Kjótsky protokol (k Rámcovému dohovoru OSN o zmene klímy) je doplnok Rámcového dohovoru OSN o zmene klímy (text dohovoru je na Slovensku dostupný v Oznámení MZV SR č. 548/2006 Z.z.). Je to medzinárodná dohoda vyrokovaná v súvislosti s globálnym otepľovaním. Štáty, ktoré podpísali tento protokol sa zaviazali znížiť ich emisie oxidu uhličitého a 5 ďalších skleníkových plynov, alebo sa zaviazali v obchode s emisiami ak udržiavajú alebo zvyšujú emisie ich plynov. Spolu 141 krajín sveta doteraz podpísalo tento protokol. Významnými výnimkami sú Spojené štáty a Austrália. Ku kľúčovým mechanizmom a nástrojom Kjótskeho protokolu, ktoré sú zamerané na splnenie redukčných cieľov s ohľadom na špecifické podmienky krajiny, patria (a) spoločné plnenie záväzkov (čl. 6), (b) mechanizmus čistého rozvoja (čl. 12) a (c) obchodovanie s ušetrenými emisiami (čl. 17). Protokol bol vyrokovaný v Kjóte v Japonsku v decembri 1997. Bol otvorený k podpisu 16. marca 1998 a uzatvorený 15. marca 1999. 18. novembra 2004 sa k nemu pridalo Rusko. Dohoda nadobudla platnosť 16. februára 2005.
Niektoré súčasné odhady naznačujú, že aj keby bol Kjótsky protokol úspešne a celkovo splnený, redukcie emisií by zredukovali zvýšenie globálnej priemernej teploty v rozpätí približne medzi 0,02 °C a 0,28 °C do roku 2050 (zdroj: Nature, október 2003), v porovnaní s predpokladaným zvýšením teploty v rozpätí medzi 1,4 °C a 5,8 °C od roku 1990 do roku 2100 predpovedaným IPCC. Mnohé kritiky a otázky environmentalistov hovoria, že požadované hodnoty Kjótskeho protokolu nedokážu výraznejšie znížiť emisie v budúcnosti. Zástancovia však uvádzajú, že Kjótsky protokol je prvým krokom, po naplnení ktorého UNFCCC vytýči ďalšie ciele.
Detaily dohody Podľa tlačovej správy Environmentálneho programu OSN (United Nations Environment Programme): "Kjótsky protokol je legálne záväzná dohoda, na základe ktorej priemyselné krajiny znížia svoje kolektívne emisie skleníkových plynov o 5,2 % v porovnaní s rokom 1990 (ale s uvedením, že v porovnaní s hodnotami emisií ktoré sa očakávajú v roku 2010 v rámci Protokolu, výsledkom je 29% zníženie). Cieľom je všeobecné zníženie šiestich skleníkových plynov: oxidu uhličitého, metánu, oxidu dusíkatého, halogenované uhľovodíky (HFCs), perfluorované uhľovodíky (PFCs) a hexafluorid síry (SF6), vypočítané na priemer päťročného obdobia 2008 – 12. Národné ciele sa pohybujú od 8% redukcie pre Európsku úniu, 7% redukcie pre USA, 6% pre Japonsko, 0% pre Rusko, a povolené 8% zvýšenie pre Austráliu a 10% pre Island.” Toto je dohoda dohodnutá ako doplnok Rámcového dohovoru OSN o zmene klímy (angl. United Nations Framework Convention on Climate Change – UNFCCC), ktorá bola prijatá na samite v Rio de Janeiro v 1992. Všetky strany UNFCC môžu podpísať alebo ratifikovať Kjótsky protokol, zatiaľ čo nestrany UNFCC nemôžu. Kjótsky protokol bol prijatý na tretej sekcii Konferencie zmluvných strán UNFCC v roku 1997 v Kjóte v Japonsku. Väčšina ustanovení Kjótskeho protokolu sa vzťahuje na vyspelé krajiny, vymenované v Prílohe I. UNFCCC. Finančné záväzky Kjótsky protokol potvrdzuje princíp, že vyspelé krajiny platia a technologicky zásobujú ďalšie krajiny štúdiami a projektami spojenými s klímou. Toto bolo pôvodne potvrdené v UNFCCC.
