Vojenský a špitálsky rád svätého Lazára Jeruzalemského (, OSLJ) je rytiersky rád, ktorý vznikol vo Svätej zemi počas križiackych vojen. Po viacerých rozkoloch a pokusoch o zlúčenie v druhej polovici 20. storočia v súčasnosti pod týmto názvom pôsobí viac organizácií, ktoré o sebe prehlasujú, že sú jediným skutočným pokračovateľom pôvodného rádu. Všetky tieto organizácie sa hlásia k ekumenizmu a venujú sa dobročinnosti, hlavne v oblasti zdravotníctva a rozvojovej pomoci.
Dejiny rádu Rád vznikol okolo roku 1130. Pôvodné aktivity rádu boli zamerané výlučne na špitálsku službu. Vojenské funkcie začal vykonávať až pod vplyvom toho, že ostatné rytierske rády do neho preveľovali rádových bratov, ktorí ochoreli na malomocenstvo. V správach o bitke pri Montgisarde v roku 1177 sa spomína účasť väčšieho počtu rytierov rádu.
Prví veľmajstri Rádu sv. Lazára boli volení z radov malomocných bratov. V roku 1244 utŕžil rád v Gaze, roku 1250 v Al-Mansúre a v roku 1252 pri Ramalláhu zdrvujúcu sériu porážok, kedy sa rád ocitol na hranici úplného vyhladenia. Pápež Inocent IV., ktorý v roku 1253, prakticky okamžite po nešťastnej bitke pri Ramalláhu, povolil rádu voliť za svojho veľmajstra aj zdravého rytiera spomedzi ostatných (bratov) domu keďže, ako uvádza vo svojej bule: všetci malomocní rytieri spomenutého domu boli nemilosrdne pobití nepriateľmi viery. V roku 1255 ten istý pápež o ráde hovorí ako o konvente aktívnych rytierov a ostatných, zdravých či malomocných.
Už v priebehu 12. storočia sa začal rád rozširovať aj v Európe, hlavnou náplňou bola starostlivosť o malomocných. Francúzsky kráľ Ľudovít VII. udelil rádu v roku 1154 kráľovský status a pridelil im za sídlo Boigny-sur-Bionne v blízkosti Orleánu. V súlade s historickou tradíciou popri ústrednej špitálskej činnosti rád prevádzkoval vojenskú akadémiu a jej kadeti slúžili v kráľovskej armáde pri presadzovaní francúzskych záujmov predovšetkým v Stredozemnom mori a pri pobreží Atlantického oceánu. V roku 1291 sa obrany Akkonu zúčastnilo dvadsaťpäť rytierov rádu, ktorí počas bojov zahynuli.Desmond Seward: The Monks of War. The Military Religious Orders. Penguin Books, London 1995, ISBN 0-14-019501-7. Po strate Akkonu bol rád prinútený opustiť Svätú zem a sídlom veľmajstra sa stal zámok Boigny.
Aby bol akýkoľvek rád právne uznaný ako Rád rytiersky,Principles involved in assessing the validity of Orders of Chivalry musí mať zaistenú ochranu legitímnym Fons Honorum, t. j. vznešeným zakladateľom patrónom a protektorom, ktorý bol panujúcim suverénom v čase vzniku Rádu alebo v čase, kedy tento suverén prijal rád pod svoju ochranu. To sa v prípade rádu sv. Lazára stalo v roku 1308, kedy ho pod svoju ochranu prijal francúzsky kráľ Filip IV. Od tohto roku obsahuje kompletná francúzska kráľovská titulatúra aj titul Ochranca Rádu sv. Lazára. Neskôr v roku 1517 rozhodnutím Pápeža Leva X. sa úrad veľmajstra Rádu sv. Lazára stal francúzskou prelatúrou s právom kráľa menovať prelátov, čím sa väzba rádu na francúzsku korunu a postavenie kráľa ako Fons Honorum ešte umocnila.
V roku 1824 počas vlády Ľudovíta XVIII. je v kráľovskom almanachu uvedený ako protektor Rádu sv. Lazára nástupca kráľa Karol. Vývoj rádu po roku 1830 – po júlovej revolúcii a abdikácii Karola nie je celkom jasný. Na jednej strane je názor, že rád zanikol, iní historici zastávajú názor, že rád po roku 1830 bol vedený radou dôstojníkov a v roku 1841 sa protektorom rádu stal melchitský gréckokatolícky patriarcha Jeruzalema. Zhoda panuje v tom, že okolo roku 1910 sa vo Francúzsku objavila skupina osôb vyvíjajúcich činnosť pod názvom sv. Lazára. V roku 1930 bol za provizórneho generálneho miestodržiteľa zvolený don Francisco de Borbón, vojvoda zo Sevilly (1882 – 1953), ktorý sa v roku 1935 stal novým veľmajstrom.
