Bzince pod Javorinou je obec na Slovensku v okrese Nové Mesto nad Váhom.
Polohopis Bzince sa nachádzajú v kontaktnej zóne štyroch významných geomorfologických jednotiek: Malých Karpát, Bielych Karpát, Myjavskej pahorkatiny a Považského podolia. Obec leží na sútoku Kamečnice a jej ľavostranného prítoku Vrzavky v zníženine medzi Bielymi a Malými Karpatmi. Jej katastru ako celku dominuje Veľká Javorina (), najvyšší vrchol Bielych Karpát. Samotnú obec tvorí päť častí: Bzince pod Javorinou, Cetuna, Hrubá Strana, Hrušové a Vrzavka. Z nich prírodne najpôsobivejšia je Cetuna, v ktorej vyviera skvelá pitná voda. Okresné mesto Nové Mesto nad Váhom je od obce vzdialené 5,5 km juhovýchodným smerom, druhé najväčšie mesto okresu Stará Turá 6 km juhozápadným smerom.
Názov Súčasný názov obce Bzince pod Javorinou sa po storočiach menil. Od starých maďarských názvov Bot, Bott, Bod, Bottfalu, Bottfalva, Felsöbotfalu, Felsö Bottfalva – Horné Bzince, Alsóbotfalu, Alsó Bottfalva – Dolné Bzince, slovanských názvov Wezdenech a Byzench až po slovenské Bzinc, Bzinec.
Zo starých cirkevných a svetských rukopisov v latinčine a maďarčine sa nedá jednoznačne určiť presný pôvod názvu obce. Pokúsil sa o to už pred vyše 127 rokmi bzinský katolícky kňaz Jozef Beneš, ktorý napísal, že mnohé dediny majú svoje pomenovania podľa prírodných reálií, a uviedol konkrétne príklady: „1. Od stromov: Brezová, Jablonica, Hrušové, ... , 2. Od polohy: Hlboké, Nižná, ... , 3. Od krov: Bezince, Hlohovec, ...“
Jazykovedec prof. PhDr. Rudolf Krajčovič, CSc., uvádza, že pôvodný ľudový názov Bziniec, v plurále Bzince, bol utvorený od slovného základu bez, bza, krovitá drevina, spisovne baza. Názov teda vznikol podľa hojného výskytu bazy, ktorú nájdeme i v znaku obce.
V podstate sa zachoval pôvodný slovanský názov obce, i keď v histórii menil svoju podobu a za čias Uhorska sa pomaďarčil. Jeho súčasné znenie by nemalo byť ďaleko od pôvodného.
Dejiny Prvé osídlenie podjavorinského kraja a Bziniec Staršia doba kamenná - paleolit - je najdlhším a súčasne aj najstarším obdobím vývoja ľudskej spoločnosti a jej kultúry. Stopy prvých ľudí sa našli v okolí Nového Mesta nad Váhom (v mnešickej tehelni) už zo staropaleolitického osídlenia Slovenska - z doby kamennej, teda asi 200 000 rokov pred Kr. Bolo to obdobie veľkých klimatických zmien, s postupným otepľovaním a roztápaním ľadovcov, čím sa vytvárali priaznivé podmienky pre existenciu človeka. Praveký človek žil v loveckých spoločenstvách, ktoré sa ku koncu tohto obdobia začínajú meniť na roľnícke.
Pre mladšiu dobu kamennú (60002900 pred Kr.) je charakteristické pestovanie kultúrnych plodín, chov domácich zvierat a zhotovovanie kamenných nástrojov. Boli to počiatky roľníckej kultúry, trvalejšieho osídlenia a budovania sídiel. Z tohto obdobia sa zachovali nálezy z Bošáce, Moravského Lieskového, Čachtíc ai.
Zatiaľ najstarší archeologický nález zo Bziniec pochádza z neskorej doby kamennej (29001900 pred Kr.), ktorým je torzo kamenného sekeromlatu.
Prvá písomná zmienka o Bzinciach Obec Bzince pod Javorinou je obec pomerne stará. Už v roku 1215 sa stala samostatnou obcou. Tento kraj bol síce osídlený už pred rokom 1215, ale toto osídlenie nemalo ešte charakter samostatnej obce. Šlo o sídliská, ktoré svoje správne centrum mali v Novom Meste nad Váhom, nazývanom Regia Villa alebo Nova Villa. V Novom Meste bol aj jediný kostol pre celý tento kraj.
