náhľad|Odznak spolku Uhorský karpatský spolok (UKS), (, ), (po jeho zániku pokračoval v činnosti novozaložený Karpatský spolok , ) so sídlom v Kežmarku, bol prvou turistickou organizáciou v Uhorsku a na Slovensku.
Bol založený 10. augusta 1873 v Kežmarku, dva roky po vybudovaní Košicko-bohumínskej železnice, ktorá umožnila rýchly nárast turistiky v oblasti. Jeho činnosť sa zameriavala predovšetkým na Tatry. Zakladatelia UKS nadviazali na vtedajší trend v západnej Európe a sformovali základy klubovej činnosti a filozofiu skĺbenia športovej aktivity v horách, spoznávania prírody a histórie s dobrovoľníckou činnosťou pri výchove mladých turistov a alpinistov, budovaní turistických chodníkov a turistických chát. Nebola to vždy apolitická organizácia (i keď túto ideu mala zakotvenú v stanovách) milovníkov hôr. Tak ako iné vtedajšie spolky si vytýčil za cieľ vedecké spoznávanie Karpát, najmä Vysokých Tatier. Ročenky UKS vychádzali prvých 10 rokov nemecky a maďarsky ale po roku 1883 len v maďarčine. Členmi boli, okrem vedcov aj vynikajúci horolezci tých čias z Budapešti. Spolok zanikol po druhej svetovej vojne, v roku 1945, na základe nariadení Slovenskej národnej rady.
História náhľad|Gróf Albín Čáky Profesori kežmarského lýcea pozorne sledovali turistické dianie v Európe. V okolitých krajinách vznikali turistické spolky, o ktorých v rakúskom turistickom časopise písal rakúsky vojenský lekár Henrich Wallmann v roku 1871. Istý čas pôsobil na Slovensku a navštívil Tatry. V roku 1873 sa v Kežmarku začal vytvárať prípravný výbor, ktorý mal pripraviť podmienky na založenie turistického spolku. Vo výbore bol Egid Berzevici a Anton Döller. Dňa 10. augusta 1873 bol na ustanovujúcej schôdzi v Smokovci založený nový turistický spolok (jeden z prvých desiatich na svete). Zakladajúcimi členmi boli, okrem iných, Mór Déchy, Gustáv Görgyi - statkár, Anton Döller - dôstojník, Hugo Payer - bibliograf, Egídius Berzeviczy - statkár, Ferdinand Cserépy - advokát, Samuel Weber - kňaz a historik, Fridrich Scholtz - riaditeľ lýcea, Ernest Grósz, Karol Koller - profesori, Jozef Engel, Pavol Kéler - advokáti, Karol Kostenský - statkár, Samuel Kottlar - továrnik. Karol Wünschendorfer z Popradu, Karol Divald z Prešova, Alexius Demjan z Podbielu, Štefan Čerépy z Lučenca. V čase založenia mal spolok 345 členov a jeho členská základňa sa postupne rozširovala. Najvyšší počet evidovali v roku 1889 – takmer päťtisíc členov. Sídlom spolku boli postupne mestá Kežmarok (18731884), Levoča (18841891) a Spišská Nová Ves (18911918).
Kežmarok (18731884): Väčšina zakladajúcich členov a iniciátorov vzniku spolku pochádzala z Kežmarku. Prevažná časť členstva vzišla z radov stredného a nižšieho úradníctva, učiteľstva, z remeselníckych a obchodníckych vrstiev. Na čele spolku stáli podtatranskí vzdelanci, osvetoví pracovníci a aktívni turisti. Začiatky spolku boli najplodnejšie a v tomto období bola vybudovaná najnutnejšia sieť turistických chodníkov a chát.