Rád na území Česko-Slovenska po roku 1918 V Česko-Slovensku rád pôsobil od roku 1937, kedy bola jeho činnosť obnovená kniežaťom Karolom VI. Schwarzenbergomwww.oslj.cz - Historie řádu v Českých zemích a vzniklo České veľkopriorstvo (České velkopřevorství). Na slovenskom území sa členom Rádu sv. Lazára stal gróf Ján Kanty Zamoyski, syn Andreja Przemyslava Zamoyski a Márie Caroliny de Bourbon, princeznej Dvoch Sicílií. Za rytiera rádu bol gróf Zamoyski prijatý v roku 1936 ako veľkokrížnik s kolanou (rádovou reťazou). Rodina Zamoyski žila až do konca roka 1944 na v kaštieli v Starej Ľubovni. České veľkopriorstvo (po roku 1948 v exile) sa pod vedením 1. veľkopriora Karla Schwarzenberga po roku 1967 prihlásilo k Parížskej obediencii. Schwarzenberg určil ako svojho nástupcu grófa Radslava Kinského (členom Rádu bol od roku 1973). Kinský bol 2. českým veľkopriorom po Schwarzenbergovom úmrtí v roku 1986.
Symboly a štruktúra rádu thumb|Nákrčná insígnia ľalia odkazuje na súvis z heraldickým znakom Francúzskeho kráľovstva|vľavoSymbolom Rádu sv. Lazára je osemhrotý kríž so všetkými ramenami rovnako dlhými, tvarom identický s maltézskym (takto je tento kríž nazývaný v heraldickej terminológii). Na rozdiel od maltézskeho kríža, ktorý je biely, má kríž Lazáriánsky zelenú farbu. Zaujímavosťou je, že v súčasnosti oficiálne používaným znakom lekární je jednoduchý zelený kríž. Jeho zelená farba je prevzatá z kríža Rádu, a symbolizuje pôvodné rádové poslanie – bylinkárstvo a liečiteľstvo. Na čele rádu stojí veľmajster. Rád má svoj erb, vlajku, insígnie a rádový odev, zvyky, tradície a štruktúru. Medzinárodná skratka názvu rádu je OSLJ (The Military and Hospitaller Order of Saint Lazárus of Jerusalem).
Štruktúra medzinárodného rádu Veľmajster Ústavná rada Medzinárodná rádová vláda Veľká magistrálna rada
Štruktúra rádu v rámci národných jurisdikcií thumb|Erb slovenskej Komendy Českého Veľkopriorstva OSLJ-B Rád vytvára svoje zastúpenia v jednotlivých štátoch prostredníctvom veľkopriorátov alebo bailivikov. V rámci každého štátu môže vzniknúť komenda, čo je menšia územná jednotka (napr. s pôsobením v určitom kraji či župe), najmenšia územná jednotka je delegácia. Každá národná jurisdikcia má svoj erb, ktorý pozostáva z veľkého znaku rádu s tým rozdielom, že v heraldicky pravom hornom poli štítu je národný symbol (Slovensko – dvojkríž na trojvrší, Česko – lev, Kanada – javorový list a pod.) Národná jurisdikcia má aj svoju vlajku s obsiahnutým národným symbolom podľa rovnakého pravidla, ako je tvorený erb. Štruktúra národnej jurisdikcie je nasledovná:
Veľkoprior/Veľkobaili Prior/Baili Rytieri, ktorí sa delia na justičných (po práve – potomkovia šľachty) a graciálnych rytierov (osoby občianskeho pôvodu – za zásluhy)
Rytieri môžu podľa zásluh dosiahnuť hodnosti, resp. funkcie: Rytier komtúr Špitálnik Almužník Kapitulár
Rád v súčasnosti Trvanie pôvodného rádu, a teda aj kontinuita existencie organizácie do roku 1830 je bezvýhradne akceptovaná. Nie však jeho novodobá história od roku 1910. Súčasný rád je ekumenicky zameraný a združuje kresťanov všetkých vyznaní, ktoré (vyznania) uznáva Svätá stolica. Jeho novodobá história je však poznamenaná rozkolom na rôzne obediencie a spormi o veľmajstra. Moderný rád uznáva niekoľko cirkevných hodnostárov a lokálnych biskupských konferencií, alebo príslušníkov šľachty vrátane nevládnucích kráľovských domov (pretendentov). Ale rád ako rytiersky oficiálne neuznáva Svätá stolica,Note of clarification from the Secretariat of State" (Press release). Vatican City: Vatican Information Service, Holy See. Retrieved 25 May 2015. ani kráľovské hlavy monarchií a ako rytiersky ho neuznáva ani Medzinárodná komisia rytierskych rádov.http://www.heraldica.org/topics/orders/lazarus.htm Je potrebné poznamenať, že Svätá stolica neuznáva žiadne iné rytierske rády okrem vlastných. Uznáva iba tie, ktoré sú pod jej ochranou (napr. Maltézsky rád, či Rád Božieho hrobu). V súčasnosti existuje množstvo dynastických rádov, ktoré sú legitímne, ale nespadajú pod ochranu či jurisdikciu Vatikánu. Rád sv. Lazára sa okrem starostlivosti o pacientov v terminálnych štádiách ochorení orientuje predovšetkým na zaistenie dostatku pitnej vody v utečeneckých táboroch v štátoch Afriky a boj s malomocenstvom najmä na Srí Lanke.
