu.
Wellhausenova teória dokumentov
Medzitým sa Astrucova teória stále rozvíjala. Tzv. Elohista, t. j. autor používajúci pre Boha označenie „Elohím“, bol rozdelený na dva pramene, tzv. E1 a E2. Autori tohoto rozdelenia boli nezávisle na sebe Karl David Ilgen (v roku 1798) a Hermann Hupfeld (v roku 1853). Riehm v roku 1854 začal navyše hovoriť o nezávislom prameni pre knihu Deuteronomium. Tým sa objavilo rozdelenie na štyri základné pramene Pentateuchu, ako ho neskôr nachádzame v klasickej Wellhausenovej práci.
Vrcholom tejto teórie bola štúdia Júlia Wellhausena (1844 – 1918). Wellhausen, silne poznačený romanticizmom, láskou k všetkému starému a pôvodnému, obdivom k pruskej monarchii a odporom k všetkému, čo bolo poznačené legalizmom, rozlišuje v starovekých dejinách Izraela tri obdobia: monarchiu (cca 1000 – 622 pred Kr.); Joziášovu reformu (622 pred Kr.); dobu po babylonskom exile (po 532 pred Kr.).
Do týchto období tiež zaradil jednotlivých autorov dokumentov obsiahnutých v Pentateuchu, o ktorých sa domnieval, že ich napísali alebo redakčne upravili: 1. Jahvistická tradícia (J) Jahvista (používajúci pre Boha označenie JHVH (יהוה)) asi pôsobil v 10./9. storočí pred Kr. v južnom, Judskom kráľovstve a napísal prvé, najstaršie dejiny. Označuje sa písmenom J.
Autor rozpráva pekne, živo, konkrétne i s humorom. Prostredie je kráľovské s kráľovskou ideológiou. Boha oslovujú Jahve, Pán histórie plný dobroty. Históriu smeruje k univerzalizmu. Je blízky človeku. Horu, kde Mojžiš dostal zákony nazýva Sinaj. Predstavuje človeka, ktorý sa cíti nehodný a Boh mu dáva viac ako dúfa. Spisy tejto tradície boli napísané približne roku 1000 pred Kr. a zohrávajú v nich dôležitú úlohu ženy.
2. Eloistická tradícia (E) Elohista (kedysi E2; pre Boha používa označenie Elohím (אלהים)) asi žil v 8. stol. pred Kr. v severnom, Izraelskom kráľovstve a napísal od Jahvistu nezávislé dejiny. Označuje sa písmenom E.
Autor je moralizátor, nie je taký blízky človeku ako v jahvistickej tradícii a neskôr je až diskrétny. Je situovaný do prostredia Izraelského (Severného) kráľovstva. Horu zákonov nazýva Chóreb a pre Boha používa výraz El, Elohim. Spisy tejto tradície boli napísané pred rokom 721 pred Kr. (pád Samárie). Boh človeka skúša, vyžaduje rešpekt a žiada od neho veľa. Je plný milosti a má priateľov i nepriateľov. Kladie sa dôraz na zákony.
3. Deuteronomistická tradícia (D) Deuteronomista, autor Deuteronómia, je predpokladane zviazaný s Joziášovou reformou v roku 622 pred Kr. Označuje sa písmenom D.
Autor je dobrý kazateľ a vie presviedčať. Knihy tejto tradície sa odohrávajú v prostredí Severného, neskôr Južného (Júdskeho), kráľovstva. Ideológia je prorocká. Boli napísané medzi rokmi 721 – 586 pred Kr. Boh, Jahve alebo Elohim, je jeden jediný, nenávidí modloslužbu, je plný lásky a zvolil si židovský národ za vyvolený medzi ostatnými. Možno ho adorovať v Jeruzaleme. Človek má odpovedať na lásku Boha láskou, má poslúchať a zachovávať zákon, lebo len vtedy bude šťastný. V tejto tradícii je napísaná celá kniha Deuteronómium.
4. Kňazská tradícia (P) Autor tzv. kňazského kódexu, označovaný písmenom P (z nemeckého Priestercodex), asi pôsobil po exile a jeho dielo je silne poznačené poexilným legalizmom. Pôsobil niekedy na prelome 6. a 5. stol. pred Kr.
Autorom je systematický teológ, ktorý píše v slávnostnom štýle a v Jeruzalemskom chráme v rokoch 644 – 633 pred Kr. Boh, Jahve alebo Elohim, Pán sveta, histórie a človeka od svojho ľudu vyžaduje veľa. Žiada separáciu svojho národu (čo je definíciou svätosti v SZ) a až neskôr sa otvára všetkým a hlása univerzalizmus. Je neviditeľný a treba ho adorovať v Jeruzaleme. Človek má manifestovať svoju židovskú identitu, čistotu rasy, manželstva, pôvod. Veľký dôraz sa kladie na Mojžišov zákon.
Pentateuch podľa tejto teórie vznikal nasledovne: Jahvista napísal svoje dejiny, po ňom ich nezávisle na ňom napísal i Elohista. Istý redaktor potom obe rozprávania spojil, pravdepodobne po páde Izraelského kráľovstva v roku 722 pred Kr., a to tak, že text J doplnil textom E. Text E je preto neúplný. Neskôr bol napísaný deuteronomický zákonník, pripojený opäť nejakým redaktorom k celku JE. Nakoniec počas exilu a po ňom pôsobiaci kňazi spísali svoj „kňazský kódex“ a pripojili ho k celku JED, takže vznikol dnešný Pentateuch. Táto Wellhausenova teória vysvetľovala mnoho nezrovnalostí v dnešnom texte Pentateuchu, ale čoskoro sa objavili pochybnosti.
Spochybnenie Wellhausenovej teórie Wellhausenova teória doplnená a rozvinutá ďalšími bádateľmi, je predovšetkým od 70. rokov 20. storočia silne spochybňovaná, najmä pokiaľ ide o pramene J a E. Boli spochybnené snáď všetky východiskové body, ktoré v 19. storočí viedli k vytvoreniu liberálneho pohľadu na Pentateuch. Dnes sa pochybuje o oprávnenosti priraďovania textov k jednotlivým autorom podľa ich používania Božieho mena. Navyše tituly Jahve a Elohim sa vyskytujú aj súčasne ako Jahve Elohim. Na tento jav nebola dosiaľ zo strany liberálnych teórií poskytnutá uspokojivá odpoveď. Aj v súčasnej dobe, keď lingvistom pomáhajú počítače sa ukazuje, že množina slov, ktorá je prisudzovaná príslušným autorom je príliš malá na to, aby mohla spoľahlivo identifikovať svojho autora. Vyskytujú sa aj pochybnosti či nájdená "kniha zákona" v Jeruzalemskom chráme, ktorá spustila Joziášovu reformu bola skutočne časť Deuteronómia.
E – Elohista pri rozdeľovaní textov Pentateuchu slúžil často ako autor, ktorému sa prisudzovali texty nezaraditeľné inde. Preto nie je ťažké si všimnúť, že tieto texty netvoria ucelené dielo a že ide o zmes zlomkov najrôznejšieho druhu.