V 12. storočí začali Bzince natoľko rásť, že sa vytvárala pôda pre zriadenie samostatnej obce, ktorá by bola nezávislá od Nového Mesta. A tu rozhodujúcim bodom bolo postavenie vlastného rímskokatolíckeho kostola v roku 1215, ktorý bol zasvätený sv. Michalovi Archanjelovi. K občianskemu a cirkevnému osamostatneniu Bziniec ako svojbytnej obce prispela najmä skutočnosť, že v obci sa usídlil mníšsky rytiersky rád templárov. A práve oni postavili gotický kostol, ktorý bol konsekrovaný až v roku 1776. Avšak údaje o postavení kostola nie sú podložené, a tak prvá písomná zmienka o Bzinciach pochádza až z rokov 1332-1337.
„Item Johannes de Bot seu Johannes de Viel solvit IIII. Grossos, (et erat pauper eremita)“ „Tiež Ján zo Bziniec alebo Ján z Nového Mesta zaplatil 4 groše, (bol to chudobný pustovník)“ Tento zápis pochádza z registra pápežských kolektorov o zaplatených desiatkoch, ktoré boli predpísané pápežskou kúriou užívateľom cirkevných benefícií v Uhorsku na roky 13321337.
Historikom nebolo jasné, čoho sa týka názov „Bot“. Správne ho identifikoval vedecký pracovník Historického ústavu Slovenskej akadémie vied Jozef Trochta. Vysvetlenie nájdeme v jeho rukopisnom diele Zoznam fár Slovenska. Napísal o tom takto: „Ortvay aplikuje názov „Bot“ na dedinu Trebatice pri Piešťanoch a názov „Viel“ na Nové Mesto nad Váhom. Píše o nich osobitne, ako by šlo o dve rôzne dediny, hoci podľa pápežského registra to má byť jedno miesto. Preto nemôže byť reč o Trebaticiach, ale o mieste, ktoré je blízko k Novému Mestu. A tým sú Bzince, v stredoveku „Bizench“ aj „Bot“, maďarsky „Botfalu“.
Bzince v Uhorsku Pomery v Uhorsku boli vždy veľmi zložité. Časté vojny, nájazdy cudzích kmeňov- Tatárov, neskôr Turkov, pri zhoršených vzťahoch aj vojsk panovníkov zo susedných krajín, vrátane husitských a bratríckych výprav. Vo vnútri krajiny boli časté boje o nástupnícke práva panovníkov. Striedali sa panovníci z mocných šľachtických rodov Európy - Arpádovcov, Anjouovcov, Luxemburgovcov, Habsburgovcov a Jagelovcov. Poddanstvo sa formovalo od začiatkov Uhorského štátu ako nová forma spoločenského zriadenia. Doba stáleho vojnového nebezpečenstva, cudzích vpádov, viedla bezbranné obyvateľstvo často k tomu, že samo hľadalo ochranu u mocnejších pánov a za určité služby boli od nich závislí..
Po tatárskom vpáde (12411242) bola krajina spustošená. Mnohé dediny zanikli, alebo zostali opustené. Zemepáni pozývali nových osadníkov na opustenú pôdu, ktorú bolo treba obrábať. V tom čase asi prišli i prví obyvatelia Bziniec.
Bzince ležali na pomedzí dvoch žúp - Nitrianskej a Trenčianskej. Podstatné súvislosti pre Bzince smerujú k dvom feudálnym panstvám - beckovskému a čachtickému. Významný vplyv na osídľovanie podjavorinského kraja malo Čachtické panstvo, ale ani počas kráľovského vlastníctva, ani za Matúša Čáka Trenčianskeho Bzince nepatrili k jeho majetkom. Nepatrili k nemu ani koncom 14. storočia. Preto ich nenachádzame ani v darovacej listine z roku 1392, v ktorej kráľ Žigmund daroval Čachtické panstvo i s rozsiahlymi majetkami 23 dedín (vrátane Hrušového, Lubiny, Starej Turej a ďalších) vernému služobníkovi Štiborovi zo Štiboríc. Bzince sa do Čachtického panstva dostali až oveľa neskôr - začiatkom 16. storočia.
Bzince v 17. - 19. storočí Obraz vtedajších Bziniec je podrobne zachytený v urbároch Čachtického panstva. Bzince boli pôvodne jedna obec, ale v priebehu storočí boli rozdelené podľa vlastníctva zemepánov. Podhorská pôda bola málo úrodná, ale darilo sa pestovaniu hrozna. Ťažko uveriť, že kedysi boli v chotároch podjavorinského kraja rozsiahle vinice s dobrou úrodou hrozna - v Bzinciach, Hrušovom, Lubine ai. Ešte v 18. storočí patrili Bzince k dedinám s rozvinutým vinohradníctvom. Dnes o tom svedčia už len niektoré zachované staré pivnice.