Počas kežmarského predsedníctva bolo založené v Poprade Karpatské múzeum UKS. Podporovatelia múzea z Veľkej pri Poprade v lete 1881 založili z iniciatívy miestneho lekára Eduarda Daitsa (18531931) Velickú múzejnú spoločnosť s cieľom zriadiť Tatranské múzeum zamerané na dokumentáciu prírody a histórie Vysokých a Nízkych Tatier, čo sa im aj podarilo.
náhľad|Pamätník Dávidovi Huszovi pred Podtatranským múzeom v Poprade
Kežmarské vedenie spolku sa zameralo na údržbu a opravy už existujúcich chodníkov zo skorších období, ktoré sa opravovali (ako aj dnes) každú jar (spomínané sú už v polovici 17. stor.) a budovanie nových. Neskoršie sa budovali aj prvé značené turistické chodníky v južne orientovaných dolinách, napr. 1875 – v Studených dolinách – Malej a Veľkej, 1876 – vo Velickej doline, 1877 – v Mengusovskej doline, 1878 v Doline Zeleného plesa. Prvý vysokohorský chodník viedol k Poľskému hrebeňu Velickou dolinou a vybudoval ho Sliezsky oddiel MTE (Magyar Turista Egyesület). Značené chodníky viedli aj k štítom, nevyžadujúcim lezecké znalosti, napr. na Rysy, Slavkovský štít a v časti Belianskych Tatier; chodníky k ťažšie dostupným štítom opatrili reťazami, napr. na Lomnický štít, Rysy, Vysokú a Gerlachovský štít.
Aj po skončení predsedníctva patrili kežmarskej sekcii UKS Vysoké a Belianske Tatry. V roku 1891 sa pretvorila na Tatranský odbor novozriadeného Maďarského turistického spolku. Sliezska sekcia so sídlom v poľskom Vroclave si vyhradila ako pracovnú oblasť Velickú dolinu s priľahlými štítmi a Liptovská sekcia sa zamerala na Západné Tatry. Bola však pasívna a jej členmi, na rozdiel od iných sekcií, boli v prevažnej miere slovenskí turisti.
náhľad|Cesta slobody Levoča (18841891): Levočské predsedníctvo uskutočnilo stavbu transverzálnej cesty – Cesty slobody. Výstavba tatranskej cesty (okruhu) bola na programe už v roku 1877, ale na program sa dostala až o 10 rokov neskôr. Prvý úsek tatranského okruhu vybudovali (1885) na jednom úseku už skôr známeho „Zbojníckeho chodníka“, z Tatranskej Kotliny do Nového Smokovca, no zatiaľ išlo len o dva metre širokú jazdeckú cestu. V tom istom roku dokončili aj úsek Smokovce – Tatranská Polianka, v roku 1888 dlhú a 4 metre širokú cestu pre koče v úseku Smokovce – Štrbské pleso. Levočské predsedníctvo dobudovalo tiež sieť turistických prístreší, zabezpečilo pre turistov rôzne železničné zľavy a ujalo sa koordinácie výskumnej činnosti vo Vysokých Tatrách.
náhľad|Komisia Uhorského karpatského spolku na mieste, ktoré vybrali pre Téryho chatu v Malej Studenej doline Spišská Nová Ves (18911918): Spišskonovoveské predsedníctvo pod vedením grófa Albina Csákyho pracovalo v kritickom období, keď sa Uhorský karpatský spolok rozpadol na dva turistické spolky. Predsedníctvo pod jeho vedením začalo uplatňovať elitárske a šovinistické tendencie a najaktívnejší členovia postupne zo spolku odchádzali a zakladali nové, progresívnejšie organizácie. Slovenskí členovia nedostávali veľa priestoru na svoje aktivity, lebo vedenie spolku zámerne paralyzovalo prácu "ich" Liptovskej sekcie. Zápasilo s finančnými ťažkosťami a preto tatranské akcie podporovalo len propagačne a morálne. Zaslúžilo sa o zorganizovanie zimnej lyžiarskej turistiky a o vyškolenie časti horských vodcov pre zimné športy. V tomto období bola preferovaná štátna maďarská politika s ideou jedného národa a zo spolku museli odísť najmä panslavisticky sa prejavujúci horskí vodcovia. Pod zámienkou potreby ovládať slovom a písmom nemecký a maďarský jazyk boli tak vyradení takmer všetci slovenskí horskí vodcovia a zostali iba spišskí Nemci. Rozvíjajúce sa horolezectvo prinieslo aj potrebu vyššie postavených chát; v roku 1895 bol postavený Sliezsky dom a novší Maďarský turistický spolok (Magyar Turista Egyesület, ktorý vznikol v roku 1891 v Budapešti pozri dole) v roku 1899 v Malej Studenej doline postavil Téryho chatu, ktorá bola v tej dobe najvyššie položenou budovou v Uhorsku. Ale to už nebola zásluha Uhorského karpatského spolku. Maďarský turistický spolok pomohol Karolovi Kolbenheyerovi vydať v roku 1887 Sprievodcu Vysokými Tatrami, prvú turistickú mapu Vysokých Tatier.