Spor o veľmajstra S ohľadom na geografické rozdelenie (magistrálne sídlo v Madride a administratívne v Paríži), jazykovú i kultúrnu rozdielnosť, ako aj rozdielny prístup k intenzite práce na charitatívnych projektoch v prospech francúzskeho členstva bolo ťažké dlhodobo udržiavať jeho jednotné vedenie. V roku 1967 bol preto vo Francúzsku zvolený nový veľmajster, princ Charles-Philippe d'Orléans, vojvoda z Nemours, a doterajší veľmajster bol zosadený. Tento krok bol v rozpore s platnými radovými predpismi, pretože veľmajster môže buď zomrieť, alebo abdikovať, k čomu nedošlo. Toto sa stalo základom roztržky a vytvorenie Sevillskej obediencie, ktorá sa ako prvá odtrhla od rádu. Rozdelenie rádu prehĺbili spory vo veci prijímania nekatolíkov do svojich radov. Vojvoda z Nemours, známy anglofil, hromadne naberal členov z tradične protestantských anglosaských krajín a presunom magistrálneho sídla na Maltu, politicky blízku Veľkej Británii, vytvoril tzv. Maltézsku obedienciu. S týmto postupom nesúhlasilo katolícke krídlo reprezentované vojvodom z Brissacu. Zatiaľ čo väčšina francúzskych a nemeckých rytierov rádu zostala verná Brissacovi a vytvorila tzv. Parížsku obedienciu, Španieli naďalej podporovali vojvodu Sevillského, Angličania s Američanmi zas vojvodu z Nemours a jeho Maltézsku obedienciu. Po smrti vojvodu z Nemours v roku 1970 sa skupina členov okolo vojvodu Sevillského pripojila k Maltézskej obediencii a od tejto chvíle na dlhý čas vedľa seba pôsobili dve vetvy rádu – Parížska obediencia a Maltézska obediencia. V rokoch 1979 – 1986 došlo k neúspešnej snahe o vyriešenie sporov a zriadenie jednotného vedenia s jediným veľmajstrom.
V roku 2003 ohlásil Vojvoda z Brissacu svoj zámer abdikovať z pozície veľmajstra s cieľom umožniť voľbu nového najvyššieho predstaveného a znova zjednotiť obidve vetvy rádu. Do volieb naplánovaných na rok 2004 v Toronte boli riadne zaregistrovaní 2 kandidáti: Don Francisco, vojvoda Sevillský (existujúci veľmajster Maltézskej obediencie), Charles-Philippe, princ Orléansky.
Jeruzalemský Patriarcha, ako duchovný protektor, ešte v roku 2003 podmienil kandidatúru vojvodu Sevillského usporiadaním jeho rodinnej situácie (bol tretíkrát ženatý bez predchádzajúceho pápežského dišpenzu). Vojvoda však túto podmienku do volieb v roku 2004, a ani neskôr nesplnil. Bol tak z hľadiska cirkevného práva, ako aj rádovej ústavy, nespôsobilý zúčastniť sa voľby a vykonávať úrad veľmajstra. Napriek protestom väčšiny európskych jurisdikcií patriarcha voľby umožnil (v rozpore so svojim predchádzajúcim vyhlásením) a vojvoda Sevillský bol zvolený za de iure nelegitímneho veľmajstra. Zástupcovia prevažne Parížskej obediencie túto voľbu neuznali, a v septembri 2004 zvolili na zámku v Blois pri meste Orléans za veľmajstra Charlesa-Philippa d'Orléans, neskoršieho Vojvodu z Anjou. Tuto voľbu však odmietol uznať duchovný protektor, patriarcha Gregorios III.
Rozkol rádu – obediencie Pod názvom Rád sv. Lazára v súčasnosti pôsobí viacero organizácií, z ktorých každá sama seba prehlasuje za pravý rád. Asi najvýznamnejšie sú tri z nich: