Operácia Overlord je názov vylodenia v Normandii, 6. júna 1944, ktoré po štyroch rokoch otvorilo západný front. Bolo jednou z najväčších vojenských operácií druhej svetovej vojny.
Tejto operácie sa zúčastnili jednotky z dvanástich spojeneckých národov: Austrália, Belgicko, Kanada, Česko-Slovensko, Francúzsko, Grécko, Holandsko, Nový Zéland, Nórsko, Poľsko, Spojené kráľovstvo a Spojené štáty.
Operácia Overlord začala počas noci z 5. na 6. júna, keď v Normandii pristáli Spojenecké výsadkové oddiely. Zároveň Spojenecké námorné a vzdušné sily bombardovali nemecké jednotky. Ráno 6. júna Spojenci podnikli kombinovaný námorný výsadok a obsadili prvé obce v Nemcami okupovanej Normandii. Tento deň je označovaný aj ako Deň-D.
Otvorenie druhého frontu O myšlienke otvoriť druhý front v Európe sa uvažovalo okamžite po vzniku protihitlerovskej koalície. Jeho cieľom malo byť rozdelenie vojenských síl Nacistického Nemecka na dva veľké fronty a urýchliť tak jeho porážku. Vlády Spojených štátov a Spojeného kráľovstva sa na konferencii 12. júna 1942 zaviazali otvoriť druhý front ešte toho roku. Uskutočňovanie potrebných operácií však za pôvodným plánom veľmi pokrivkávalo. Pôsobili na to i politické zásahy Winstona Churchilla, ktorý sprvu uprednostňoval vedenie bojovej činnosti v Stredomorí (Severnej Afrike a potom Taliansku) a inváziu na Balkán. K odďaľovaniu uskutočnenia vylodenia prispeli aj mnohé objektívne prekážky a ťažkosti. V dôsledku snáh o kvalitné maskovanie a krytie celej operácie bola všetka činnosť spojená so zhromažďovaním vojska a jeho prípravou na nadchádzajúce boje vedená vo veľkej tajnosti. Spojenci využívali všetky možné prostriedky na dezinformáciu nepriateľa. Najmä Hitler bol do poslednej chvíle presvedčený že Spojenci zaútočia v oblasti Pas-de-Calais, kde je kanál La Manche najužší. Anglo-americké sily napríklad pre dezinformáciu presúvali z miesta na miesto veľké množstvá plavidiel, zhromažďovali v oblasti Kentu, hlavne blízko Doveru makety tankov a iných vozidiel, ktoré vydávali za Pattonovu tankovú armádu. Pre dezinformáciu bolo pre túto fiktívnu armádu prijaté označenie 1. americká armádna skupina, známa tiež pod označením FUSAG. Spolu s ďalšími trikmi a kontrašpionážnou činnosťou tak ušetrili mnoho životov svojich vojakov. Veľkú vážnosť otvoreniu druhého frontu v Európe dával Stalin už od roku 1941. Jeho otvorenie pred rokom 1944 by sovietskym vojskám v výrazne uľahčilo situáciu.
Dovtedy uskutočnené vyloďovacie akcie v Stredomorí (v Severnej Afrike, na Sicílii a v Taliansku) v rokoch 1942 až 1943 pútali celkovo iba 7 percent nemeckých síl. Navyše po porážkach vojsk Osi na východe v roku 1943 začalo byť zrejmé, že ZSSR môže Nemecko poraziť aj vlastnými silami. Podľa niektorých názorov západní Spojenci zámerne odďaľovali uskutočnenie tejto operácie aj pre to, aby mohli do boja zasiahnuť v období, keď bude Nemecko bojmi na východe veľmi vyčerpané. Podobne verili i v to, že sa v boji vyčerpá i ZSSR. Ústredná rada SZPB, Ročenka odbojárov 2005 ISBN 80-968005-8-2, Bratislava, 2005, s. 90
Franklin D. Roosevelt a Winston Churchill schválili plán útoku na okupované Francúzsko cez Normandiu na konferencii v Québecu. Počiatočný plán pripravil veliteľ štábu hlavného velenia spojeneckých síl (COSSACK) Frederick Morgan, jeho pracovná skupina pripravovala v tajnosti operáciu od začiatku roka 1943 v Norfolk House na námestí St. James’s Square v LondýneBaxter, C. F., Overlord, Operation (Planning). in Tucker, S. C., World War II. A Student Encyclopedia. Abc-Clio, Inc., Santa Barbara, 2005, s. 965-967. Plán vypracovaný v priebehu roka 1943 počítal s obmedzenou vyloďovacou operáciou. Neskôr bol však plán Eisenhowerom a Montgomerym prepracovaný. Eisenhower bol menovaný do vedenia príprav operácie 6. decembra 1943, krátko po Teheránskej konferencii. Podstatnú zmenu predstavovalo rozšírenie oblastí vyloďovania z 56 na 80 km a s tým spojené zvýšenie počtu nasadených jednotiek. Na to však bolo potrebné väčšie množstvo transportných plavidiel, ktoré však nebolo okamžite k dispozícii a spôsobilo mierny posun začiatku operácie. Pôvodný termín bol 1. máj 1944. Ten však bol z už spomínaných príčin niekoľkokrát odďaľovaný. Najbližšie vhodné dni pre vylodenie boli 5., 6. a 7. jún. Eisenhower sa pôvodne rozhodol pre 5. jún, no v dôsledku zlých meteorologických podmienok sa nakoniec odložilo na 6. júna. V tej istej dobe Erwin Rommel presvedčený o tom, že v dôsledku zlého počasia už Spojenci do konca mesiaca nič nepodniknú, odišiel na dovolenku. Rommelov zástupca gen. Dollman bol v tomto období tiež mimo veliteľstva na cvičení.
