náhľad|Znak prezidenta Ruskej federácie náhľad|Štandarda prezidenta Ruskej federácie náhľad|Úradujúci prezident Ruskej federácie Vladimir Putin
Prezident Ruskej federácie (, Prezident Rossijskoj federacii) je hlavou, najvyšším štátnym predstaviteľom Ruskej federácie. Ruský prezident nie je členom ruskej vlády, ale aj tak je pomerne vplyvným prvkom politického systému z hľadiska zverených právomocí. Sú mu zverené viaceré kompetencie výkonnej moci, určuje základné smerovanie vnútornej i zahraničnej politiky Ruskej federácie a riadi zahraničnú politiku. Prezident vykonáva okrem iných aj významnú koordinačnú funkciu v ústavnom systéme (na úrovni vzťahov federálnych orgánov, vzťahov medzi federálnymi orgánmi a orgánmi jednotlivých subjektov Federácie), má právo rozpustiť parlament (Štátnu dumu). Prezident je taktiež ochrancom Ústavy Ruskej federácie, garantom ľudských a občianskych práv a najvyšším veliteľom ozbrojených síl.
Prezident Ruskej federácie je volený v priamej voľbe všetkými občanmi štátu na šesťročné funkčné obdobie. Rovnaká osoba môže post prezidenta zastávať najviac dve funkčné obdobia po sebe.
Súčasným prezidentom Ruskej federácie je Vladimir Putin zvolený v prezidentských voľbách v roku 2012 a znovuzvolený v roku 2018.
Dejiny Sovietske obdobie Funkcia prezidenta ako hlavy štátu nie je na území Ruskej federácie tradičnou funkciou. Po prvýkrát tu bola zavedená až v roku 1991. Na základe celoštátneho referenda zo 17. marca 1991 bola v ústavnom systéme Zväzu sovietskych socialistických republík ustanovená funkcia prezidenta, ako najvyššieho predstaviteľa RSFSR a ZSSR („Za“ hlasovalo 69,85 % zúčastnených voličovSpráva Centrálnej komisie RSFSR pre vykonávanie referend ; „Izvestija“ 26. marca 1991.). Prezident mal byť volený celonárodným hlasovaním občanov štátu na 5 ročné funkčné obdobie.
Zákon RSFSR „o prezidentovi RSFSR“ bol prijatý Najvyšším sovietom RSFSR 24. apríla 1991Zákon RSFSR č. 1098-1 z 24. apríla 1991 „o prezidentovi RSFSR“ ; Ведомости Съезда народных депутатов РСФСР и Верховного Совета РСФСР. — 1991. — № 17. — ст. 512.. V tomto zákone bola upravená činnosť a právomoci prezidenta. Druhým súvisiacim zákonom bol Zákon RSFSR „o voľbách prezidenta RSFSR“Zákon RSFSR č. 1096-I z 24. apríla 1991 „o voľbách prezidenta RSFSR“; Ведомости Съезда народных депутатов РСФСР и Верховного Совета РСФСР. — 1991. — № 17. — ст. 510., v ktorom bol určený proces voľby prezidenta. Rovnako bolo potrebné zmeniť a doplniť aj viaceré ustanovenia Ústavy RSFSR z roku 1978.
Prvé voľby prezidenta RSFSR sa uskutočnili 12. júna 1991 a ich víťazom sa stal Boris Jeľcin. Po úspešných voľbách bolo potrebné prijať špeciálny zákon, ktorý by upravoval spôsob nastúpenia zvoleného prezidenta do úradu. Zákon bol prijatý 27. júna 1991Zákon RSFSR č. 1494-I z 27. júna 1991 „o nástupe prezidenta RSFSR do funkcie“; Ведомости Съезда народных депутатов РСФСР и Верховного Совета РСФСР. — 1991. — № 26. — ст. 880.. Čoskoro sa však ukázalo, že zmeny v platnej legislatíve neboli dostatočné na to, aby mohol prezident pôsobiť ako plnohodnotná zložka ústavného systému. Určovanie vnútornej i zahraničnej politiky RSFSR bolo výlučne v rukách Zjazdu ľudových poslancov RSFSR, keďže dovtedy neexistovala žiadna deľba moci. Prezident tak bol závislým od zákonodarnej moci, ktorá na republikovej úrovni bola tvorená troma orgánmi – Zjazdom ľudových poslancov, Najvyšším sovietom a Prezídiom Najvyššieho sovietu.
Nová ústava a rozšírenie prezidentských právomocí Konflikty a boj o moc medzi prezidentom a orgánmi zákonodarnej moci vyústili do ústavnej krízy v rokoch 1992 – 1993. Na jeseň 1993 Jeľcin rozpustil obe komory parlamentu (Zjazd ľudových poslancov i Najvyšší soviet) a vyhlásil nové parlamentné voľby a referendum o novej ústave.