Bohaté boli panské lúky, cez ktoré pretekal potok Lubina plný pstruhov a rakov. V obci vtedy žilo približne 120 obyvateľov. Obec mala svoj úrad, na čele stál richtár. Obyvatelia sa venovali väčšinou poľnohospodárstvu a popri tom obrábali i vinice a venovali sa remeslám - muži vyrábali náradie z dreva a ženy tkali súkno. Obchod mal v obci dávne korene. Chodilo sa obchodovať na trhy do Nového Mesta nad Váhom, ale aj na Moravu. Dolnobzinčania sa viac venovali vinohradníctvu a Hornobzinčania výrobe pálenky. Obyvateľstvo bolo slovenské, väčšinou evanjelického náboženstva. Obyvatelia prestúpili na evanjelické náboženstvo už v prvých časoch reformácie, keď patrili do Čachtického panstva. V roku 1660 F. Nádašdy odobral právo užívať evanjelické kostoly vo všetkých, jemu patriacich obciach. Ale o 10 rokov Bzinčanom právo na kostol vrátil a od kráľa Leopolda I. dostali i ochranný list, ktorý im zabezpečoval užívanie kostola a iného cirkevného majetku. V obci žilo i niekoľko židovských rodín.
Bzince v 19. storočí Pre 19. storočie je charakteristický rozvoj priemyslu, techniky, ale je to i storočie vojnových konfliktov a revolúcií. Pre Uhorsko a slovanské štáty v ňom je to storočie boja za národnú samostatnosť, slobodu a jazyk.
V roku 1831 zachvátila slovenské územie epidémia cholery. Táto pohroma, ktorá sa šírila od východu, neobišla ani Bzince. Na jar roku 1848 vypukla v Európe revolúcia. Jej najvýznamnejším cieľom bolo zrušenie poddanstva a získanie nezávislosti Uhorska od Rakúska. Avšak nezávislosť Uhorska ako maďarského štátu, v ktorom neexistujú žiadne slovanské národy. Preto sa proti Maďarom postavili revolučné sily ostatných národov v Uhorsku, teda aj Slovákov. Revolúcia sa skončila porážkou Maďarov. Dosiahlo sa však len zrušenie poddanstva a Slováci získali od Viedne len niektoré jazykové práva. Nebol však naplnený národný a politický program Slovákov.
Je známe, že slovenskí vodcovia roku 1848 zorganizovali vo Viedni oddiely slovenských dobrovoľníkov a priviedli ich na západné Slovensko. Slovenská národná rada, na čele ktorej boli Štúr, Hurban a Hodža, sídlila v Myjave. Karol Holuby, lubinský národovec, bol určený ako vyjednávateľ v okolitých obciach Kostolné, Horné a Dolné Bzince a Hrušové. Holuby mal organizovať dobrovoľníkov. Zo Bziniec vtedy odišlo 25 vlastencov do doplňovacieho národného útvaru na Myjave.
A poslednou katastrofou, ktorá poznamenala životy ľudí v 19. storočí bol požiar, ktorý zachvátil obec na Nový rok 1849. Vtedy vyhorelo 92 domov, 18 stodôl a strecha evanjelického kostola.
Prvá svetová vojna Bezprostrednou príčinou vypuknutia 1. svetovej vojny bol atentát na následníka trónu Františka Ferdinanda d’ Este, ktorý bol spáchaný 28. júna 1914 v Sarajeve mladým študentom. To bola zámienka pre vojensky vyspelé Nemecko, ktoré onedlho rozpútalo celosvetovú vojnu. Bojovali armády 28 štátov a 70 miliónov vojakov.
Vypuknutie vojny znamenalo i pre obec - vtedy ešte Horné a Dolné Bzince - výrazné zhoršenie podmienok života. Muži do 40 rokov museli narukovať a veľa rodín zostalo bez živiteľov. Z Dolných Bziniec narukovalo 125 mužov. 36 ich padlo do zajatia, piati sa vrátili ako príslušníci česko-slovenského zahraničného odboja, 26 ako zajatci a piati boli nezvestní. 25 vojakov zahynulo na bojisku alebo zomrelo v nemocniciach. V obci vypuklo rabovanie, do ktorého sa okrem vojakov a cudzích ľudí zapojili aj Bzinčania. Viedol ich hlad, pomsta a nenávisť. Tá sa obrátila hlavne na židovské, ale aj kresťanské domy. Postupne sa atmosféra upokojovala a život sa vracal do starých koľají. Spoluobčania nezabudli na tých, ktorí sa z frontov nevrátili. Zo zbierok jednotlivcov i organizácií im postavili v Horných Bzinciach i v Hrušovom pamätníky. Autormi oboch boli Vladimír Becka a Antonín Svoják.
Prvá svetová vojna sa skončila 11. novembra 1918. Rozpadlo sa Rakúsko - Uhorsko a vznikli nové nástupnícke štáty. Jedným z nich bolo i Česko-Slovensko. Otvorila sa tak celkom nová história Slovenska i Bziniec.
Bzince v novom štáte