Nasadené sily protivníkov Nemecká obrana náhľad|vpravo|Rozostavané nemecké ťažké opevnenia v oblasti Pas-de-Calais Po porážke Francúzska, a oddialení útoku na Britániu v dôsledku predlžujúcich sa ťažkých bojov na východnom fronte, začalo nemecké velenie vážne uvažovať o obrane atlantického pobrežia. Už v roku 1940 začali prebiehať prípravné práce, ktoré sa postupne rozbehli naplno v roku 1942. Podľa nacistických plánov malo pásmo nemeckých železobetónových opevnení (známe tiež ako Atlantický val) siahať spoza nórskeho pobrežia za polárnym kruhom, cez Dánsko, Holandsko, Belgicko a Francúzsko až k hraniciam Španielska, pričom malo mať dĺžku takmer 4000 km. Do roku 1944 tieto opevnenia rôznej veľkosti a odolnosti budovalo asi 150 až 170 000 pracovníkov. Pevnosti a pevnôstky boli tvorené železobetónovými pozorovateľňami, objektami pre guľomety a protitankové kanóny, no existovali aj mohutné stavby, ktoré v sebe ukrývali delá kalibru 400 mm, pre vedenie paľby po námorných cieľoch. Veľkou nevýhodou týchto pevností bolo to, že ukrývali zbrane z výzbroje mnohých Nemcami porazených európskych armád, pre ktoré sa nie vždy našiel dostatok munície. Ani posádky týchto pevností nepatrili k elite nemeckej armády. Niektoré jednotky sa dokonca skladali z bývalých sovietskych vojnových zajatcov. Obranu pobrežnej čiary od Holandska po francúzsko-španielsku hranicu a južné Francúzsko zabezpečovalo 38 nemeckých divíziíMacdonald, J., Veľké bitky druhej svetovej vojny. Slovart, Bratislava, 1995, ISBN 80-7145-185-1, s. 134. 7 záložných divízií bolo sústredených v oblasti Calaiskej úžiny a tri v Normandii.
Veliteľom západného frontu, ktorý zahŕňal aj vojská na juhu Francúzska, bol generál poľný maršal Gerd von Rundstedt. Na severe mu bola podriadená skupina armád B pod velením generála poľného maršala Erwina Rommela a tanková skupina Západ pod velením generála Lea Geyr von Schweppenburga (3 divízie). Rommelova skupina armád B bola tvorená siedmou armádou generálplukovníka Friedericha Dollmana na západe (II. výsadkový zbor, XXV., LXXIV. a LXXXIV. zbor, spolu 15 divízií), pätnástou armádou generálplukovníka Hansa von Salmutha na východe (LXVII., LXXXI., LXXXII a LXXXIX. zbor, spolu 18 divízií) a XLVII. tankovým zborom generála baróna Hansa von Funcka (3 divízie).