12. decembra 1993 bola vďaka úspešnému referendu prijatá nová Ústava Ruskej federácie, ktorá vstúpila do platnosti 25. decembra 1993. Podľa nej sa oficiálnou hlavou štátu stal Prezident Ruskej federácie s nebývalými, široko koncipovanými právomocami na úkor parlamentu. Prezident bol oprávnený menovať premiéra, vydávať dekréty (výnosy) bez schválenia Federálneho zhromaždenia, vetovať uznesenia Federálneho zhromaždenia a prípadne ho rozpustiť. Bol zachovaný spôsob voľby prezidenta celoštátnym hlasovaním všetkých občanov, ale funkčné obdobie bolo skrátené na 4 roky.
K predĺženiu funkčného obdobia na súčasných šesť rokov došlo úpravou v roku 2008, pričom toto ustanovenie vstúpilo do platnosti od prezidentských volieb v roku 2012.
Súčasný právny status Prezident Ruskej federácie je v súčasnosti (r. 2012) jedinou ústavnou funkciou, ktorá je vyberaná všeobecným hlasovaním občanov Ruskej federácie.
Dnešný právny status prezidenta je zakotvený v štvrtej hlavе Ústavy Ruskej federácie.
Okrem právomocí hlavy štátu (pozri v sekcii Právomoci prezidenta Ruskej federácie) má prezident právo viesť zasadnutia Vlády Ruskej federácie, môže dávať vláde príkazy, stojí na čele viacerých federálnych orgánov výkonnej moci. Vďaka právomociam v oblasti zákonodarnej moci prezident vydáva výnosy, ktoré sa stávajú súčasťou legislatívy. Vláda je povinná zabezpečiť vykonateľnosť výnosov prezidenta vydaním osobitných rozhodnutí a nariadení.
Na rozdiel napr. od Francúzska, kde politiku štátu určuje a realizuje vláda a prezident takmer vždy vedie jej zasadnutia, alebo Slovenska, kde prezident plní skôr reprezentatívne funkcie a rokovania vlády sa väčšinou nezúčastňuje, prezident Ruskej federácie v zmysle Ústavy samostatne, nezávisle od vlády „určuje základné smerovanie vnútornej i zahraničnej politiky štátu“ a „riadi zahraničnú politiku“. Vláda následne prostredníctvom výkonnej moci definuje operatívne ciele a smerovanie vnútornej politiky a realizuje politiku určenú prezidentom v jeho výnosoch.
Výnosy a nariadenia prezidenta, rovnako ako rozhodnutia a nariadenia vlády, sú záväzné pre celé územie Ruskej federácie. V prípade, že právne akty vlády sú v rozpore s ústavou, zákonmi Ruskej federácie alebo výnosmi prezidenta Ruskej federácie, môžu byť prezidentom zrušené. Prezident, rovnako ako vláda, má právo zákonodarnej iniciatívy.
Prezidentovi Ruskej federácie Ústava v článku 91 priznáva imunitu. Imunita spočíva v tom, že proti prezidentovi nie je možné začať trestné stíhanie či správne konanie, vynútiť si jeho účasť na súdnom pojednávaní ako svedka, podrobovať ho akýmkoľvek formám nátlaku, nemôže byť zadržaný, vypočúvaný či podrobený prehliadke. Akékoľvek obmedzenie jeho slobody a činnosti, pokiaľ nie je z funkcie odvolaný Štátnou dumou, je protiústavné.
Článok 93 Ústavy definuje postup odvolania prezidenta z funkcie „na základe Štátnou dumou vzneseného obvinenia z vlastizrady či iného obzvlášť závažného trestného činu…“, pričom sa vyžaduje účasť dvoch vetiev štátnej moci: zákonodarnej a súdnej.
V súlade s článkom 7 federálneho zákona „o štátnej ochrane“, na rozdiel od ostatných osôb, ktoré vykonávajú štátne funkcie a ktorým sa poskytuje štátna ochrana, „prezident Ruskej federácie počas svojho funkčného obdobia nemôže odmietnuť štátnu ochranu“. Štátnej ochrane okrem osoby prezidenta podliehajú aj členovia prezidentovej rodiny. Štátna ochrana náleží prezidentovi aj po ukončení jeho funkčného obdobia, a to doživotne.
Funkčné obdobie prezidenta Ruskej federácie Prvý prezident Ruskej federácie bol zvolený v celonárodných voľbách v roku 1991 s funkčným obdobím 5 rokov. V roku 1993 bolo funkčné obdobie prezidenta v Ústave Ruskej federácie zmenené na 4 roky (čo sa však nedotklo úradujúceho prezidenta Borisa Jeľcina, ktorý svoj úrad zastával do roku 1996). V zmysle novely Ústavy, ktorá vstúpila do platnosti 31. decembra 2008, došlo k predĺženiu funkčného obdobia na 6 rokov. Táto zmena sa po prvýkrát týkala víťaza prezidentských volieb v roku 2012Federálny zákon z 30. 12. 2008 „o zmene funkčného obdobia prezidenta Ruskej federácie a Štátnej dumy“; Российская газета, 31. 12. 2008.