Obchodovanie s emisiami
Príloha I. pre každú krajinu odsúhlasila hranice emisií na hodnoty popísané v protokole, ale mnohé krajiny majú stanovené hranice nad ich súčasnú produkciu. Tieto “extra hodnoty” môžu byť nakúpené inými krajinami v rámci voľného obchodu. Takto napríklad Rusko, ktoré ľahko dosahuje svoje ciele, môže predať svoje kredity vo veľkých hodnotách krajinám, ktoré ešte nedosiahli svoje limity, napríklad Kanade. Takto niektoré krajiny môžu dosiahnuť svoje limity a poskytnúť finančné podnety iným, aby tak čo najskôr mohli urobiť. Krajiny dosahujú svoje kredity aj prostredníctvom rôznych spoločných programov „čistej energie“ a „výleviek oxidu uhličitého“ (carbon dioxide sinks) formou lesov a iných systémov, ktoré zredukujú obsah CO2 v atmosfére. Mimovládna organizácia so sídlom vo Washingtone v správe “Vznikajúci obchod pre nazhromaždený CO2 v lesoch”, predpokladá $30-40/ton CO2 pre USA a $70-80/ton pre Európu. Holandsko nadobudlo kredity v hodnote 4 megaton emisií CO2 z Poľska, Rumunska a z Česka. Takéto dohody však tiež obsahovali podmienky o financovaní projektov. Keďže niektoré z týchto podmienok neboli splnené, množstvo nadobudnutých kreditov sa odvtedy znížilo.
Štatút dohody Pri nadobudnutí platnosti Kjótskeho protokolu vo februári 2005, dohodu ratifikovalo 141 krajín sveta predstavujúcich 61 % globálnych emisií. Krajiny, ktoré nepodpísali protokol v zmysle ratifikácie, ho podpísali ako symbolický akt. Podľa podmienok protokolu, tento nadobudne platnosť “ v deväťdesiaty deň po termíne, v ktorom nie menej ako 55 zmluvných strán Konvencie zahrnuté v Prílohe I., produkujúcich aspoň 55 % globálnych emisií CO2 z roku 1990, predložilo ich nástroje ratifikácie, akceptácie, schválenia alebo dosiahnutia.” Podmienka “55 strán” bola dosiahnutá 23. mája 2002, keď dohodu ratifikoval Island. Ratifikácia Kjótskeho protokolu Ruskom 18. novembra 2004 naplnila podmienku „55 percent“ a tým dohoda dňa 16. februára 2005 nadobudla platnosť. Revízie Protokol mal niekoľko otvorených otázok, o ktorých sa neskôr rozhodovalo na Konferencii zmluvných strán (Conference of Parties – COP). COP6 sa v roku 2000 pokúšala vyriešiť tieto otázky na stretnutí v Hágu, ale nebola schopná dosiahnuť dohodu kvôli sporom medzi Európskou úniou na jednej strane (ktorá presadzovala tvrdšiu dohodu) a USA, Kanadou, Japonskom a Austráliou a inými na druhej strane (ktoré chceli aby dohoda bola menej náročná a flexibilnejšia). V roku 2001 na ďalšom rokovaní (COP6bis) v Bonne sa schválili požadované rozhodnutia. Po niektorých ústupkoch sa podporovateľom protokolu (vedeným Európskou Úniou) podarilo presvedčiť Japonsko a Rusko k povoleniu väčšieho použitia “výleviek oxidu uhličitého”. COP7, ktorá sa uskutočnila od 29. októbra do 9. novembra 2001 v Marakéši ustanovila konečné detaily.
Súčasné pozície vlád thumb|600px|Stav prijatia Kjótskeho protokolu (2009): krajiny, ktoré podpísali a ratifikovali (zelené) podpísali, čaká sa na ratifikáciu (žlté) podpísali, zamietli ratifikáciu (modré) nezaujali stanovisko (šedé) Ku februáru 2005 podpísalo Kjótsky protokol 141 krajín zahŕňajúc Kanadu, Čínsku ľudovú republiku, Indiu, Japonsko, Nový Zéland, Rusko a 25 krajín Európskej únie, ako aj Rumunsko a Bulharsko. Šesť krajín podpísalo, ale doteraz neratifikovalo protokol. Z nich 3 sa patria medzi krajiny v Prílohy I. protokolu:
Austrália (ratifikovala, vstup do platnosti 11. 3. 2008 – vláda Kevina Rudda) Monako Spojené štáty americké (najväčší producent skleníkových plynov, nehodlá ratifikovať)
Nasledujúce krajiny podpísali, ale ešte neratifikovali protokol: Chorvátsko, Kazachstan a Zambia.
Pozícia Ruska Vladimir Putin schválil dohodu 4. novembra 2004 a OSN oficiálne uznala ratifikáciu Ruska 18. novembra 2004. Medzinárodná komunita sledovala schválenie protokolu Ruskom obzvlášť pozorne, pretože jeho súhlas 90 dní po tejto ratifikácii uviedol do platnosti Kjótsky protokol. Prezident Putin, spolu s ruským kabinetom, rozhodol v prospech protokolu v septembri 2004. Kjótsky protokol obmedzuje emisie percentuálnym nárastom alebo znížením vzhľadom na hodnoty z roku 1990. Od roku 1990 väčšina republík bývalého Sovietskeho zväzu prešla kolapsom, a tým aj produkcie ich emisií. Z tohto dôvodu nemalo Rusko žiaden problém s dodržaním záväzkov stanovených Kjótskym protokolom, pretože súčasné hodnoty emisií sú výrazne pod hodnotami cieľov. Naopak, vzniká tým možný prospech z predaja emisných kreditov iným štátom Kjótskeho protokolu, ktoré v súčasnosti produkujú viac ako sú ich cieľové hodnoty emisií.