Rozkol V závere 19. storočia došlo v UKS k ideovému rozkolu vedenia spolku. V jeho vedení začali prevládať spišskí Nemci, a tak bola v roku 1891 v Budapešti založená nová organizácia – Maďarský turistický spolok (Magyar turista egyesület, v skr. MTE). Do MTE ktorého vstúpilo aj 152 bývalých členov UKS. Pridali sa aj celá Košicko – abovsko – turnianska skupina. V roku 1909 vznikol Budapesti egyetemi turista egyesület – BETE. Obidve nové organizácie sa začali špecializovať na vysokohorskú turistiku a horolezectvo vo Vysokých Tatrách. Chceli spolupracovať s Uhorským karpatským spolkom. V novembri 1913 bol ustanovený stavovský federálny orgán všetkých uhorských turistických spolkov – Uhorský turistický zväz (Magyar turista Szövetseg), pri ktorom bola vytvorená 28. decembra 1913 Tatranská dobrovoľná záchranná komisia (Tátrai Önkéntes Mentö Biztottság), ktorej členmi sa stali osvedčení organizátori MTE, ale aj športoví horolezci z BETE. Tatranská dobrovoľná záchranná komisia (Tátrai Önkéntes Mentö Biztottság) však v dôsledku prvej svetovej vojny existovala len na papieri. V skutočnosti zanikla na začiatku prvej svetovej vojny. Práca Uhorského turistického zväzu sa skutočne mohla začať až po prvej svetovej vojne. Dňa 29. novembra 1918 sa v Šoproni konalo prvé výročné zasadnutie federácie. Po vojne zanikol aj Uhorský karpatský spolok.
Horskí vodcovia náhľad|Beata Laska - Kościelska náhľad|Výstup na Lomnický štít Jordanovou cestou náhľad|Horský vodca Najstarší vierohodný záznam o turistickom výlete do Vysokých Tatier je z Kežmarku. V roku 1565 sa vybrala väčšia kežmarská spoločnosť na výlet do "Snežných hôr" k Zelenému plesu. Na výlete bola hradná pani Beata Laska – Kościelecka. V sprievode boli mešťanovia, kežmarský richtár, rektor i hradný kapitán. Beata Laska, rodená Kościelecka za tento výlet draho zaplatila; žiarlivý manžel Albert Lasky, ktorý jej vytýkal, že išla do hôr v sprievode mužskej spoločnosti, ju na 6 rokov zavrel do temnice kežmarského hradu. Nemuselo to však tak byť. Jej manžel sa pravdepodobne chcel zmocniť jej majetku a tento výlet mu poskytol zámienku, aby ju zamuroval.
Pri prvých objavných výstupoch na tatranské štíty v 17. – 18. storočí sa ako vodcovia a nosiči najskôr uplatnili kamzičí poľovníci či pytliaci. Pri love prenikali hlboko do hôr, poznali prechody cez tatranské sedla, boli dobre informovaní o ich konfigurácii a vedeli nájsť správne výstupovú cestu. K nim sa pripojili pedagógovia a učitelia z Rakús, Veľkého Slavkova, Mlynice, Starej a Novej Lesnej. Získavali od nich informácie a so svojimi žiakmi navštevovali dovtedy nepoznané končiny Vysokých Tatier. vpravo|náhľad|Tatranskí horskí vodcovia Ešte pred vznikom horského vodcovstva učiteľ z Novej Lesnej Ján Still pravidelne vodieval na Gerlachovský štít. Ján Still ako prvý vystúpil s dr. Edmundom Térym na Prostredný hrot. Po založení prvej tatranskej osady – Starého Smokovca a po dokončení podtatranského úseku Košicko-bohumínskej železnice ľudoví horskí vodcovia v hojnejšej miere začali ponúkať svoje služby návštevníkom Vysokých Tatier.