Stále platí, že rovnaká osoba môže funkciu prezidenta Ruskej federácie zastávať najviac dve funkčné obdobia bezprostredne po sebe.
Právomoci prezidenta Ruskej federácie Právomoci prezidenta vychádzajú zo štvrtej kapitoly Ústavy Ruskej federácie. Podľa nej má prezident právo: vymenovať (so súhlasom Štátnej dumy), predsedu vlády Ruskej federácie; viesť rokovanie vlády Ruskej federácie; rozhodnúť o odvolaní vlády Ruskej federácie; predložiť Štátnej dume kandidátov na predsedu centrálnej banky, a taktiež dať Štátnej dume návrh na jeho odvolanie; (na návrh predsedu vlády) vymenúvať a odvolávať zástupcov predsedu vlády a federálnych ministrov; navrhovať Rade Federácie kandidátov na sudcov Ústavného súdu Ruskej federácie, Najvyššieho súdu Ruskej federácie a kandidáta na funkciu generálneho prokurátora; predkladať Rade Federácie návrh na odvolanie generálneho prokurátora; vymenovať sudcov ďalších federálnych súdov; formovať a viesť Radu bezpečnosti Ruskej federácie; schvaľovať vojenskú doktrínu Ruskej federácie; formovať administráciu prezidenta Ruskej federácie; vymenovať a odvolať splnomocnencov prezidenta Ruskej federácie; vymenovať a odvolať vrchné velenie ozbrojených síl Ruskej federácie; vymenovať a odvolať diplomatických predstaviteľov Ruskej federácie v cudzích štátoch a v medzinárodných organizáciách po konzultáciách s príslušnými výbormi komôr Federálneho zhromaždenia Ruskej federácie; vyhlásiť voľby do Štátnej dumy v súlade s Ústavou a federálnym zákonom; rozpustiť Štátnu dumu (v prípadoch a postupom určeným v Ústave); vyhlásiť referendum (v súlade s federálnym ústavným zákonom); predkladať návrhy zákonov Štátnej dume; podpisovať a vyhlásiť federálne zákony do štrnástich dní od okamihu ich doručenia. Ak prezident počas tejto lehoty zákon odmietne, Štátna duma a Rada Federácie znova prerokujú tento zákon postupom určeným v Ústave. (Ak pri opakovanom prerokovaní bude zákon schválený v pôvodnom znení dvojtretinovou väčšinou hlasov členov Rady federácie a poslancov Štátnej dumy, musí byť prezidentom do 7 dní podpísaný a vyhlásený.);náhľad|Výnos prezidenta Ruskej federácie D. Medvedeva z 20.04.2010 o vymenovaní veľvyslanca Ruskej federácie v Slovenskej republike predniesť každoročne vo Federálnom zhromaždení správu o stave krajiny, o základnom smerovaní vnútornej a vonkajšej politiky štátuSprávy o stave krajiny Vladimira Putina vo Federálnom zhromaždeníSprávy o stave krajiny Dmitrija Medvedeva vo Federálnom zhromaždení; organizovať postupy a opatrenia na riešenie sporov, ktoré môžu vzniknúť medzi orgánmi štátnej moci na federálnej úrovni a orgánmi štátnej moci na úrovni jednotlivých subjektov Federácie, a taktiež medzi orgánmi štátnej moci v rámci subjektu Federácie. V prípade nedosiahnutia konsenzu môže prezident posunúť riešenie sporu na zodpovedajúci súdny orgán; zasahovať do činnosti orgánov výkonnej moci subjektov Federácie; rušiť uznesenia a nariadenia vlády Ruskej federácie; riadiť zahraničnú politiku Ruskej federácie; viesť rokovania a podpisovať medzinárodné dohody v mene Ruskej federácie; podpisovať ratifikačné listiny; prijímať poverovacie a odvolacie listiny akreditovaných diplomatických predstaviteľov; v prípade agresie voči Ruskej federácii alebo v prípade bezprostrednej hrozby agresie vyhlasuje na území Ruskej federácie alebo v niektorých jej oblastiach vojnový stav, pričom je povinný bezodkladne o tom informovať Radu Federácie a Štátnu dumu; rozhodovať o otázkach udelenia občianstva Ruskej federácie a poskytnutia politického azylu; udeľovať štátne vyznamenania Ruskej federácie, udeľovať čestné tituly Ruskej federácie, najvyššie vojenské a iné špeciálne tituly; udeliť milosť.
S cieľom vykonávať svoje právomoci prezident Ruskej federácie vydáva tzv. „ukazy (výnosy)“, (j.č. „ukaz“, ) a nariadenia (j.č. ), ktoré sú právne záväznými a vykonateľnými na celom území Ruskej federácie a majú právnu silu zákona. Tieto právne akty prezidenta nesmú byť v rozpore s Ústavou Ruskej federácie a federálnymi zákonmi.
Podriadené orgány