Pozícia Európskej únie 31. mája 2002 všetkých 15 vtedajších členov Európskej únie predložilo OSN relevantné ratifikácie. Európska únia produkuje okolo 21 % globálnych skleníkových emisií, a zaviazala sa ich v priemere znížiť o 8 % oproti hodnotám emisií z roku 1990. Európska únia bola sústavne jedným z najhlavnejších podporovateľov Kjótskeho protokolu, tvrdo rokujúc s ostatnými stranami. V decembri 2002 vytvorila EÚ v úsilí dosiahnuť vysoké ciele systém obchodu s emisiami. Kvóty boli zavedené do šiestich kľúčových odvetví priemyslu: energetického priemyslu, výroby ocele, cementu, skla, tehál a papiera. Sú tiež stanovené pokuty pre členské štáty, ktoré nedosiahnu svoje záväzky, začínajúc pri €40/ton CO2 v roku 2005, až po €100/ton v roku 2008. Súčasné plány EÚ predpokladajú, že v roku 2008 bude EÚ 4,7% pod hodnotami roku 1990.
Pozícia Spojených štátov amerických Spojené štáty americké, hoci sú signatármi protokolu, ho neratifikovali ale ani od neho neodstúpili. Protokol nie je legálne záväzný v USA, pokiaľ nie je ratifikovaný. 25. júna 1997, predtým ako sa začali rokovania o Kjótskom protokole, Senát USA schválil Byrd-Hagelovu rezolúciu v hlasom v pomere 95:0, ktorá určila stanovisko Senátu, že USA nebudú signatármi žiadneho protokolu, ktorý neobsahuje záväzné ciele a časový rozvrh pre ekonomicky vyvíjajúce sa, ako aj priemyselne vyspelé národy, pretože „by to spôsobilo vážne poškodenie ekonomiky USA“. 12. novembra 1998, vice-prezident Al Gore symbolicky podpísal protokol. Clintonova vláda, vedomá postoja Senátu ku protokolu, nikdy nepredložila protokol k ratifikácii.
Clintonova vláda vydala v júli 1998 ekonomickú analýzu, spracovanú Radou ekonomických poradcov (Council of Economic Advisors), ktorej záverom bolo, že obchod s emisiami s krajinami v Prílohe B/Prílohy I. a zúčastnenie sa s spolu s vyspelými krajinami na „ Mechanizme čistého rozvoja“, by podľa mnohých odhadov zredukovalo náklady na uskutočnenie opatrení Kjótskeho protokolu na 60 %. Iné ekonomické analýzy – napríklad podľa Kongresového rozpočtového úradu a Energetického oddelenia Energetického informačného vedenia, ale i iných – vykázali potencionálne veľký úbytok z HDP pri uplatnení Kjótskeho protokolu.
Bývalý prezident George W. Bush naznačil, že nemá v úmysle pristúpiť k ratifikácii dohody, nie pretože nepodporuje jej základnú ideu, ale kvôli napätiu, ktoré by tým vzniklo v ekonomike. Presadzuje tiež názor, že existujú nejasnosti v klimatologickom výskume. Okrem toho nie je spokojný s detailami dohody. Napríklad nepodporuje rozdelenie medzi krajinami Prílohy I. a inými. O dohode sa vyjadril nasledovne: „ Druhým najväčším producentom skleníkových plynov je Čína. Doposiaľ je Čína oslobodená od záväzkov Kjótskeho protokolu. Toto je výzva, ktorá vyžaduje 100% úsilie, od nás ako aj od zvyšku sveta. Americká neochota prijať nedokonalú zmluvu by nemala byť vnímaná zo strany našich priateľov a spojencov ako nejaké zrieknutie sa zodpovednosti. Naopak, moja vláda sa zaviazala na vodcovskej role v otázkach klimatických zmien. Náš prístup musí byť zlučiteľný s dlhodobým cieľom stabilizácie koncentrácie skleníkových plynov v atmosfére.“
Čína produkuje 2,893 miliónov metrických ton CO2 za rok (2,3 t na obyvateľa). Toto je porovnateľné s 5,410 miliónmi z USA (20,1 t na obyvateľa) a 3,171 miliónmi z Európskej únie (8,5 t na obyvateľa). Aj keď je Čína v súčasnosti oslobodená, ratifikovala Kjótsky protokol a očakáva sa, že vyhlási samú seba za krajinu Prílohy I. protokolu v nasledujúcom desaťročí a tým už nebude oslobodená. V skutočnosti je Čína v produkcii emisií na obyvateľa jeden z najmenších producentov emisií na svete. Obranná rada národných zdrojov USA v júni 2001 uviedla: “Prechodom z uhoľných energií na čistejšie zdroje energií, zavádzaním efektívnych energetických programov a reštrukturalizáciou ekonomiky, Čína zredukovala emisie CO2 o 17 % oproti roku 1997.“