Súčasťou plánu na obranu západných hraníc ríše pred inváziou Spojencov boli okrem pevností aj pohyblivé sily, ktoré neboli viazané na líniu opevnení. Išlo najmä o tankové divízie a divízie tankových granátnikov. Tieto však boli rozdelené a podliehali rôznym veliteľom. Tri divízie tvorili tankovú skupinu Západ, 2., 21. a 116. tanková divízia boli zverené Erwinovi Rommelovi, ako vyššie zmienený tankový zbor. Na ich použitie bol okrem toho potrebný súhlas samotného Hitlera. Tanková divízia Panzer Lehr, 1. tanková divízia Leibstandarte SS Adolf Hitler, 12. tanková divízia SS Hitlerjugend a 17. divízia tankových granátnikov SS boli určené ako zálohy vrchného veliteľstva wehrmachtu (Hitler)Guderian, H., Guderian. Vzpomínky generála. Jota, Brno, 2009, ISBN 978-80-7217-648-9, s. 339-340. Tieto sa smeli pohnúť z miesta iba na jeho rozkaz.
Rommel sa domnieval, že k invázii dôjde v priestore Calais-Dieppe, a preto podstatnú časť tankových jednotiek sústredil na sever od rieky Seiny. Nie všetci s týmto súhlasili (napr. Guderian a von Geyr) a považovali za múdrejšie rozdeliť zálohy na oba brehy rieky Seiny. Hitler však bol na strane Rommela a zálohy preto sústredil na severe, do okolia SommeLámoš, R., 2009, Tanková taktika v Normandii z pohľadu nemeckého generála Heinza Wilhelma Guderiana. Vojenská história, 1, 13, s. 121–130. V celom Francúzsku mala Luftwaffe iba 160 letuschopných lietadiel. Kriegsmarine disponovala v porovnaní so Spojencami iba obmedzenými silami.
Nemeckú vzdušnú ochranu širšej oblasti zabezpečovala Luftflotte 3 pod velením leteckého maršala Sperrleho. Na začiatku operácie mal k dispozícii približne 170 jednomiestnych stíhačiek a približne 700 bombardérov a iných lietadiel.Bishop, Ch.: Organizace a bojište německé Lutwaffe ve 2. světové válce. Svojtka & Co., s.r.o., Praha 3. 2010. ISBN 978-80-256-0259-1.
Spojenecké sily Spojenci naproti tomu mohli nasadiť 39 divízií, ktoré jednotlivé krajiny poskytli približne takto: 20 amerických divízií, 14 britských, 3 kanadské a po jednej poskytlo exilové poľské a francúzske vojsko. Tieto vojská podporovala armáda 11 000 bojových lietadiel a ďalších 4500 dopravných lietadiel a klzákov. Námornú silu tvorilo 2700 vojenských lodí rozličného určenia a tonáže a 1897 menších vyloďovacích plavidiel. Pre zvláštnosti obojživelného útoku boli zvlášť skonštruované modifikácie tankov, prezývané Hobartove hračky. Pohonné látky pre obrovskú masu vojska a techniky malo do Normandie prepravovať zvláštne potrubie vedené pod morom (kódové meno PLUTO). Ostatné zásoby mali prúdiť do Francúzska pomocou zvláštnych pontónových prístavov známych ako „moruše“. Išlo o obrovské prefabrikované prístavy postavené v Británii. Ich kapacita sa rovnala kapacite Doverského prístavu.
Prvosledové jednotky, ktoré mali na pláže doraziť ako prvé vyrážali z juhoanglických prístavov. Jednotky druhého sledu ich nasledovali zo severnejších prístavov.
Úseky vylodenia náhľad|vpravo|Nákres znázorňujúci ciele bombardovania a jednotlivé pláže Komplexný plán vylodenia počítal v zjednodušenej forme so zhruba takýmto rozčlenením cieľov jednotlivých jednotiek: Americký pláž Utah – Americký VII. zbor (Collins) – 4. pešia divízia a 70. tankový prápor pláž Omaha – Americký V. zbor (Gerow) – 1. a 29 pešia divízia, 2. a 5. prápor Rangers Britský pláž Gold – Britský XXX. zbor (Bucknall) – 50. pešia divízia, 8. tanková brigáda, 56. pešia brigáda a 47. Commando pláž Sword – Britský I. zbor (Crocker) – 3. britská pešia divízia, 27. tanková brigáda, 1. brigáda špeciálnych služieb a 41. Commando Kanadský pláž Juno – Britský I. zbor (Crocker) – 3. kanadská pešia divízia a 2. kanadská tanková brigáda
Na zaistenie obidvoch krídel vyloďovaných vojsk boli tiež použité tri výsadkové divízie. Americká 82. a 101. výsadková kryli pravé krídlo amerických vojsk z pláže Utah juhovýchodne od mesta Cherbourg, zatiaľ čo britská 6. výsadková divízia mala chrániť ľavé krídlo pláže Sword severovýchodne od mesta Caen.
Faktor počasia